Často rozmýšľam nad tým, že už dávno som si mala urobiť denníček  a zapisovať si do neho každý deň mojej cesty, ktorá stále nedošla k cielu. Možno by už bol celý zapísaný a zakladala by som si nový, ale aspoň sa snažím spomenúť si na všetko podstatné.

Vydávala som sa ako 20-ročné dievča, zaľúbená až po uši, vzali sme sa po polročnej známosti. Viem, čo si niekto pomyslí... mladá, hlúpa, nevybúrená, zaľúbená. No v tom momente som si bola istá, že robím dobrú vec. Pravdupovediac, sčasti to bolo pre mňa vykúpením a únikom od mojej rodiny, teda hlavne od matky. Podrobnosti "prečo" nejdem rozvádzať, lebo by som zavarila klávesnicu. Bolo to v roku 2002. Proste som sa pobalila a odišla. Svadba bola taká, akú si každá baba v tom veku predstavuje. Krásne šaty, 63 ľudí, proste rozprávka. Mali sme vlastné bývanie, zarábali sme dobre, bol čas založiť si rodinu. Myslela som si veď to je ľahké, raz dva budeme traja.

Mýlila som sa. To, že som mrchu nikdy nemala pravidelne, som nebrala vážne, ba niekedy mi to dokonca vyhovovalo. No neskôr som zistila, že je to dosť veľký problém. Vždy som si pichala vyvolávačky, ale utešovala som sa, že ked moja mama mala s jedným vaječníkom 3 deti a bola na agolutine, určite budem mať aj ja toľko šťastia.

Trpko som sa prebrala z reality, keď mi po všemožných vyšetreniach určili diagnózu syndróm PCO, anovulačné cykly. Stále som nestrácala nádej a bojovala som. Všetko bolo neúspešné. Clostilbegyt, duphaston, estrofem, hormonálne profily, sono som videla častejsie ako telku, plánovanie styku, sex sa stal továrňou, nie prejavom lásky. V očiach gynekológa som videla znechutenie a beznádej z pacientky, ktorá sa trošku vymkla zabehnutým a overeným postupom. Internet vtedy nebol takou samozrejmosťou, informácie a pomoc som nemala kde hľadať, verila som stále doktorom. Skúšala som vitamíny, homeopatiká, liečiteľku, meranie bazálnej teploty, proste som na to šla zo všetkých strán. Rodina začala byť netrpezlivá a slová v zmysle "už by sa aj patrilo" som počúvala každé narodeniny aj meniny. Bolo mi z toho nanič.

To už bol rok 2005, takže tri roky od svadby. Bola som psychycky aj fyzicky vyčerpaná, uvedomila som si, že normálnou cestou to nepôjde, musím ísť na to inak. Nespomeniem si ako, ale dozvedela som sa o centre asistovanej reprodukcie v Martine. No nebolo mi viac treba, hneď som sa objednala na konzultáciu. Keď som tam išla prvýkrát, bola som nedočkavá, plná nádeje a novej energie z toho, že teraz to isto vyjde. Po konzultácii mi samozrejme bolo navrhnuté IVF, iná možnosť u mňa nebola. Spermiogram dopadol perfektne, na vine som bola ja.

Rok 2006  bol pre mňa prelomový. Stimulácia, odber, kontrolné soná, nekonecčné telefonáty ako sa embryjká vyvíjajú a krásny pocit, keď mi vkladali dvoch bojovníkov a dvoch zmrazili pre budúcnosť. Stimuláciu som nejako zvlášť dobre neniesla, veľmi som pribrala. Z veľkosti 34-36 na 40. Vedela som, že hormóny zadržiavajú vodu v tele, ale kašlala som na to. Vedela som, do čoho idem a stálo za to kupovať si väčšie veci.

Čakanie, či sa detičky ujmú a zabývajú, bolo nekonečné, no život sa ešte neprestal so mnou hrať. Prišlo silné krvácanie. Prvý pokus bol neúspešný. Utešovala som sa, veď mám ešte dvoch. Dala som si trošku oddych a za pár mesiacov sa išlo znova. Mrazáčikovia sa nasťahovali do bruška a znova som čakala. Keď som si po 10 dňoch robila test, skoro som spadla z nôh, boli tam //. To, na čo som čakala 4 roky. Za pár dní som začala špiniť. Lekár ma utešoval, že to este nič neznamená. Verila som, že teraz to vyjde. No žiaľ, ani teraz sa tak nestalo. Začala som silno krvácať a skončila som na kyrete.

Bola som na dne. Možno som slabá povaha a možno som to príliš prežívala, ale moje manželstvo začalo ísť dolu vodou. Svoje neúspechy som niesla veľmi ťažko, začalo mi bývať veľmi zle, všetko bolo čierne a pochmúrne, nemala som vôbec energiu a radosť zo života. Bola som nútená navštevovať psychiatriu a tam sa vyspovedať zo všetkého, čo ma ťažilo. Pomohlo, no moje manželstvo to nezachránilo. V roku 2007 som sa rozviedla, našla si inú prácu a zobrala si do prenájmu malý bytík.

S novou prácou prišla aj nová láska, môj kolega. Po nejakom čase sme začali spolu bývať. A čo sa nestalo??? Otehtonela som, ani som to netušila. Bývalo mi veľmi zle, mala som zvláštne bolesti. Doktorka bola trošku mimo, na sone nevidela nič, podozrenie na mimomaternicové tehotenstvo, ktoré sa nakoniec aj potvrdilo a letela som na operáciu, kde mi boli nútení vybrať jeden vajcovod.

Takže zase znížená šanca na normálne otehotnenie. Život letel, my sme si kúpili malý domček, prerobili ho a teraz začínam znova bojovať. Po dlhej prestávke sa vrhám s neistotou do toho, čo som už prežila a bojím sa, čo ma čaká, ako to zvládnem.

S mojou diagnózou a s jedným vajcovodom to bude ťažké, ale nie nemožné. Tu na koníku som našla kopec príbehov, pri ktorých niekedy plačem a uvedomujem si, že nič nie je stratené. Že nie som jediná, ktorá bojuje a verí.

Jedno však viem, a zaprisahala som sa, že už nikdy neurobím to, čo v minulosti. Žila som len preto, aby som otehotnela. Bola som posadnutá tou myšlienkou. Čím viac som to chcela, tým viac sa mi nedarilo. Uvedomila si, že aj neúspech musím zobrať s pokorou a neupínať sa len na jednu myšlienku. Snáď mi bude môj priateľ oporou v ťažkých chvíľach a spolu prekonáme cestu, ktorá nás teraz spoločne čaká.