Smutný príbeh veľkej mačacej rodinky
Je mi veľmi žiaľno a slzy ešte stále stekajú po lícach. A vtedy musím písať a časť svojho žiaľu tak dať zo seba von. Prepáčte, že neviem byť stručná, prepáčte, že nariekam nad mačencami...
Najlepšie je začať poporiadku. Bývam v starorodičovskom rodinnom dome od narodenia a vždy sme mali doma zvieratká. Rôzne, ale vždy aj psíka a mačky. Som už babičkou, láske k zvieratkám sa snažim viesť teraz už vnukov. Pred rokom nám skapal na rakovinu psík a keďže sme už starší a muž stále sníva len o vlčiakovi, rozhodli sme sa, že teda psík už nie, aby nezostal sám, keď by sme sa pominuli. Voľba padla na mačky. Dali sme domov dvom malým kocúrikom, dnes sú z nich opravdu krásni a milí kocúri - Maťko a Kubko a máme ich radi ako členov rodiny. Podotýkam, že sú to vonkajší kocúri, spávajú v pivnici pri teplom kotli a nikdy im láska ani žrádlo nechýbali.
Odkedy tu však nie je psík a krmím kocúrov na dvore, túto príležitosť využila drobná mačacia mamka a začala chodiť tiež. Najprv ona /samozrejme, vonku pribudla daľšia miska/, ale bola, aj zostala, veľmi plachá. Ona k nám chodila vlastne už 3-ti rok, vždy sme jej pomohli odchovať jej mačence a ako prišla, tak potom zmizla aj s malými. Nikdy sa nedala pohladkať, ani tie maličké sa nepriblížili na dosah. Nemohla som ich ani skúsiť darovať, lebo boli plaché a divé, no napriek tomu kráááásne, hravé, bola to naozaj podívaná, keď na dvore a v záhrade vyvádzali. Zmierila som sa aj s tým, že okrasná záhrada dostala zabrať, ale.... človek nemože mať všetko.
Tentokrát postupne a veľmi opatrne privolala 5 mačiatok. Muž sa už vážne hneval, lebo kŕmiť toľko krkov /s našimi kocúrmi 8 kusov/, išlo už hodne aj do penazí a obaja sme dôchodci. Občas prispela dcéra, občas sestra doniesla niečo z kuchyni, ale i tak krmivo a bezlaktózové mlieko mesačne vyšli okolo 100€. Hovorila som si, že ako každý rok, opäť zmiznú, no zdali sa mi o trošku dôverčivejšie. Líza bola veľmi starostlivá mama. Keď som vyniesla misky s jedlom, sedela a dávala pozor na mačiatka a až keď sa všetky najedli, podožierala tie zvyšky. Dokonca, keď prišla raňajkovať len časť z nich, počkala, kým sa najedia a potom zmizla a vrátila sa so zvyškom svojich potomkov, aby nezostali hladní. Radosť bolo sledovať ich vzájomné puto a starostlivosť. Nie jeden človek by sa od nich mohol učiť...
Pred pár dňami dcéra zapožičala odchytnú klietku, že skúsime starú mačku chytiť a dať vykastrovať, ako boli už vykastrovaní naši kocúri. No, už k tomu neprišlo. 2 dni predtým na večeru prišli len mačiatka. Predpokladala som, že mama Líza /tak som ju pomenovala/ niekde odbehla, veď vie, že mačence sú už väčšie, žerú samé a chytiť sa rozhodne nedajú. No Líza neprišla ani druhy deň ráno a mačiatka už len tri. Myslím si, asi im už hľadá bezpečné miesto od ľudí? Nechápala som to, vždy som sa k nej správala láskavo, pomaly a potichu, nevidela som dôvod, prečo je stále taká bojazlivá a nedôverčivá.
Mačky mali u nás dve miesta na spánok a oddych, jedno v garáži, kožušinou vystlanú krabicu a za závesom vo voliere, kde mali podobne prispôsobené lehno vystlané teplou dekou. Keď ani na tretí deň Líza a dve mačiatka neprišli, išla som zo zvedavosti skontrolovať ich ležoviská. A veru, našla som.... Jedno malé mačiatko, prevesené medzi krabicami, skapaté, s krvavou papuľkou. Evidentne otrávené sa doplazilo ešte na ich miestečko, kde hľadalo pomoc. Veľmi som plakala, bolo mi ho strašne ľúto. Aj tej krutej smrti. Už viem, že musím hľadať aj ďaľšie skapaté mača a istotne aj mŕtvu Lízu. Kto také niečo môže urobiť?!! Tak veľmi niekomu vadili u nás kŕmené mačence? Ja viem, niekto si povie, že robím drámu kvôli mačkám. Ale pre mňa sú to živé tvory, ktoré hľadajú u nás pomoc a nie nenávisť. Mnohí ľudia sú zlí, zlí, zlí... nech si o tom myslí kto chce, čo chce.
Zvyšné mačiatka sú dezorientované, opravdu vyslovene smutné, chcú sa pritúliť k našim nechápajúcim a uhýbajúcim kocúrom. Predtým vyvádzali, hrali sa a naháňali, teraz sa nažerú a zmiznú, netuším kam. Veľmi by som im chcela pomôcť, no neviem ako. Aj so sebou mám dosť starostí, no tiež mám strach, čo ak takto pochodia aj ostatné? Ako im vysvetliť, že nie je bezpečné zožrať niečo mimo terajšieho "domova"?
Hovorí sa, že je lepšie raz vidieť, než 10x počuť, či čítať. Takto to je ich story, story nešťastnej mačacej rodiny
