Keď deti (ne)splnia očakávania rodičov

Úspešným patrí svet a hlavne ak sú ešte vo všetkom NAJ. Školou prejdú, ani nevedia ako, ľahšie si nájdu prácu, ktorá je aj dobre platená, sú obľúbení v kolektíve, bez väčších problémov si nájdu životného partnera...

Ako mama troch piškotiek chcem pre svoje deti len to najlepšie. Chcem aby boli milované, šikovné, vzdelané, úspešné a aby sa im darilo vo všetkom, na čo siahnu. Však napríklad ešte teraz si pamätám ten skvelý pocit, keď mi stačilo prečítať si učivo pred hodinou a hneď som excelovala v triede. Tak nech ten pocit poznajú aj ony. Ten, a samozrejme veľa ďalších.

Nie je podľa tabuľky? No a čo?!

Všetky tri deti sú viac-menej tabuľkové, v podstate taký zlatý stred. Nikdy neboli v ničom prvé, ale ani posledné, akurát trošku nám „zaostávala“reč. Leuška ako dvojročná stále nehovorila. Teda mlela, len čo otvorila očká a pusa sa jej nezavrela, až kým nezaspala, ale boli to len základné slová a ten zvyšok nezrozumiteľná hatlanina. Úplne normálne pre deti v tomto veku. Musím ale úprimne priznať, že ma vždy trošku zamrzelo, keď som sa stretla s mamičkami rovnako starých detí a tie sa chválili, ako krásne a čisto ich deti rozprávajú a tá moja nie (priznajte si úprimne, koľké z nás i napriek nekonečnej láske nepocítili maličké sklamanie, ak dieťatko nenapredovalo či neurobili niečo podľa našich predstáv). Leuška neskôr všetko dobehla a dnes rozpráva ako jej rovesníci. Celú vec so svojimi pocitmi som teda hodila za hlavu.

V lete sa moje deti chodili hrávať s chlapčekom, ktorý je starší o pol roka od môjho Teuška a zase prišla reč na „reč“. Ako hrdá mamina som sa chválila, čo všetko Teuško už vie povedať a ako každým dňom napreduje. Chrlila som samé chvály a ódy na môjho šikovného pipíkovca a po pár minútach som zbadala ten známy malý zármutok -zamrzenie v očiach druhej mamičky. Jej synček nevedel ani spolovice to, čo ten môj. Vydával len zvuky. Spomenula som si, ako som sa ja cítila v takej situácii a tak som sa opäť začala zamýšľať - a tentokrát detailnejšie, ako to bude v budúcnosti s tými mojimi pocitmi.

Som človek, nie stroj a aj keby som si neviem ako zakázala nepripúšťať si negativizmus voči mojim deťom, tak to jednoducho nebude možné. Klobúk dolu, ak to niektorá dokážete. Nevravím, že nebudem i napriek tomu pyšná na ne, ale taký mini ostník sa mi do srdiečka určite zabodne. Dôležité pre mňa teda bude a je už teraz si priznať, že moje deti nie sú dokonalé a nebudú vo všetkom najlepšie, a mojou úlohou je i napriek tomu ich nekonečne milovať, veľa chváliť, povzbudzovať, podať im pomocnú ruku a poslať ich do sveta čo najlepšie vyzbrojených.

NAJ nie je len ten, kto je prvý

Mesiace sa míňali a máme december. Čas mikulášsky a vianočný. V škôlke mali fotenie a bude aj besiedka. A JE TO TU! Prvá ťažká skúška pre mňa, lebo samozrejme mám predstavu, ako to všetko bude prebiehať a ako chcem, aby to prebiehalo. Bude to úplne prvé vystúpenie v živote mojej dcérky - veľká vec pre všetkých.  Ja som nikdy s ničím takým nemala problém. Vystupovala som, kde prišlo, trému som dobre znášala a väčšinou som stála v prvom rade či mala sólo vystúpenie. Dobrý predpoklad, že aj Leuška bude taká. Na generálke žiarila, žiadna hanba, žiaden strach. Už v piatok som jej nachystala oblečenie, v nedeľu nabíjala foťák a kameru a v osudný pondelok som si celý deň prehrávala, aké to bude všetko dokonalé, aká bude Uška hviezda a ja pyšná mama budem všetkým hrdo oznamovať, že to úžasné dievčatko je moja dcérka. Chudáka muža som hnala do škôlky pol hodiny pred vystúpením, aby sme chytili dobré fleky, ideálne v prvom rade, nech všetko vidíme, pofotíme a natočíme. Pol štvrtej odbilo, krátky príhovor riaditeľky, a už cupitajú mini ľudkovia spolu s tou mojou, aby predviedli rodičom, čo sa s pani učiteľkami naučili. Deti posadali, začali spievať a tá moja nič. Ani slovko. Sedela a pučila svoje veľké očká na ten dav ľudí. Srdce mi stislo. Nasledoval tanec a ona opäť nič. Stála ako soľný stĺp. Vlastne nie. Asi na minútku niečo zatancovala a opäť sa zasekla. Posledná časť, opäť spev a tá moja krásna piškotka spustila plač. Pani učiteľka jej utrela slzičky a ona namiesto toho aby utekala za mnou, sa statočne postavila k ostatným a ostala s nimi až do konca. A tu to prišlo. Začala som plakať. Nie preto, že to celé nedopadlo podľa mojich predstáv, ale preto, aké mám statočné a úžasné dievčatko. Aj napriek obrovskej tréme a strachu neutiekla. Postavila sa tomu tvárou v tvár a ustála to. Poviem vám, že v živote som nič krajšie nevidela (pôrody a prvé stretnutie s deťmi nerátam) a v živote som nebola taká pyšná na svoje dieťa,  ako vtedy. Nesplnila moje očakávania. Ó nie, ona ich predbehla! Vďaka tomu som pochopila, že NAJ nie je len ten, kto je prvý ale aj ten, kto spadne, postaví sa a skúša ísť ďalej. Všetkým naokolo som oznamovala, že to uplakané dievčatko je moja dcéra. Po vystúpení som ju vystískala a celou cestou domov chválila.  A chválim sa aj vám a všetkým, koho som stretla a koho ešte stretnem. A chválim sa nielen mojou krásnou, šikovnou a statočnou dcérkou, ale aj sebou a tým ako som to celé zobrala

Je dôležité priznať si, že aj my mamy môžeme cítiť sklamanie zo svojich detí, aj keď ich nadovšetko milujeme. Je to normálne a prirodzené a netvrďte mi opak, lebo neuverím.  Treba sa však naučiť s tým žiť a pracovať. Takýchto situácií bude pre mňa ešte strašne veľa, no myslím, že som sa vydala tou správnou cestou.

#mk_blog_academy
#vychova
#materstvo