Môj príbeh

Chcela by som sa s Vami podeliť o príbeh môjho života. Znie to trochu absurdne, pretože mám iba 23 rokov a nemám toľko vecí za sebou ako niektoré z Vás, ale mám jednu dôležitú, ktorú som prežila vo svojich 14 rokoch. Osobne si myslím, že je to ten najdôležitejší míľnik v mojom živote, a mal by byť v živote každého človeka. Veď konieckoncov na to sme boli stvorení. 

Mám mamu, otca a jedného brata. Moji rodičia nás nevychovávali ako sa vraví v kresťanskom duchu. Ich spôsob výchovy spočíval v tom, aby nám do života vštepili tie správne hodnoty. Aby keď vyrastieme sme boli "charakterní ľudia". Ja som im veľmi vďačná, za všetko, čo nás naučili. Za to, že sa nám venovali a dali nám všetko zo seba, čo len mohli. Veľmi ich ľúbim a neviem si predstaviť lepších rodičov.

Pokiaľ som ešte chodila do škôlky všetko bolo v poriadku. Veď čo len môže trápiť také malé dieťa. Probémy začali až keď som prišla na základnú školu. Prvý stupeň si už moc nepamätám, zato druhý mám stále živo v pamäti. V triede nás bolo len 8 dievčat. A ako to býva u pubertiačok, tak sa vždy jedna na druhú oduje a nebaví sa s ňou. Pri tom malom počte dievčat bola vždy jedná tou, ktorá to viedla a stiahla aj ostatné na svoju stranu, aj keď oni nemali nič proti tej, s ktorou sa ona nebavila. A ako ste si už iste domysleli, ten obetný baránok som bola ja. Sedávala som sama cez prestávky, kým sa oni bavili a smiali(pravdepodobne na mne). A keď sa stalo, že ja som nebola tá vynechaná, tak som robila všetko to, čo chceli, len aby sa mi zas nestalo, že je budem tou osamotenou. Smiala som sa, ohovárala, nikdy som si nedovolila obliecť si alebo učeasať sa ako tá"šéfka" skupiny.

Tieto udalosti na škole vo mne stále viac prehlbovali môj odpor k sebe, a k svojmu telu. Neskĺzla som do bulímie alebo niečoho podobného, ale keby ma Boh nezachráni v pravý čas, tak neviem, kde by som bola. Mala som odpor k vlastnému telo. Všetky spolužiačky boli pekne chudé a tie čo neboli mali aspoň ako takú charizmu. Mne to všetko chýbalo. Aspoň som si to myslela. Mávala som zo seba depresie a nikto o tom ani nevedel. Rodina ma brala ako milé, občas drzé dievča. No nikto nepostrehol to ako som sa cítila, ako som sa odsudzovala za to ako vyzerám. 

Medzitým sa v  našej rodine menila atmosféra. Hlavne u môjho brata, ktorý ma teda moc v láske nemal. Začal sa so mnou rozprávať,už sme sa nebili, nenadával mi. Začal totiž chodiť do kostola. Ja som tomu nevenovala pozornosť. Bolo mi jedno kam chodí. Iba som vedela, že chodí do katolického kostola. Až raz šiel na svadbu do evanjelického kostola, svojmu kamarátovi. A my dve s maminou sme sa tam boli pozrieť. veď to poznáte, krasná nevesta, šťastný ženích, všetko tak ako má byť. Museli sme to vidieť🙂 Ale v ten večer, keď brat prišiel domov ma to začalo zaujímať. Popri hraní počítačovej hry🙂) som sa ho začala na to vypytovať. Ako to vlastne je? Kam to chodí, či k evajnjelikom, alebo ku katolíkom....

Postupne vyplynulo z toho, že ani k jedným, že spoznal Boha osobne a že je teraz veriaci a tak. To boli veci, čo mňa až tak nezaujali, až dokým mi nepovedal, že získal večný život. Ak si pamatáte taký film starý, neviem už ako sa volal, ale bol o takých dvoch ženách, čo vypili nejaký elixír a boli nesmrteľné, a aj keď spadli zo schpodov nič sa im nestalo. To bola moja predstava nesmrteľnosti. Po jeho otázke, či chcem aj ja ten život a či chcem aby mi Boh zmenil srdce za novém, som povedala áno. Mala som vtedy už tých spomínaných 14 rokov.

Po prebudení na druhý deň som sa vážne cítila ako by mi v hrudi bilo nové srdce. Bolo to zvláštne. Môj brat mi dal malú bibliu a povedal, že si mám z nej čítať každý deň. tak som to robila. Potom mi povedal, aby som vyznala Ježišovi svoje hriechy. Najskôr som si pomyslela, že veď ja žiadne nemám:DD Ale hneď po tejto myšlienke som ich začala všetky vidieť. Tak som to spravila, vymenovala som Bohu svoje hriechy, prijala som Jeho odpustenie. Potom ma zaviedol na niečo, čo nazýval zhromaždenie a zbor. Až teraz som pochopila, kem to vlastne chodil🙂 Bolo to kresťanské spoločenstvo s názvom Radostné srdce. Boli to znovuzrodení kresťania. Znovuzrodení znamená, že spravili to, čo ja. Uverili, že Ježiš Kristus je Pán a povedali mu, aby vstúpil do ich života a vládol tam. 

Odvtedy už prešlo skoro 10 rokov. Bolo to moje rozhodnutie, ktoré som nikdy neoľutovala. Je pravda, že ma Boh viedol cez rôzne veci, kotré pre mňa neboli vždy ľahké napr. aby som dokázala odpúšťať aj keď som vedela, že ja som v práve, aby som dokázala milovať, aj takých, ktorí sú mi nie príjemní, aby som mala úctu kdruhým, ale hlavne aby som milovala svojho Boha celým svojím srdcom, dušou a mysľou. 

Teraz už mám najlepšieho manžela, čakáme naše prvé dieťatko a som šťastná, že ma týmto Boh požehnal. Ale aj tak viem, že bez neho som nikto a sama v tomto živote nič nezmôžem. Bibliu si čítam skoro každý deň. Je to môj návod na život. Boh ku mne hovorí cez Bibliu, cez ľudí, cez moje myšlienky. Nikto z nás nevie dokedy bude na tejto zemi. Nikto nevie kedy príde koniec tejto zeme ako sa vraví v Biblii. Viem však jedno, teraz je čas milosti. Je čas kedy môžeš povedsať Bohu svoje úprimné áno a žiť život nie v hriechu,ale v čistote. Dnes je deä spasenia. nepremárni ho. Zajtra tu už nemusí byť. Do neba sa dostanú len tí, ktorí vyznali Pána Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Tak máš teraz šancu.

SKúSTE A PRESVEDčTE SA, AKý DOBRý JE PáN!!!Veď za to vlastne nič nedáte. Boh nám dal slobodnú vôľu.

P.S. Aby si niekto nemyslel, že odsudzujem katolíkov alebo evnjelíkov. Každý ma slobodnú vôľu kam bude chodiť do kostola alebo spoločenstva. Ja týmto článkom chcem len povedať, že Boh chce mať s každým z nás živý vzať, chce sa s nami rozprávať a byť s nami. Nie je dôležité kam chodíš. Dôležité je to, či máš istotu spasenia.