Anjelik Šimonko a snehová vločka

Venujem...

... všetkým malým anjelom, ktorí niekde tam hore, vysoko v oblakoch, žijú svoj anjelský život...

... všetkým mamičkám, ktoré vrátili nebu svoj najväčší dar...

... nám, mamičkám anjelov, ktoré každým dňom pozeráme vysoko k oblakom s vierou, že tam niekde naozaj sú ..

.... predovšetkým venujem TEBE, môj sladký anjel, môj Šimonko, ktorý si v nebi oslávil už svoje tretie nebíčkovské narodeniny.

     Kde bolo, tam bolo, niekde tam hore, kde si snehové vločky obliekajú svoje krištáľové kabátiky, tešil nebo svojou prítomnosťou i malý anjelik menom Šimonko.Tak ako väčšina anjelikov, tak i on, dostal svoje meno darom dole na zemi. Šimonko bol utešený anjelik s bucľatými rúčkami. Na tváričke mu svietili dve orieškové očká,spomdzi ktorých zvedavo vytŕčal noštek sťa gombička. Dnes bol v nebi špeciálny deň. Veľký múdry anjel, Michael, rozdával totiž malým anjelom teplé papučky a kabátiky. Blížila sa zima ...

     Šimonko si sadol na najbližší obláčik, aby si mohol vyskúšať nové oblečenie. Papučky sa podobali na nebeské obláčiky a kabátik, vyšívaný striebornými nitkami akoby z krídel anjelov, zas na čerstvo napadaný sneh. Šimonko mal zo všetkého veľkú radosť, no len jedna otázka mu neustále pobehovala mysľou. Čo to je tá Z-I-M-A ? 

Ako si tak Šimonko cupkal z obláčika na obláčik a predstavoval si všakovaké podoby zimy, pristálo mu na malom nošteku čosi zvláštne. Trošku chladné, malinko šteklivé, ale veeeľmi smiešne. Chcel sa očkami pozrieť na špičku svojho nosa, ale nešlo to. Nevidel nič. Len akúsi čudnú bielu machuľu. Chytil teda biele tajomstvo svojho nošteka do bucľatých dlaní. Musel sa pozrieť trošku bližšie, lebo to, čo ho chladilo v dlaniach, bolo veľmi malinké. Malínké, ale krásne. Biele, lesklé, poskladané, hádam, z tisícok krištáľových skladačiek. 

"Jeeee," zajasal anjelik,"studený cukor."

"Ja nie som cukor," ozvalo sa z anjelských dlaní, " ja som snehová vločka,Šimonko."

" Ty ma poznáš? "

" Pravdaže, poznám všetkých anjelov. Malých i veľkých. Z čoho máš takú radosť, Šimonko?"

"Z nových papučiek a kabátika. Pozri..."

"Tie sú ale krásne. A teplúčké. V nich ti veru zima nebude."

"Zima? Čo to je tá zima?Všetci anjeli o nej dnes hovoria a ja stále neviem, čo to znamená."

" Vieš, Šimonko, zima je obdobie, kedy všetko tu v nebi, ale i na zemi, prikryje biela perina zo snehových vločiek. Ja som prvou z nich. Keď sa prilepím na krídla anjelov, alebo na kabáty ľúdí, všetko sa zrazu spomalí. Anjeli začnú spievať tie najkrajšie piesne a ľudiana zemi začnú akosi viac hľadieť do neba. Aj napriek tomu, že navôkol panuje chlad, vnášam do sŕdc zvláštne teplo. Prinášam prvú iskierku, od ktorej sa zažnú tisíce sviečok. Zažínam svetielko nádeje.

"Aj moja mamička pozerá do nebíčka?"Opýtalo sa nesmelo a znenazdajky anjelské stvorenie, no vločka len tíško pritakala na znak súhlasu.

"Oči tvojej mamičky pozeraju do nebies veľmi často. Akoby túžobne očakávali, že ťa zazrú. A prezradím ti tajomstvo. Keď začnú padať moje sestričky, snehove vločky, je šťastná. Vtedy vie, že ak existujú snehové vložky, musia tu hore existovať i anjeli. Teda aj ty. V tú chvíľu ťa cíti tak blízko, akoby každá vločka bolo bozkom od teba."

Anjelik sa zamyslel a vyzeral veľmi vážne.Tak vážne, až sa vločka musela usmiať. No bála sa čo i len pohnuť, aby nenarušila túto vzácnu chvíľu.Vedela totiž, že anjelik je práve myšlienkami pri svojejmamičke a zasypáva ju miliónmi bozkov. 

"Vločka,"... začal anjelik váhavo, " chcel by som, aby moja mamička bola šťatstná stále. Nielen keď padajú snehové chumáčiky. Nemohla by si pri mojej mamičke ostať ?"

"Šimonko, to nie je možné. Vieš, život prvej snehovej vločky je príliš krátky. Splním svoje poslanie, no akonáhle spadnem na zem, roztopím sa."

Malý chlapček s krídlami zosmutnel. A v tú chvíľu sa v srdci snehovej vločky zrodil nápad:

"Šimonko,nemusíš byť smutný. Môj život je síce krátky, no krásny. Môžem si vybrať miesto kam dopadnem. Ak by si chcel, možem dopadnúť na líce tvojej mamičky a odovzdať jej tak božtek od teba."

Anjelik po týchto slovách šťastím vzlietol nad obláčiky. Od radosti by vločku aj vystískal, ale bál sa, aby sa neroztopila.

" A teraz ma ešte ohrej v dlaniach,"zašepkala vločka unaveným hlasom, "nech je božtek sladký ako cukor. Ako cukor z dlaní anjela....