Ako každý víkend, tak aj túto sobotu, som premýšľala, čo s tromi malými deťmi, aby mi nespadol dom na hlavu, keď ich budem mať doma.

Prejavil sa španielsky front, čo bolo dobrým znamením ísť do prírody.

Keďže majú naše ciele vzdelávací charakter, vydali sme sa k Mohyle Generála M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji.

Po obtiažnom nakladaní kočíka, rýchlostravy a vody sme do desiatich minút všetci sedeli v aute, lebo malá išla spať.

Moc neposlala, lebo v  Ivanke sme boli do 10 minút.

Za Ivankou nás navigátor viedol k diaľnici, ktorá ešte neexistuje, po cyklotrase plnej cyklistov.

Len my pohodlní - v aute. Aj sme zacúvali, že google sa pomýlil a ideme domov - tadiaľto cesta nevedie.

"Sme ako Homolkoví" zahlásil manžel a predsa šiel po cyklotrase.

Na parkovisku upútal chlapcov výhľad na štartujúce lietadlo.

O 10 minút ďalšie, ale to sme už míňali tabuľku Prísny zákaz vodenia psov.

Pokochali sme sa pyramídou a pripomenuli si udalosti Štefánikovej smrti.

Za nami šiel pár dôchodcov so psíkom. Petrík na nich zakričal, že so psom k pamiatke nesmú. Oni jeho poznámku s úsmevom odignorovali. 

Povzbudili sme ho - veď  mal pravdu a zahlásila som, či nepozrieme na letisku aj to Štefánikove lietadlo.

Posadali sme do auta a zvedaví na Caprini sme riešili otázku parkovania na letisku.

Aha, 15 minút zdarma!

Zaparkovali sme, s deťmi sme vybehli z auta do príletovej haly.

Tam nič nebolo, utekali sme teda do odletovej haly.

Jediné, čo sme z informačnej tabule prečítali, že Caprini malo rozpätie 22m a už Patrik utekal k pohyblivým schodom.

Stihneme to? Riskneme to? 

Rýchlo, schodami nahor, výťahom nadol.

Po nástupe do auta nám ostali 2 minúty.

Obed nemáme žiadny, tak poďho k babke. Na polievku.