Navždy tehotná

V kalendári svieti dátum 24.10. 2016. Môj termín pôrodu. Slnečný a mrazivý pondelok. Na október dosť chladný deň. Už dva týždne pred ním mi môj lekár sľuboval pôrod. A nič sa nedialo. A ešte dlho sa nič diať ani nebude. To som však v ten deň vôbec netušila. A stále som dúfala,  že to príde. Udalosti však nabrali dramatickejší spád.

Ešte v ten deň, asi o 22:00 mi moja známa s rovnakým termínom pôrodu napísala správu: "Ahoj, som po prijíme, odtiekla mi plodová voda, drž palce!" Vo mne to spustilo vlnu emócií. Prečo ona a nie ja? Nech všetko dobre dopadne. Možno sa stretneme na pôrodnej sále, možno ja tiež zachvíľu začnem rodiť. Moje zlé ja jej prialo, aby sa dlho trápila, moje dobré ja odporovalo, a prialo jej všetko rýchlo a ľahko. Po polnoci porodila zdravého chlapčeka. Môj však ešte stále nebol pripravený...

V stredu som navštíla rizikovú potermínovú poradňu. Všetko bolo v poriadku, malý mal ozvy ukážkové, ja som však nebola vôbec otvorená. Podľa službokonajúcej lekárky to nič neznamelo, nález sa môže meniť z hodiny na hodinu. V čakárni sme sa stretli dobrá partia a keďže sme na lekárku čakali dlho, spríjemňovali sme si čas rozhovorom. O tehotenstve a niektoré aj o deťoch a minulých pôrodoch. Ani jedna z nás netušila, že všetky skončíme v nemocnici...

Piatok. 5 dní po termíne pôrodu. Ja som úplne apatická a vynerovaná zároveň. Neustále si čítam o pôrodoch iných žien, o prenášaní, vyvolávanom pôrode. Okolo 10.00 ležím na gauči a pozerám telku, teda skôr do nej len neprítomne pozerám. Donútim sa ešte cvičiť s Aniballom, predsa len, môžem si vyvolať pôrod. Aj keď týmto babským receptom už neverím. Po prvom vytlačení pohodových 25 cm citím medzi nohami vlhko. Siahnem si tam rukou, ktorá ostane celá od krvi. Vyskočím na rovné nohy. Uterák aj gauč sú celé červené. Bežím do sprchy. Po chvíli krv prestane tiecť. Celá roztrasená volám mužovi, ktorý rýchlo štartuje auto a priletí z práce domov. Trvá na svojom a napriek môjmu iracionálnemu odporu berie moju tašku a ideme do nemocnice. Ešte netuším, že tú tašku  nebudem ešte týždeň potrebovať...

Vyše hodiny čakám pred pôrodnou sálou. Lekári nestíhajú a tak sa riziková poradňa premiestnila tam. Mužovi volajú z práce. Musí sa vrátiť. Necháva ma tam a ja čakám. Nakoniec sa konečne dostanem na rad. Ozvy sú v poriadku. To ma upokojuje a zrazu sa mi náš byt zdá oveľa príjemnejší ako prostredie nemocnice, hoci doteraz na mňa pôsobil ubíjajúco. Lekár je však neoblomný. Hospitalizácia, pozorovanie. Keď to stále beriem ako žart, vytiahne papiere na reverz. To už mi úsmev mizne z tváre a rozplačem sa. Pred cudzím človekom, mužom... Upokojuje ma a sľubuje prepustenie hneď zajtra. Súhlasím. Je to vaše prvé dieťa, musíme byť opatrní. Má pravdu....

Na izbe sú milé žienky, hneď sa skamarátime a porozprávame o svojich osudoch. Na večeri stretávam ženy z rizikovej poradne. Jedna z nás to už má za sebou. Jej malý mal zlé ozvy, ešte v ten deň dostala indukciu a porodila. Povzbudzujeme sa, hoci každá ma slzy na krajíčku. Chýba nám domov, prostredie nemocnice je stresujúce. Jediné, čo mám predpísané sú ozvy dvakrát denne, záznam pustia hneď po večeri. Asi v polovici prichádza lekár a kontroluje ho. Máte kontrakcie, necítite to? Jediné čo cítim je tvrdnutie brucha, na ktoré som zvyknutá od 36 týždňa. Ešte dnes v noci porodíte, nebojte sa. Dnes v noci. Teším sa. Bojím sa. Budem to mať za sebou. Moje spolubývajúce ma povzbudzujú. Zaspávam s pocitom, že pôrod asi nebude taký bolestivý. Zobudia ma zvony, ktoré do vysokej budovy nemocnice doliehajú z veľkej diaľky. Už viem, že je ráno. A ja som stále tehotná...

Moje foto z nemocnice počas CTG záznamu. Blízki mi tvrdili, že som neskutočne krásna (napriek môjmu vnútornému boju). Posúďte sami.

Pokračovanie >> Navždy tehotná II 
Navždy tehotná III 

#porod