🎨🖌️
Ak zabudneme, že myseľ má byť našim sluhom stane sa to, že začne riadiť celý náš život. Hlava je plná mechanizmov, ústa plné hnevu a nepríčetne melie a celá atmosféra v okolí je znečistená splodinami z tejto továrne názorov a argumentov.
„Počkať,“ poviete si, „myseľ z nás predsa robí ľudí, je zdrojom celého pokroku, všetkých veľkých právd“. Ak tomu skutočne veríte, skúste urobiť nasledovné: zavrite sa do svojej izby, zapnite diktafón a dajte si totálny súhlas povedať čokoľvek, čo vám v tej chvíli príde „na myseľ“. Keď naozaj necháme vyznieť všetko bez akejkoľvek cenzúry a úprav, boli by sme udivení , koľko smetí z nás vypadne.
V hlave sa nám prevaľuje kopa smetí, hlava sa točí a zamotáva – zamestnáva ťa a nie je tam ani kúsok miesta na život. Jedného dňa si sadni, zavri za sebou dvere a len píš. Píš čokoľvek, čo ti práve prejde mysľou a pochopíš, budeš dianím vo svojej hlave prekvapená. Zostáva to v pozadí, je to všadeprítomné, obklopuje nás to ako mrak. S takým mrakom nemôžeš poznať realitu. Ten mrak musí preč. A zmizne len na základe tvojho rozhodnutia zbaviť sa ho. Ty na ňom lipneš – ale ten mrak sa o teba nezaujíma, to si zapamätaj.
Pre svoje rozhodnutie nemáš zrejme ešte všetky potrebné informácie. Niečo ti chýba, to posledné zrnko piesku v presýpacích hodinách, aby sa mohol spustiť dej. Ideálne obdobie ako sa naučiť trpezlivosti, ako si vážiť vlastného času a hovoriť niektorým situáciám NIE. Nenechaj sa do nich tlačiť. Riziko unáhleného rozhodnutia.
Odolať nátlaku druhých je o vytvorení si zdravých hraníc, ktoré ti pomôžu obhájiť si vlastný názor. Je dobré naučiť sa jasne definovať svoje stanoviská a vyjadrovať sa bez pocitu niekomu sa neustále zavďačovať.
Môj ďalší výtvor. Je to skvelý pocit keď človek dokáže niečo vytvoriť vlastnými rukami 🙂
Výbušná nálada alebo zúrivosť často maskujú hlboký pocit bolesti. Myslíme, že keď ľudí zastrašíme, môžeme sa vyhnúť ešte väčšiemu zraneniu. V skutočnosti je to presne naopak. Tým, že svoje zranenia skrývame pod brnením, bránime ich zahojeniu. Tým, že útočíme na druhých, bránime sa prijať toľko potrebnú lásku. Ak na vás tento popis pasuje, je načase zložiť zbrane. Máte k dispozícii toľko lásky, len ju nechajte vstúpiť. Začnite tým, že odpustíte sami sebe. Stojíte za to!
CHVÍĽU JE TO TU A HNEĎ ZASE PREČ. Chvíľu sme tu a hneď zase nie sme. A kvôli tej chvíli, koľko len narobíme kriku, koľko násilia, ambícií, bojov, konfliktov, zloby, nenávisti.
Len kvôli tej chvíli!
Čakáme na stanici na vlak – a narobíme pri tom toľko kriku – bojujeme, ubližujeme si, snažíme sa vlastniť a ovládať a dominovať – manipulovať ľuďmi. A potom príde vlak a navždy zmizneš.
Nedostatok stabilita vratký pocit bezpečia spôsobuje zbytočný bojovný postoj. Máš tendenciu prikláňať sa k manipulácii? To je iluzórna cesta víťazstva. Máš pocit, že sa všetci spikli proti Tebe. Pokiaľ strácaš kontrolu, zrejme vnútorne bojuješ. Nájdi spôsob ako zvýšiť mieru sebavedomia.
Boj rodí ďalší boj. Tendencia bojovať s ostatnými je často spojená so strachom zo zlyhania, ale aj so stratou kontroly. To nízka sebadôvera dáva podnet k agresívnemu chovaniu.
Láska je jednoducho všade. Toto som dnes vytiahla zo záhrady. Pekný deň 🙂🥕♥️
Vina ja jedna z najdeštruktívnejších emócií, ktoré sa nás môžu zmocniť. Keď niekomu ublížime alebo pôjdeme proti svojej pravde, budeme sa samozrejme cítiť zle. Ale nechať sa premôcť vinou je ako pozvať si na návštevu migrénu. Skončíme obklopení sužujúcimi mrakmi pochybností o sebe a pocitmi bezcennosti, že už neuvidíme žiadnu radosť a krásu, ktorú sa nám život snaží ponúknuť.
Všetci túžime byť lepší – viac milujúci, viac pravdiví sami k sebe. Ale ak sa budeme trestať za každý nezdar pocitom viny, skončíme zajatí v kruhu zúfalstva a beznádeje.
Hriešnik sa cíti byť vinný, takže jeho radosť je stratená. Ako sa môžeš radovať zo života, keď máš neustále pocit viny? Keď stále chodíš do kostola na spoveď, že si toto a tamto urobil zle? Zlé, zlé a zase zlé...zdá sa, že sa celý tvoj život skladá z hriechov. Ako potom môžeš mať radosť zo života? To predsa nie je možné...Staneš sa ťažkým….Za krkom máš ako kameň uviazanú vinu, drví ťa, nenechá ťa tancovať. Môžeš takto tancovať? Môže snáď vina tancovať alebo spievať? Môže snáď vina milovať? Môže vôbec vina žiť? Ten, kto si myslí, že niečo robí zle, je vinný, zaťažený, mŕtvy a pritom neumrel, vkročil do svojho hrobu
Tak ako sme, sme absolútne v poriadku a rovnako tak je absolútne prirodzené, keď občas zídeme z cesty.
Vezmi si z toho ponaučenie a choď ďalej, využi túto lekciu k tomu, aby si neurobil rovnakú chybu znova.
Aby nastal posun ďalej, je nutná nie len zmena uhlu pohľadu, ale aj postoj k danej situácii. Šialená honba za výsledkami zbytočne vývoj komplikuje. Istá situácia sa nevyvíja podľa predstáv. Všetko má svoje tempo, časom uvidíš, že sa cesty uvoľnia a ukáže sa nový smer. Dopraj si relax, príliš sa stresuješ. Nájdi spôsob ako plávať s prúdom.
Aký cyklus neustále opakuješ?
Aké rozhodnutie je už treba urobiť?
Ahojte, môj ďalší obraz.... nehodí sa na toto ročné obdobie 😄 a nemá ani majiteľa, ale veľmi som chcela skúsiť namaľovať nejaký obraz s vodou a zbožňujem film Stroskotanec, takže takto to dopadlo...
Krásny večer všetkým.
Prajem Vám krásne Mikuláša, nie len deťom, ale aj nám dospelým. Dúfam, že Ste si vyčistili čižmičky, aby Ste mohli dostať nejakú tú sladkú pozornosť 🙂
Filipko síce nechápe čo je Mikuláš alebo Vianoce, ale zbožňuje snehuliakov tak som sa mu pokúsila jedného vyrobiť.
Hádam bude mať radosť.
Krásneho Mikuláša 🧑🎄
Pekný večer všetkým.
Rozhodla som sa, že sa pochválim. Nikdy som to nerobila a možno to aj bola chyba, ale nikdy nie je neskoro začať. Po dvoch mesiacoch som dokončila obraz a už putuje k svojmu majiteľovi. Som neskutočne šťastná a pyšná na seba.
A vy? Kedy ste sa naposledy za niečo pochválili a čo to bolo?
Postavili sme okolo seba pevnosť, lipneme na svojom majetku, ktorý považujeme za svoj poklad. Čo je na ňom také cenné, že okolo neho musíme stavať pevnosť? Nemusí to byť práve bankový účet alebo skrinka plná šperkov – môže to byť aj niečo tak prosté ako je čas venovaný priateľom alebo riziko spojené s vyznaním lásky niekomu druhému. Ako uzavretá studňa, v ktorej stojí skazená voda preto, že nebola používaná, stratia naše poklady lesk a význam, keď sa budeme zdráhať podeliť sa o ne. Čohokoľvek sa práve držíš, pamätaj, že si to nemôžeš vziať so sebou. Uvoľni zovretie a pocítiš slobodu, ktorú Ti môže priniesť zdieľanie.
Vo chvíli keď začneš na veciach lipnúť, minieš cieľ. Pretože cieľom nie sú veci, cieľom si ty, tvoje bytie – nie krásny dom, ale krásny ty. Nie veľa peňazí, ale ty bohatý. Nie kopa vecí, ale otvorená bytosť, otvorená milión veciam.
Kvalita vzťahu vypovedá o tom, aký postoj chováš voči sebe. Vzťahy sú o komunikácii a rešpektu. Rýchle vzplanutie je opojné, opatrnosť je na mieste, aby výsledok bol trvalý. Ak Ťa čaká určitá voľba, ktorá je príznakom veľkej zmeny, tak voľba spojená s láskou, je tá správna. Dôkladné vyjasnenie vnesie harmóniu do rozhodovania bez opojného pôsobenie vďaka ružovým okuliarom. Nechaj rozhodovať srdce, ver svojím pocitom. Emočná inteligencia je mocná, nechaj hovoriť ju. Láskyplné spojenie.
Vnútorný hlas nehovorí slovami, ale jazykom srdca. Hovorí vždy pravdu. Je schopný prijať svetlo, ale aj temnotu. Vnútorný hlas môže byť aj hravý – potápa sa hlboko do emócií a znova sa vynára ako delfín. Niekedy sa nám zdá, že počujeme príliš veľa hlasov naraz a každý z nich sa nás pokúša nejako ovplyvniť. Zmätok, ktorý v týchto situáciách zažívame, nám pripomína, aby sme vo svojom vnútri vyhľadali ticho a svoj stred. Len tak môžeme počuť pravdu.
Tehotenstvo a autizmus
Strach z chorôb
Poslednú dobu si všímam, že veľmi veľa tehotných žien začalo mať strach z autizmu. Na rôznych fórach čítam, že už počas tehotenstva riešia, či je na to nejaká metóda ako zistiť, či bude ich dieťa autista. Alebo niektoré sa so strachu z chorôb radšej rozhodli nebyť matkami.
Úprimne chápem ženy, ktoré majú tak veľký strach, že radšej nechcú byť matkami alebo tehotné ženy, že podstúpia akékoľvek vyšetrenie, lebo chcú vedieť či bude dieťa zdravé alebo nie. V dnešnej dobe je tých diagnóz veľmi veľa. A ja osobne nesúhlasím z názorom, že aj v minulosti bolo toľko chorôb len sa o nich nevedelo, lebo tie choroby nemali konkrétne mená. Život nestojí na mieste, vyvíja sa a s tým prichádzajú aj novšie a novšie choroby. Preto chápem strach každej ženy, ktorá chce byť alebo je tehotná.
Keď som bola tehotná vôbec ma ani len nenapadlo, že by som mohla mať choré dieťa. Ale moje tehotenstvo nebolo príjemné z toho dôvodu, že som vracala celých deväť mesiacov. Zdravotne som nemala žiadne ťažkosti, kvôli ktorým som sa mala obávať nejakých chorôb ale nastala životná situácia kvôli ktorej som bola vo veľmi zlom psychickom stave. Možno aj preto som celých deväť mesiacov vracala, lebo syn cítil, že nie som v pohode. A kopaním to dával veľmi často najavo 🙂. Či som svojou psychikou nejak ovplyvnila zdravotný stav svojho dieťaťa? Neviem. Ale stres rozhodne nie je dobrý ani pre matku, ani pre dieťa. Ale poznám mnoho mamičiek, ktoré mali úžasné tehotenstvo a užili si celých deväť mesiacov a napriek tomu majú doma autistu.
Čo môžem poradiť je snažiť sa prestať myslieť na to, či bude Vaše dieťa autista alebo nie. Vyšetrenia na to nie sú, ktoré by Vám potvrdili autizmus. Ak už máte ten dar, že ste tehotné, užívajte si to ako len môžete. Žite v prítomnosti a neriešte veci, ktoré nedokážete ovplyvniť. A nejedná sa len o autizmus, ale o všetky choroby. Ak to potrebujete tak podstúpte všetky vyšetrenia aké len môžete, je to Vaša voľba. Ak sa Vám počas tehotenstva niečo nezdá a Vy si neviete dať rady. Nepočúvajte okolie, že len zbytočne panikárite. Neriešte svoje pochybnosti na internete. Zavolajte svojmu lekárovi, poraďte sa s ním aj keď je to len banalita. Je to Vaše telo, Vaše dieťa.
Pokúste sa pracovať s tým strachom, nedovoľte aby prevzal nad Vami kontrolu. To Vášmu dieťaťu určite nepomôže. Samozrejme, že ten strach v Nás bude neustále kvôli čomukoľvek. Ide len o to nejak ho zmierniť, upokojiť to v sebe. Skúste sa s niečím zamestnať. Ak Vám je to dovolené, ak fyzicky vládzete pracujte, venujte sa svojim záľubám. Deväť mesiacov je veľmi dlhá doba na to, aby Ste ho prežili v strachu. Užívajte si to, že Ste tehotné a neriešte otázku "Čo ak?" Veľa žien by chcelo byť na Vašom mieste, ale z nejakého dôvodu nevedia otehotnieť.
Možno na také veci nie každý verí a niekto si povie že je to hlúposť, ale ak má byť vaše dieťa autista tak autistom bude. Z nejakého dôvodu to tak asi má byť. A ja viem, ako veľmi to bolí a, že sa potom človek hnevá na celý svet. Ale deti si volia svojich rodičov. Volia si ich pretože vedia že ich rodičia tú situáciu zvládnu. A ak sa to niekomu stane, tak je to z toho dôvodu lebo ten rodič to dokáže. Dokáže sa postarať a vychovať svoje dieťa, nech už by malo akúkoľvek diagnózu.
A to najpodstatnejšie. Páry, ktoré rozmýšľate nad tým založiť si rodinu, ale nie Ste si istý lebo ten strach z chorôb je tak veľký, že nad vami prevzal kontrolu, ak môžem poradiť, odložte tú tému trocha na bok a dajte tomu nejaký čas. Možno nie je tá správna chvíľa. A možno je pre niekoho ten strach z chorôb len zámienka, lebo ešte nie je pripravený na to byť rodič, len si to ešte on sám neuvedomuje. Možno tá chvíľa príde o rok, o dva, keď ten strach tam už nebude. A možno tá chvíľa nepríde vôbec, lebo sa nakoniec rozhodnete nemať dieťa. Aj to je v poriadku, je to vaša voľba. Dieťa má byť predsa splodené v láske a v šťastí.
Držím palce každému páru, aby sa im narodilo krásne a zdravé dieťatko.
Krásny deň všetkým
Zajtra máme spln.
Nastáva vzácny okamžik. Bude pre teba ľahké zostať vo svojom vnútri a skúmať hĺbku svojho vnútorného ticha až do bodu, kde sa stretneš s tichom univerza. Niet kam ísť, niet čo robiť a tvoje vnútorné ticho preniká všetkým, čo urobíš. Ľuďom, ktorí sú zvyknutí na všetok ten hluk a dianie sveta, to môže byť nepohodlné. Nevadí. Vyhľadaj takých, ktorí sa dokážu stotožniť s tvojím tichom, alebo si vychutnaj svoju samotu. Je načase ísť domov k sebe. Poznanie a porozumenie, ktoré sa ti dostane, sa prejaví neskôr, až tvoj život bude znova v aktívnejšej fáze.
Časy sa menia, svet sa neustále mení, ale zážitok z ticha, radosť z ticha, zostávajú rovnaké. Je to to jediné, na čo sa môžeš spoľahnúť, jediné čo nikdy nezanikne.
Je to jediná vec, ktorú môžeš nazvať svojim vlastným bytím.
Ako vnútri, tak vonku. Vonkajší svet je len odrazom vnútorného sveta. Pokiaľ prevláda miera nespokojnosti, chýba plný zážitok v prítomnosti. Pusť sa minulosti. Snaha oživiť niečo, čo už dávno nie je tvojou súčasťou, prehlbuje pocity márnosti. Zbytočne si blokuješ hojnosť. Učiň rozhodnutie a vydaj sa na proti novým zážitkom.
Zmeň negatívne myšlienky a obráť pozornosť na seba. Zrejme sa bojíš pozrieť pravde do očí, respektíve do svojho vnútra. Je to jednoduchšie, ale krátkozraké riešenie. Začni myslieť pozitívne a zapoj sa do života.
Čo ťa stále ovplyvňuje z minulosti?
Čomu sa odmietaš otvoriť?
Existuje niekoľko úrovní vedomia. Môžeme byť ospalí, otupení, spokojní sami so sebou. Žijeme v sebaklame, že sme vrcholom všetkého, ale v skutočnosti sme natoľko v zajatí názorov iných ľudí, že máme len veľmi málo vlastnej energie.
Môžeme byť ako lev. Keď si uvedomíme ako sa nám život strácal, začneme sa požiadavkám druhých brániť. Vystupujeme z davu, sami a hrdí a vykrikujeme svoju pravdu.
Alebo môžeme byť ako dieťa, ktoré je nevinné a spontánne a verné svojmu bytiu.
Ak si v tuto chvíľu, v ktorejkoľvek fáze – ospalý a deprimovaný alebo kričiaci a vzdorovitý – vedz, že sa to vyvinie v niečo nové, keď to dovolíš.
Sme tu a teraz, neprichádzame, ani neodchádzame. Všetko okolo nás plynie, naše vedomie to odráža, ale nestotožňuje sa s tým.
Keď lev zareve pred zrkadlom, myslíš si, že reve zrkadlo? Alebo keď dieťa pred zrkadlom tancuje, myslíš si, že zrkadlo tancuje s dieťaťom tancuje? Zrkadlo nerobí nič, jednoducho všetko odráža.
Tvoje vedomie je to zrkadlo.
Ty neprichádzaš, ani neodchádzaš.
Veci prichádzajú a odchádzajú.
Si mladý, si starý.
Všetky tieto stavy sú len odrazom vo večnom rezervoári vedomia.
Rovnováha
Jedným zo zákonov ovplyvňujúcich kvalitu života je rovnováha medzi tým, čo dávame a prijímame. To čo najviac žiadame, musíme najskôr vybudovať u seba. Pocit nedokonalosti je ilúzia, kvôli ktorej sa oberáme o to naplno prežívať všetko, čo život ponúka.
Zameraj sa na vďačnosť, ta je kľúčom k harmónii.
Strachom z nedokonalosti sa časom stávame otrokmi našich vlastných chýb.
Uvoľni sa a zameraj pozornosť na to, čo sa ti páči. Poznáš, že vo vnútri seba máš cenné poklady. Si dokonalou bytosťou práve v tento moment a vždy budeš.
Čo Ti najviac chýba? Ako sa môžeš stať výrazom toho, čo pre seba žiadaš?
Ako vnímame ľútosť?!
Napadla ma jedna myšlienka, nad ktorou už dlhšie rozmýšľam. A keďže napísanie predošlého článku mi dobre padlo, napadlo ma, že si znova sadnem za počítač a napíšem ďalší.
Slovo ľútosť v ľuďoch evokuje skôr negatívne pocity ako pozitívne. Určite Ste sa aj Vy niekedy dostali do takého rozhovoru, kedy Ste tej druhej osobe povedali: "Prosím. len ma neľutuj." Nechceme to počuť pretože automaticky to v nás vyvoláva pocit, že sme v niečom zlyhali.
Počas rokov kedy vychovávam svojho autistického syna, sa môj pohľad na svet radikálne zmenil. A zmenil sa aj môj názor na ľútosť a aj na ľudí, ktorí mi povedia, že ma ľutujú alebo ľutujú môjho syna.
Stala sa mi taká situácia asi pred štyrmi rokmi, keď mal môj syn úplne prvý epileptický záchvat a ja som musela zavolať sanitku, zavolala som aj svojej mame, aby prišla. Naložili ho do sanitky a my sme sadli do auta, že pôjdeme za nimi do nemocnice. Ale sanitka nenaštartovala a nevedeli sme čo sa deje. Teraz už viem, že ho museli zaintubovať. Ale v tej chvíli, keď sme vôbec netušili čo sa deje a obe sme prechádzali od nervozity tam a naspäť po chodníku sme cítili hrozný strach. Ja som sa snažila neplakať a stáť pevne na nohách. V tej chvíli ku mne moja mama pristúpila a chcela ma objať. A ja som ju odmietla. Len toľko som je povedala: "Nechcem." A ja som až dnes, o štyri roky neskôr, pochopila čo som urobila. Pretože si spomínam na jej pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem. Ublíženie. Ja som nedovolila svojej mame, aby ma poľutovala, pretože som to považovala za slabosť. V danej chvíli, keď si ani ona nevedela dať rady, nevedela ako mi má pomôcť, chcela ma aspoň poľutovať. A keby som ju vtedy objala, pocítila by som jej lásku, ktorú ona v tej chvíli vložila do ľútosti a mohli sme si byť oporou navzájom.
Nežijeme ľahkú dobu. Vidíme, čo sa okolo nás deje, čo sa deje vo svete. Ale každá doba má svoje pre aj proti. Každá jedna generácia si raz povedala, toto je ťažká doba. Ale ja verím, že aj napriek tomu akú dobu žijeme, sú ľudia, ktorí majú srdce na pravom mieste, ktorí sú schopní empatie sú schopní ľútosti voči druhým. A ja som im za to vďačná. A prečo?
Veľa krát som sa s mojim synom dostala do situácie, keď som ho zobrala medzi ľudí a nezvládol veľké množstvo ľudí v obchode, nezvládol vystáť radu na zmrzlinu, a mnohé iné situácie. A čím bol starší, tým bolo pre ľudí jasnejšie, že to nie je len obyčajná hystéria z jeho strany, keď sa hodil o zem, ale že je tam mentálne postihnutie. Tie pohľady sa nedajú nevidieť, cítite ich z každej strany. Zväčša sú to ľudia, ktorí pocítia ľútosť.
Ja už dnes viem, že nemám právo odmietnuť človeka, ktorí chce prejaviť ľútosť. A je jedno, či je to Váš príbuzní alebo cudzí človek. Môžem povedať len jedno, neodháňajte ich od seba. Na jednej strane to nechceme počuť, ale na druhej strane, predstavte si, že by tam nikto pri Vás nebol, že Ste úplne sami a nemá Vás kto objať alebo poľutovať. Ľútosť môže byť prvým krokom k tomu ako Vám pomôcť. Ten daný človek sa nevyzná vo Vašej situácii, nevie ako ju riešiť, možno je on sám v šoku s tej situácie, ale má v sebe nejaký ten cit, pocit voči Vám, ktorý by rád prejavil. A preto nemáme právo to v tých ľuďoch potlačovať.
Netvrdím, že máme sedieť a celý deň sa umárať v slzách, že ten osud je krutý a byť obeťou samých seba. Vezmite si z tej ľútosti len toľko koľko potrebujete, koľko si myslíte, že stačí, aby Ste sa opäť postavili na nohy.
Tak ako ja som si nikdy neodžila potrat alebo neviem čo je to mať nejakú nevyliečiteľnú chorobu alebo že niekto príde o strechu nad hlavou, neviem ako reagovať alebo pomôcť takým osobám, tak reagujem ľútosťou, súcitom. A rovnako, ako som sa ja kedysi pozerala na deti s postihnutím, tak sa teraz ľudia pozerajú na nás. S ľútosťou.
Samozrejme, nájdu sa ľudia, ktorí nemajú pochopenie pre také deti, udupali by ich do zeme, za to, že sú aké sú. Mohla by som sa s nimi začať hádať, matka predsa má v seba ten pud chrániť svoje dieťa. Ale potom si poviem, že ten človek je v mojom živote maximálne jednu minútu. Prišiel, a zasa odišiel. Nebudem živiť niečo, čo mi odoberá moju energiu. Ja verím, že ľudia sú schopní zmeny. Dokážu zmeniť názor na svet, pokiaľ CHCÚ. Ak nie, tak ich pustite zo svojho života ak Vám to ubližuje. Nepresviedčajte ich, nechajte nech sa každý vyvíja svojim tempom. Každí z nás je na úplne inej úrovni vedomia.
My ľudia sme stvorení s pocitov, s citov , nie sme stroje. Každí reagujeme na danú situáciu rozdielne. A máme na to právo, aj keď cítime, že nám ten druhý ubližuje. Treba sa z danej situácie poučiť, zobrať si z toho len to čo potrebujeme a potom to pustiť a ísť ďalej.
Nazerať na ľútosť z iného uhľa pohľadu, je len jedna z mnohých vecí čo ma môj syn a autizmus naučili. A ja som za to neskutočne vďačná.
Morálka natlačila všetku životnú energiu do úzkych hraníc mysle. Nemôže v nej prúdiť. Chovanie takejto mysle je vždy škrobené a nervózne, vždy je pripravená vidieť každú situáciu čiernobiele, kto bol vychovávaný v strnulých názoroch o dobrom a zlom, hriechu a cnosti, prijateľnom a neprijateľnom, morálnom a nemorálnom. Je dôležité mať na pamäti, že všetky tieto úsudky našej mysle sú výsledkom nášho podmienenia. A ak sa dívame na seba, či na druhých takýmito očami, vždy nás to oddeľuje od zážitku krásy a božstva, ktoré je v nás.
Až vtedy, keď sa oslobodíme z klietky našej výchovy a dosiahneme pravdu vlastného srdca, môžeme vidieť život taký, aký je v skutočnosti.
Pokým nie sme vedomí, je naša morálka faloš, celá naša kultúra je len tenká vrstva, ktorú môže ktokoľvek zničiť. Ale ak naša morálka vzíde z nášho uvedomenia, nie z nejakej disciplíny, vtedy ide o niečo úplne iné. V každej situácii budeme reagovať na základe nášho uvedomenia a čokoľvek urobíme, bude dobré. Uvedomenie nemôže urobiť nič zlé. V tom je ta najvyššia krása, že čokoľvek z neho vyjde, je jednoducho krásne a správne, bez akéhokoľvek úsilia a nacvičovania.
Niekedy je ťažké priznať si skutočnú pravdu pod vplyvom veľa externých faktorov a prijať realitu taká aká je. Chrániš sa tak pred sklamaním. Každý potrebuje čas pripustiť si čo už nefunguje. Na rozpoznanie pravdy je nutný čas. Vyberaj si starostlivo, čo uznáš o sebe ako pravdivé. Vzdaj sa ilúzii o dokonalom príbehu. Ži tu a teraz!
Prijatím súčasnej situácie transformuješ bolesť, ktorá sa ti usídlila v srdci. Môže sa zdať, že je to ťažké a nereálne, ale život je o plynulosti, preto sa nechaj viesť. Prestaň si diktovať podmienky a uvoľni sa.
Kde podliehaš ilúzii a sebaklamu?
Kedy a za akých okolností si to Ty?
Ak dôveruješ svojej intuícii, svojmu pocitu, že všetko čo sa ti deje , je správne, nemôžeš urobiť chybu. Tvoje jednanie môže každému v tvojom okolí, kto sa bude snažiť pochopiť to svojím rozumom, pripadať bláznivé. Nechaj sa viesť dôverou a nevinnosťou, nie smútkom, či minulými skúsenosťami.
Nesnaž sa opevniť za stenami svojich vedomostí, nech k tebe príde akákoľvek skúsenosť. Daj skúsenosti voľný priebeh, preži ju a choď ďalej, nechaj ju odísť. Pokračuj v očiste svojej mysle, minulosť nechaj za sebou, skús zotrvať v prítomnosti. Spočiatku to bude isto náročné. Oklamali ťa? Okradli? Podviedli? Nechaj tomu voľný priebeh , pretože to, čo je skutočne tvoje, ti nikto nemôže vziať. A zakaždým ak nedovolíš, aby ťa situácia položila, táto situácia ti pomôže posilniť tvoju vnútornú jednotu.
Silu, ktorú potrebuješ na dosiahnutie svojich cieľov, nosíš v sebe. Ak si presvedčená, že druhí môžu za to čo sa ti deje, strácaš na svojej sile. Každý má všetky schopnosti na to, aby si vytvoril kvalitné životné podmienky. Ty tú silu máš! Ak znovu oživíš svoju silu, narastie aj odvaha. Ver, že zvládneš všetko čomu čelíš. Každá zmena ťa posúva vpred. Ver si!
Sami sa zbavujeme svojej sily, ak sa pasujeme do role obete. Sebaľútosťou nič nevyriešime. Na zhmotnenie svojich cieľov musíme prevziať zodpovednosť za svoje činy.
V akej situácii strácaš svoju silu? Kde je treba urobiť zmenu? Ako to urobíš, aby si svoju silu získala späť?
Akí silní dokážeme byť?
Pred pár mesiacmi som opäť bola so synom Filipkom v nemocnici. Dostal epileptický záchvat. Strávili sme tam pár dní kvôli vyšetreniam. Počas hospitalizácie som mala dostatok času zamyslieť sa nad niektorými vecami, nad životom.
Odkedy viem, že môj syn je autista, náš život sa od základov zmenil. Samozrejme takou zmenou si prejde každá rodina, ktorá má doma autistu. Ale ďalšia vec, ktorá sa v našom živote zmenila je pohľad na život a na samých seba. Len vďaka môjmu synovi viem, že náhody neexistujú a že sa na ľudí musím začať dívať trocha inak. Empatia a tolerancia nesmie v ľuďoch vymrieť, nesmie zmiznúť z tohto sveta.
V čase keď som bola so synom v nemocnici, ležala som vedľa neho a on spal po záchvate, som si položila otázku "Prečo?". Prečo opäť dostal záchvat? Prečo som mu nedokázala pomôcť doma? Prečo bol ten záchvat tak silný, že sme museli skončiť v nemocnici? Vtedy ma napadlo, že už niekoľko týždňov pred jeho záchvatom sa mi hromadili problémy, osobné problémy, ktoré som nevedela ako riešiť a všetok ten zmätok a smútok som dusila v sebe. A ako už vieme deti všetko cítia. Niektoré menej, niektoré viac, ale každé jedno dieťa cíti, že sa s jeho mamou alebo otcom niečo deje. Všetky pocity z nás nasávajú do seba, či negatívne, či pozitívne. A Filipko je obzvlášť citlivý na ľudí okolo seba. Veľmi dlho mi trvalo pochopiť, že nie on je ten čo má pochopiť nás, ale v prvom rade, mi musíme pochopiť jeho. Vojsť do jeho sveta, dostať sa na jeho úroveň vedomia. Od toho momentu ako som ja, ako jeho mama zmenila zmýšľanie, všetko išlo omnoho jednoduchšie. Začala som chápať autizmus, začala som chápať jeho vnímanie nášho sveta. A hlavne, začala som chápať jeho epileptické záchvaty. Vo väčšine prípadov, je to jeho spôsob reakcie na naše pocity. Je to výbuch jeho pocitov, s ktorými si nevie poradiť.
Takže prečo sme sa dostali do nemocnice? Možno kvôli liekom, ktoré mu už nestačili. Možno preto, že už nezvládal moje psychické stavy a tak sa opäť ozval, aby som sa už konečne spamätala. Hovorí sa, že človek sa učí celé život. A ja som opäť dostala facku od života. Tam v nemocnici som pochopila, že lamentujem a plačem nad vecami, ktoré sú nepodstatné. Sú to situácie v mojom živote, ktoré ak neviem zmeniť, tak ich skúsim pochopiť a prijať také aké sú a prepustiť ich. Pretože nie je v poriadku trápiť sa nad niečím do takej miery, aby som tým ubližovala sama sebe a už vôbec nie svojmu dieťaťu.
V nemocnici som bola svedkom toho, ako sa jedna mamička starala o svojho syna. Sedela som v jedálni a ona sedela oproti mne, kŕmila svojho syna. Chlapec bol ťažko postihnutý. Keď som sa dívala na tú mamičku, ako sa ona díva na svojho syna, behal mi mráz po chrbte. Z jej očí, z jej pohľadu bola cítiť taká obrovská láska. Keď chlapec pozrel do očí svojej matky, bola to chvíľa kedy medzi nimi prebiehala tak silná energia, ktorá je nezničiteľná. A ja som bola vďačná za to, že som bola svedkom tej ich malej intímnej chvíle. Ale potom prišla chvíľa, kedy mamička odvrátila svoju tvár a len na pár sekúnd sa zamyslela. Upierala pohľad do neznáma a v ňom bolo ukryté všetko. Naozaj je pravda keď sa povie, že oči sú hlboká studňa emócii. Bol tam cítiť strach, utrpenie za svoje dieťa, únava. Bol to pohľad, ktorý sa pýtal, "Skončí to niekedy?", "Kedy nastane aspoň na chvíľu ten mier a pokoj." Matka cíti, že melie z posledného, je presvedčená, že to nedá. Ale potom opäť príde tá chvíľa kedy sa tie dva pohľady stretnú a opäť je medzi nimi cítiť šťastie a tú nikdy nekončiacu lásku.
A práve tá láska ich drží nad vodou. Dieťa vie, že je v dobrých rukách, že je v bezpečí. A matka je plná energie práve vďaka tomu, že jej dieťa, aj napriek tomu, že si prechádzajú ťažkou životnou skúškou, je šťastné.
My ľudia máme tendenciu zabúdať. A ja som taktiež zabudla, že sú ľudia, ktorí sú na tom omnoho horšie ako ja. Že sú rodičia, ktorých deti sú v omnoho horšom stave ako môj syn. A som vďačná za to, že mi vesmír opäť pripomenul čo je skutočne podstatné v našich životoch.
A za seba môžem povedať, že som hrdá na každú jednu mamičku, na každého rodiča, ktorý dennodenne bojuje za svoje dieťa. Gratulujem Vám, pretože aj keď si myslíte, že Ste úplne na dne a že sa z tej zeme už nepostavíte, opak je pravdou. Máte na to, každý jeden z Vás, pretože Vaše deti si Vás vybrali. Oni vedeli, že Vy to zvládnete, že Vy Ste Tí, ktorí majú v sebe silu a lásku na rozdávanie.
Sebaovládanie a kontrola majú isto svoje miesto a čas v našich životoch, ale ak ich necháme riadiť náš život, skončíme stuhnutý.
Zhlboka sa nadýchnime a berme veci s nadhľadom. Ak urobíme chybu je to v poriadku. Ak sa nám veci vymykajú z rúk, asi to tak má byť. Život je predsa omnoho viac než mať všetko pod kontrolou.
Ľudia, ktorí sa ovládajú sú stále nervózni, pretože hlboko v nich sa stále ukrýva zmätok.
Keď sa nekontrolujeme, voľne plynieme a žijeme. O nervozite tu nemôže byť ani reč – nech sa deje čokoľvek. Od budúcnosti nič neočakávame, neberieme na seba žiadne role. Tak prečo by sme mali byť nervózni?
K tomu, aby sme udržali svoju myseľ pod kontrolou, musíme byť neustále tak chladní a zmrazení, aby do našich končatín, do našého tela nemohla prúdiť žiadna životná energia. Keď energia môže voľne prúdiť, vyplaví všetko potlačované na povrch. Preto sme sa naučili ako byť chladnými, ako sa dotýkať druhých, bez toho, aby sme sa ich dotkli, ako vidieť druhých a napriek tomu ich nevidieť. Žijeme v otrepaných frázach „Ako sa máš?“ V skutočnosti tým nič nemyslíme. Používame ich, aby sme sa vyhli skutočnému stretnutiu. Nepozeráme sa druhým do očí, nedržíme sa za ruky, nesnažíme sa vnímať energiu toho druhého - moc sa bojíme, len sa to všetko snažíme zvládnuť, mŕtvo a chladno, ako vo zvieracej kazajke.
Negatívne postoje sú príčinou chronickej nespokojnosti v živote. Môžeme sa nachádzať v kontinuálnych nezdaroch. Zmeňme perspektívu svojich presvedčení, ktoré neplodia také ovocie aké si pre seba želáme. Vedomé oslobodenie od negativity prichádza veľmi pomaly, ale isto. Poďme s odvahou ďalej.
Pokiaľ akákoľvek etapa v našom živote má zaniknúť, tak zanikne. Urputné snaženie sa všetko zanechať v zabehnutých koľajach príliš stresuje, teda pokiaľ si to uvedomíme. Lipnutím na starých veciach si nevieme zaistiť šťastie.
Akú kapitolu je už treba uzatvoriť?
Ako poznáme, že je táto kapitola už uzavretá?
Videla si niekedy ako nastáva noc? Len málokto si uvedomuje veci, ktoré sa dejú každý deň. Videla si niekedy ako prichádza večer, polnoc so svojou piesňou? Východ slnka a jeho krása? Chováme sa skoro ako slepci. Tak krásny svet a my žijeme vo svojich malých kalužiak vlastnej biedy. A už sme si na to tak zvykli, že bojujeme s každým, kto nás chce odtiaľ vytiahnuť. Nechceme byť vytrhnutí zo svojej biedy, zo svojho utrpenia. Všade navôkol je predsa toľko radosti, len si to uvedomiť a stať sa účastníkom, nie divákom. Buďme pri tom keď noc odchádza, buďme pri to, keď prichádza večer, zúčastnime sa hviezd, oblakov, urobme zo svojej účasti životný štýl a celá existencia bude taká radosť, že sa nám o lepšom univerzu ani nemohlo zdať.
Dôveruj svojim pocitom, tie ťa nikdy nesklamú. Ver, že s ľahkosťou prekonáš strach a vnútorné zábrany. Čo získaš? Koniec plný osláv a radosti. Prejavom vďačnosti a počúvaním svojho srdca zaistíš, aby sa tvoj sen stal skutočnosťou.
Možno sa ešte cítiš rozklepaná, akoby Ti Zem pukala pod nohami. Tvoj pocit bezpečia bol narušený a Ty sa prirodzene snažíš chytiť všetkého čoho môžeš. Ale toto vnútorné zemetrasenie je tak nevyhnutné, tak veľmi dôležité - keď sa mu poddáš, vyjdeš z pod trosiek silnejšia a otvorenejšia pre nové začiatky, skúsenosti. Po požiari je Zem opäť pripravená, po búrke sa vyčistí vzduch. Skús sa na celú deštrukciu pozerať s odstupom, ako by sa diala niekomu inému. Povedz tomu procesu Áno tým, že mu pôjdeš naproti.
Rozpohybovať stojaté vody v podobe životných stereotypov je o zmene uhľu pohľadu. Tvrdohlavo trvať na perfektnom načasovaní lepší zajtrajšok neprinesie. Prestaň usilovne kontrolovať sled udalostí a dovoľ vyššej sile, aby Ti pomohla s manifestáciou. Pamätaj, že plynulosť dáva krídla a slobodu.
Kde Ti chýba nadhľad? V akej situácii lipneš na výsledku?
