To zdanie vie niekedy fakt tak klamať... Nemám rada predsudky, a snažím sa poučiť aj zo svojich zážitkov. A dnes som zažila ďalšiu lekciu. Boli sme s deckami v ZOO a pri parkovaní sme zastávali za mladou rodinkou s 2 deťmi. Prišli mi veľmi sympatickí, hlavne mamina - taká tá normálna prirodzená sympatická baba, s ktorou by som sa hneď vedela kamošiť. Za vchodom sme zas narazili na mega štýlovú maminu, ktorá si do ZOO vybehla s dcérkou a kamoškou. Mala len tenkú bundičku, celá bola kožená, vysolárkovaná a vymaľovaná sťa veľkonočný symbol, takže moje podvedomie ju rýchlo zaradilo do afektovaných cicušiek. No neskôr sme na ne narazili znovu a nech som akokoľvek nedokázala odtrhnúť oči od toho krikľavého rúžu, musela som sa v duchu vyhrešiť, lebo mamina to bola príkladná. Venovala sa dcérke naplno, ukazovala jej každé zvieratko, trpezlivo vysvetľovala. A o chvíľu som narazila aj na pôvodne sympatickú maminu - na ihrisku na seba natrafili naše dcérky. Moja Grétka sa snažila vyteperiť na schody smerom ku šmýkačke a keď si všimla, že sa blíži iné dievčatko, tak ju rukou zastavila, akože chce ísť ona prvá. Nie veľmi priateľské gesto, takže som ju hneď upozornila, že takto sa nespráva, hlavne keď dievčatko reagovalo plačom. Mamina to dobehla riešiť tiež, s poznámkou "aby jej capla naspäť, keď sa jej to nepáčilo". Ja osobne by som takúto radu svojmu dieťaťu nedávala (a tobôž nie vtedy, keď jej ani necapla), ale budiž. Dievčatko neprestávalo plakať, tak som Grétke povedala, aby jej povedala prepáč. Pre Grétku to nie je nič nezvyčajné, takže prišla k dievčatku, pohladkala po líci a povedala prepáč, načo mamina zrúkla: "Nie, nechytať!". Tak s týmto som už nevedela pomôcť a asi som aj dosť vypúlila oči. Úprimne neviem, aká reakcia by pre danú maminu bola vlastne dostatočná. Nuž, hystéria kvitne aj v zdanlivo sympatickom "kabáte".