Nočníkový upade II

Uplynul zase nejaký čas, odkedy som sa naposledy zamýšľala nad našimi záchodovo/nočníkovými pokrokmi a keďže sa veľa zmenilo, musela som to hodiť na papier.

Nočník získal svoje pevné miesto medzi spálňovou a detskoizbovou zárubňou v blízkosti kúpeľne a záchoda, strategický bod, odkiaľ máme výhlaď do celého bytu. Veľmi sa teším, že s chodením naň nie je absolútne žiadny problém. Nehody sa nestávajú takmer vôbec a dokonca sme v bode, kedy vie malý vydržať aj dlhšiu dobu odkedy sa vypýta bez toho, aby sa pocikal - napríklad keď ideme po ďiaľnici a opakujem každých 5 sekúnd, Adamko, tuto nemôžeme zastaviť, už sme skoro doma, vydrrrrrž, nepocikaj saaaa. Vydrrrrž, ešte kúúúúsok. Vydržíííš? Už len odbočíme, ešte jeden semafóóóór, jeeeej pozri máme zelenúúúú. Už sme skoro dooooma tráááádidááádadáááá (opatrne s rozosmievaním, mohlo by to mať opačný efekt).

Ako správnej lenivej mame mi však skrsla myšlienka, čo takto to posunúť na ďalší level a naučiť dieťa obsluhovať nočník samé? Predsa len, je to praktické, keď malý zahlási cikať zrovna v čase keď šúpem, krájam a sledujem bublajúce hrnce v kuchyni. Skúsili sme a podarilo saaaa. Zo začiatku bolo pár nehôd, ale teraz to funguje už celkom úspešne. Vie si dať sám dolu tepláky a slipy a umiestniť svoj malý zadok na nočník. Ešte pokyn: vrabčeka dnu a môže sa cikať! So zdvíhaním slipov a nohavíc ešte pomáhame. Keďže pochvala za samostatnosť sa mu veľmi páči, začal byť vo veci sebaobsluhy až zbytočne príliš iniciatívny. Keď už stojím za tými hrncami a počujem šplech a následné spláchnutie, znamená to, že sa rozhodol po sebe aj upratať a nočník aj vyliať do záchoda. Dostane teda ďalšiu pochvalu spolu s upozornením, že tieto veci by mohol predsa len nechať na maminku a môžem sa pustiť do umývania obliateho záchoda. Ešte si však samozrejme musí ísť SÁM umyť ruky. To si môžem gratulovať ak ešte ostane v zásobníku nejaké mydlo a nemusíme ísť hneď v momente prezliekať tričko, tepláky a fénovať vlasy.

Malý huncút sa aj naučil, že slovo cikať má na mamu zázračný efekt. Kedykoľvek ho spomenie niekde vonku, púšťam všetko z rúk, mením smer mojich krokov a hľadáme najbližší strom či záchod... Naučil sa to krásne zneužívať. V momente keď sa nachádzame v situácii v ktorej sa nudí, treba mu cikať a hneď je o vzrúšo postarané. Ako dnes priamo za okienkom u mobilného operátora, s ktorým som zrovna riešila opravu telefónu. Mala som na niečo čakať, ale keď pán za okienkom počul moju paniku v hlase: Prosím Vás, mám tu dvojročné dieťa, ktorému treba cikaaať, hneď sa veci pohli správnym smerom. Vybavení sme boli za minútu. Pekne sme poďakovali a vyskúšala som si šprint nákupným centrom so 16 kg činkou v náručí smerom na záchod. Na záchode zo seba víťazoslávne vytlačil tri kvapky a zahlásil hotovo. Potom sme ešte išli na kávu a koláč, čo bola po chvíľke preňho tiež pekná nuda a hneď mi bolo jasné o čo ide, keď zahlásil cikať. Čakal, že v momente odídeme, no mal smolu... Cikanie je supertruper výhovorka aj keď sa má ísť spať alebo už sa mu nechce viac jesť. Vie, že toto slovko ho oslobodí z postele, aj z jedálenskej stoličky. A ešte rád ocikáva aj púpavy, takže vonku „mu treba“ aj trikrát.

Na spánky stále dávame plienku, no už sa stáva častejšie, že je suchá. Malý ale vie, že si môže vtedy dovoliť lenivosť a ešte sa tam rád vyciká aj ráno miesto toho vstal z postele...ale keďže som lenivá aj ja, nejako extra to neriešim.

Toľko k vzrušujúcim udalostiam v živote jedného rodiča.