Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
annaarkadjevna
9. feb 2017
5241 

Navždy tehotná 3 - koniec príbehu (?)

Tak ma teda pustili domov. Veď to som chcela, o tom som snívala, o to som prosila doktorov. Napriek tomu som však bola nešťastná. Ako zvláštne to znie. Nešťastná tehotná žena... Už som nevedela nič, necítila nič, len zvláštne prázdno. A dookola som si opakovala slová lekárky: "Musíš sa tešiť na svoje bábätko!" Ako mantru...

Išla som k svojej mame a prvé, čo som urobila bolo, že som sa najedla domáceho jedla. Potom sme s mužom, na radu lekára, išli na prechádzku. Na nervy mi kúpil koláč a kávu. Pred kaviarňou som sa stretla so svojou šéfkou. Porodila o dva týždne skôr. So mnou to už nerobilo nič. Jej dcérka bola nádherná a ona ma povzbudzovala. Och, ako ľahko sa jej to hovorilo. Nechápala, nerozumela... Mne už vtedy nerozumel nikto "tam vonku". Zrazu som pocítila zvláštnu chuť vrátiť sa do nemocnice. Vrátiť sa na miesto, z ktorého som chcela celých päť dní zmiznúť. Tam boli ženy, ktoré mi rozumeli, lekári, ktorí mi rozumeli, zrazu som cítila, že tam patrím. Doma som si dopriala vytúženú sprchu. Pozerala som televíziu a nedokázala som sa už na nič sústrediť. Striedavo som pozerala do obrazoviek televízie a telefónu a stále dookola googlila tému "vyvolávaný pôrod".

Na druhý deň ma čakali kontrolné vyšetrenia. Všetko postarom. Stále jemná kontrakčná činnosť, tvrdnutie brucha, bábätko v poriadku. Lekár, ktorý ma včera prepúšťal a sám robil tieto vyšetrenia, zvažoval opäť hospitalizáciu vzhľadom na kontrakcie. Ja som nejak vo svojom vnútri cítila, že nie sú pravé. Že môžem ísť pokojne domov. Že ma čaká to, čoho som sa tak obávala - indukovaný pôrod. Takto som mu to povedala. Napriek iracionalite mojej výpovede súhlasil a poslal ma domov. Rozlúčili sme sa podaním ruky. Tak zajtra. Zajtra. 7.00. Nalačno.

Večer doma prebiehal rovnako ako predtým. Sprcha, oddych, telka. Večer okolo 21.30 sme si s mužom ľahli do postele. Zajtra konečne vezmem svoju vytúženú tašku. Zajtra ju konečne budem potrebovať. Vtom to na mňa doľahlo. Spustila som neutíšiteľný plač, lebo akokoľvek som sa snažila, bála som sa. Strašne som sa bála. Nedokázala som vidieť svoje bábätko, stalo sa pre mňa len veľkou neznámou, bolo len dym... Plakala som a plakala... Myslela som si, že túto noc nebudem môcť zaspať. Tak, ako som nemohla zaspať, ked rodila moja známa na môj termín pôrodu. Prekvapivo som však  zaspala rýchlo a ľahko v náručí môjho muža...

Vytúžený deň

Ráno o 6.00 mi zazvonil budík. Dnes je ten deň. Vstala som, urobila som si základnú rannú hygienu. Obliekla som sa a dala posledné veci do tašky. Netušiac, že skoro  o dvanásť hodín budem tým najšťastnejším človekom na svete. Všetky emócie boli preč a moja psychika pracovala na autopilota. V ten deň bola strašná zima, počasie u nás už niekoľko dní sužovali silné mrazy. Zaparkovali sme. Na polceste k bránam nemocnice sme sa museli vrátiť po všetky papiere. Môj muž, ktorý mi vždy tieto veci s humorom vyčítal, teraz mlčal. Pretože dnes je výnimočný deň. V obrovskom nemocničnom výťahu sme boli natlačení. Hneď vedľa mňa stál lekár, ktorého tvár som poznala z násteniek na gynekologickom oddelení. Ide do práce. Možno to bude môj pôrodník. Na chodbe sme sa manželom naposledy silno objali. Keď prekročíme dvere pôrodnej sály, už nebudeme mať také súkromie ako na chodbe. Rovnako sa so svojou ženou obíjmal aj ten lekár. Zazvonila som na zvonček. Ako dlho a ako často som si túto chvíľu predstavovala. Ako som po nej túžila. A teraz, keď sa to deje, som úplne prázdna. Necítila som nič. Všetko sa dialo presne tak, ako som nechcela...

Vo dverách ma privítala staršia pôrodná asistentka. Môjmu mužovi dovolila mi zaniesť veci do čakačky, tam sme sa narýchlo rozlúčili. Posledné objatie, posledná pusa, povzbudivé slová. Začali sa rutinné procesy. Vypĺňanie tlačív, prezliekanie, CTG záznam. Po tridsaťminútovom zázname som vstala. Celá podložka podo mnou bola mokrá. "Vám odteká voda?" spýtala sa sestra. "Ja neviem..." odpovedala som. "Nevadí, tu je to dovolené." odpovedala položartom na môj vystrašený výraz. Dala mi vložku, ktorá však už ostala suchá. Plodová voda to nebola. Presne tak, ako to celý čas neboli pôrodné kontrakcie. Do prijímovej miestnosti vstupoval ten lekár. Predstavil sa a povedal, že on bude dnes mojim pôrodníkom. Keď zistil, že idem "iba" na indukciu, pousmial sa. Vysvetlil mi, že podľa výrazu mojej tváre vo výťahu si myslel, že som prišla len potlačiť, a že dieťatko už bude na svete. Ubezpečil ma, že sa nič nedeje, že bude všetko v poriadku, že mi pomôže porodiť čo najlepšie, že sa vôbec nemusím ničoho obávať. A zo mňa to opadlo. Všetko. Strach, stres, smútok. Úplne som sa odovzdala do jeho rúk, vedela som, že môžem, že je to človek, ktorému môžem dôverovať. Spravil ultrazvuk a príjemne a nenútene sa so mnou rozprával. O mojom tehotenstve, svadbe, mužovi.

Po všetkých vyšetreniach ma zaviedli na čakaciu miestnosť s posteľou, pretože nevedeli, ako moje telo zareaguje na Prostín, tabletu, ktorá sa podáva na vyvolanie pôrodu. Hneď ako mi ju lekár zaviedol, povedal: "Nie ste otvorená skoro vôbec. Nechcem vám dávať falošné nádeje. Je možné, že to bude iba preindukcia a dnes neporodíte. Váš nález nie je ideálny na vyvolanie pôrodu." Opäť dodal, že sa samozrejme nič nedeje, všetko bude v poriadku, a že to spolu zvládneme. Ostávalo už len čakať. Chcela som spať, ale cítila som sa svieža. Ako každý moderný človek v dnešnej dobe som si začala krátiť čas Facebookom. Máte dnes spomienku, ktorú si môžete pripomenúť. Klikla som na túto notifikáciu, lebo túto funkciu mám veľmi rada. Na obrazovke zasvietil môj snubný prsteň. Presne pred rokom, 4. 11. 2015, sme sa s mužom zasnúbili. Začala som spomínať na ten krásny a intímny okamih. Vtedy som ešte ani len netušila, že budeme traja. O pár mesiacov na to, 4. 6. 2016 sme sa stali manželmi. Už ako traja. A zrazu som to vedela. Jakubko čakal len na túto chvíľu, na tento výnimočný deň. Vedela som, že dnes porodím...

Po asi hodine nastúpilo naozaj silné tvrdnutie brucha. Zatiaľ bezbolestné, ale veľmi intenzívne. Pôrodná asistentka mi dala Ctg záznam, ktorý to krásne zaznamenal. Bola to typická reakcia na Prostín. Pamätám si presne, že o 10.30, čiže hodinu a pol po podaní tabletky začali "menštruačné" bolesti. Ale akési iné, intenzívnejšie. Prišiel ma skontrolovať lekár. "Výborne, otvárate sa, no nie je to dostatočné, počkáme do 13.00." Bolesti sa stupňovali. Z čakacej miestnosti som odprevadila pani, ktorej bábo bolo už dvanásť hodín bez plodovej vody. Na sekciu. A ja som premýšľala, či čaká aj mňa. Bolesti sa zase stupňovali. Pôrodná asistentka mi ich kázala odmerať. Každé dve minúty, oznámila som jej. Dvihla obočie. "Je to možné?" opýtala som sa. "No...tak asi áno..." bolo vidieť, že aj ona sama je prekvapená. O 12.00 mi prinesú obed, ktorý zatiaľ nesmiem jesť. O tom rozhodne lekár, ktorý prichádza presne o hodinu. "Výborne," usmial sa "krásne to postupuje. Obed odneste, pôjdete sa klyzmovať. Pani Čelko, dnes to bude!" Akoby mi hovoril nové správy. Ja som to už dávno vedela. Sestričky mi počas úkonu poskytnú absolútne súkromie. Klystír nie je taký strašný, dokonca je príjemný, nebyť neustálych kontrakcií, ktoré prichádzajú každé dve minúty a nedovolia mi obsedieť. Musím sa stále prechádzať. Sprcha, fitlopta, nič mi neuľavuje od bolesti viac, ako chôdza. A tie bolesti prichádzajú síce stále v rovnakých intervaloch, ale sú silnejšie a silnejšie. O 13.00 už nevládzem. Dopujem sa hroznovým cukrom a potajomky usrkávam minerálku, hoci je zakázaná. Keď sa posťažujem sestričke, lekár mi okamžite nariadi infúziu, aby som to vydržala. Tá mi síce dodá energiu, ale ten neuhasiteľný pocit smädu v ústach ostáva. Do mojej trpiteľskej miestnosti vchádza sestra s termoskou teplého a sladkého čaju. "Dajte si, ja sa na vás nemôžem pozerať, toto by nikto nevydržal." A ja som jej neskutočne vďačná. A tak som sa bála starších pôrodných asistentiek! Pijem, chodím, zvieram všetko, čo sa dá na pôrodnej sále chytiť. Navštevuje ma starostlivý lekár, ktorý ma pred dvomi dňami prepúšťal. Keď sa mu sťažujem na bolesti, priam sa z nich teší. Sú totiž potrebné, sú nevyhnutné a sú znakom, že rodím, že konečne rodím!!!

Už? Naozaj? 

O 16. 45 sú bolesti nevydržateľné. Už nedokážem chodiť. Už len ležím na posteli a mám pocit, že sa cez ňu pretlačím až na podlahu. Nezvládnem to, je to príliš silné, nedá sa to vydržať. Toto je moja vrchná hranica bolesti, za ňou už je len... Prichádza lekár. Vyšetruje ma. "Výborne, ideme na pôrodný box!" Čo?? To už? Ja idem rodiť? Už je to tu? Nechápem, pozerám ako obarená a zrazu ani necítim bolesti. "Môžete volať manžela, nech dobehne," oznamuje mi lekár a ide sa pripraviť. Ja si beriem veci a pomaličky, v bolestiach sa presúvam na pôrodný box. Sestry trpezlivo čakajú a pomáhajú mi vyštverať sa na pôrodné kreslo. O 17.00 zvoní na pôrodnej sále môj manžel. Som neskutočne šťastná, že ho vidím. Bolesti sa zase vystupňovali. Pýtam sa sestry, kedy už bude koniec. "Nebojte sa, do osemnástej porodíte" ubezpečuje ma. Polohujú ma, aby som sa úplne otvorila. Predýchavam a kadejako sa na tom kresle krútim. Snažím sa sústrediť, či prichádzajú tlaky na konečník. Nič. Lekár nariadi oxytocín. Ale to bude bolieť viac, kričím. Sestra mi trpezlivo dáva na výber. S oxytocínom päť kontrakcií, ale silných, bez neho desať slabších, vyberte si. Vyberám si oxytocín, len nech už je to za mnou. Ak som si pred pár minútami myslela, že toto je strop mojej bolesti, mýlila som sa. TOTO je strop mojej bolesti. Kedy už bude koniec, kedy? Ja už chcem pokoj, už chcem len ležať, len ležať. Muž ma hladí po hlave, sestra po ruke a povzbudzuje ma, aby som vydržala, že už len chvíľu. 17.30. Zrazu cítim zvláštny pocit. "Chce sa mi tlačiť." hovorím sestre. "Tak tlačte," odpovedá s úsmevom. Tlačím. A zrazu sa stane niečo zvláštne. Bolesť je preč. Tlačím ako o dušu...

...a stal sa zázrak

Moje spomienky od tejto chvíle sú zvláštne zahmlené. Zrazu svetlo. Lekár. "Už ide naše babenko" usmieva sa. Tlačte, znie pokyn. Tlačím. Vidím, ako lekár rozbaľuje nožnice. Nie, nechcem nástrih, skúsme to bez neho. Lekár súhlasí a cítim ako mi masíruje hrádzu. "Krásne sa otvára, nič sa netrhá." "Tlačte." "Zlatko, tlač." "Sústreďte sa. Tlačte. Ešte troška, tlačte, už len kúsok." Cítim, ako prešla hlavička. Za lekárom stojí sestra s veľkou plachtou. Ešte potlačte. A v tom ho vidím. ON! Celý od krvi, nekričí, sestra ho berie do plachty. Bolesť je preč. Chvíľa ticha. Po tej chvíli sa ozve silný plač. Zrazu mi pristane na bruchu. Je teplý. Je krvavý. Je môj. Pozerá mi do očí. Nemá ich zavreté, ale pozerá presne do mojich očí. Sústredene. Šťastne. Neplače. Len sa na mňa pozerá... Už sa vidíme, už nie je len hmla, len neurčitý tvar, len opar. Je tu, je živý, je ozajstný. Mám syna. Som mama. 

Narodil sa o 17.57. Mal 3400 g a 51 cm. Volá sa Jakub. Narodil sa v ten najkrajší dátum. 4. 11. 2016. Vybral si ten najkrajší deň. Je tu s nami už tri mesiace. A ja ho každým dňom ľúbim viac a viac. A nechápem, ako som mohla doteraz žiť bez neho a cítiť sa šťastná...

Týmto pohľadom sa na mňa pozeral. Fotka je rozmazaná, môjmu mužovi sa triasli ruky. No táto fotka pre mňa znamená veľmi veľa.

Čo bolo predtým? 

Navždy tehotná 1

Navždy tehotná 2

    Slzicky mam na krajíčku 😍

    9. feb 2017

    Je kraaaasny 🙂

    9. feb 2017

    Krasny 😍

    9. feb 2017

    sice už to nebylo tak napínavé jako díl před tím,když už byl známý dopředu výsledek, ale i tak moc děkuji, že jsem si to mohla přečíst do konce😎......jen mě zajímá,proč nemohl být manžel s tebou i tu celou dobu, než jsi šla rodit? ..a kdyby jsi příště měla žízen a nemohla pít,tak je dobré cumlat kostku ledu nebo aspon si potírat s ní rty..........malý je překrásný, moc se vám povedl, gratuluji😇

    9. feb 2017

    @mima88
    @septembrovci Ďakujeme ❤️
    @anickabasnicka Pôrodná sála je v našej nemocnici malá a rodila tam ešte jedna pani. Tak aby mala aj ona súkromie. 😉

    9. feb 2017

    Krásny je 😍 a gratulujem 🙂
    ...a slzičky mám na lícach 👍🙂

    9. feb 2017

    @annaarkadjevna to je škoda, ale o to víc jsi ty byla statečná a zaslouženou odměnou je ti opravdu roztomilý synek ............

    9. feb 2017

    @anickabasnicka Vieš čo? Mne to nejak nevadilo, dosť som mala čo robiť so sebou 😀 nieto ešte na manžela pozerať 😀

    9. feb 2017

    Jej krasne opisane normalne som to tera prezila s tebou,muselo to byt krasne,skoda ze to som nezazila 😢 tiez mi vyvolavali porod ale skoncil akutnou sekciou 😢 zelam vsetko dobre,krasny syncek

    9. feb 2017
    10. feb 2017

    Ja som normálne tlačila s tebou 😂. Som rada že všetko dobre dopadlo. Jakubko je krásny 💓

    10. feb 2017

    neviem prečo ale plačem..nenormalne revem..želam všetko dobre.

    10. feb 2017

    @mysicka1221 Držím palce, aby si to ešte v živote zažila 😘 😘
    @salome51
    @deeya 💙❤💋😍😘

    10. feb 2017
    10. feb 2017

    Naozaj má krásny dátum narodenia. Hoci iný rok ale 4.11 sa narodil aj moj dedko. Úžasný človek s velkým a dobrým srdiečkom. Takže mne vošli slzy do očí už pri tom dátume ☺ vela zdravia prajem

    10. feb 2017

    @annaarkadjevna ani som nedýchala pri všetkých troch častiach🙂🙂ešte raz gratulujem!!!

    10. feb 2017

    Utieram si slzy, krasne 😢

    10. feb 2017

    @teradela
    @janus32
    @emma Ďakujem kočky 😘 ❤️ 💋😍

    10. feb 2017

    Slzy na krajicku 👌🏻 krasny je 😊

    13. feb 2017

    4.11.2016 ráno 8:53 narodil sa Vilko 8:55 prišiel Filipko 😍

    13. feb 2017

    Toto je velmi krasny pribeh a v mnohom mi pripomina moj porod, este aj s tou mineralkou na tajnasa 🙂 Az na to, ze my sme mali zaver trosku iny, dramatickejsi, a mala prisla na svet CS, ale v mnohom uplne rovnaky a aj napriek zaveru som neskutocne stastna, pretoze mam pri sebe nadherne uz 11m dievcatko <3

    13. feb 2017

    taká som rozcítená z tohto článku, pripomenul mi moje vnímanie pôrodu 🙂 na margo lekárov - konečne pozitívny článok, lebo poväčšine sa tu prezentujú "megaotrasné" zážitky so staroslivosťou v tomto smere...

    13. feb 2017

    @lenkalh Sranda 😍
    @ellen ❤️ Aj mňa to zaráža a niekedy aj rozčuľuje...

    13. feb 2017

    Krasny clanok / pribeh ☺

    13. feb 2017

    nadherny clanok, tak krasne opisany porod...a vsetko co bolo pred nim...ja som mala dve sekcie, tento pocit nepoznam ale pamätam, ako mi priniesli ukazat tie dva balicky najkrajsie na svete 🙂

    13. feb 2017

    Krásne napísané ❤ a prajeme veľa zdravicka

    15. feb 2017
    25. feb 2017

    To je krasne ❤❤❤Aj nas Oliver sa narodil 4.11. A nas tatinko 4.6. Aj ja si myslim, ze Su to pre nas magicke datumy 😊

    8. apr 2017

    @kejtyka My sme sa zase brali 4.6 😉 😊

    9. apr 2017

    Krásne napísané...ja som sa narodila4.11

    10. jún 2017

    Citala som si tvoj pribeh a pripomenulo mi ten moj. Led som prenasala 6 dni hospitalizovali ma s 4 min kontrakciami s tym, ze to este nebude, porodila som az na stvrty den po 102 hodinach v kontrakciach, nikto nic neriesil, lebo vikend...tiez som bola vytocena, ze kamoska s neskorsim terminom porodila skor, plakala som, ze to je nespravodlive...nakoniec sa porod rozbehol sam, no nebyt epiduralky ja to nedam. Bola som v koncoch, nevladala som ani nevladat. Nakoniec som porodila na 3 zatlacenia bez nastrihu s jednym vnutornym stehom. Nse babenka vedeli, kedy maju prist na svet 🙂

    17. jún 2017

    Az teraz citam tvoj pribeh 🙂 teda je skoro ako moj, rodila som vlastne prvy den 43tt presla som si vsetkymi tymi pocitmi, co pises 🙂

    13. okt 2017

Odporúčame