Akí silní dokážeme byť?

Pred pár mesiacmi som opäť bola so synom Filipkom v nemocnici. Dostal epileptický záchvat. Strávili sme tam pár dní kvôli vyšetreniam. Počas hospitalizácie som mala  dostatok času zamyslieť sa nad niektorými vecami, nad životom. 

Odkedy viem, že môj syn je autista, náš život sa od základov zmenil. Samozrejme takou zmenou si prejde každá rodina, ktorá má doma autistu. Ale ďalšia vec, ktorá sa v našom živote zmenila je pohľad na život a na samých seba. Len vďaka môjmu synovi viem, že náhody neexistujú a že sa na ľudí musím začať dívať trocha inak. Empatia a tolerancia nesmie v ľuďoch vymrieť, nesmie zmiznúť z tohto sveta.

V čase keď som bola so synom v nemocnici, ležala som vedľa neho a on spal po záchvate, som si položila otázku "Prečo?".  Prečo opäť dostal záchvat? Prečo som mu nedokázala pomôcť doma? Prečo bol ten záchvat tak silný, že sme museli skončiť v nemocnici? Vtedy ma napadlo, že už niekoľko týždňov pred jeho záchvatom sa mi hromadili problémy, osobné problémy, ktoré som nevedela ako riešiť a všetok ten zmätok a smútok som dusila v sebe. A ako už vieme deti všetko cítia. Niektoré menej, niektoré viac, ale každé jedno dieťa cíti, že sa s jeho mamou alebo otcom niečo deje. Všetky pocity z nás nasávajú do seba, či negatívne, či pozitívne. A Filipko je obzvlášť citlivý na ľudí okolo seba. Veľmi dlho mi trvalo pochopiť, že nie on je ten čo má pochopiť nás, ale v prvom rade, mi musíme pochopiť jeho. Vojsť do jeho sveta, dostať sa na jeho úroveň vedomia. Od toho momentu ako som ja, ako jeho mama zmenila zmýšľanie, všetko išlo omnoho jednoduchšie. Začala som chápať autizmus, začala som chápať jeho vnímanie nášho sveta. A hlavne, začala som chápať jeho epileptické záchvaty. Vo väčšine prípadov, je to jeho spôsob reakcie na naše pocity. Je to výbuch jeho pocitov, s ktorými si nevie poradiť. 

Takže prečo sme sa dostali do nemocnice? Možno kvôli liekom, ktoré mu už nestačili. Možno preto, že už nezvládal moje psychické stavy a tak sa opäť ozval, aby som sa už konečne spamätala. Hovorí sa, že človek sa učí celé život. A ja som opäť dostala facku od života. Tam v nemocnici som pochopila, že lamentujem a plačem nad vecami, ktoré sú nepodstatné. Sú to situácie v mojom živote, ktoré ak neviem zmeniť, tak ich skúsim pochopiť a prijať také aké sú a prepustiť ich. Pretože nie je v poriadku trápiť sa nad niečím do takej miery, aby som tým ubližovala sama sebe a už vôbec nie svojmu dieťaťu.  

V nemocnici som bola svedkom toho, ako sa jedna mamička starala o svojho syna. Sedela som v jedálni a ona sedela oproti mne, kŕmila svojho syna. Chlapec bol ťažko postihnutý. Keď som sa dívala na tú mamičku, ako sa ona díva na svojho syna, behal mi mráz po chrbte. Z jej očí, z jej pohľadu bola cítiť taká obrovská láska. Keď chlapec pozrel do očí svojej matky, bola to chvíľa kedy medzi nimi prebiehala tak silná energia, ktorá je nezničiteľná. A ja som bola vďačná za to, že som bola svedkom tej ich malej intímnej chvíle. Ale potom prišla chvíľa, kedy mamička odvrátila svoju tvár a len na pár sekúnd sa zamyslela. Upierala pohľad do neznáma a v ňom bolo ukryté všetko. Naozaj je pravda keď sa povie, že oči sú hlboká studňa emócii. Bol tam cítiť strach, utrpenie za svoje dieťa, únava. Bol to pohľad, ktorý sa pýtal, "Skončí to niekedy?",  "Kedy nastane aspoň na chvíľu ten mier a pokoj." Matka cíti, že melie z posledného, je presvedčená, že to nedá. Ale potom opäť príde tá chvíľa kedy sa tie dva pohľady stretnú a opäť je medzi nimi cítiť  šťastie a tú nikdy nekončiacu lásku. 

A práve tá láska ich drží nad vodou. Dieťa vie, že je v dobrých rukách, že je v bezpečí. A  matka je plná energie práve vďaka tomu, že jej dieťa, aj napriek tomu, že si prechádzajú ťažkou životnou skúškou, je šťastné. 

My ľudia máme tendenciu zabúdať. A ja som taktiež zabudla, že sú ľudia, ktorí sú na tom omnoho horšie ako ja. Že sú rodičia, ktorých deti sú v omnoho horšom stave ako môj syn. A som vďačná za to, že mi vesmír opäť pripomenul čo je skutočne podstatné v našich životoch. 

A za seba môžem povedať, že som hrdá na každú jednu mamičku, na každého rodiča, ktorý dennodenne bojuje za svoje dieťa. Gratulujem Vám, pretože aj keď si myslíte, že Ste úplne na dne a že sa z tej zeme už nepostavíte, opak je pravdou. Máte na to, každý jeden z Vás, pretože Vaše deti si Vás vybrali. Oni vedeli, že Vy to zvládnete, že Vy Ste Tí, ktorí majú v sebe silu a lásku na rozdávanie.