Môj prirodzený pôrod po cisárskom reze

Píšem po návrate z pôrodnice, s veľkou radosťou v srdci, že sa mi splnil sen, ktorý som mala už krátko po prvom pôrode, že by som veľmi chcela zažiť prirodzený pôrod. V dnešnej dobe, v súvislosti s prudkým nárastom počtu vykonaných cisárskych rezov (najmä na prvorodičkách), narastá však i počet prirodzených pôrodov po cisárskom reze. Človek by mal dojem, že sa to stáva štandardom: pokiaľ žena chce a má záujem, do ďalšej sekcie ju nik nebude nútiť. Niečo málo však pre to urobiť treba...

Chcem vám teda poskytnúť môj príbeh...

Aby som popísala môj druhý pôrod, nedá sa mi inak, len sa krátko vrátiť v myšlienkach dva roky nazad, k tomu prvému. Vtedy som sa o teóriu okolo pôrodu príliš nezaujímala. Hovorila som si, že je to prirodzený proces a väčšina žien to zvládne bez problémov. Prečo by som to nemala zvládnuť ja - veď som mladá, zdravá, 25ročná baba. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, tak prečo by mal pri pôrode nastať nejaký problém. Takýto prístup mi síce náhodou vyšiel pri rozbehnutí kojenia, nie však s pôrodom, ktorý je oveľa zložitejší proces, než som si bola schopná dovtedy predstaviť. Neuvedomila som si, že napríklad aj medzi pôrodnicami v Bratislave sú dosť veľké rozdiely v tom, ako pristupujú k pacientkam a k priebehu a podpore samotného pôrodu, tak som si jednoducho vybrala najbližšiu pôrodnicu a hotovo.

V skratke: môj prvý pôrod bol na Kramároch týždeň po termíne vyvolávaný, nakoľko krčok bol úplne zatvorený a nepripravený... takže ma čakala niekoľkodňová hospitalizácia, kým sa vôbec čosi rozbehlo. Nakoniec som porodila 10 dní po termíne - v 41+3 - o tretej ráno akútnou sekciou po 20 hodinách umelo vyvolaných a umelo urýchľovaných kontrakcií. Posledných 6 hodín som ležala upútaná na CTG monitore v poloľahu na pôrodnom boxe, napriek tomu, že pulz bábätka bol po celý čas bezproblémový. Skončila som s tým, že dcérka zle zrotovala, chrbát jej zostal vzadu a hlavička nezostúpila - nútilo ma to síce tlačiť, avšak nebolo čo. Toto sa presne stane, keď zostane žena v poloľahu na chrbte...

Toť asi situácia, ktorú zažila nejedna. To, že ma už núti tlačiť, som musela oznámiť náhodne okolo prechádzajúcej pôrodnej asistentke, ktorá si ma aj s kolegyňou po celý čas vôbec nevšímala... Zavolali staršieho doktora, nakoľko službu mala len nejaká mladá doktorka krátko po škole a ten to zhodnotil: "8 centimetrov... nezostupuje... urobíme to operačne..." Hrôza a strach vo mne dosiahli prakticky vrchol, lebo sa stalo presne to, čomu som sa chcela vyhnúť. Ale brala som to už ako vykúpenie, nakoľko boli 3 hodiny v noci a kontrakcie som mala od rána od 6:00. Ešte mi stihli pichnúť spinálnu anestézu, takže som bola počas operácie pri vedomí, avšak únava a aj oblbováky proti bolesti ma dostali do takého mátožného stavu, že som máločo vnímala. Následne som bola od dcérky na 30 hodín oddelená.

Bezprostredne po pôrode som však z jeho konca nemala depresiu. Zo sekcie som sa rýchlo zotavila, po týždni som ani nevedela, že ma niekto niekde rezal. Sústredila som sa na záležitosti všedných dní a starostlivosť o bábätko, s ktorým sme sa dobre zohrali. Bola som rada (to, čo mi potom všetci hovorili, keď som začala nutnosť cisárskeho spochybňovať a ľutovať), že je od začiatku zdravá a prospieva.

Určite som však pri svojom ďalšom pôrode neplánovala dobrovoľne si opäť zvoliť cisársky rez. Predstava dohodnúť si deň a čas operácie, dokonca ešte pred termínom, kedy je bábätko zrelé - nastúpiť deň predtým na hospitalizáciu a ukončiť tehotenstvo ako nejakú chorobu, ktorá musí byť chirurgicky vyriešená, mi bola proti srsti. Jasné, že ak je to zo zdravotných dôvodov dôležité, tak niet čo vymýšľať. No ja som dúfala, že aj druhé tehotenstvo bude bezproblémové a chcela som, aby si, ak mi bude dopriate, bábätko samo zvolilo deň a čas, kedy medzi nás príde - a aj keď to môže ženám, ktoré zažili bolestívé a nepríjemné prirodzené pôrody, pripadať zvláštne, prečo to chcem z vlastnej voľby zažiť, pre mňa to bolo z nejakého dôvodu dôležité. Čítala som neskôr, že počas prirodzeného pôrodu sa zrodí nielen dieťa, ale aj žena - matka. Ten jedinečný koktejl hormónov a emócií ju dotvorí a zmení na celý život a spojí s generáciami žien z celej histórie ľudstva. A aj dieťa je potom iné - také spokojnejšie a narodí sa ako zavŕšenie procesu, ktorým bolo počaté... Pre mňa trochu duchárina, ale tak ktovie? :D

Preto som sa po niekoľkých mesiacoch od pôrodu o tému začala viac zaujímať. Objavila som na Modrom koníkovi skupinu "Po cisárskom rodím / chcem rodiť / rodila som prirodzene". Tu uverejnené pozitívne príbehy mamičiek mi dodávali silu a nádej, že je to možné, ba dokonca (keďže nezachádzali do detailov) navodzovali zdanie, že je to aj pomerne ľahké. Úplne kľúčové pre prirodzený pôrod po cisárskom reze (angl. skratka VBAC = vaginal birth after cesarean) je vaše vlastné nastavenie, že to tak chcete. Toto rozhodnutie vám pomôže prekonať všetky obavy a ťažkosti, ktoré môžu prísť. 

Keď som začala študovať, o čom vlastne pôrod je a ako čo najlepšie podporiť úspešný VBAC, rýchlo som si uvedomila, koľko chýb a zbytočných zásahov sa urobilo pri prvom pôrode. Preto som zrazu nemohla inak, len neustále rozmýšľať, čo som mala ja sama alebo zdravotnícky personál vtedy urobiť inak. Nemalo to však zmysel, ako nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Naopak, moja dula mi poradila odpustiť, zabudnúť a poďakovať sa za to, čo sa stalo. Prijať cisársky rez s tým, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo vtedy stať a že to tak jednoducho malo byť. Že ma to možno priviedlo tak ako kedysi ju na cestu boja za prirodzený pôrod, ktorá ma opäť obohatí a zmení.

Rok nám kázali čakať, po roku aj štvrť od pôrodu som otehotnela po druhýkrát. Termín pôrodu teda opäť vychádzal na február - medzi pôrodmi boli takmer presne 2 roky.

Ako som sa teda pripravovala na VBAC?

• Snažila som sa nepripúšťať si iný scenár ako úspešný VBAC. Vizualizovala som si v predstavách, ako sa mi pôrod rozbehne spontánne, ako postupuje rýchlo a dobre, ako mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporia a ako som plná energie, sily a odvahy... a pri predstave, ako maličkú vytiahnu a položia mi ju na bruško, som sa vždy rozplakala od dojatia. Tak silná predstava a túžba to bola.
• Rozprávala som sa s bábätkom v brušku - že ho čakáme, nech si samo zvolí, kedy vyjde von, že musí dobre zrotovať a ja a všetci okolo potom urobíme všetko pre to, aby sa dobre narodilo a spoločne to zvládneme.
• Prečítala som tieto knihy: Znovuzrozený porod (Michel Odent), Nová doba porodní (Vlastimil Marek), Hypnoporod (Marie Monganová), Birthing normally after a cesarean or two (Helene Vadeboncoeur). Tieto knižky nielen že obsahovali ďalšie konkrétne návody, ako podporiť VBAC a ako by mal vyzerať prirodzený pôrod bez zbytočných zásahov, ale aj mnohé dôležité myšlienky, ktoré mi nasmerovali myslenie správnym smerom.
• Veľmi dôležité bolo zvoliť si správnych lekárov a správnu pôrodnicu. Moja voľba padla v rámci Bratislavy na Ružinov. Kramáre neprichádzali do úvahy, už len preto, že ak by som zasa uvidela tie priestory, kde sa to všetko stalo, a pravdepodobne sa opäť stretnem s nepríjemným personálom, tak už len kvôli psychike neporodím prirodzene ani za nič. Aj môj gynekológ, ktorý pracuje pre Kramáre, vyzeral byť celkovo orientovaný na sekcie, možno jednoducho vo svojej súkromnej praxi zažil skôr ženy, ktoré z nejakého dôvodu volili po sekcii zasa sekciu. Mojej túžbe po prirodzenom pôrode nevyzeral veľmi naklonený a strašil rozmermi a polohou bábätka. Tak som sa s ním mesiac pred pôrodom rozlúčila a zamierila do Ružinova k legendárnemu prednostovi kliniky doc. Záhumenskému.
• Kľúčové pre mňa bolo aj osloviť dulu. Takáto možnosť sprevádzajúcej osoby k pôrodu ma zaujala, nakoľko som pri tom prvom zažila veľkú ignoráciu zo strany veľmi nepríjemného personálu, ktorý ma vôbec nepodporil, naopak, keď sa zjavil v mojej blízkosti, hneď som mala v krvi adrenalín a v mysli strach. O dule som vedela od jednej kamarátky z Litvy, ktorá po 3 dňoch pôrodných bolestí porodila svoju prvú dcéru s veľkou pomocou duly prirodzene: 4,5 kg. Takisto aj ďalšiu dcérku - 4,7 kg. Konkrétne som oslovila Luciu Vančo, ktorá sama zažila prirodzený pôrod po 2 cisárskych rezoch. Dula sa so mnou stretla na zoznamovacom stretnutí ešte v septembri (5. mesiac tehotenstva), kde sme prebrali mnohé veci. Potom sme mali ďalšie prípravné stretnutie (koniec 8. mesiaca tehotenstva), kde nám s manželom odovzdala všetky rady, čo si zobrať do pôrodnice, ako to tam bude prebiehať, ako podporiť pôrod, ako tlačiť, dýchať... takisto ma už pri našom prvom kontakte nasmerovala do Ružinova, lebo vedela, ako dôležitá je podpora zdravotníckeho personálu (nakoľko dula nevstupuje do medicínskeho vedenia pôrodu a nemá kompetencie zdravotníckeho personálu).
• Tesne pred pôrodom byť aktívna a v pohybe - neležať resp. nesedieť v záklone, pokiaľ možno, chodiť na prechádzky a cvičiť cviky pre ženy v danom štádiu tehotenstva. Keďže mám 2-ročnú dcérku doma, oddychovať ma veľmi nenechala - vďaka nej som však nemala opuchy rúk a nôh, zníženú kondíciu a oslabené telo a pribrala som menej kg.
• Keďže nie som človek, čo panikári a študovala som štatistiku, zamietla som všetky obavy z prasknutia jazvy (0,5% prípadov) či priveľkých rozmerov dieťatka (odhady sú väčšinou vždy nadhodnotené, preto som bola rada, že som prestala chodiť v poslednom mesiaci tehotenstva k môjmu gynekológovi, ktorý zakaždým len pomocou ultrazvuku vymeriaval bábätko a išla som do pôrodnice, kde ma takýmito číslami zbytočne nestresovali. Ba dokonca keď na termín bol odhad 4 kg +/- pol kila, ešte ma povzbudili, že dieťa už teraz neporastie prirýchlo a dokonca môže i schudnúť).

Môj posledný mesiac tehotenstva prebiehal asi takto (9.2.2020 = termín pôrodu = 40+0):

37. týždeň

Posledná prehliadka u môjho gynekológa. Ak by som chcela rodiť na Kramároch, môžem chodiť až do konca k nemu, keďže pre nich pracuje. Priemery hlavičky (elipsa): 9,5 x 11 cm - dosť veľká hlava. Obvod bruška - väčší ako 99% detí v jej veku. Nožička o týždeň kratšia. Výsledný odhad váhy z týchto troch parametrov: 3,5 kg +/- 0,5 kg - a do pôrodu stále ešte mesiac. Tieto rozmery ma strašili v hlave ešte dlho...

Gynekológ hovoril: "Je o tri týždne väčšia. Ešte týždeň by bolo treba, aby vydržala, ale o taký týždeň sa bude treba rozhodnúť, že... ako ďalej." Jak - čo ďalej? nechápala som... sekciu predsa nechcem - hoci sme sa o tom ešte vlastne ani nerozprávali... "Myslíte si, že sa to podarí prirodzene?" opýtal sa za mňa manžel. "No... ako išla prvá?" "Nezrotovala mi, hlavička nezostúpila." "Myslím si, že sa to nepodarí. Aj táto má chrbátik vzadu. Okrem toho, je dosť veľká, o tri týždne väčšia. Vidíme sa o týždeň."

Sestrička sa ma však na záver pýta: "Kde chcete rodiť? Musíte sa teraz rozhodnúť. Ak v Ružinove, tak budúci týždeň už nemôžete ísť k nám..." "Tak ten Ružinov..." hovorím s istotou, že na dve strany to už hrať nebudem a ani sa to už nedá. Opúšťam myšlienku vopred naplánovanej sekcie (z akého dôvodu vlastne by mala byť? Že chrbátik je vzadu?) a intuitívne si volim cestu prirodzeného pôrodu. Presvedčená o tom, že aj keby bola hlava ako delo a váha vyše 4 kg, že ju vytlačím von.

38. týždeň

"Rande" v poradni s prednostom gyn.-pôrodníckej kliniky doc. Záhumenským, bratislavskou legendou v oblasti VBAC. Veľmi žoviálny, príjemný, energický a sympatický pán doktor. Opýtal sa na priebeh predchádzajúceho pôrodu - prečo skončil sekciou, opýtal sa, či nemám tehotenskú cukrovku, zhodnotil jazvu, placentu a polohu dieťatka, ktoré naozaj po včerajšej párty poslíčkov zrotovalo chrbátom viac dopredu a povedal, že všetko vyzerá priaznivo pre pokus o prirodzený pôrod. Dokonca i krčok sa mi skrátil na polovičnú dĺžku oproti minulému týždňu. Tak ma to veľmi potešilo a išla som natešená domov. 

Po tejto poradni som zažívala každý druhý deň také stavy ako tesne pred menštruáciou: studené nohy, výtok, pocit prekrvenia, slabosť...

39. týždeň

Opäť poradňa i CTG monitor... nemali na mňa veľa času, tak som ani nestihla položiť žiadnu z mojich otázok, ani si doktora skúsiť zazmluvniť (asi som mala byť asertívnejšia) a vyletela som z dverí ako papier v prievane. Čo je však dôležité, krčok sa mi vraj opäť trochu skrátil a začal otvárať. Doma som cítila asi každý druhý deň poslíčkov...

40. týždeň

Ďalšia poradňa v pôrodnici. Len malý posun, hlavička nalieha, zátka presakuje... Aspoň som sa s doktorom Záhumenským dohodla na zazmluvnení. Povedal, že ak prvá bola po termíne, kľudne môže i táto druhá... Rozmery bábätka vraj zhodnotíme budúci týždeň ultrazvukom.

Večer som chytila depresiu, že rozmery budú určite veľké a čo ak zbytočne ohrozujem seba i svoje bábätko. Posledné, čo chceme, je - až sa to bojím vysloviť - že prídem o maternicu. A ak sa to otočí inak, aké to bude sklamanie - po tom všetkom, čo som pre to urobila - keď budem musieť do konca života hodnotiť svoj druhý pôrod takto: "No nechali ma čakať vyše týždeň po termíne, potom zistili, že je moc veľká, tak ma rozrezali. Nakoniec mala len 4,1 kg." Manžel ma povzbudzoval, že je jedno, ako sa narodí, hlavne nech sme obe zdravé. Mne to však stále jedno nebolo. Pri pomyslení na cisársky mi bolo do plaču. No nič, musím sa zveriť do rúk odborníkov a nech to už dopadne, ako chce.

Samozrejme, už sa začali ozývať ľudia, že kedy už, či už, kedy mám termín... och, ako keby to bola plánovaná sekcia - to by som im predsa vedela povedať deň aj čas. Ale takto, aký termín im povedať...?

41. týždeň

Tak a už som "po termíne"... i keď podľa UTZ bol upravený na 13.2., čo je až pozajtra. Nález na krčku sa ale moc neposunul. Urobil mi ale ultrazvuk, hovoril, že hlava nie je nejaká príliš veľká, takisto odhad váhy 4 kilá +/- pol kila... to som presne čakala... Inak tlak, prietoky, placenta, jazva OK, plodovej vody dosť, cukrovku nemám, skrátka, dôvod na hospitalizáciu sa nenašiel. Tak mi hovorí "No čo s Vami... necháme Vás ešte týždeň...?" Keďže v ambulancii boli aj dvaja medici, v strese som sa zabudla opýtať, ako má chrbátik. Mala by ho mať buď paralelne s pravou rukou (číže na opačnej strane ako v 37+2, keď som sa na to pýtala), alebo dokonca opäť vpravo vzadu, na tom istom mieste ako staršia sestra :( Furt nad tým rozmýšľam, že či mi zrotuje dobre. Ale určite zrotuje... ale až keď prídu kontrakcie.

Každým dňom čakám, hlava naozaj nalieha a tlačí sa von, hlavne keď dlhšie chodím. Žiaľ dcérka chytila nádchu a horšie spáva, mám pocit, či mi to aj podvedome ten pôrod neblokuje. Nejako však nepočítam s tým, že by som v utorok ešte mala ísť na poradňu... zdá sa mi to veľa, 9 dní po termíne. To už musí každý porodiť, keď dajú bábätku toľkoto času. Myslím si, že upravený termín je presnejší, lebo pri 31-dňovom cykle, ktorý som vždy mávala, by sa mali vždy 3 dni k termínu prirátať.

42. týždeň

Nuž, v nedeľu som mala ráno pocit, že už už rodím a nič... prestalo to. V pondelok to isté, ale vždy to okolo obeda prešlo. V utorok ráno (18.2.) som sa zobudila s piatimi pravidelnými kontrakciami každých 7 minút, zostala som ale ležať a oni potom prestali. Tak som si ešte hodinu pospala. Mám dnes teda poslednú poradňu a myslela som si, že ma ešte v ten deň alebo ďalší hospitalizujú. Na CTG monitore, keď to už šla vypnúť, mi zrazu namerala jednu riadnu kontrakciu, ktorá prišla z ničoho nič. Tak hovorila, že to už je dobrý signál. Doktor skontroloval všetko ostatné a dôvod na hospitalizáciu nenašiel, asi ho ani moc nehľadal 🙂 On sa totiž riadi tým novým termínom pôrodu - nie 9.2., ale 13.2. - a podľa neho som len 5 dní po termíne, ešte beží 41. týždeň, čo nie je až také strašné. Hovorí mi teda - tak v nedeľu na hospitalizáciu, ak sa nič neudeje. A v pondelok začneme vyvolávať. Vravím, že mám kontrakcie posledné dva dni, ale nie sú pravidelné. Myslím si, že je všetko na dobrej ceste. Krčok je na špic prsta otvorený a do nedele porodím aj sama, aj keby neviem čo sa dialo :D Dula sa veľmi potešila, že mi to nechce hneď vyvolávať, bude lepšie, keď to začne spontánne.

Je to tu...

Na druhý deň (streda 19.2.) ma už v noci asi šesťkrát budili kontrakcie. Ale vyspala som sa 8 hodín, lebo sme išli skôr spať. Cez deň to potom pokračovalo, ale bola som lenivá to nejako sledovať a merať. Bolo to približne každých 20 minút... a tak som proste som pokračovala v činnostiach ako normálne. Ešte sa chcem povenovať staršej dcérke, kým môžem. Dokonca sme boli aj na ihrisku, kde som zaznamenávala slabšie kontrakcie každých 13 minút. Neboli nepríjemné, našťastie nie sú bolestivé do oblasti krížov, skôr také menštruačné... Jedla som len ľahko stráviteľné jedlá, polievky a pod. Malú som dala o 14:00 spať a zaspala som s ňou. Po hodinke som sa ja zobudila. Pozrela som sa na ňu, ako krásne spinká a rozlúčila som sa s ňou v duchu so slovami: Drž mi palce... Okolo 16:00 už boli každých 9 minút a my sme išli s manželom ešte niečo vybaviť. O 17:00 si moja mama zobrala staršiu k sebe, takže už sme sa nevideli - zostala už u nich. O 19:00 sa totiž bolesti zintenzívnili a začali byť do oblastí krížov. Ťahalo ma to na zem, ležať, resp. byť na štyroch. Hovorila som si, že čo ak si týmto pôrod spomaľujem, no snažila som sa konať tak, ako mi velil inštinkt. O 21:00 už boli každých 3 až 5 minút. Boli to také dvojice - jedna slabšia a jedna silnejšia a trvali asi 30 sekúnd. Rozhodli sme sa vyraziť do pôrodnice.

O 22:15 sme prišli do ružinovskej pôrodnice. Čakala nás tam už dula Lucia Vančo, ktorá ma povzbudila, poradila, ako predýchavať kontrakcie a hovorila, že tým že mám jazvu, tak maternica do toho nepôjde hneď "naplno", ale šetrí sa. Dovnútra najprv zobrali len mňa, dvere mi otvorila veľmi príjemná mladá pôrodná asistentka Alžbeta Kováčová s tým, že zhodnotia postup pôrodu a potom sa uvidí. Urobili mi CTG, podľa ktorého sa malej darí dobre, pulz mala tak medzi 120-130, ako aj na CTG monitoroch predtým. Prišla sa mi predstaviť aj mladá pôrodníčka lekárka Pšenková, ktorá mala službu. Povedali, že podľa nálezu skúsia doc. Záhumenského zavolať, ale vraj má chorého syna, že možno nebude môcť prísť. Ultrazvukom doktorka pozrela jazvu, tá bola OK, odhadla aj váhu a pýtala sa, či to chcem vedieť, odhad bol opäť rovné 4 kg. Potom však pozerali, na koľko som otvorená a hovoria: "Dva prsty... to máte za sebou prvú tretinu. Doprovod môžete poslať domov a môžete počkať na čakačke." 

Na čakacej izbe bolo veľmi príjemne, ticho, tlmené osvetlenie. Pôrodná asistentka ma nechala 1,5 hodiny "spať" (čo sa samozrejme nedalo :D , tak som si na posteli volila polohu (ľah na boku a na štyroch), masírovala si sama sebe kríže a snažila sa ako keby "spať". Tlaky sa trošku zosilnili a dokonca prišli tlaky aj na konečník. Bola som aj rada, že som sama, nemusím sa s nikým rozprávať a na pôrodnici vládne pokoj... nebežal žiadny pôrod. Potom prišla okolo 00:45 a bábätko popočúvala bezdrôtovým prístrojom (čiže žiadne priväzovanie na CTG ako na Kramároch) a potom pozerá a hovorí: "Baška, 7 centimetrov... výborne!" "Čoo?!" úprimne som sa prekvapila. Stihne vôbec manžel a dula prísť? Rýchlo som im volala. Pôrodná asistentka opäť o chvíľku prišla, neprešlo snáď ani 10 minút. "9 centimetrov! No teda, výborne!" tešila sa spolu so mnou. Išla som teda po vlastných ešte na WC a na box.

Box bol obrovský, priestranný, oddelený murovanými stenami a moderná polohovateľná posteľ vystlatá bielym papierom vyzerala ako obývačkový gauč. Pôrodná asistentka ma naviedla na polohu na ľavom boku a nohu mi dvihla na opierku. Hovorila, že ešte nemám tlačiť, až sama budem cítiť, že tlak na konečník je neznesiteľný a je prítomný aj mimo kontrakcie. Inak ma nechávala často osamote, čím som sa mohla sústrediť a necítila sa ako na hlavnej stanici, že okolo mňa stále chodí niekto cudzí. Celý personál pôrodnice zostal môjmu zraku ukrytý.

Keď prišla dula o 1:30, masírovala mi chrbát olejom a hovorila, že cíti, že panva sa pekne otvára. Potom ma ešte s pôrodnou asistentkou naviedli do polohy v stoji resp. v miernom podrepe, aby hlava dobre zostúpila. No bola som takto len nejaké 4 kontrakcie a potom zas odporučili, nech si ľahnem teraz na chrbát, rukami si pridržím jamky pod kolenami, hlava do klbka a že prerušia plodový vak, ktorý stále nepraskol, lebo ak by sa dieťa narodilo vo vaku, mohla by sa mi predčasne odlúčiť placenta. Tak k tomu som dala súhlas. Plodová voda bola teplá a vraj číra. Onedlho to začalo, veľké tlaky na konečnik - bola som to ja, kto som vždy nahlásila, že začína kontrakcia a tlačíííme... Celkovo som od celého personálu počula len samé povzbudivé slová a chválu, že dobre tlačím, že ozvy sú dobré, že bábätko už bude vonku, že už vidia vlásky... Jazvu som počas celého pôrodu ani necítila. Neviem, koľko bolo hodín, keď som už začala tlačiť. Manžel ale hovoril, že keď došiel 01:50 na sálu, pôrodná asistentka mu hovorila, že budete tu tak max. hodinu... a bol tam dve... takže musela som tlačiť snáď hodinu a pol :( Malá sa narodila 3:52. 

Pôrodná asistentka stlmila svetlá a ostal len "reflektor" namierený pre doktorku na miesto, kde sa mala zjaviť naša dcérka. Naozaj som si uvedomila tlak a postup hlavičky cez pôrodný kanál. Dula, pôrodná asistentka aj lekárka ma stále neuveriteľne povzbudzovali. Dula mi otierala tvár a držala ma za ruku. Manžel tam bol tiež, no zostal v úzadí. Doc. Záhumenský žiaľ nemohol prísť, no keď som pootvorila oči a uvidela vo svojom zornom poli tri ženy, ako ma nadšene povzbudzujú, tak nejako som si pomyslela, že toto je presne tak, ako to má byť 🙂 Cítila som maximálnu podporu a intimitu.

Doktorka mi masírovala hrádzu a hovorila, že sa bude snažiť vyhnúť nástrihu, no ak to bude nutné, bude to musieť urobiť. Samozrejme, bola som na to pripravená, že to možno bude nutnosť, keďže hlavička je pomerne veľká a moja koža nie príliš elastická, no je to lepšie ako sa roztrhnúť až po konečník. Pôrodná asistentka v poslednej fáze trochu tlačila rukou na brucho a vytvárala protitlak pre nožičky resp. zadoček. Zrazu som cítila, ako dcérka kope a zarotovala tak, že brucho som mala teraz už pekne rovno. Snažila som sa, čo to dalo a pri predposlednom zatlačení som zacítila, ako keby som sa trhala. Zakričala som "ooooh" - a povedala si, že už je to jedno, že musí teraz ísť von a bude koniec... - ale to som vlastne cítila nástrih, ktorý uvoľnil hlavičku von. Prestala som s úľavou tlačiť a všetci že ešte ešte tlačiť, ešte pliecka. Zmietajúce sa klbko sa vynorilo niekde dole a priložili mi ju na bruško a nechali dotepať pupočník. Až v prepúšťacej správe som si našla napísané "cordus umbilicalis para colli foeti 2x"... takže aj Adelka mala pupočník 2x okolo krku. Napriek tomu sa narodila prirodzene...

Keď som uvidela pokojnú tváričku dcérky Adelky, povedala som len niečo ako: "Ahoj... ahoj, vitaj!" Neplakala ako tur, práve trošičku chrčala, tak som sa zľakla, či je v poriadku. Vraj vdýchla nejakú vodu alebo hlien, tak ju museli trochu odsať. Ale bola som zvedavá na hmotnosť... 4,5 kg! Panebože... a ja som ju porodila... prirodzene... aj s jazvou... dokonca som bola v takej eufórii, že by som si celý pôrod hneď od začiatku zopakovala. Maličkú mi ešte priložili a doktorka sa po pôrode placenty pustila do šitia. Začali sa mi klepať nohy a dvíhalo ma z kresla. Nevedela som sa na maličkú sústrediť dobre a opäť sa mi zdalo, že horšie dýcha. Museli ju potom zobrať do inkubátora, Apgar skóre mala 7-8-8... a pri prechode kanálom resp. možno už z plodovej vody chytila nejaký zápal, ktorý sme museli potom v pôrodnici preliečiť, no dostala sa z neho rýchlo.

Zostala som teda na sále s mužom a dulou. Šitie bolo nepríjemné, i keď nebolelo, ale ťahalo. Čas nám rýchlo ubehol a presunuli ma na izbu. Spolubývajúce boli už na nohách, keďže bolo skoro šesť hodín a mali pri sebe aj svoje bábätká. Hovorím im, že som rodila prirodzene po cisárskom dieťa 4,5 kg... boli naozaj prekvapené a keď sa ma sestra opýtala, kde mám epidurálny katéter, hovorím, že ja nemám žiadny katéter... spolubývajúce ma opäť potešili obdivným: "Čooo...?!"

Krátko zhodnotím zotavenie po pôrode... tým, že ma na izbu naviezli o 6:00 ráno, vyšlo slnko, začal frmol, spolubývajúce riešili svoje bábätká, tak spať sa nedalo. Ja som bola nabudená a písala som všetkým možným, ako je maličká úspešne na svete. O 10:00 ma chceli postaviť na nohy, no zatočila sa mi hlava a ešte pri posteli som stratila vedomie. Nevedeli ma ani neskôr postaviť na nohy... stále som strácala vedomie, ja som bola v tom, že si musím len pospať a najesť sa a bude to dobré. No nebolo to tým... Večer mi dali už aj na noc malú, ktorá sa potom v noci rozhodla, že ma vysaje ako upír... a ja som ráno po 4 hodinách spánku stále nevládala stáť na nohách a na WC som síce došla, no potom som išla k umývadlu a opäť skolabovala.

Najprv nado mnou stáli 4 lekári, potom sedem... mysleli si, že vnútorne krvácam alebo mám nejaký neurologický problém. Začali ma chystať na kyretáž, lebo objavili nejaké zrazeniny, ktoré sa zasekli na krčku. Doktorka Krlín ich skúsila manuálne vyčistiť, pichli mi aj trochu prostínu, niečo vyšlo, no stále ich tam bolo dosť. Potom sa však docent Ferianec vyjadril, že kyretáž v celkovej anestéze nie je nutná, že maternica je čistá a je to všetko len na krčku, lebo v mieste jazvy sa sťahuje maternica pomalšie. Zistili však prepad hemoglobínu zo 120 /pred pôrodom/ na 70, čo je už naozaj kritická hodnota. Tak mi podali tri transfúzie krvi a malú som vlastne od rána nevidela, zobrali mi ju  na 7,5 hodiny... keď mi už tiekla posledná transfúzia, vypýtala som si ju do postele. Totiž medzitým  v tej pauze sa mi vytvorilo toľko mlieka, že som konečne ukojila jej hlad a začalo sa nám obom dariť. Po transfúziách som behala ako srnka, mlieko sa tvorilo vo veľkom a moja pleť bola taká hladká, že tie legendy o Báthoryčke a Draculovi majú úplne reálny podklad v omladzujúcich účinkoch prílevu novej krvi :D v sobotu si ma ešte osobne prišiel pozrieť na svoje narodeniny doc. Záhumenský a pýtal sa na sesterni: "Kde je tá mamička - vaginálne po sekcii... Štyri a pol kila, riadne ste ju vykŕmila... Adela ještě nevěčeřela!" Skontroloval ultrazvukom jazvu i zrazeniny a povedal, že to vyjde von samé, v každom prípade mi o 2 týždne urobia v poliklinike kontrolný ultrazvuk. Prepustili nás teda domov o deň neskôr kvôli mierne zvýšenému CRP maličkej a potrebných výteroch, no obe sme už boli fit a spokojné.

Z ružinovskej pôrodnice a poskytnutej podpory, informovanosti, intimity a starostlivosti som bola a stále som maximálne nadšená. Všetkým vrelo odporúčam ísť rodiť práve sem.¹⁷

****

Svojím článkom by som chcela najmä motivovať ženy, aby rodili prirodzene po cisárskom reze, ak sa to čo i len trochu dá a ak to tak chcú. Je pravda, ako sa píše v knihe Birthing normally after a cesarean or two, že to nebudete mať ľahké. Musíte prekonať veľa vecí - v prvom rade svoj vlastný strach a obavy, či to zvládnete, či to jazva vydrží, či sa tesne pred termínom neobjaví okolnosť, ktorá vám "zatvorí dvere". Úplne kľúčové je myslieť pozitívne a naladiť sa na to, čo chcete dosiahnuť - naladiť sa na úspech. To platí v živote vo všetkom. V druhom rade prekonať možné skeptické komentáre Vášho okolia vrátane niektorých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. 

A nakoniec, zvládnuť samotný pôrod, počas ktorého musíte mať tú správnu podporu CELÉHO svojho okolia a hlavne veľa veľa vnútornej sily a odhodlania. Počas pôrodu sa sústreďte len na seba a svoje bábätko. Zbavte sa obáv, strachu, skepsy, neriešte svoje okolie, čím menej ho riešite a zapájate "mužský" mozog, tým horšie pre postup pôrodu. Musíte sa dostať do stavu "sebahypnózy", kde necháte svoje telo prevziať kontrolu a predýchavať kontrakcie v takej polohe, ako to vnímate ako najlepšie. Ženy, ktoré nad procesom príliš rozmýšľajú, vlastne rodia ťažšie, lebo príliš špekulujú nad podrobnosťami a okolnosťami a sú plné zbytočných obáv. Mne najviac zo všetkého pomohol ten pokoj, ktorý som zachovala počas celého dňa, ako sa mi rozbiehal pôrod, ďalej pokoj, podpora, atmosféra a intimita, ktoré vládli v ružinovskej pôrodnici a takisto úžasná pomoc personálu i duly. Keby toto nemám, ktovie, ako by to všetko dopadlo!

Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať prednostovi ružinovskej kliniky doc. Jozefovi Záhumenskému za jeho úžasný prístup a starostlivosť pred i po pôrode. Na jeho rozsiahle odborné znalosti sa dalo 100% spoľahnúť a človek sa cítil v tých najlepších rukách. Ďalej môjmu pôrodu výrazne pomohla pani doktorka pôrodníčka Pšenková, pôrodná asistentka Alžbeta Kováčová a dula Lucia Vančo, ktoré ma povzbudzovali, stáli pri mne po celý čas a aktívne sa o mňa starali počas celého pôrodu. Ďalej môjmu manželovi, ktorý pri mne stál a napriek vlastným obavám a strachu ma v mojom úmysle podržal a podporil po celý čas... a mojim obom dcérkam, ktoré ma vedeli podržať len pohľadom či myšlienkou na ne. A samozrejme všetkým rodinným príslušníkom, priateľom a známym, ktorí mi držali palce a mysleli na mňa a mamičkám zo sociálnych sietí, ktoré zdieľali svoje cenné skúsenosti a povzbudili ma úplne od začiatku, že VBAC je možný.

Ďakujem vám za prečítanie (v dnešnej dobe, keď majú ľudia problém prečítať niečo dlhšie ako jedna A4) a pokiaľ by ste potrebovali viac info k tejto téme, som vám k dispozícii kedykoľvek, keď mi napíšete. Držím vám palce pri vašom VBAC. Zaslúžime si to.