Chceš, aby žiaci chodili do školy s nechuťou? Ako hodnotiť žiakov a študentov tak, aby ich vaše hodiny bavili.

tento clanok je prebraty od Peter Druska a uplne sa s nim stotoznujem , je nacase aby ucitelia prestali vyplakuvat ako su pretazovani a ako su deti zle, nevychovane hrozne a ako zato mozu rodicia , je nacase aby spustili sebareflexiu..... a pre rodicov  precitajte si tento clanok pozorne takto by to malo v skolstve vyzerat . 

Chceš, aby žiaci chodili do školy s nechuťou?Ako hodnotiť žiakov a študentov tak, aby ich vaše hodiny bavili.Ako nevyhorieť

Existuje mnoho príručiek, ktoré vám poradia, ako nevyhorieť. V princípe však ide o nesplnené prehnané očakávania. Čo bežne učiteľ očakáva? Predsa, že ho budú všetci počúvať na slovo, že budú robiť všetko, čo povie. Nie je tak? Plus k tomu očakáva, že všetci budú pokladať jeho predmet za ten najdôležitejší pre život.

Niečo vám prezradím.

Žiaden predmet nie je dôležitý. Dôležité je, aby študenti pochopili, ako naložiť s informáciami, nech je ten predmet akýkoľvek. Po príklady netreba chodiť ďaleko.

Na informatike neučte počty prevodov medzi sústavami, po dvoch týždňoch to každý zabudne. A to predsa nechcete.

Naučte študentov, kde sa používajú prevody na dennej báze a zároveň ich naučte použiť nástroj (wolframalpha.com), a spojte to dohoromady. Nebazírujte na tom, aby to vedeli aj o mesiac. Nechajte ich, aby mohli použiť poznámky a internet, a oni si poradia. Neodľahčíte prácu aj sebe nezmyselným vysvetľovaním dookola toho, čo už dnes zvládajú počítače, ale študentov obohatíte o informácie, ktoré sú spojené so životom. A to oni chcú, sú hladní po niečom, čo ich štúdium spojí s ich realitou. Sú hladní po niečom novom (netreba si to mýliť s neaktuálnymi informáciami starými desať a viac rokov), po niečom, čo nepoznajú.

Ukážem vám jeden obrázok (nižšie).

Sú to dva zábery. Konkláve v roku 2005 a v roku 2013. Medzi týmito dvomi rokmi sa objavil iPhone a zmenil spôsob, ako komunikujeme. Je to len osem rokov, ktoré delia vyššie uvedené roky. Mnohí učitelia sú stalé pred rokom 2005, mnohí sú ešte v rokoch 90. minulého storočia. Mnohí sú stále ešte hlbšie. Ale sú aj takí, ktorí sú už za rokom 2013.

Chápem, že meniť seba a svoje metódy vyžaduje úsilie a nedá sa to vždy tak jednoducho. No ak chcete dať študentom niečo zo života, musíte sa meniť. Pretože zmena je život, nie státie na mieste.

Na matematike neučte počty, sústavy rovníc, ako sa počítajú limity. Nikdy to nebudú potrebovať. Možno len 1% z nich. Tí sa to naučia. Ukážte im, že limita je podobná nekonečnouholníku, že veveričky rozmýšľajú v integráloch, kým človek nie, a podobne. Ukážte im, ako tá neznáma vec na hodine zapadá do reality a dovoľte im použiť nástroj, ktorým dokážu túto realitu popísať, preskúmať. Nech smú používať kalkulačky, počítače, internet, všetko.

Keď ste kedysi chceli vedieť šoférovať auto, ešte na začiatku 20. storočia, museli ste ovládať aj mechaniku motora. Viete si to dnes predstaviť? Hlavne v dobe, kedy autá začínajú jazdiť samé? Tak prečo nútime študentov do toho istého zastaralého v našom predmete?

Moderné vedy vyťažili z počítačov maximum. Medicína, biológia, chémia, fyzika, matematika, … prečo škola nič také nerobí?

Keď žiakom a študentom ukážete nástroj, popíšete, ako sa používa a budete chcieť, aby ho použili pri štúdiu, nemôže sa predsa stať, že nová generácia bude hlúpejšia. Výsledky bude generovať oveľa efektívnejšie, ako to robíme my. Bude to generácia, ktorá aj vám v budúcnosti pomôže.

Ako testy a písomky súvisia s vyhorením

Štandardné testovanie je zlé už len z princípu. Je zlé aj preto, lebo bolo vymyslené ešte v časoch priemyselnej revolúcie. Tá ale už dávno skončila. Škola, ktorá naučí študentov používať nástroje spojené s realitou, bude síce odlišná v štandardnom testovaní, ale bude kopírovať realitu. Zamerajte sa na budúcnosť a nikdy nemôžete vyhorieť.

Ak si myslíte, že študent vás bude akceptovať len na základe písomiek, mýlite sa. Pred desiatimi/dvadsiatimi rokmi možno, ale dnes už nie. A už vôbec nie o desať ďalších rokov. Dril je dôležitý, ale v oblasti, ktorá je dôležitá pre konkrétneho človeka. A verte mi, každý človek, ktorý robí to, čo ho baví, raz v tom bude profesionál. Škola by mu v tom mala pomôcť.

Preto, ak nechcete vyhorieť, musíte pochopiť, že vy ste sprievodca, nie lievik na nalievanie vedomostí. Toto stanovisko musíte navyše vedieť obhájiť pred rodičmi i kolegami.

Najkrajší spôsob, ako predísť vyhoreniu v učiteľskej profesii, je pozerať sa na budúcnosť o 20 rokov neskôr. Je to čas, kedy si na vás mnoho študentov spomenie. Samozrejme za podmienky, že v nich zanecháte hlboký dojem. A vy tak zmeníte chod dejín pozitívne, či negatívne. Bez ohľadu na to, či sa vám to páči, alebo nie. Nemeňte študentov teraz, zasejte v ich hlavách semienka zvedavosti, ktoré o desať, dvadsať rokov vyrastú v komplexné myšlienky, ktoré zmenia možno aj naše dejiny. Nesmejte sa z toho, často to tak býva. Mám na to jednoduchý dôkaz: spýtajte sa sami seba, ktorý učiteľ vám najviac utkvel v pamäti a prečo. Premýšľajte, ako to ovplyvnilo váš život. Práve na základe toho vychovávame naše deti, inšpirujeme študentov. A oni raz budú vychovávať nových učiteľov, nových lekárov, nových ľudí.

Ovplyvňuj budúcnosť

V predchádzajúcej časti sme uviedli spôsob, ako nevyhorieť. A súvisí to veľmi aj s časťou o ovyplvňovaní budúcnosti. Učiteľ má jednu veľmi významnú úlohu v spoločnosti. Má ju každý z nás, ale s učiteľmi trávia naše deti tretinu svojho dospievania. Ich úloha je obrovská. Tou úlohou je ovplyvňovanie budúcnosti. Každé slovo, ktoré povie vytvorí v hlave niektorých študentov semienka, ktoré časom rastú, rozvíjajú sa. Stávajú sa z nich názory, hypotézy, teórie, či dokonca celé vedné odbory.

Tento fakt nevieme ovplyvniť priamo, môžeme ho len predpokladať. Preto má každý učiteľ na pleciach obrovskú zodpovednosť za svoje slová a činy v prítomnosti. Keď naučíte študentov chybnému vzoru, veľmi ťažko si počas života osvoja správny vzor, pretože budú predpokladať, že ten ich je správny a ten druhý nesprávny. Preto treba zvažovať každú informáciu, každé gesto. Naopak, keď v študentovi vzbudíte pozitívny vzor vzhľadom na morálne princípy, keď ho usmerníte drobnou pochvalou v správny čas, zmení to jeho budúcnosť v najlepšom svetle. Skôr, či neskôr.

Existuje totiž psychologický termín pozitívneho očakávania. Má obrovský vplyv na každého človeka. Ak je študent menej zdatný, pochvala v správnu chvíľu v súvislosti s edukačnou činnosťou mu len prospeje.

Nechcem tým povedať, že zrazu budú všetci všetko vedieť. Čo tým chcem povedať je, že študenti by sa mali na vyučovaní aj napriek náročnosti, cítiť dôležití. A práve tam sa chcem dostať v ďalšej časti, kde pojednáme o hodnotení. V nej si ukážeme, prečo je známkovanie intervalom (1 … 5) škodlivé a ako toto napraviť bez nutnosti robiť rozsiahle reformy. Tento systém vie každý učiteľ zaviesť do praxe s minimálnym úsilím.

Dôležitá otázka, ktorú študentov naučte

Ak máte pocit, že deťom neviete moc dať (stáva sa to, je to normálne), skúste ich naučit veľmi dôležitú schopnosť. Budú vnímať ostatné informácie z daného predmetu ako tie, ktoré si tiež zaslúžia pozornosť. Naučte ich pýtať sa „prečo?“ V rôznych obmenách samozrejme.

Prečo to tak je? Prečo sa to učíme? Na čo mi to bude? To sú niekoľké z mnohých otázok, ktoré študentov trápia, a čo je horšie, nikto im nedáva odpoveď. Deti tak chodia do školy, a nevedia prečo. Viac sa naučia s kamarátmi, rodičmi, škola sa stáva len úschovňou detí počas práce rodičov. Škola by totiž mala byť miestom, kde deti dostanú usmernenie, naštartuje sa znovu ich zvedavosť, odvaha skúšať.

Ďalším kameňom úrazu do budúcnosti je, že školy sú dnes prefeminizované. Je tu veľmi veľa žien. To tvrdím aj napriek tomu, že chcem, aby viac žien programovalo 🙂. Táto hustota ženskej populácie medzi učiteľmi je zničujúca pre budúcnosť detí, pre budúcnosť celej spoločnosti. Vysvetlím.

Keď žena vychováva dievča, učí ju hlavne ženskému správaniu bez ohľadu na to, či to robí vedome alebo nie. Stáva sa pre ňu životným vzorom. Teraz si predstavte, čo sa deje s chlapcom, ktorého učí tá istá učiteľka rovnakým spôsobom. Aký vzor vidí chlapec? Pri všetkej úcte, vidí nudnú učiteľku. Chlapec má pocit, že je všetko odveci, nepotrebné. Keby pred tabuľou stál muž, bolo by to zrazu iné. Zamysllite sa nad tým. Na chvíľku. Zo zavretými očami.

Čo urobí chlapec, ktorého nudí pohľad na svet očami ženy? Radšej prestane počúvať, nebude sa učiť preňho nudné veci, tak si ide zahrať basketbal alebo nejakú počítačovú hru. Čo urobí často väčšina (nie všetky) učiteliek dnes? Začne jeho „nepozornosť a nešikovnosť“ prisudzovať počítačovým hrám, športu, kamarátom, s ktorými sa chodia hrať s plastovými pištolmi na akčné komando.

Celé to je len a len o tom, že sa na chlapčenské problémy pozerajú väčšinou ženy, nie muži. Tomu chlapcovi chýba mužský vzor, ktorý chalanov dokáže do deja vtiahnuť, pretože takým chlapcom sám raz bol. Najväčší problémom pri prijímaní životných vzorov je, že ak učiteľka naučí toho chlapca chybnej dogme. V dospelosti nebude ten chlapec vedieť, prečo si to myslí a bude tento omyl učiť svoje deti a budúce generácie.

Tresty nefungujú

Je vedecky dokázané, že trestanie nefunguje na ľudí tak, ako si väčšina z nás myslí. Často sa uvádza mylný príklad na pilotoch, ktorí sa po treste za zlé pristátie zlepšili a po pochvale za dobré pristátie zhoršili. Keby tých istých pilotov pochválili, tiež by sa zlepšili alebo zhoršili. Tento jav sa nazýva regresia k priemeru (Myšlení rychlé a pomalé). To znamená, že ak v nejakej činnosti študent dosiahne skvelý výsledok, neurčí to jeho ďalší výsledok. Jednoducho sa mu zadarilo s veľmi veľkou pravdepodobnosťou. S veľkou pravdepodobnosťou bude jeho ďalší výsledok horší. Ak niektorý študent podá slabý výkon, jeho ďalší pokus bude lepší. Toto sa deje bez ohľadu na pochvaly alebo tresty. Pochvala je preto lepším hodnotením, ako trest. Ešte lepšie je dať pochvalu za snahu. Kým trest odrádza skúmať, odrádza byť odvážnym, pochvala podnecuje k ďalším pokusom. Hoc aj omylom. Je dobré a žiadúce sa učiť z omylov. Omyly netrestajte. To je najväčšia chyba, akú škola v deťoch učí.

Neznámkuj pre školu, ale pre život

Nevedomosť je dôležitá. Ešte dôležitejšie je uvedomenie si vlastnej nevedomosti. Práve toto som si dal za ciel pri vytvorení hodnotiaceho systému, ktorý si popíšeme.

Najprv si však pohovorme o klasickom známkovaní intervalom známok 1 (najlepšia) až 5 (najhoršia). Celá spoločnosť je týmto systémom presiaknutá a to sa musí zmeniť. Nechcem meniť dôraz na vedomosti, na memorovanie, na cvičenia. Vedomosti sú veľmi dôležité. Chcem, alebo mojou túžbou je zmeniť pohľad na hodnotenie a na to, čo hodnotíme.

Keď sa pozeráte na študenta filtrom piatich známok, máte tendenciu ho zaradiť do istého rámca schopností, ktoré pre danú známku predpokladáte. To je však chyba, pretože ako Kahneman (Myšlení rychlé a pomalé, 2013) hovorí, na základe regresie k priemeru jednotkár zo začiatku roka bude mať tendenciu sa zhoršiť a pätorkár alebo štvorkár zo začiatku bude mať tendenciu sa zlepšiť. Učiteľ však bežne ponechá tento rámec nad daným študentom a bez toho, aby si to uvedomoval, ovplyvňuje na základe tohto svoje ďalšie hodnotenie daného študenta. Toto rozloženie je pomerne nespravodlivé práve preto, že učiteľ si v danom rámci „zasadne“ na študenta.

Opýtajte sa sami seba, či nerobíte toto isté. Urobte to úprimne, nehanbite sa za to, pretože to je prirodzené pre každého z nás. Môže za to náš rozhodovací systém v našom mozgu. (Ktorý sa ale dá zmeniť.)

Keď sa pozrieme na rozloženie akejkoľvek vlastnosti v spoločnosti, je vždy riadené zákonom podľa gaussovej krivky. To znamená, že klasický interval 1 až 5 zodpovedá tomu, že v jednej triede budú dvaja, traja jednotkári, niekoľko štvorkárov alebo pätorkárov, a väčšina dvojkárov alebo trojkárov. Toto rozloženie sa dá ovplyvniť posunom vrcholu gaussovej krivky, buď smerom k jednotke, alebo smerom k päťke.

Ako je zrejmé, interval piatich známok bude obsahovať takých študentov, ktorí budú na rozmedzí dvoch známok. Na základe tohto bude mať učiteľ tendenciu nechať sa ovplyvniť, buď rámcom študenta na danom predmete a jeho doterajších výsledkoch, alebo rámcom celkového hodnotenia v ostatných predmetoch. To je chyba, ako sme už spomínali vyššie. Väčšina študentov bude mať smer skôr k priemeru (trojka), ako k známkam na okraji. Ku známam na okraji prejdú len niektorí študenti, bude ich však oveľa menej. Ak sa krivka prikloní skôr k jednému alebo druhému okraju, znamená to, že hodnotenie je ovplyvnené inými faktormi. Napr. štúdium môže študentov veľmi baviť, vtedy je vhodné zvýšiť nároky a navrátiť rozloženie do normálu.

Ako sa to dá obísť? Ako sa dá odstrániť ľudský faktor omylnosti z hodnotenia a ponechať to na skutočne aktuálne nadobudnutej vedomosti? Ako hodnotiť naozaj to, kam sa študent dostal a vynechať z toho minulé výsledky? Ja som na to zaviedol matematickú štruktúru založenú na gaussovom rozložení vedomostí v spoločnosti a na princípe regresie k priemeru. Táto štruktúra generuje celkové a priebežné hodnotenie podľa toho, ako sa daný študent snažil na hodine alebo doma.

Zaviedol som systém, v ktorom má každý študent na začiatku polroka 150 bodov (jedno stretnutie do týždňa) a jeho úlohou je ich čo najviac stratiť.

Strata bodov je zvláštny obrat v chápaní hodnotenia. Nestretávame sa s ním často, preto ho vnímame výraznejšie. Zaviedol som navyše niekoľko aktivít, ktoré sú hodnotené stratou jedného, dvoch, troch a štyroch bodov. Každá aktivita má istú periodicitu. Dôležitou vlastnosťou týchto aktivít je, že je dovolené stratiť za danú aktivitu na danom stretnutí body len raz. Ak študent odpovedá na jednej hodine dvakrát, stratí body za to len raz. To je dôležité dodržať a pevne za tým stáť, inak sa to môže vymknúť kontrole.

Na záver je veľká aktivita, projekt, ktorý je ohodnotený maximálnou stratou 21 bodov. Hodnotu projektu si musí určiť každý študent zvlášť. Hodnotenie projektu samotným študentom je náročná činnosť, v ktorej vyhrá buď morálka, alebo sebaklam. Chápem to ako prípravu na život mimo školy, v ktorom objektívne sebahodnotenie hrá významnú úlohu.

Drobnosť týchto bodových ohodnotení je objektívne v tom, že učiteľ nie je ovplyvnený bodovou stratou za predchádzajúce obdobie. Tým, že celkové skóre sa znižuje, nejestvuje nad študentom rámec jednej známky. O generovanie známky sa stará matematický vzorec, ktorému je jedno, ako si študent viedol doteraz alebo ako si vedie na iných predmetoch.

Toto bol krátky pohľad do tejto metódy hodnotenia, ktorej sa chcem povenovať podrobne v ďalšom článku.

—

Aby som uviedol na pravú mieru. Učil som na gymnáziu v Žiline. Len dva mesiace, čiže som nemal možnosť tento systém hodnotenia vyskúšať na celom školskom roku. No už za tie dva mesiace začalo byť vidno výsledky. Zo školy som odišiel z objektívnych finančných, ale i personálnych príčin, ktoré ho sužujú doteraz.

Rád by som raz znovu učil, ale za iných podmienok. Preto zmenu v školstve podporujem z vonkajšej strany aktivitami, ktoré robíme v Bedots Education.

https://medium.com/