Ako vnímame ľútosť?!

Napadla ma jedna myšlienka, nad ktorou už dlhšie rozmýšľam. A keďže napísanie predošlého článku mi dobre padlo, napadlo ma, že si znova sadnem za počítač a napíšem ďalší. 

Slovo ľútosť v ľuďoch evokuje skôr negatívne pocity ako pozitívne. Určite Ste sa aj Vy niekedy dostali do takého rozhovoru, kedy Ste tej druhej osobe povedali: "Prosím. len ma neľutuj."  Nechceme to počuť pretože automaticky to v nás vyvoláva pocit, že sme v niečom zlyhali. 

Počas rokov kedy vychovávam svojho autistického syna, sa môj pohľad na svet radikálne zmenil. A zmenil sa aj môj názor na ľútosť a aj na ľudí, ktorí mi povedia, že ma ľutujú alebo ľutujú môjho syna. 

Stala sa mi taká situácia asi pred štyrmi rokmi, keď mal môj syn úplne prvý epileptický záchvat a ja som musela zavolať sanitku, zavolala som aj svojej mame, aby prišla. Naložili ho do sanitky a my sme sadli do auta, že pôjdeme za nimi do nemocnice. Ale sanitka nenaštartovala a nevedeli sme čo sa deje. Teraz už viem, že ho museli zaintubovať. Ale v tej chvíli, keď sme vôbec netušili čo sa deje a obe sme prechádzali od nervozity tam a naspäť po chodníku sme cítili hrozný strach. Ja som sa snažila neplakať a stáť pevne na nohách. V tej chvíli ku mne moja mama pristúpila a chcela ma objať. A ja som ju odmietla. Len toľko som je povedala: "Nechcem."  A ja som až dnes, o štyri roky neskôr, pochopila čo som urobila. Pretože si spomínam na jej pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem. Ublíženie. Ja som nedovolila svojej mame, aby ma poľutovala, pretože som  to považovala za slabosť. V danej chvíli, keď si ani ona nevedela dať rady, nevedela ako mi má pomôcť, chcela ma aspoň poľutovať. A keby som ju vtedy objala, pocítila by som jej lásku, ktorú ona v tej chvíli vložila do ľútosti a mohli sme si byť oporou navzájom.

Nežijeme ľahkú dobu. Vidíme, čo sa okolo nás deje, čo sa deje vo svete. Ale každá doba má svoje pre aj proti. Každá jedna generácia si raz povedala, toto je ťažká doba. Ale ja verím, že aj napriek tomu akú dobu žijeme, sú ľudia, ktorí majú srdce na pravom mieste, ktorí sú schopní empatie sú schopní ľútosti voči druhým. A ja som im za to vďačná. A prečo? 

Veľa krát som sa s mojim synom dostala do situácie, keď som ho zobrala medzi ľudí a nezvládol veľké množstvo ľudí v obchode, nezvládol vystáť radu na zmrzlinu, a mnohé iné situácie. A čím bol starší, tým bolo pre ľudí jasnejšie, že to nie je len obyčajná hystéria z jeho strany, keď sa hodil o zem, ale že je tam mentálne postihnutie. Tie pohľady sa nedajú nevidieť, cítite ich z každej strany. Zväčša sú to ľudia, ktorí pocítia ľútosť. 

Ja už dnes viem, že nemám právo odmietnuť človeka, ktorí chce prejaviť ľútosť. A je jedno, či je to Váš príbuzní alebo cudzí človek. Môžem povedať len jedno, neodháňajte ich od seba. Na jednej strane to nechceme počuť, ale na druhej strane, predstavte si, že by tam nikto pri Vás nebol, že Ste úplne sami a nemá Vás kto objať alebo poľutovať. Ľútosť môže byť prvým krokom k tomu ako Vám pomôcť. Ten daný človek sa nevyzná vo Vašej situácii, nevie ako ju riešiť, možno je on sám v šoku s tej situácie, ale má v sebe nejaký ten cit, pocit voči Vám, ktorý by rád prejavil. A preto nemáme právo to v tých ľuďoch potlačovať. 

Netvrdím, že máme sedieť a celý deň sa umárať v slzách, že ten osud je krutý a byť obeťou samých seba. Vezmite si z tej ľútosti len toľko koľko potrebujete, koľko si myslíte, že stačí, aby Ste sa opäť postavili na nohy. 

Tak ako ja som si nikdy neodžila potrat alebo neviem čo je to mať nejakú nevyliečiteľnú chorobu alebo že niekto príde o strechu nad hlavou, neviem ako reagovať alebo pomôcť takým osobám, tak reagujem ľútosťou, súcitom. A rovnako, ako som sa ja kedysi pozerala na deti s postihnutím, tak sa teraz ľudia pozerajú na nás. S ľútosťou. 

Samozrejme, nájdu sa ľudia, ktorí nemajú pochopenie pre také deti, udupali by ich do zeme, za to, že sú aké sú. Mohla by som sa s nimi začať hádať, matka predsa má v seba ten pud chrániť svoje dieťa. Ale potom si poviem, že ten človek je v mojom živote maximálne jednu minútu. Prišiel, a zasa odišiel. Nebudem živiť niečo, čo mi odoberá moju energiu. Ja verím, že ľudia sú schopní zmeny. Dokážu zmeniť názor na svet, pokiaľ CHCÚ. Ak nie, tak ich pustite zo svojho života ak Vám to ubližuje. Nepresviedčajte ich, nechajte nech sa každý vyvíja svojim tempom. Každí z nás je na úplne inej úrovni vedomia. 

My ľudia sme stvorení s pocitov, s citov , nie sme stroje. Každí reagujeme na danú situáciu rozdielne. A máme na to právo, aj keď cítime, že nám ten druhý ubližuje. Treba sa z danej situácie poučiť, zobrať si z toho len to čo potrebujeme a potom to pustiť a ísť ďalej. 

Nazerať na ľútosť z iného uhľa pohľadu, je len jedna z mnohých vecí čo ma môj syn a autizmus naučili. A ja som za to neskutočne vďačná.