Všetci v jednej posteli.

Na úvod idem znovu trochu porovnávať. Miš v našej posteli cca do dvoch rokov spávala iba veľmi výnimočne. Bola síce s nami v spálni, ale vždy som sa snažila, aby spinkala vo svojej postieľke. Aj po kojení som ju vždy (hoci mnohokrát z posledných síl) preložila naspäť. Výnimočne sa stalo, že ju u nás zabudla a spali sme všetci spolu. Nechcela som to veľmi podporovať, lebo z môjho detstva si pamätám ako ťažko sa mi odchádzalo z rodičovskej postele.

K nám do postele teda začala chodiť, keď sme ju v dvoch rokoch odsťahovali do svojej izby. Ale tiež to bolo iba z času na čas.

Potom prišli dvojičky a spávala s nami skoro rok, pričom krpci boli sami v detskej izbe. Teraz sú už všetci spolu na hromádke, ale Miš k nám chodieva pomerne často. Nie je problém so zaspávaním, rada ide do detskej („Tam nie som sama.“), ale vždy sa poteší, keď jej sľúbime, že ju v noci preniesieme k nám. Cez víkendy je u nás štandardne, aby ju ráno bábätky nezobudili a všetci tak môžeme spať dlhšie.

No a keďže sa snažím byť spravodlivá voči všetkým deťom (nech ma to stojí čo chce), zmäklo mi srdce, keď Mišutka a tatinko (?!) mali nápad, že keď zaspia, prinesieme večer do postele aj bábätká. Bábätká sme prenášali už spiace.

Posteľ máme veľkú, spravenú na mieru od steny k stene, 220 cm. Čiže sa nemôže stať, že keď sme „Five in the bed“ a jeden sa premrví, koala vypadne.

Tak teda sme tam už všetci ležali a tešili sa zo seba. Ja som sa tešila asi 6 minút, Tomáško asi 11 a pol. Nakoniec sme ho preniesli naspať do jeho postele. U nás sa totiž prebral, pozeral, nevedel, čo sa deje, či sa ideme hrať alebo čo. V svojej posteli potom okamžite zaspal. Veď predsa tam sa spí.

Ivuška, tá sa prebrala tak na jednu štvrtinu a spala ďalej. Miš sa potešila z bábätiek a odpadla. Rovnako aj chlap.

Ja som ostala ležať na svojich 27 centimetroch postele. Z jednej strany sa na mňa tlačila Miš, z druhej Ivuša. Teplo mi bolo ako sviňa a bála som sa ísť na WC, lebo už by som sa nemala kam vrátiť. Dokopy sme zaberali asi štvrtinu z 220 cm (To je presne 55cm). Drahý si mohol spokojne odfukovať na zvyšných 165tich (!!!). Hodiny sa neskutočne vliekli. Vôbec nemalo zmysel deti odtláčať. Od pár minút boli obe pritúlené naspäť. Maminka je silný magnet.

Moje poznatky sú rôznorodé. Taký najvýraznejší je, že načo sme, dopaže, chceli takú veľkú posteľ?! Všetko sa to aj tak tlačí na maminku. Tatinko sa môže spokojne tešiť a rozťahovať. Bolo fajn, že sa bábätká túlia, pekne voňajú, ale asi by som privítala, keby sme za Tomčom odniesli do svojej postele aj Ivutienu.

Drahý sa ráno zobudil len s tými najlepšími dojmami. Vôbec nechápal, prečo som taká krkavčia matka a chcem, aby Ivutienu na ranné mlieko zaniesol k nej. Aj tak mi to bolo na nič, pretože už bolo pomaly treba ísť povzbudzovať Miš, aby sa sama obliekla do škôlky.

Hovorím si, že iba chvíľu sú deti malé. Onedlho už budú navždy iba veľké, samostatné a nebudú ma potrebovať. Preto si myslím, že nie je zlé občas si ich rozmaznávať a potuľkať, kým ešte aj oni chcú. Ale tento druh rozmaznávania v mojom prípade asi nie je na každý deň.

PS: Chlap tvrdí, že všetko je úplne inak.

Viac na www.omichi421.wordpress.com