Možno by ste čakali, že na mamickovskom fóre budem pod týmto nadpisom písať o tom, ako sa nám podarilo dieťatko po dlhom snažení, či ako sa moje dieťa vyliečilo z ťažkej choroby... Jednoducho niečo také ťažké mamickovsko-detickovske s pekným koncom. Samozrejme nechcem tým nijako znevazit tieto príbehy. Často práve čítam a plačem a teším sa, keď sa stane takýto zázrak... Preto sa o jeden chcem aj ja podeliť.

Volal sa Finn. Bol to náš hrubosrsty  jazvečík, ktorého sme si s manželom zadovazili, keď som bola v 3.mesiaci. Videli sme v okolí, ze tieto psíky majú úžasný vzťah k deťom a keďže sme s manželom obaja lesníci, naša voľba bola jasná. Finnka sme vychovali, vycvicili, ľúbili a keď sa narodila dcérka, bol jej ozajstným ochrancom, a neskôr aj prvým kamarátom. Su to presne 2 roky, čo Finnko zmizol. Celý týždeň nám niekto otváral bránu do dvora, a až keď sa Finn stratil, pochopili sme, čo sa asi deje. Hľadali sme, vyckavali, zdieľali. Ale bez úspechu. Viac krát nám volali ľudia, že našli jazvečíka, či to nie je náš, ale nebol.

Su to presne dva roky. Včera zazvonil mužovi telefón. Volala pani Kadlecova  z Trenčianskych Mitic. Vraj našli jazvečíka a podla čipu je to náš Finnko. 300km od domova, muž sadol do auta... a už je doma. Len ťažko sa rozpamatava, že tu bol jeho domov, jeho rodina. Ma asi milión kliešťov a blch a pôsobí veľmi rezignovane. Ale je to on, náš Finnko a my mu dáme opäť lásku a domov. Je to pre nás také neuveriteľne. Aj teraz keď to píšem sa mi tisnu slzy do očí. Nechcem ani pomyslieť na to, kde bol celé tie 2 roky. Ale jedno je isté, na našu malú Viktorku nikdy nezabudol :') 

PS: Som veľmi vďačná, že existujú ľudia ako pani Kadlecova, ktorí nenechajú bezradneho psíka sedieť pri ceste