Zomrel človek… Odrazu zbadal, ako sa k nemu približuje Všemohúci Boh s kufrom v pravici.
„Čo je v tom kufri, Pane, Bože?“
„Všetko, čo ti na tomto pozemskom svete patrilo, synu,“ odvetil Pán.
„Všetko? Chceš povedať: veci, šaty, dom?“
„Nie, syn môj, tie veci patrili zemi…“
„Tak potom moje spomienky?“
„Tie patrili času.“
„A čo moje schopnosti, talent?“
„Patrili okolnostiam, v ktorých si ich využil, synu.“
„Tak potom priatelia, príbuzní.“
„Všetci patrili k tvojej životnej ceste.“
„Ale čo manželka, deti?“
„Tí patrili Tvojmu srdcu.“
„A moje telo?“
„Patrilo prachu zeme.“
„A moja duša?“
„Ľutujem synu, no tá patrí mne.“
Zúfalý človek vytrhol Pánu Bohu kufor z ruky a zbadal, že je prázdny…
„Chceš povedať, Pane, Bože môj, že mi na tomto svete nič nepatrilo?!“
„Ale áno, syn môj. Každá chvíľa, každý okamih, čo si prežil, patril jedine tebe…“