Možno som z čias minulých a možno smer , ktorý som študovala ma poznačil 😞. Neviem, ale ja do tejto doby nepatrím. Svet stráca svoju tvár, stráca ju i kôň , strácam ju i ja 😢. Kam sme to prišli, kam smerujeme? Nechodím už veľmi dlho na zábavu a nevidím prvý kontakt medzi ľuďmi - prepáčte, nevidím žiadny kontakt ...... Nevidím, čo má tak tešilo, necítim čo má tak hrialo ...... Nevidim ľudskosť a ani uctu. Kam ideme? Kam spejeme? My kazime naše Deti a celý svet, my kazime budúcnosť a meníme hodnoty !!!!!! My sme zodpovední - MY !!!!!!
Sú dni, keď už nemám chuť ani vstať. Veď keď ráno kráčate s úsmevom do škôlky a ten úsmev venujete mamičke čo zatvára dvere a pozrie na vás ako na blázna, veď kto sa už len usmieva na ľudí iba tak ??? Keď ráno pochválite prácu 60 ročnej pani učiteľky , a mamička vedľa vás ledva precedi cez zuby dobré ráno a na vás zase niekto pozerá ako na blázna. Keď sama ťaháte ráno sane , lebo snehu pokolena a na ulici plnej Deti nestretnete ani dušu. Keď sa prihovorite vy prvá na ihrisku k mamičke, ktorá robí tisicu selfie ako dobre sa baví , a tiež pozerá na vás ako na blázna. Keď kráčate zo synom zo školy a stretnete 100 deti a ani jedno nepozdravi. Keď čakáte u lekára a babička rozpráva iba vám, lebo na mobil nevidí a vy si to vážite. Keď plačúce Dieťa ničí matku v obchode a vy sa jej snažíte pomôcť , lebo každý ich obchádza, tak tiež z toho vyjdete ako blázon 😢😞. Svet sa zatvoril a nie, že máme nekonečné možnosti . Sme otroci virtuálneho sveta. Pripútaný k mobilom a svojmu egu. Zabudnúť na život bez mobilov nedokážem. Zabudnúť na priateľstva, kde sme sa držali za ruky a rozprávali nechcem, zabudnúť na dni s bankou v záhrade nemôžem.....všetci zabúdame a upisujeme sa iba tej malej prekliate krabicke v rukách 😈. A toto ukazujeme našim.Detom, toto je im vzorom a životom. Toto 😢😞
Tak rada by som im dala moje detstvo , skutočný svet, priateľstva a život ♥️