Rodová rovnosť a feminizmus

Rodová rovnosť a Gender mainstreaming (uplatňovanie rodového hľadiska) sú relatívne nové pojmy, ktoré sa pokúša pretlačiť ideológia gendra. Pri zrode tejto ideológie stál feminizmus alebo lepšie povedané jeho novšie formy rodiace sa v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Slovo gender sa používa na označenie kultúrne vytvorených rozdielov medzi mužmi a ženami, pričom do takejto roly ich vraj vnútila spoločnosť. Termín sa začal bežne používať v spoločenských vedách až v posledných desaťročiach 20. storočia. Podľa tejto ideológie kultúra a spoločnosť pôsobia dominantne až výlučne na mužov a ženy tak, že to vedie k sociálne konštruovaným rozdielom v ich správaní, očakávaniach či v postojoch. Rozdiely nie sú univerzálne, ale líšia sa v rôznych spoločnostiach a v rôznych dobách. Gender teda podľa tohto svetonázoru nie je zrejmý v momente narodenia, ale vzniká v priebehu socializácie jedinca. Vplyv pohlavia sa považuje za vedľajší. Pohlavie predstavuje len biologické rozdiely.

Teória gendra rozlišuje tzv. biologickú identitu, ktorá je daná biologickým pohlavím jedinca, gendrovú identitu (cítiť sa ako muž/žena) a napokon gendrové roly (žiť ako muž/žena). Popiera akýkoľvek význam existencie prirodzene daných rozdielov medzi mužom a ženou. Akékoľvek rozdiely v ich správaní, myslení, záujmoch a podobne sú z pohľadu gendrovej ideológie ovplyvnené iba prostredím, ktoré jedinca formuje, stimuluje, prípadne ním manipuluje. Tým, že táto ideológia nepripúšťa žiadne rozdiely, potrebujú jej zástancovia dokázať, že ženy sú úplne rovnaké ako muži, a to vo všetkých sférach. Rozdiely, prípadne odlišné postoje, záujmy a túžby na základe feminity alebo maskulinity vraj neexistujú. Tzv. tradičné mužské a ženské roly sú iba stereotypmi, ktoré je potrebné odbúrať. Odstraňovanie pohľadu akceptujúceho rozdiely medzi mužmi a ženami sa má podľa gender ideológie diať vo všetkých sférach. Od zamestnania cez školu a vzdelávanie až po rodiny, domácnosti a výchovu detí.

V oblasti rodiny presadzujú popri podpore aktívneho otcovstva tiež zavedenie rovnakých podmienok pre otcov i matky na materskej dovolenke. Pritom, ale vôbec nezohľadňujú základné biologické, psychologické a emocionálne potreby dieťaťa, najmä v prvých mesiacoch života. Táto ideológia je okrem iného tiež za podporu rodičovstva homosexuálnych párov a rovnaké postavenie rozličných foriem partnerstva inak sexuálne orientovaných ľudí.

Súčasťou tejto ideológie je aj tzv. právo slobodnej voľby – právo na slobodné rozhodovanie o vlastnom tele. Zahŕňa „právo“ na potrat, asistovanú reprodukciu a iné, pričom používajú označenie „slobodné rozhodnutie o materstve“ alebo „sexuálne a reprodukčné práva“ (SRHR). Za tieto práva bojuje feministické a gendrové hnutie už desaťročia pod hlavičkou sexuálnych a reprodukčných práv. Majú snahu presadiť ich ako základné ženské práva, aby následne patrili pod režim ochrany základných ľudských práv a to hlavne v rámci OSN, EÚ a ďalších nadnárodných organizácií.

Pod tlakom a vytrvalým presadzovaním týchto myšlienok ako práv menšín sa postupne začínajú v určitých kruhoch považovať za prirodzené takmer všetky typy sexuálnych deviácií. Zástancovia práv lesbickej, gay, bisexuálnej a transsexuálnej menšiny (LGBT), (niekedy i ďalších) vyžadujú neobmedzenú toleranciu ich spôsobu života a myslenia, ale sami bývajú veľmi netolerantní k akémukoľvek inému názoru a spôsobu života.

To čo sa im nedarí dosiahnuť demokratickou a legislatívnou cestou na niektorých národných úrovniach, snažia sa dosiahnuť cez zmeny na nadnárodných úrovniach v medzinárodných inštitúciách.[1]

Gender mainstreaming má oficiálne za hlavný cieľ popri iných pretláčaných záujmoch (SRHR a LGBT práv) presadzovať rovnosť príležitostí pre ženy vo všetkých sférach.

Aby ľahšie získali podporu pre všetky svoje snahy, hlásajú a presadzujú široko akceptované prospešné a užitočné zmeny. Popri nich postupne pretláčajú i ostatné svoje záujmy.

Na niektorých vysokých školách sa už dokonca vyučujú tzv. Gender Studies. Vychádzajú z aktivizmu ženských hnutí, pričom sa v akademickom prostredí prostredníctvom Gender Studies stále viac začína udomácňovať feminizmus.

Sexuálna identita je zapísaná do každej bunky tela a môže byť zistená testovaním DNA a nemôže byť zmenená, preto koncept „genderovej identity“ ako niečoho, čo je sociálnym konštruktom alebo osobným vnímaním, oddeleným od biologicky daného pohlavia je odmietaný množstvom odborníkov. Nie sú žiadne dôkazy, že zmätenie ohľadne genderovej identity je vrodené. Takmer všetci tí, ktorí usilujú o chirurgickú zmenu pohlavia, sú z genetického hľadiska normálni ľudia s nedotknutými sexuálnymi a rozmnožovacími orgánmi a príslušnou úrovňou hormónov. Keď sa osoba domnieva, že je niečo odpudivé alebo defektné v jeho vzhľade, čo potrebuje zmeniť, potom je jasné, že ide o dosť významný psychologický problém. Jednotlivci, ktorí nachádzajú ako ťažké identifikovať sa so svojim biologickým pohlavím, často trpia ďalšími vážnymi psychologickými problémami vrátane depresií, závažnej úzkosti, masochizmu, sebanenávisti, narcizmu, napätou rodinnou situáciou alebo dôsledkami sexuálneho zneužívania v detstve. Takíto jedinci zakúšajú sociálne a sexuálne ťažkosti v dôsledku týchto porúch a negatívnych skúseností a nie preto, že sa narodili v "zlom tele". Chirurgická zmena pohlavia je celkom nevhodná, pretože navrhuje chirurgické riešenie závažných psychologických porúch, a chybná z etického hľadiska.[2]

Cesta od feminizmu ku gendru

Pre pochopenie historických súvislostí gender ideológie je potrebné bližšie charakterizovať vývoj, ktorý postupne prebiehal vo feministickom hnutí.

Pôvodný feminizmus bol vo svojich začiatkoch úsilím o uznanie ženy, ktorá má byť plnoprávnym občanom, rešpektujúc pri tom prirodzené rozdiely medzi mužmi a ženami. Hyperfeminizmus, ktorý sa objavil v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa s pôvodným feminizmom vo viacerých faktoroch rozchádza. Pre hyperfeminizmus sa stal budúcnosťou ženy mužský rod. Ženy podnecoval k imitácii mužov vo všetkých sférach života, čo viedlo v niektorých prípadoch až k úplnému odmietaniu detí považovaných za trest. Hyperfeministky prišli k záveru, že žena môže byť slobodná len odstránením biologickej prirodzenosti. Neskôr sa tento prejav vyčerpal, pretože skoršie popieranie biologickej špecifickosti ženy sa ukázalo ako neúspešné. V polovici osemdesiatych rokov prišiel preto na scénu neohyperfeminizmus. Charakterizuje ho zmena rétoriky, pričom už nehovorí, že sa žena má správať ako muž. Po novom tvrdí, že muž má mať rovnaké biologické podmienky ako žena. Napriek tomu sú obidva prístupy – hyperfeministický aj neohyperfeministický, v mnohom podobné.[3]

Neohyperfeminstky a hyperfeministky samé seba nezvyknú označovať týmito pojmami, ale oficiálne sa hlásia k feminizmu.

Všetci vieme, že ešte v nie tak dávnej minulosti sa svetom šírila utópia komunizmu, ktorá mala zabezpečiť rovnosť až „rovnakosť“ všetkých ľudí bez rozdielov. Komunisti hovorili o tom ako chcú dobre, ale bolo to v rozpore s ľudskou povahou a prirodzenosťou. Kresťanstvo bolo vnímané ako niečo zastarané, čo zavadzalo.

Dnes po 20. rokoch na ceste k slobode sa k nám zo západu vkrádajú staronové idey a normy. Je to podobné ako predtým. „Veď my chceme tak dobre“, hovorili komunisti a dnes bojovníci za "práva" sexuálne inak orientovaných osôb a bojovníci za rodovú rovnosť. Ako sa zdá, ľudia sa nepoučili z dejín a historických chýb, ktoré sa udiali. Oslobodenie a rovnosť žien stieraním ich rozdielnosti voči mužom, je falošná cesta slobody, ktorá vedie k deštrukcii spoločnosti.[4] Ideológie a politické režimy sľubujúce nebo na zemi sú nebezpečné. Tak ako bol naplnenou hrozbou socializmus či komunizmus v minulosti, tak dnes morálny liberalizmus s rodovou rovnosťou a inými jeho tézami začína byť hrozbou súčasnosti. Chiméra o absolútnej rovnosti, nediskriminácii a tolerancii má veľa spoločného s totalitnými režimami, ktoré sa prevalili v nedávnej minulosti svetom. Všetky tri musia mať svoje hranice a kto tieto hranice popiera a nechce ich nikde určiť je šíriteľom utópie o ich dosiahnuteľnosti a zároveň budovateľom spoločenského chaosu a rozkladu spoločnosti vedúcemu k jej zániku.

V mene novodobej utópie „rovnakosti“ chce neohyperfeminizmus, respektíve gender ideológia poprieť akékoľvek rozdiely medzi mužom a ženou. Neohyperfeminizmus chce vytrhnúť ženu z jej biologickej špecifickosti napríklad tým, že aj mužom sa umožní rodiť. Rovnosť v zaobchádzaní s pohlaviami nestačí. Jedným z očakávaných produktov aplikácie tejto ideológie je vytvorenie ozajstnej nerodinnej spoločnosti, ktorá rozloží rodinné vzťahy. Táto ideológia chce presadiť slobodu od manželstva a materstva, ako štruktúr, ktoré sa vyvinuli na zotročovanie žien a nie je v nich možnosť na emancipáciu a absolútnu nezávislosť.[5]

Jedným z hlavných cieľov je nahradenie rodiny novými inštitúciami.[6] Hrubo sa tým popierajú základné psychologické a sociologické poznatky, ktoré svedčia o tom, že ak sa útočí na základnú bunku spoločnosti, ktorou je rodina, jej rozklad sa v konečnom dôsledku otočí proti žene samotnej i proti jej deťom. Následky s odstupom času pociťuje celá spoločnosť.[7]

Nedá sa preto očakávať, že spoločnosť postavená na takomto základe pretrvá dlho. Poukazujú na to aj skúsenosti s ďalšími sebadeštrukčnými ideológiami, ktoré sa v mnohých svojich tézach podobali myšlienkam „rodovej rovnosti“.

„V časoch veľkej októbrovej – socialistickej revolúcie V. I. Lenin presadil ideu oslobodenia žien skrze zrušenie monogamného manželstva ako jediného inštitútu rodiny a zaviedol spolužitie nezosobášených párov, vrátane ľubovoľného striedania sexuálnych partnerov. Muž mohol sexuálne žiť v jednom byte aj s niekoľkými ženami a rovnako aj žena s niekoľkými mužmi. Lenin si myslel, že rozšírením promiskuity a voľnou láskou „oslobodil“ ženy z otroctva manželstva a rodiny. Na začiatku 30. rokov predstavitelia sovietskej totalitnej moci pochopili, že tzv. sexuálna voľnosť spojená s totálnou deštrukciou rodiny vedie taktiež k deštrukcii štátu. Umelé potraty vykonávané v masovej miere spôsobili rýchle zníženie demografickej krivky. To viedlo nakoniec J. V. Stalina k tomu, že v roku 1936 presadil v ZSSR úplný zákaz potratov, ktorý trval až do roku 1955, kedy boli opäť legalizované. Zároveň boli v 30. rokoch zrušené zákony povoľujúce promiskuitu a rýchle rozvody...“

Všetci vieme, ako tento režim napokon skončil. Jeho pozostatky prinášajú svoje obete nanešťastie stále i dnes, najmä v postsovietskom Rusku. Týka sa to najmä potratovosti a rodinných problémov, ktorých rozmery v Rusku nemajú obdoby. Rusko postupne vymiera, tak rýchlo ako takmer žiadna iná krajina vo svete.[8]

Mnohé osoby stojace za hnutím gendra namiesto pozorovania skutočností, ich opisovania a porovnávania, kombinujú myšlienky bez toho, aby posúdili dôsledky svojho konania. Robia tak, aby sme použili výraz Emila Durkheima, „ideologickú vedu“, opierajúc sa o morálny relativizmus, respektíve neorelativizmus.[9] Riziko je tu prítomné najmä v tom, že polopravdy, ktoré sú takto šírené sú nebezpečnejšie ako čistá lož.

Násilníci a sexuálne obete

Boj feministiek proti manželstvu a rodine čiastočne osvetľuje i fakt, že „považujú – aspoň vo svojich radikálnych podobách – všetkých mužov za potenciálnych sexuálnych násilníkov a všetky ženy a deti za potenciálne obete (ignorujú pritom existenciu ženskej sexuálnej delikvencie)“, uvádza Weiss.[10]

„Extrémnym vyjadrením tohto názoru je prehlásenie Dworkinovej, že heterosexuálna súlož je zo svojej podstaty zneužitím ženy, pretože vyžaduje penetráciu penisu do vagíny. Autorka píše: „Násilie je muž, muž je penis, penis je násilie.“[11] Ako však upozorňuje Weis, anatomickú juxtapozíciu pohlavných orgánov behom súlože možno interpretovať i presne naopak, teda ako prejav dominancie ženy – vagína penis ‚pohlcuje‘“[12]

Feministky vystupovali a vystupujú aj proti dvojitému metru, podľa ktorého spoločnosť mužov za sex odmeňovala a ženy trestala. Dnes však, keď sa veľa žien do značnej miery spod tohto nazerania „sexuálne oslobodilo“ možno povedať, že mnohé z toho všetkého poväčšine pochopili len jedno: „vrhni sa na sex bez zábran!“[13]

Tento prístup veľmi napomohol určitým skupinám, ktoré majú jasný záujem na tom, aby ženy vystupovali ako sexuálne objekty, aby sa z nich vychovali konzumentky antikoncepcie a potratov, prípadne aby museli vyhľadávať pomoc v poradniach a psychiatrických klinikách. Za týmito obchodmi na celom svete nestoja len komerčné, ale tiež značné sociálno-politické záujmy.[14]

Pseudoproblémy a gradovanie absurdnosti v praxi

Riešia sa pseudoproblémy ako napríklad podľa čoho rozlíšiť, kedy ide o sociálny rod a kedy o biologické pohlavie.[15] Pre mnohých stúpencov rodovej rovnosti je neprípustné oslovovať deti v triede iba žiaci. Po správnosti sa majú oslovovať žiaci a žiačky. Keď na vyučovaní učiteľ vyzdvihne osobnosť určitého muža, má hneď upozorniť aj na pozitívne prínosy nejakej ženy, inak potvrdzuje svojim vyjadrovaním rodové stereotypy a svoj diskriminačný prístup.[16]

Presadenie tejto teórie má znamenať koniec privilegovania biologických rodičov.[17]

Absurdnou sa stáva predstava, že na základe obdobného uvažovania by sme potom mohli ísť aj ďalej a iné skupiny by mohli žiadať, aby sa zakaždým vymenovala aj významná osobnosť z každého národa, kmeňa, a podobne. A to z každého pohlavia aspoň po jednom, len aby sme nikomu neukrivdili a na nikoho nezabudli. Jednako sa nám všetkých od tejto pseudokrivdy uchrániť nepodarí. „Plným právom“ nás môže potom niekto obviniť z diskriminácie.

V jednej novej švédskej škôlke opierajúcej sa o ideológiu rodovej rovnosti je zakázané používať mužský a ženský rod. „Zameranie škôlky ovplyvňuje aj jazyk.“ "On" a "ona" zmizli a namiesto toho sa používa vymyslené slovo, ktoré je mixom švédskych ekvivalentov pre mužský a ženský rod. "Vzniklo to ako myšlienka rovnosti," vysvetľuje tento experiment riaditeľka Lotta Rajalinová. „Rovnosť a vyhýbanie sa čomukoľvek, čo je príliš mužské alebo ženské, preniká celým projektom. “ V knižnici škôlky by deti márne hľadali klasiky, ako je Snehulienka či Popoluška, tie nahradili knihy, v ktorých vystupuje jeden rodič alebo rodičovský pár rovnakého pohlavia. Ak sa deti hrajú na domácnosť a úloha mamy je zabratá, podľa slov jednej zamestnankyne navrhujú deťom, aby sa hrali na domácnosť, kde sú mamy dve alebo tri.[18]

Významná francúzska feministka Elisabeth Badinterová hovorí v súvislosti s výchovou detí a organizáciou každodenného života mužmi, že mužom nemožno ukladať určitú morálnu a psychologickú povinnosť a zároveň im do ruky vkladať kľúč ku slobode. Vystríha pred tým, aby sa materstvo „opäť stalo nedotknuteľným pilierom života ženy“. Je znepokojená, že v ostatných rokoch dochádza k návratu dojčenia detí, že vychádza toľko odborných prác, ktoré hovoria o prínosoch dojčenia, a že túto podporu vyjadrila aj Svetová zdravotnícka organizácia.[19]

Bojovníci za rodovú rovnosť kritizujú takisto skutočnosť, že samotní rodičia preferujú, keď ich dcéry sa hrajú s bábikami a synovia napríklad s autíčkami.[20]

S materstvom súvisí aj správa Výboru pre rovnosť príležitostí Parlamentného zhromaždenia Rady Európy z roku 2010 nazvaná „Boj so sexistickými stereotypmi v médiách“, ktorú vypracovala členka Socialistickej skupiny Doris Stump. Tá označila materstvo ako jeden zo „sexistických stereotypov“. Zároveň vyzvala vlády členských štátov Rady Európy, aby už v rámci školského vyučovania pripravovali deti tak, aby boli schopné „dekódovať sexistické stereotypy“. Slovenská europoslankyňa Záborská sa vyjadrila, že ju zaráža, ako je v tomto dokumente „materstvo vykreslené ako niečo negatívne. Ako si má dieťa vážiť svoju matku, ak mu v škole budú hovoriť, že materstvo je menej ako kariéra?“ Rezolúcia PZ RE bola 25. 6. 2010 schválená. „Kvôli okatosti bola nakoniec v rezolúcii matka nahradená eufemizmom "žena v domácnosti".“[21]

Vo svete sú to najmä ľavicové strany (neohyperfeministky v nich majú dosť silné zastúpenie), ktoré sa zasadzujú za odstránenie príjmových rozdielov medzi mužmi a ženami. Na obhajobu požiadaviek na príjmovú rovnosť používajú štatistiky, z ktorých vyplývajú významné rozdiely vo výške zárobkov u mužov a u žien. Svojim spôsobom je to však útok na slobodu človeka a ľudskú prirodzenosť. Tá totiž dáva ľuďom rôzne predpoklady a slobodná realizácia každého jednotlivca nutne vedie k rozdielnym výsledkom v príjmoch a postavení v spoločnosti. Z tohto hľadiska je pochopiteľný boj feministiek proti materstvu, pretože ženy vychádzajú zo štatistík ako finančne a kariérne menej ohodnotené mimo iné z veľkej časti práve z dôvodu materstva. Máme preto bojovať proti materstvu, v ktorom mnohé ženy slobodne nachádzajú uspokojenie a možnosť sebarealizácie? Nebolo by lepšie zasadzovať sa skôr za poskytovanie rôznych výhod ženám venujúcim časť života materstvu? Takisto sa môžeme pýtať či majú byť individualizmus, kariéra a prinášanie peňazí do rodinnej kasy prioritou a jediným životným cieľom oboch pohlaví? Urobí toto človeka konečne šťastným? Príjmovú nerovnosť ako nevyhnutný výsledok slobody socialisti nikdy neuznali a neustále vymýšľajú návody, ako sa ku vytúženej príjmovej rovnosti dopracovať. Metóda je v zásade stále rovnaká. Na začiatku ľavicový ideológovia rozdelia spoločnosť na tých, ktorí sú domnele diskriminovaní a na tých, ktorí údajne diskriminujú. Nasleduje veľká mediálna masáž a propagácia sloganu o „odstránení diskriminácie“. V konečnej fáze dochádza k ustanovovaniu úradov a prijímaniu legislatívy, ktorá má domnelý problém odstrániť. S tým súvisí aj ustanovovanie rozličných kvót, ktoré sa snažia dosiahnuť, aby bol rovnaký podiel žien a mužov v rámci profesií.

Ďalším významným faktorom, ktorý spôsobuje to, že ženy zarábajú menej, je ako už bolo naznačené, prevládanie odlišnej kariérnej orientácie. Niektoré profesie sú totiž z racionálnych dôvodov vykonávané hlavne mužmi – vojaci, policajti, hasiči, väzenskí dozorcovia a podobne, pričom práve tieto profesie sú opäť z racionálnych dôvodov lepšie ohodnotené, než napríklad profesie zdravotnej sestry alebo učiteľky, ktoré naopak dominantne vykonávajú ženy. Tieto príjmové rozdiely medzi profesiami môžu mať za následok skutočnosť, že v akomsi kolektívne poňatom vyúčtovaní „muži vs. ženy“ je výsledok pre ženy negatívny. Taká bilancia však nemá žiadny relevantný zmysel. Muži by mohli začať obdobne počítať bilanciu dôchodkového systému a dospeli by k opačnému záveru.[22]

V poslednej dobe prichádzajú na scénu taktiež snahy o pohlavné rozpočtovanie a posudzovanie akéhokoľvek verejného výdavku z hľadiska dosahovania cieľa „pohlavnej rovnosti“. Napríklad obecné dotácie na futbalový štadión majú byť vyvažované rovnakým objemom investícií do aktivity, ktorú preferujú ženy. Tento príklad konkrétne uviedla feministická poslankyňa v Čechách, Anna Čurdová za ČSSD. Naproti tomu, keby sa malo dôjsť aj k striktnému posudzovaniu zdrojov, vyplynulo by, že muži prispievajú do verejných rozpočtov viac než ženy. Takto naberá feministická iniciatíva určité trhliny. Navyše týmto spôsobom by mohli pohlavia medzi sebou súperiť neustále, pričom pre dosahovanie tejto utopickej kvázi-spravodlivosti je potrebné živiť nový rozsiahly byrokratický aparát.[23]

Triezvy boj proti diskriminácii

Stúpenkyne neohyperfeminizmu zabiehajú teda neraz od riešenia skutočných problémov a odstraňovania neopodstatnenej diskriminácie žien až k nezmyselnostiam. Samé seba, prípadne i ženy ako celok svojim prístupom často dehonestujú a práve ony prezentujú ženy ako zakomplexované príslušníčky „slabšieho“ pohlavia.

Rodové otázky sú skôr ideologickým názorom a módnou agendou, než užitočnou informáciou, konštatuje Mikula.[24]

Napriek tomu boj za odstraňovanie škodlivého znevýhodňovania žien alebo mužov má stále svoje opodstatnenie. Diskriminácia sa však má odstraňovať s primeranou dávkou triezvosti a s rešpektovaním vedeckých poznatkov. Sociológovia Baron a Straus totiž okrem iného zistili porovnaním 50 štátov USA, že tam, kde je najväčšia nerovnosť medzi pohlaviami je aj najvyšší počet sexuálneho násilia páchaného na ženách.[25]

Rozumný človek je proti diskriminácii ktoréhokoľvek pohlavia a je za vytváranie spravodlivých príležitostí pre všetkých ľudí. Na druhej strane rešpektuje, ak niektoré inštitúcie prijímajúc medicínske alebo psychologické poznatky s dobrým úmyslom a opodstatnene obmedzujú dostupnosť niektorých pozícií pre niektoré z pohlaví (napríklad dodnes platí zásada, že v práci na ženy nemožno klásť rovnaké fyzické nároky ako na mužov, pretože sú jednoducho fyzicky slabšie). Takisto rešpektuje v týchto otázkach náboženskú slobodu skupín i jednotlivcov (ak samotní členovia náboženských zoskupení nie sú v nich nútení zotrvávať pod hrozbou určitého násilia).

Akceptovateľná je kritika stereotypov podľa ktorých sa mužom a ženám prisudzujú určité dané, nemenné roly. Napríklad starostlivosť o deti alebo varenie ako čisto ženský fenomén. Rovnako je opodstatnená kritika, ak muž a žena na rovnakej pracovnej pozícii v určitej firme sú inak platovo ohodnotení. Takisto je potrebné podnecovať zmeny, najmä v krajinách tretieho sveta, ale i v niektorých vyspelejších štátoch, kde stále pretrváva neodôvodnená nerovnosť žien a mužov pred zákonom alebo dokonca až útlak a spoločensky akceptované týranie žien.

Avšak gender ideológia sa pokúša presvedčiť verejnosť, že mužská a ženská prirodzenosť je sociálne utváraná, a že v skutočnosti nie sú medzi mužmi a ženami výraznejšie rozdiely.[26] Stúpenci gendra takto popierajú psychologicky a medicínsky potvrdené fakty o odlišnom prežívaní a odlišných predispozíciách medzi mužmi a ženami. Spochybňuje sa sociológmi a psychológmi zistená nezastupiteľná úloha otca a úloha matky v rodine.[27] Snažia sa znižovať význam pohlavného dimorfizmu, napriek tomu, že jeho prejavy sú v človeku hlboko zakorenené. Súčasťou dimorfizmu sú primárne pohlavné znaky, za ktoré možno považovať chromozomálne pohlavie (XX a XY) a mužský či ženský typ reprodukčných orgánov. Rozdiely v somatických telesných znakoch (stavba kostry, typ ochlpenia, hlas a podobne) patria k sekundárnym znakom sexuálneho dimorfizmu. K terciárnym znakom radíme rozdiely medzi mužmi a ženami v oblasti myslenia, emocionálneho cítenia i správania, či už verbálneho alebo neverbálneho, ktoré hrajú dôležitú rolu aj v oblasti sexuálneho správania.[28] Čo sa týka sexuality, existujú zrejmé rozdiely medzi mužmi a ženami. Ženy dozrievajú pohlavne skôr, inak prežívajú svoju sexualitu pred prvým pohlavným stykom, inak dosahujú sexuálne vyvrcholenie atď.

Nie všetci muži sú úplne rovnakí, respektíve totožní, ale majú svoje individuálne odlišnosti. Podobne to platí i o ženách. Faktom, ale zostáva, že vo všeobecnosti napríklad medzi ženami významne prevláda väčšia citlivosť v porovnaní s mužmi.

Niektoré ženy svoju citlivosť a zraniteľnosť neznášajú. Nechcú byť príťažlivé a očarujúce, starostlivé a láskavé. Chcú sa zrieknuť prirodzenej stránky svojej ženskosti. Niektoré ženy chcú za každú cenu vládnuť, riadiť veci, pretože sa boja citlivosti.[29] Naznačuje to chorobné pozadie takýchto tendencií. Neuvedomujú si, že jemnosť neznamená automaticky slabosť. Prirodzené odlišnosti medzi pohlaviami vôbec neznamenajú nerovnoprávnosť.

Ženy priťahuje na mužoch z veľkej časti ich mužská sila, ich rozhodnosť, rozvážnosť a podobne. No niektoré ženy majú snahu s mužmi manipulovať, prerábať ich, aby neboli príliš „mužskí“. Pramení to skôr z ich komplexov menejcennosti než zo zdravej snahy o vyrovnávanie príležitostí pre ženy, tam kde je to skutočne prospešné. Povedané s miernou iróniou, ide o ženy, ktoré „chcú, aby muži cikali po sediačky“.[30]

Prečo „nestačia“ dve pohlavia

Snahy o označovanie ľudí podľa rodov vyplývajú z veľkej časti práve zo snáh o akceptáciu viacerých sexuálnych deviácií ako „normálnych“, rovnako prirodzených sexuálnych orientácií ako je heterosexualita. Preto pokiaľ nedokáže spoločnosť pomenovať homosexualitu a iné sexuálne deviácie pravým menom ako sexuálne poruchy, neubráni sa s veľkou pravdepodobnosťou neskôr ani ďalším pokusom o pretláčanie iných sexuálnych deviácií ako „alternatívnych foriem sexuality“ a popieraniu prirodzených rozdielov medzi pohlaviami.

Gender ideológia odmieta striktné radenie ľudí do dvoch pohlaví, podľa ktorých im zároveň prináležia ich roly. Avšak vyzretý muž a vyzretá žena majú pocit istoty vo svojej prirodzenej, vrodenej pohlavnej role. Popri psychicky a telesne relatívne zdravých ľuďoch sú tu, ale mnohí psychosexuálne zranení jedinci, ktorých narušenú identitu sa gender ideológia pokúša pozdvihnúť na „normu“. Okrem iných sú to napríklad lesbické ženy, ktoré môžu pociťovať odpor voči svojmu ženstvu alebo homosexuálni muži pociťujúci odpor voči svojej mužskosti.[31]

Táto skutočnosť nemá podnecovať dehonestáciu takýchto ľudí, práve naopak. Máme byť pripravení podať im pomocnú ruku pri zvládaní ich ťažkostí plynúcich z ich sexuálneho handicapu. Rešpektovanie a úcta k ľuďom ako plnohodnotným jedincom trpiacim určitými špecifickými problémami, vrátane problémov v oblasti sexuality sa má začínať vo výchove v rodine už od útleho detstva. Umelé vytváranie nových rodov a zavádzanie gender ideológie k tomu nie je potrebné, naopak môže vniesť ešte väčšie ťažkosti do rodinného života a tým pádom môže prispieť k vychovávaniu ešte väčšieho množstva osobnostne zranených ľudí.

Alternatíva

Popri týchto extrémnych formách feminizmu existujú organizácie združujúce ženy, ktoré sa zasadzujú za rovnosť práv mužov a žien, avšak nie z pozície antagonizmu pohlaví. Jednou z takých organizácií je napríklad New Women for Europe – NWFE (Nové ženy pre Európu) so sídlom v Bruseli. Reprezentuje prúd nového feminizmu. Zdôrazňuje solidaritu medzi mužom a ženou, ktorá vychádza z rešpektu k rozdielnosti a vzájomnej komplementarity obidvoch pohlaví. Presadzuje etické princípy v otázkach výchovy, vzdelania a bioetiky.

http://zdravysex.sk/node/29