Od detí si treba občas oddýchnuť a preto blog o niečom inom ;) - Omán 1/6

Milí moji,

nedávno som našla moje staré “reporty” z prvej veľkej cesty do veľkého, neznámeho sveta – do Ománu. Písal sa rok 2007, mala som (teraz už) neuveriteľných 24 rokov a všetko pred sebou.

Dadk z roku 2015 sa na Dadk ’07 dobre zabavila a tak som sa rozhodla, že sa so svojimi dojmami z toho výletu podelím aj s Vami.  Aby ste však nestratili prehľad o tom, ako sa má moja svorka, tak sa reporty budú každý druhý týždeň striedať s novinkami so sveta bábätiek a maminiek.

Ideme na vec:

Hojte,

odpusťte mi ten hromadný mail, ale chcela som vám napísať všetkým a sme tu len týždeň.

Včul mi tu behá po izbe slúžko, ktorý mení posteľnú bielizeň a robí poriadky a ja neviem, čo mám robiť, kým tu je, tak som si sadla za počítač a tvárim sa husto. Asi nepočítal s tým, že prídem tak skoro. Razíme teóriu, že vedia kedy si v izbe a kedy nie podľa toho, že po príchode musíš zastrčiť kartu od dverí do takého miesta na kartu od dverí. Bola som odprevadiť Chuapa, ktorý práve odpochodoval do práce a meškali iba hodinu, kým pre neho prišli…

No, takže letbu (to je ako plavba) som prežila v pohode. Vo Viedni som sa síce bála, Chuap sa na mne dobre bavil, pomáhal mi ako vedel: “Toto je ešte nič, počkaj, keď sa naozaj začne rozbiehať…Báť sa začni, až keď budeme pristávať…pripútavaš sa preto okolo pása, aby si si neudrela hlavu, keď sa lietadlo otočí hore bruchom…”

Ja som trpela predstavou, že lietadlo chodí len dopredu a tak som sa zľakla, že sa niečo pokazilo, keď som z okienka videla, že cúvame.

Druhý let už bol v pohode, dokonca som sa aj zabudla báť, keď sa nám podvozok vysunul až na druhý krát. Ako vravel Chuap – báť sa treba pri pristávaní….

Čo sa týka ľudí lietadle videla som…asi to bola pôvodne nejaká šikmooká, s plastikou nosa, kučeravými vlasmi, 5 kilovými reťazami na krku a o hlavu menším manželom, na ktorého peniaze už nevyšli.

Problém s očumovaním žien nemal Chuap, ale ja.

Strašne som chcela prísť na to, ako si viažu tie šatky, tak som sa nakoniec opýtala jednej baby čo sedela vedľa mňa keď sme šli z Dohy do Muscatu. Hovorila, že študuje v UK, ale angličtinu mala mizernú…celkovo som nadobudla pocit, že arabčanom je vo všeobecnosti zle rozumieť.

V Muscate nás nikto na letisku nečakal. Mali sme šťastie, že tá firma, kde Chuap školí, sídli práve na letisku, tak sme sa k nim dovliekli a potom nás niekto zaviezol do hotela. Šofér bol taký typický arabský dedo v nočnej košeli a s turbanom na hlave. Doteraz som nepochopila, či záleží na tom, či má muž hlave takú tú hrncovú čiapočku, alebo malý turban…zatiaľ som nadobudla pocit, že turban nosia tí „nižšie postavení“.

Dedo mal IQ 2, miesto klimatizácie pustil vyhrievanie zadného skla. Tak sa tomu čudoval, že až musel zastaviť na krajnici uprostred diaľnice a pomačkať všetky gombíky. Nakoniec mu Chuap vysvetlil, ktorý z nich je klíma.

V hoteli sa nám snažili nanútiť inú izbu, akú sme mali rezervovanú. Chuap si nakoniec vyhádal tu pôvodnú, ale nejak nám to na dobrom dojme o celom Ománe nepridalo.

Večer sme sa boli trochu prejsť. Teplo je tu strašné a hlavne vlhko. Keď sme sa vrátili na izbu tak sme doslova vyliali zo šiat. Na druhej strane, v miestnostiach je strašná kosa.

Rozmýšľali sme, prečo tak silno klimatizujú a padol názor, že možno preto, že na to majú. V izbe sme po príchode mali asi 15 stupňov, čo po takých 15 minútach nie je úplne príjemné. Tak som klímu vypla, že skúsim zakúriť otvorením okna, ale tí hajzli zobrali všetky okenné kľučky! Tak som teda vypla klímu ako som vravela, a už tu máme možno aj 19 stupňov.

Klimatizácia slúži ako vetrák, zapínam ju tak na 5 minút. Samozrejme, že sa pri tejto príležitosti lepšie prioblečiem, aby som sa nevrátila zo subtropickej krajiny so zápalom pľúc.

Ok, to je zatiaľ vsjo, ozvem sa znova.

Viac na www.omichi421.wordpress.com