Michaela Oscitá je jednou z klientok detského domáceho hospicu Plamienok. Neziskovú organizáciu zameranú na domácu paliatívnu starostlivosť a pomoc v smútení kontaktovala ako mama nevyliečiteľne chorého Adamka. „Každý si predstavuje, že keď má rodič takéto dieťatko doma, život prestane fungovať. My sme sa ale snažili všetko robiť naplno.“

Návod, ako stráviť limitovaný čas čo najzmysluplnejšie, Plamienok poskytnúť nedokáže, ale nástroje áno. Od zdravotníckych pomôcok a liekov, cez asistenciu pri nekonečných administratívnych  úkonoch až po niečo také obyčajné a ľudské, ako domáca návšteva s čerstvými croissantmi a kávičkou v ruke, len aby si mohla mama na pokraji fyzického i psychického vyčerpania odpočinúť.

Vypätá a sama...

„Kompletne sa o mňa postarali,“ usmieva sa dnes Miška. Áno, usmieva. Už to nie je 46-kilogramové žieňa, čo žilo roky na spánkový dlh a na pravidelnú stravu ani nepomyslelo. Meditácia v obývačke pri príjemnej hudbe? Pre mnohých z nás štandardná rutina po návrate z práce, no pre rodiča dieťaťa s poriadne hrubým chorobopisom je to rovnako nedostupný sen ako dovolenka na Maldivách.

„Adamkova diagnóza bola detská mozgová obrna, hydrocefalus a veľa ďalších pridružených ochorení, ako epilepsia, celiakia, infekty dýchacích ciest, stále niečo bolo...“ spomína Miška a dodá, že aj dva a pol roka po synovom odchode má pocit, akoby ešte nedospala všetku únavu.

„Vlastne som mu od narodenia zachraňovala život. Chcela som, aby bolo Adamkovi čo najkomfortnejšie, keď už som vedela, že tu dlho nebude. Chcela som mu dať všetku lásku, ktorú som v sebe mala. Tak, ako som ju dostávala od neho. Aj keď mi to nedokázal povedať, nedokázal ma pohladiť, bolo to cítiť. Bol ako živý anjel.“

Lekári dávali Adamkovi tri roky, napokon sa dožil jedenástich a od šiestich rokov sa jeho rodina mohla oprieť o pomoc profesionálov z Plamienka. V tom čase sa už Miška orientovala na nemocničných chodbách ako doma, ale od domova to malo ďaleko.

„Pripadala som si veľmi sama. Moji rodičia sa snažili pomáhať mi so staršou dcérkou, Miškou. Mala tri roky, keď sa Adamko narodil, a bola veľmi živé dieťa. Fungovala som cez deň, v noci, nonstop. Vôbec som nechodila von. Postupne ubudlo ľudí, ktorí k nám chodili. Dnes už viem, že zrejme preto, lebo nevedia, ako môžu pomôcť. Je im to strašne ľúto a nevedia sa s tým stotožniť. Ja som zasa pri sebe nechcela mať utrápených ľudí. Nezniesla som, aby trpeli aj oni,“ vracia sa Miška k obdobiu gniavivej spoločenskej izolácie. Aj s tou jej pomohol Plamienok.

Nie je to o umieraní, ale o žití naplno

Pred prvou návštevou Plamienka bola celá nervózna. „Mala som zmiešané pocity, ako to bude vyzerať. Keď som im však otvorila a zbadala som tím, ktorý k nám prišiel, tie vysmiate a pokojne pôsobiace tváre, všetko napätie zo mňa opadlo.“

Posedeli, porozprávali sa, vysvetlili, čo bolo treba, nasledovalo vyšetrenie Adamka a Miška nevychádzala z údivu. „Nikdy predtým som nezažila, že by sa mu niekto prihováral takým prívetivým štýlom. Správali sa k nemu ako k normálnemu dieťatku, normálnemu človeku. Nie ako k pacientovi.“

Plamienok Miške vniesol svetlo do kútov, do ktorých sa bála nahliadnuť. „Konečne som cítila, že pri mne niekto stojí. Niekto, kto si toho veľa prežil, ale nebude okolo mňa chodiť po špičkách. Veľmi som si cenila, že mi vždy všetko povedali otvorene... Riešili sme dokonca aj veci okolo Adamkovej smrti. Ťažko si predstaviť chúlostivejšiu tému pre rodiča.“

Pojem detský hospic v ľuďoch prirodzene evokuje negatívne asociácie, čakanie na najhoršie, beznádej, umáranie. Miška nás rýchlo vyvádza z mylného predsudku. „Veľa stretnutí v nás zanechalo dobrú náladu. Aj Adamko už tím z Plamienka poznal, a tak sa na nich vždy tešil! Pamätám sa, ako si výskal, keď došli. Nie je to o umieraní, ale o živote. O tom, že sa vieme spoločne podporiť a tráviť čas tak zmysluplne, ako sa len v rámci obmedzených možností dá.“

Profesionálna pomoc, ľudský prístup

Tam, kde strach a opatrnosť stavajú múry medzi smútiacou rodinou a súcitiacim okolím, Plamienok ich búra skúsenosťami a profesionalitou. „Často je to tak, že ľudia nevedia, ako sa vám majú priblížiť či prihovoriť,“ delí sa o postreh Miška. „Veľmi som to vnímala. Okolie si myslí, že treba človeka od tej témy odviesť, aby sa k nej nevracal. Ale to tiež nie je dobré, smútok je dôležitá emócia, treba ju spracovať. Pochopiť vás dokážu len tí, ktorí poznajú podobné prípady.“

V Plamienku sa denne zaoberajú otázkou, ako smútiacim ľuďom pomôcť. Odborníci - od psychológov až po lekársky personál - poradia v praktických záležitostiach, povzbudia v tých citových, a zároveň ponechajú diskrétny odstup, keď treba stráviť stratu, lebo s tým jediným sa musí rodič popasovať sám, vo svojom najhlbšom vnútri.

Pohladenie anjela

„Keď Adamko odišiel, tak... zostalo ticho. Vypli sa prístroje, ktoré hučali nonstop 24 hodín v kuse,“ vracia sa Miška ku dňu nula. „To ticho bolo ohlušujúce. Nikdy som také nezažila. Dcérka bola vtedy v tábore a ja som ostala u rodičov. Naši ma nechceli nechávať samu doma. Bolo to zvláštne, ale moje vnútorné hodiny tikali tak, že kdekoľvek som bola, o siedmej hodine večer som mala nutkanie ísť domov. To bývalo totiž vždy obdobie kŕmenia malého. Veľmi dlho som z toho nastavenia nevedela vyjsť.“ Podľa Miškiných slov trvalo približne rok, kým sa znova začala cítiť sama sebou. Práca, nové známosti, dospievanie dcérky a dospávanie nekonečných prebdených hodín urobili svoje.

S Plamienkom je Miška v kontakte dodnes. O ich osobitom vzťahu svedčí aj to, že keď nám ju pani riaditeľka Mária Jasenková predstavovala, urobila to spôsobom, akoby hovorila o dávnej priateľke, nie o klientke. „Dobre sa pozrite, keď som túto pani videla naposledy, mala niečo cez štyridsať kíl. Ona je dôkaz, že čokoľvek sa vám stane, zo všetkého sa dá dostať.“

Môže žena s takýmto osudom vyžarovať silu a vnútorné vyrovnanie? Nepredstaviteľné, kým to nevidíte na vlastné oči a kým sa jej na to priamo neopýtate. „Musela som sa vzchopiť. Kvôli Miške, kvôli sebe, kvôli Adamkovi. Bezprostredne po jeho odchode som mala také pocity, tu na pleciach, ako keby ma hladil. Cítila som jeho prítomnosť. Verím, že tu je, ako anjel strážny, stále pre nás...“

Ďakujeme zenyvmeste.sk za rozhovor.

Pomáhajte spolu s nami rodinám s nevyliečiteľne chorým dieťatkom. Darujte nám 2%. Ďakujeme.

Som lekárka Danka z Plamienka. Kedysi som pracovala v nemocnici, dnes chodím za deťmi domov. Za takými, ktoré to v živote nemajú ľahké. Nevyliečiteľná choroba im berie veľa možností a času. Ich životný príbeh bude krátky, ale vďaka Plamienku môžu byť doma medzi svojimi.

Sedím doma pri Karolínkinej posteli, Kajka sa usmieva. V ruke drží prasiatko, svoju malú radosť z nedávneho výletu do Budapešti. Rozprávame sa, že jej prasiatko sa podobá na malého Wilbura z rozprávky, ktorú som nedávno čítala. Pavúčica Šarlota zachraňuje Wilbura pavučinkami, do ktorých je votkané jeho meno a slová o jeho výnimočnosti.

Kajku začiatok príbehu zaujal. Chce, aby som rozprávala ďalej. Blíži sa čas, keď Šarlotka musí odísť, a prasiatko Wilbur zosmutnie. Lúči sa s ňou a zachraňuje jej potomstvo. Malým zachráneným pavúčikom, ktorí mu zostanú na blízku, rozpráva príbehy o láskavosti a odvahe ich mamy. Na konci príbehu ma Kajka obdarí úsmevom. Do rozprávky o Šarlotkinej pavučinke bol votkaný aj jej príbeh, našla v ňom aj kúsok seba. Aj ona sa lúči s týmto svetom a zanecháva nám príbeh o odvahe a láske k životu. Z Kajky vyžaruje svetlo, ktoré osvetľuje kvapky na pavučine,  lesknú sa ako drobné korálky.

V Plamienku sprevádzame nevyliečiteľne choré deti príbehmi. Pomáhajú im, aj nám, pochopiť tento svet, ktorý mnohokrát nemá jasné ani ľahké pravidlá. Dávajú im možnosť nájsť v nich seba, kúsok svojho príbehu a zároveň odovzdať iným svoj vlastný.

My, dospelí často delíme príbehy na veselé a smutné. Ale môžeme ich vnímať aj inak. Ako sa dotýkajú nášho srdca a čo nám hovoria? Niektoré nás nechávajú ľahostajnými, iné k nám prehovárajú. Kajkin príbeh ma oslovil, jej svetlo cítim vo svojej duši. Kajkina choroba sa nedala vyliečiť ani zastaviť. Chodievali sme k nej pravidelne na návštevu a po vyšetrení a zmene liečby sme často spolu čítali a tvorili príbehy. O nej aj o nás. Písali sme dejiny, ktoré sa nikdy nestratia. „Ďakujem, že si o mne napísala!,“ počujem ju hovoriť. „Je mi cťou, milá Karolínka!“  

Od roku 2002 Plamienok bezplatne pomohol žiť doma 250 nevyliečiteľne chorým deťom. Pomáhame, aby ich život bol radostnejší. Najmä vďaka Vašim 2% môžu žiť svoje príbehy naplno doma. Darujte Plamienku 2 percentá z vašich daní. Ďakujeme.

Osobné zamyslenie po divadelnom predstavení "Farby a vietor", ktoré 15.3.2018 v SND zahrali smútiace deti Plamienka.

Piesok presýpajúci sa pomedzi prsty, kvapky vody na tvári, dupot nôh na zemi. Človek, ktorý vníma svet srdcom.

Snáď stokrát sme mokli na ceste do práce. Obúvali si topánky, keď nám prekážal piesok na nohách. A málokedy nastavili tvár padajúcim kvapkám a cítili piesok zrnko po zrnku.

Deti, ľudia, ktorí niekoho stratili, tí, ktorí prešli obrovskú a náročnú cestu, kým sa z nich stali tí, ktorými sú dnes, nám ukazujú, že ten čaj o šiestej ráno nie je nutné zlo pred odchodom z bytu, ale chvíľa ticha, vychádzajúceho slnka, jeho teplých oranžových farieb a dotykov prvých lúčov na našich práve zobudených tvárach.

Aj keď máme pred sebou ťažký deň, aj keď včera naše životy zmáčali slzy, aj keď pozerať sa na svet občas bolí.

Stopy môžu byť skryté, ale naše odtlačky z cesty, ktorú sme prešli, nikdy nezmiznú. Tmavá cesta je cesta strachu, no vďaka tme viac vnímame vône, viac počúvame ticho, viac bosými nohami cítime zem pod nohami.

Stratiť bolí a bolesť sa vrýva hlbšie ako do kože. Ostáva v nás, formuje a dotvára, modeluje ako  nádobu z hliny.

Po všetkých búrkach, záplavách, pádoch, ranách a zemetraseniach prichádza duša svietiť pre ostatné a prediera sa cez hustú hmlu a tmu ciest tých, ktorým chce pomôcť.

Ďakujem aj za boľavé srdcia, ktoré sú tak krásne, že vchádzajú do životov iných, hoja ich rany a dávajú nádej.

Táňa Tamaškovičová, medička, absolventka polročného kurzu pomoci deťom a rodinám po strate blízkeho.

Predstavenie si môžete pozrieť aj online na našej facebookovej stránke.

Pomáhajte spolu s nami rodinám po strate dieťatka a deťom po strate blízkej milovanej osoby. Podporte nás. Ďakujeme.

Maximkovi rodičia často pozerajú videá z výletov, na ktorých ich syn robí prvé kroky a hovorí prvé slová. Dnes už Maximko nechodí a nerozpráva. No aj vďaka neziskovej organizácii Plamienok môže byť doma so svojimi blízkymi.

Maximko(6) leží vo svojej postieľke. Ruku má položenú na plyšovom psíkovi a okolo neho sú obľúbené hračky. Krokodíl, kačka, korytnačka. Mama Katka sa mu nežne prihovára a prechádza mu po tvári hebučkým hnedým zajačikom. Maximko vníma príjemný dotyk a chlácholivý mamin hlas a na tvári sa mu objaví drobný smev. “Najviac sa teší, keď sa jeho brat Adam vracia domov zo školy. A má rád, keď mu rozprávam, ako sme kedysi chodili na výlety. Maximko nosil mlieko mačkám pod panelákom v Petržalke, kde sme bývali. Chodili sme do sadu Janka Kráľa a na biofarme v Stupave sme dávali húskam trávičku. Stihli sme ísť všetci spolu na dovolenku do Turecka a tam Maximko polieval Adama vodou,“spomína Katka s úsmevom na synove šibalstvá. Ukazuje na veľkú fotografiu na stene. Blonďavé batoľa na nej sústredene leje z vedierka vodu na hlavu svojho smejúceho sa veľkého brata zahrabaného v piesku až po hlavu.

Toto všetko sú dnes pre Maximkovu rodinu iba spomienky. Sú však pre nich milé a príjemné, nevracajú sa do minulosti s bolesťou. Radi pozerajú videá, na ktorých Maximko robí prvé kroky a hovorí prvé slová. Dnes Maximko už nechodí ani nerozpráva. V dvoch rokoch sa začal u neho prejavovať Niemann-Pickov syndróm-veľmi zriedkavá metabolická porucha, pri ktorej telo nedokáže rozkladať tuky. Genetická choroba ho nemilosrdne vrátila vo vývoji späť. „Maximko zrazu začal zle chodiť. Chodili sme na rehabilitácie až do Olomouca, lekári si mysleli, že má len ochabnuté svalstvo. Ja som však vedela, že je vážne chorý. Potom mu urobili magnetickú rezonanciu mozgu a nasledovali genetické testy,“ hovorí Katka o náročnom čase do určenia diagnózy.

Maximko postupne prestal chodiť, rozprávať, sedieť aj prehĺtať. Leží, potrebuje odsávačku, plienky, tekutú stravu prijíma cez sondu priamo do žalúdka. Počas štyroch rokov svojho ochorenia sa nedávno dostal do starostlivosti neziskovej organizácie Plamienok už po druhýkrát. Pred dvomi rokmi totiž dostal aj leukémiu a absolvoval onkologickú liečbu. „Strávili sme v nemocnici spolu dlhé týždne. Maximko bol rád, že sú zrazu okolo neho iné deti, ale vyrušovalo ho cudzie prostredie, ľakali ho zvuky, ktoré nepoznal,“spomína Katka. Leukémia ustúpila a Maximko sa mohol vrátiť domov. V tomto období ho pravidelne navštevujú lekári z neziskovej organizácie Plamienok. Ak by sa jeho stav náhle skomplikoval, Maximkova mama im môže v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu zatelefonovať a okamžite si privolať pomoc. V minulosti dostala rodina k dispozícii od Plamienka potrebné prístrojové i zdravotnícke vybavenie. Aj vďaka pomoci Plamienka Maximko dnes môže prežívať svoje dni doma, vo vlastnej postieľke. Je obklopený obľúbenými hračkami, počúva známe hlasy. Mama ho masíruje, škrabká a hladká, Adam mu rozpráva, čo zažil v škole. Jeho tato často spí s hlavou na vankúši položenou tesne vedľa neho. Maximkov svet sa zmenšil. Už nemôže chodiť na výlety, no zostal mu domov. Voňavý, známy, plný svetla a príjemných dotykov. Nad Maximkovou posteľou sa týči žltý balónik. Nedávno oslavoval šieste narodeniny. Jediný darček, ktorý potrebuje, však už má. Aj vďaka Plamienku. Je to jeho rodina a domov.

Plamienok pomáha nevyliečiteľne chorým deťom prežívať svoje dni doma, v známom prostredí medzi blízkymi ľudmi. Darujte aj vy deťom možnosť tráviť vzácny čas, ktorý im zostáva, s ich najbližšími. Aj vďaka vašim 2% môžu spolu doma prežívať chvíle, ktoré sú pre nich neoceniteľné.

Darujte Plamienku 2 percentá z vašich daní.

Smútenie súvisí s láskou. Je to cena, ktorú platíme za to, že sme mali možnosť milovať.

Smútenie je nevypočítateľné, vyčerpávajúce. Odoberá energiu a sťažuje normálne fungovanie. Bolesť prichádza vo vlnách, nadobúdame pocit, že nikdy neskončí.

Kto potrebuje smútiť? Väčšina z nás. Všetci tí, ktorí prežívajú bolestnú stratu a túžia nájsť v živote opäť rovnováhu. Vdovy aj vdovci, rozvedení, obete nešťastí, ľudia z rozvrátených rodín, veteráni vojny, ťažko chorí a zomierajúci ako aj ich blízki, dospelí aj deti.

Budeme ešte niekedy šťastní? Ak smútime, svet sa zdá čierny a bolestný, máme pocit, že nás už šťastie nikdy nestretne, že už nikdy nepocítime radosť. Osudy mnohých, ktorí sa nebránili smútku a neunikali bolesti, a ktorí sa rozhodli bojovať a trpezlivo prejsť procesom smútenia, dávajú nádej, že je možné radosť v živote opäť nájsť.  

Smútenie, ktoré nás posúva dopredu, je náročné, vyžaduje prežívanie bolesti. Je to bolestná práca, nedá sa veľmi urýchliť alebo obísť. Musíme sa najprv prepracovať k prijatiu, že naše dieťa, manžel, manželka či partner naozaj zomreli. Že nie je v nemocnici, na výlete alebo na prázdninách. Musíme pripustiť a uveriť, že sa už nikdy nevráti. Že nečaká v inej miestnosti alebo vonku, kým ho zavoláme. Toto prijatie vyžaduje čas, trpezlivosť a otvorenosť. Ten, kto sa snaží vyhnúť bolesti smútenia, alebo verí, že ju obíde, ťažko nachádza kľud, ťažko znovu nachádza sám seba. Smútenie kladie pred nás úlohu hľadať nový zmysel a životné naplnenie. Neznamená to, že na naše milované dieťa či dospelého zabúdame, alebo že ho vymazávame z pamäte. Práve naopak, vďaka nemu a na jeho počesť otvárame svoje vnútro novým výzvam a sme schopní venovať im svoju energiu.

Ľudia, ktorí prejdú procesom smútenia, sa stanú citlivejšími k utrpeniu druhých. Dokážu ich lepšie pochopiť a podporiť, dokážu vycítiť čo potrebujú. Dokážu plnšie prežívať blízkosť a okamihy radosti. Dokážu si vážiť a prežívať hĺbku vzťahu, dokážu citlivo rozlišovať dôležité od nedôležitého, zmysluplné od nezmyselného. Povyrastú, stanú sa zrelšími a plnšími.

V Centre smútkovej terapie Plamienka pomáhame deťom, ktoré stratili svoju milovanú blízku osobu aj rodinám po strate dieťatka. Prečítajte si viac.

„Keď zomrel môj manžel, zrútil sa mi svet. Život bol zrazu hore nohami. Naše deti, dvojročný Miško a päťročná Klárka, sa ma stále pýtali, kedy sa ocko vráti. Nemala som silu im odpovedať, slzy sa mi stále tlačili do očí a premáhala únava. Bolo pre mňa ťažké sa o nich dennodenne starať. Vstávať k nim, keď sa v noci budili, navariť im, oprať, obliecť ich a chodiť na prechádzky,“ rozpráva Andrea, ktorá pred dvoma rokmi stratila manžela.

„V noci som nemohla spať, keď som na chvíľu zaspala, o chvíľu som znovu bola hore, spotená a cítila som, ako mi buší srdce. Keď som každé ráno uvidela plný hrebeň vypadnutých vlasov, bolo mi ešte ťažšie. Prvý rok deti bývali často choré a ochorela som s nimi vždy aj ja. Za 2 mesiace som schudla 7 kg, nechutilo mi jesť, vôbec som necítila hlad. Uvedomovala som si, že som zostarla a moje telo zoslablo. Zvykla som sa o neho starať, chodila som ku kaderníčke, občas na kozmetiku, doma som si vyhradila hodinku pre seba vo vani. Najmä kvoli sebe, ale aj môjmu manželovi sa to páčilo. Po jeho smrti to bolo všetko všetko inak.

Po pol roku som si uvedomila, že musím niečo zmeniť. Kvôli sebe, kvôli deťom a aj kvôli manželovi.“

Spánok
Poruchy spánku bývajú po strate blízkej osoby veľmi časté. Smútiaci ľudia nemôžu zaspať, alebo sa často budia, prežívajú nočnú úzkosť či nočné mory. Pomôcť môže relaxačný teplý kúpeľ vo vani, bylinkový čaj na ukľudnenie, relaxačná hudba pred spaním. Ak sú poruchy spánku dlhodobé, vyhľadajte odbornú pomoc – lekára aj psychológa. 

Únava
Niekedy sa bolesť duše prejaví veľkou únavou. To, čo sme pred tým zvládali sa zdá byť veľmi namáhavé. Únava odráža hĺbku bolesti duše. Skúste nájsť silu k malej zmene: krátkej 5-10 min prechádzke, teplému kúpeľu vo vani, zavolajte jednému človeku, ktorého máte radi, objednajte si jedlo, ktoré ste mali radi.

Bušenie srdca a bolesti na hrudi
Dlhodobý stres a zvýšené hladiny stresových hormónov v krvi zvyšujú krvný tlak a môžu vyvolať pocity bušenia, tlaku až bolesti na hrudi. Zhlboka dýchajte a pokúste sústrediť sa na okolie.

Zmena hmotnosti
Ľudia reagujú na stratu blízkej osoby rôzne. Niektorí stratia chuť do jedla a schudnú, iných bolesť núti viac jesť a naopak priberú. Pokúste sa jesť málo a často a dbať na to, aby jedlo bolo výživné a zdravé.

Zmeny vlasov
Smútok znamená záťaž nielen pre dušu, ale pre telo. Vlasy sa stávajú jemnejšie, rýchlejšie šedivejú, viac vypadávajú. Keď sa bolesť duše zmierni, rast vlasov sa upraví.

Znížená imunita
Dlhodobý stres vedie k poklesu imunity a častejšiemu výskytu infekcií. Smútiaci ľudia častejšie trpia infekciami dýchacích ciest (nádcha, kašeľ, zápaly dutín a pod.).

Zhoršenie chornických ochorení
Ak pred stratou blízkej osoby človek trpel inou chronickou chorobou (vysoký krvný tlak, bolesti chrbta, cukrovka, kožné choroby a pod.), veľmi často sa tieto choroby zhoršia.

Smútok sa temer vždy odrazí aj na našom tele. Ak sa časom bolesť duše zmierni a preváži láska, z ktorej čerpáme silu, telesné ťažkosti zvyčajne ustúpia. Rozhodnime sa o seba postarať. Postarajme sa o naše telo, ak máme na to silu. Ak cítime, že ju nemáme vyhľadajme pomoc odborníkov – lekárov aj psychológov, aby sme ju v sebe našli. Lieky zmiernia ťažkosti tela, ale neodstránia bolesť duše. Odborná psychologická pomoc môže byť veľmi nápomocná.

V Centre smútkovej terapie Plamienka bezplatne ponúkame odbornú psychologickú pomoc pre deti, ktoré stratili blízkeho a ich najbližších ako aj pre rodiny, ktoré stratili deti.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny Ako prekonať smútok: tipy a inšpirácie a podeľte sa s nami o vaše skúsenosti.

Ako sa dá prežiť obdobie smútku po strate blízkeho človeka? Treba len vydržať a počkať, kým čas otupí tie najhoršie pocity? Treba pozbierať všetku silu kvôli deťom a vytrpieť deň za dňom? Môžeme vôbec pomôcť deťom, ak sami smútime? Alebo je lepšie vyhľadať pre seba a deti odbornú pomoc? Je to zlyhanie? Alebo prejav sily a rodičovskej lásky?

Andrea má 32 rokov a je mamou Tomáša (8) a Lukáša (6). Pred tromi mesiacmi zomrel Ivan, jej manžel a otec chlapcov.  Andrea prišla do Centra smútkovej terapie neziskovej organizácie Plamienok niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Ivanov statočný, vyčerpávajúci boj s rakovinou trval šesť rokov a mladú rodinu s malými deťmi poznamenal. „Kedy má človek vyhľadať pomoc odborníkov, ak nie v takejto situácii?,“ pýta sa Andrea. Hoci od smrti jej manžela uplynuli len tri mesiace, na otázku, či to bolo správne rozhodnutie, má odpoveď už dávno. „Ľutujem iba to, že som nevedela o Centre smútkovej terapie v Plamienku skôr. Mohlo nám byť aj s chlapcami už vtedy trochu lepšie,“ tvrdí.

Andrea si pôvodne myslela, že Plamienok je iba detský hospic. „Myslela som si dokonca, že je to nemocnica pre zomierajúce deti, ktoré sú tam spolu s rodičmi. Hovorila som si - tam predsa nepôjdeme, to by som nezvládla. Napokon som sa o skutočnej práci Centra smútkovej terapie v Plamienku dozvedela cez niekoľkých ľudí. Teraz už viem, že to bolo šťastie v nešťastí.“ Už v období pred manželovou smrťou si Andrea uvedomovala, že potrebuje radu a oporu, aby dokázala porozumieť svojim pocitom, aj pocitom chlapcov.

„Raz, keď starší Tomáško zjedol čokoládu, mladší Lukáško sa vzápätí rozplakal. Hovoril, ako sa bojí, že teraz obaja ochorejú, pretože čokoláda je nezdravá. Mal strach, že od nich ochorie aj tatinko a znovu bude musieť ísť do nemocnice. Vtedy som si uvedomila, že všetci potrebujeme pomoc.“

Andrea do smrti svojho manžela bola v Plamienku niekoľkokrát, zatiaľ bez detí. Tam mohla hovoriť o svojich obavách a opýtať sa, ako sa má o blížiacom sa odchode muža so svojimi deťmi rozprávať. „Hovorila som s psychoterapeutkou o tom, či je možné chlapcov na smrť otca pripraviť. Ako im to celé oznámiť, či ich vziať na pohreb. O tatinovej diagnóze nevedeli, vnímali len to, že je chorý... Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Okolie sa totiž tvárilo, akoby môj muž mal iba chrípku, ktorú určite zvládne. Manžel bol profesionálny športovec, a ani on sa nemienil  tak ľahko vzdať. Keď sa mu však rakovina po druhej transplantácii kostnej drene veľmi rýchlo vrátila a experimentálna liečba už nezaberala, vedela som, že sa blíži koniec. Že sme dobojovali. Veľmi som chcela ochrániť chlapcov,“ hovorí Andrea.

Na centrum sa obrátila aj v deň, keď jej manžel zomrel. Skôr, než sa vrátila z nemocnice domov k synom. „Zatelefonovala som psychoterapeutke do Plamienka. Rozprávali sme sa asi hodinu. Rozhodla som sa, že poviem chlapcom pravdu. Nemusela som ani veľa hovoriť. Povedala som im len, že im musím povedať smutnú vec. Že tatinko bol veľmi chorý a teraz bude náš anjelik a bude na nás dávať pozor. Obaja okamžite pochopili. Silno ma objali a veľmi ma dojalo ako potom starší Tomáško sám od seba objal mladšieho Lukáška. Držali sme sa všetci spolu, chlapci boli v mojom náručí a dodávali sme si navzájom silu.“

Od smrti Andreinho manžela uplynul len veľmi krátky čas. Teraz zápasí s rôznymi pocitmi. Vníma únavu, ktorá je následkom dlhoročného psychického vypätia, má obavy z budúcnosti a cíti aj odcudzenie okolia. „Často mám strach, či to zvládnem. Nechcem plakať pred chlapcami. Plačem v kúpeľni alebo keď zaspia. Večery sú najhoršie, vtedy mám po celom dni čas rozmýšľať. Vtedy ma premôže smútok a beznádej. Chcem, aby mali Tomáško a Lukáško šťastné detstvo. Nezaslúžia si, aby mali smutnú mamu. Nezaslúžia si nič z toho, čo sa nám stalo. Nemôžu za to, že ich otec bol tak dlho chorý, že sme o neho prišli. Prečo majú trpieť? Chcem ich rozveseliť, chcem, aby sa trochu potešili. Boli sme sa lyžovať na Donovaloch, volám ku nám ich kamarátov, chodíme na návštevy,“ hovorí Andrea o svojom obrovskom úsilí zvládnuť ťažké mesiace. Ešte si nedokáže uvedomiť, aká je silná a ako statočne sa starala o deti i o manžela v náročných rokoch jeho choroby. Všetko zatiaľ prekrýva smútok zo straty milovaného muža a strach, či bude vedieť žiť s deťmi bez neho.

V tomto období, len krátko po manželovej smrti, Andrea vníma psychoterapeutov Centra smútkovej terapie Plamienka ako svoju najväčšiu oporu. „Moji rovesníci často ešte ani nemajú deti. Nechápu, čo prežívam. Mnohí sa nám začali vyhýbať. Ak aj dám najavo smútok, tvária sa, že nevedia, o čom hovorím. Akoby sa báli, že aj ich sa dotkne naša bolesť. Nabádajú ma „aby som sa vzchopila, aby som žila ďalej“. Na stretnutiach v Plamienku hovorím, čo naozaj cítim. Vnímam, že oni ma skutočne chápu. Tam si môžem dovoliť smútiť, pomáhajú mi hľadať spôsoby, ako by som sa mohla cítiť trochu lepšie.“ Aj vďaka rozhovorom s psychoterapeutkou v Plamienku Andrea pochopila, že si musí napriek žiaľu hľadať svoje malé zdroje radosti. „Rozhodla som sa, že si splním sen a začnem sa učiť jazdiť na koni. Minule som sa vrátila z jazdiarne a bola som na chvíľu plná energie. A zrazu som videla, ako úžasne to vplýva na mojich synov. Aj oni boli veselší, tešili sa so mnou. Chlapci radi chodia do Plamienka, hoci zatiaľ tam boli len niekoľkokrát. Venuje sa im tam terapeutka spolu s dobrovoľníkom, obaja boli „tatinovi chlapci“, potrebujú mužský vzor. Ivan bol výborný otec. A ja si teraz často pripomínam jeho slová. Hovorieval mi, že iba šťastná mama môže vychovať šťastné deti. Máme pred sebou dlhú cestu, aby sme boli šťastní. Zatiaľ sa nám darí spomínať na pekné veci, ktoré sme všetci spolu prežili. A ja dúfam, že aj vďaka pomoci Plamienka raz možno budeme žiť normálne...“

Vyhľadať pomoc pre seba a svoje deti po strate blízkeho človeka nie je výrazom slabosti. Naopak - je to prejav sily a rodičovskej lásky. Ak nám to dovolíte, môžeme Vám pomôcť zmierniť vnútornú bolesť, naučiť sa pracovať so smútením a priblížiť sa novému životu. V Centre smútkovej terapie ponúkame bezplatnú odbornú pomoc deťom a rodinám, ktoré stratili blízku osobu. Poskytujeme im bezpečný priestor a podporu počas toho, ako sa vyrovnávajú so stratou. Hľadáme spolu zdroje a radosť zo života. Plamienok ponúka pomoc deťom a mladým, ktorí stratili blízku osobu (rodiča, súrodenca, starého rodiča) za akýchkoľvek okolností (choroba, nehoda, samovražda, náhle úmrtie a pod.) a rodinám po strate dieťaťa.

Prostredníctvom hry a tvorivých aktivít pomáhame deťom a rodinám prekonať psychické ťažkosti (smútok, nedostatok energie, neschopnosť sa radovať, nevidieť zmysel života a pod.), ktoré často sprevádzajú stratu blízkeho. Vzťah s odborníkom a pravidelné terapeutické stretnutia pomáhajú, aby sa smútenie časom nezhoršovalo a nezasahovalo kriticky do každodenného fungovania rodiny. Podporujeme ďalší zdravý vývoj dieťaťa a pôsobíme preventívne. Deti, ktoré náhle stratili niekoho blízkeho, môžu byť totiž neskôr v živote náchylnejšie ku klinickým depresiám alebo k užívaniu drog. Dajte im spolu s nami šancu prejsť obdobím smútku bez ďalších dlhodobých rán na duši.

Kontaktujte nás emailom na adrese centrum@plamienok.sk alebo telefonicky na čísle 02/2075 0977, pondelok až piatok od 8:00 do 16:30.
Prečítajte si viac o našom Centre smútkovej terapie.
Pridajte sa do našej facebookovej skupiny Ako prekonať smútok: tipy a inšpirácie.

Stratiť blízkeho je jedna z najťažších životných skúšok. Kráčame cestou, ktorá je bolestná, komplikovaná. Cítime sa sami, bolí nás duša aj telo. Túžba vrátiť sa do minulosti a znova byť  s naším blízkym je veľká. Radi by sme sa mali lepšie. A keď sa zdá, že bolesť už nie je taká veľká, znovu sa zosilní... 

Ponúkame vám pár inšpirácií do života. Priali by sme si, aby aspoň jedno slovo či veta boli nápomocné. Ľudia, ktorých v Plamienku stretávame, rodičia, ktorí stratili deti a deti, ktoré stratili svojich blízkych, nás učia nevzdávať sa a hľadať cestu vpred. Život sa o nás postará, otvorme sa a dovoľme mu to.  

Rozhodnite sa, že sa nevzdáte a trpezlivo budete hľadať nový, radostnejší život. Toto rozhodnutie je kľúčové a nikto ho za nás nemôže urobiť. Ak na to nemáte silu, vyhľadajte ľudí, ktorí vás majú radi a sú Vám oporou a hovorte s nimi o tom.  

Prijmite, že prázdne miesto v duši už nikto nenahradí. Ale vzťah s tým, koho ste stratili, nikdy neskončí. Prázdne miesto môžete vyplniť láskou. V srdci je veľa miesta.

Rozhodnite sa, že sa časom otvoríte novým vzťahom, ktoré obohatia Váš život. A láska k tomu, ktorého ste stratili, sa môže prehĺbiť.   

Prijmite sami pred sebou, že máte právo byť šťastný a zaslúžite si krajšiu budúcnosť.  

Nadväzujte kontakty s ľuďmi, ktorí sa vedia radovať aj smútiť. Nadväzujte kontakty s ľuďmi, ktorí hľadajú naplnenie v živote.  

Hľadajte múdrych, zrelých a hlbokých ľudí, prípadne ľudí, ktorí si v minulosti prešli podobnou skúsenosťou. Poproste ich o pomoc a podporu. Časom možno budete môcť ponúknuť Vašu múdrosť  a životnú skúsenosť iným. Rozprávajte s nimi o tom, čo im v ťažkých chvíľach pomohlo a ako našli svoju cestu.  

Dotknite sa v srdci svojej zraniteľnosti, smútku, ktorý Vám strata priniesla. Spomínajte v duchu aj nahlas pred ľuďmi, ktorým dôverujete.  

Rozhodnite sa k  životu postaviť aktívne. Veľa vecí nemáme pod kontrolou, alebo ich neovplyvníme. Napriek tomu nie sme obeťou života. Vždy existuje cesta vpred. Niekedy máme silu kráčať sami, niekedy potrebujeme spolucestujúceho. Hľadajme ho a pomôže nám nájsť vnútornú silu.  

Ak potrebujete, vyhľadajte odbornú pomoc. Je to prejav sily a zrelosti. Každý z nás sa v živote dostaneme do situácie, keď je pomoc nevyhnutná.   

Rozhodnite sa neodmietať bolesť a smútok, ale prijať ho. Často nám otvára dvere a môžeme vstúpiť tam, kam by sme inak nevstúpili. Môžeme vnútorne rásť. Rozhodnite sa svoj smútok znovu premeniť na lásku a prijať ho s vďačnosťou.  

Prečítajte si o našom Centre smútkovej terapie.

Aj tento rok počas dramatoterapeutických skupín v Centre smútkovej terapie PLAMIENOK n.o. pripravujeme spolu s deviatimi smútiacimi deťmi a adolescentami divadelné predstavenie pre verejnosť.  Pracujem v Centre smútkovej terapie v Plamienku ako dramatoterapeutka a sprevádzam ich ako človek, ktorý sám v mladosti prežil stratu v rodine.  Pomáham ja im, či aj oni mne? Pomáhame si navzájom a tak to často v živote chodí. Divadlo je predsa život a život je divadlo. A učiť sa jeden od druhého a rásť môžeme na oboch pódiách...

Aj ja sama som stratila sestru. Bola pred tým dlho chorá. Nebolo to ľahké obdobie pre nikoho z našej rodiny. Už počas toho ako bola chorá som sa snažila hľadať aký je zmysel utrpenia, kládla som si otázky prečo je ona chorá a ja zdravá, prečo Boh toto všetko dovoľuje... Tých otázok bolo mnoho. Zároveň ma vždy zaujímala aj praktická stránka ako pomôcť jej a potom aj iným v bolesti života. Možno aj toto ma priviedlo popri štúdiu bábkoherectva aj na štúdium liečebnej pedagogiky, pretože ma to vždy popri umeniu ťahalo aj do pomáhajúcej profesie. Sestra mi zomrela, keď som bola v treťom ročníku a vtedy som začala vnímať existenciu Plamienka ako detského mobilného hospicu, už vtedy ma téma pomoci nevyliečiteľne chorým deťom nejakým spôsobom priťahovala. Keď som videla možnosť absolvovať kurz paliatívnej starostlivosti a pomoci smútiacim rodinám po strate, bolo to pre mňa ako znamenie.

Smútenie prináša rôzne emócie, rôznej intenzity, pochybnosti otázky..., píše odborná literatúra, no ono to píše sám život. Áno je to tak, myslela som si, že stratiť niekoho znamená cítiť najmä smútok, ale pamätám si, aká som bola zaskočená vlastnými silnými pocitmi viny. Čo všetko som mohla ešte spraviť v našom vzťahu so sestrou viac alebo lepšie, mohla som byť viac prítomná, viac trpezlivá, viac chápajúca, viac, viac, viac... Cítila som tiež, že moji rodičia sú  veľmi zasiahnutí stratou prvorodenej dcéry a preto som chcela byť ja silná, veľmi som túžila, aby im bolo lepšie. Oni sami potrebovali čas a priestor pre seba. Oporou mi boli kamaráti,  mala som spoločenstvo blízkych ľudí, priateľov a v duši nádej a vieru, že láska je silnejšia ako smrť. Svoje pocity som však nemohla zdieľať s nikým. Vina a strach ma občas prepadli aj dlho po tom.  Dievčatá na našej drama skupine sú oveľa mladšie ako som bola vtedy ja. Všetky stratili blízkeho, rodiča, brata či sestru a všetky to v živote nemajú ľahké. Majú ale dnes možnosť byť spolu na  našom plamienkovskom javisku, hrať sa a zabávať, otvoriť svoje vnútro, navzájom sa podporiť a porozumieť si. Majú vedľa seba dospelých, terapeutov, ktorí im javisko pripravili, ktorí sú s nimi. Rozmýšľam nad tým, aké by to bolo keby som na podobnom javisku vtedy stála aj ja. Aké by to bolo s niekým svoju stratu zdieľať, nebyť na to sama, cítiť, že mi niekto z ľudí rozumie.  

Nakoniec, možno práve pre to všetko zažité ma moja cesta životom priviedla do oblasti pomoci smútiacim deťom. Terapeutické kurzy aj osobné stretnutia mi pomohli posunúť sa vpred. Cesta rozvoja a rastu nikdy nekončí. Po čase som sa stala dramaterapeutkou. Pozerám sa na dievčatá, prežívam s nimi blízkosť, mám pocit, že si rozumieme. Hoci o svojej sestre s nimi nehovorím, v duchu sa opäť vraciam k sebe samej, a k tomu, čo som prežila. Všetko mi zrazu dáva väčší zmysel a naplnenie. Spolu s nimi sa bezstarostne smejem i napriek  prežitému. Uvedomujem si viac čo nám bolo dopriate a nie len to, čo nám osud vzal. V divadle je všetko možné. Spolu s nimi si staviam vlastný svet, ktorý sa prenáša aj do toho skutočného. Na našom mini javisku zaznievajú slová lásky a porozumenia, ktoré dievčatá nestihli mame či bratovi povedať, možno nebol čas, alebo vtedy chýbala sila. No tu v bezpečí nášho kruhu nás spája nielen strata ale aj tvorivosť, láska k divadlu a chuť ísť v živote ďalej a naplno. Slová a gestá majú veľkú moc. Keď ich povieme, alebo ich aj zahráme, cink - zrazu akoby sa to stalo. Odvážili sme sa v duši, odvážili sme sa na javisku, odvážime sa aj v ďalšom živote.

Nové farby života a radosť, ktoré spolu na drama skupinách v Plamienku objavujeme a zažívame, sú plné inšpirácie. Každý si nájde aspoň jednu. Neveríte? Príďte sa pozrieť na divadelné predstavenie. Všetkých vás srdečne pozývame. Takže, vidíme sa v marci, opäť v Slovenskom národnom divadle!

V Plamienku pomáhame, aby život nevyliečiteľne chorých a smútiacich detí bol radostnejší. Podporte nás, pomôžeme tak spolu. Ďakujeme.

„Je mi to ľúto, liečba Vám nezabrala, je to beznádejné.“ Ešte dodnes mi znejú tieto slová v pamäti. Bolo to už dávno, tesne pred Vianocami. Ako medička na vysokej škole som po prvý krát v živote počula vysloviť slovo beznádej pred človekom, ktorý bojoval o život. Pán na nemocničnej posteli ticho počúval a zdalo sa mi, že sa po chvíli ponoril do smútku a samoty. Bolo mi ťažko. Na zvyšok predvianočnej nemocničnej vizity si už nepamätám. V ten istý deň v televízii spievali koledy a hovorili o nádeji Vianoc. Mala som pocit, že ničomu nerozumiem. Čo je to vlastne nádej v živote? Čo robiť, aby sme ju nestratili? Chýbala viac lekárovi alebo pánovi na nemocničnej posteli? Môžem niekomu pomôcť znova nádej získať či objaviť? Ako to urobiť? Pár dní mi tieto otázky vŕtali hlavou a potom som ich dlho nechala tak. Pripadali mi príliš zložité.

Až časom som pochopila, že nádej je hybnou silou života. Súvisí s chuťou žiť a s vierou, že mi môže byť lepšie. Aspoň na chvíľu, mne alebo mojim blízkym. Súvisí s pocitom, že niekto o nás stojí, stará sa o nás, pomáha nám. Súvisí s ľuďmi a Životom, resp. s tým, ako ľudí a Život vnímame. Súvisí aj s tým, ako vnímame smrť a Silu, ktorá nás presahuje. A aj o tom sú Vianoce.

Ako vnímal pán na nemocničnej posteli lekárove slová a čo vo vnútri prežíval? Nepýtali sme sa ho. Zdalo sa mi, že chcel žiť a bol sám medzi nami. Nevyliečiteľná choroba predsa nemusí znamenať stratu chuti k životu a osamotení môžeme byť aj uprostred davu. V tomto dave som mlčky stála aj ja a nevedela som, čo mám povedať. Cítila som, že slovo beznádej mu berie chuť k životu a rozhodla som sa, že ho ako lekár nebudem používať. Nepomáhalo mu a vzďaľovalo nás.

Po 20 rokoch praxe s nevyliečiteľne chorými deťmi a ich rodinami mi Život ponúkol odpovede. Dnes by som ho uistila, že stojím pri ňom a ako lekár resp. človek mu pomôžem, ak pomoc bude chcieť a potrebovať. Dnes by som ho uistila, že aj jeho blízki sa na mňa môžu obrátiť. Dnes by som ho uistila, že môžeme spolu hľadať to, čo mu prinesie zmysel, iskru radosti a naplnenia. Skúsila by som mu ponúknuť komentár či otázku z inej perspektívy. A možno by sme sa rozprávali o Vianociach a počúvali koledy.

Nie slová, ale to, koľko skutočného Života v sebe nosíme a v kontakte ľuďom ponúkame, dodáva nádej. Aj zdieľanie otázok a odpovedí z vyššej perspektívy môže vzbudiť nádej. A možno je to ešte o trochu zložitejšie. Pohár nádeje či pohár chuti k životu nie je nevyčerpateľný.  Na konci nevyliečiteľnej choroby býva zvyčajne prázdny. Ak nenútime našich blízkych, aby v tejto fáze bojovali, ponúkame im nádej a dodávame silu vykročiť k novému Životu.

Vianoce ponúkajú obe roviny nádeje. Ponúkajú vzťah, blízkosť, pomoc aj uistenie, že nie sme sami. Ponúkajú aj perspektívu nového Života. Nielen pre nás, ale aj pre všetkých našich blízkych.

Znovuobjavenie nádeje a chuti k životu je vždy narodením a oslavou nového Života.

Mária Jasenková

15.04.2017 18:00 sa začal písať tento príbeh.

15.04.2017 cca 18:15  Matejka zachránil sused Štefan + mladý pár a poskytli mu prvú pomoc.

15.04.2017 cca 18:25 príchod rýchlej záchrannej služby z Janíkov a o 5 minút neskôr zo Šamorína. Oživovanie trvalo cca 51 minút. Výsledkom ich snahy sú slová, ktoré nám navždy ostanú v srdciach a ktoré nám pán doktor zo Šamorína povedal tesne pred presunom do helikoptéry: „Má stabilizovaný tlak a pulz“.

15.04.2017 cca 19:15 prílet helikoptéry.

15.04.2017 19:30 odlet. Pani doktorke zo záchrannej leteckej služby sa podarilo napichnúť kanylu pri teplote tela 25 stupňov celzia, čím sa zvýšili Matejové šance.

15.04.2017 cca 20:30 prílet na Heliport detskej fakultnej nemocnice Kramáre, kde bol prevezený na JIS a tu sa mu začal venovať tím lekárov a sestričiek JIS Kramáre a venoval sa mu 27 dní.

17.04.2017 vznik facebookovej skupiny Modlitebná reťaz za Mateja Chovančáka, kde sa spojili ľudia, aby vytvorili nepretržitú reťaz modlitieb počas 24 hodín a počas niekoľkých týždňov.

29.04.2017 začal samostatne dýchať bez prístroja a ten je následne odpojený.

05.05.2017 zavedený PEG – kvôli kŕmeniu.

10.05.2017 prvýkrát zaplakal.

11.05.2017 prevoz na detské oddelenie.

Počas pobytu na detskom oddelení sme sa dozvedeli od známych o neziskovej organizácii Plamienok a stretli sme sa s pani riaditeľkou, ktorá nám dala nádej a našli sme spoločné riešenie. Ujali sa nášho Matejka.

24.05.2017 bol deň, kedy Matej prišiel domov. Po veľkej radosti z toho, že je opäť doma a že náš TEAM je opäť kompletný, prišlo prebudenie a uvedomenie si našej reality – čo ďalej bude s Matejom: potreboval cvičiť, rehabilitovať, stimulovať… Pokračovali sme vo vybavovaní liečebného pobytu v Kováčovej, ale čo dovtedy?

Odpoveď prišla sama, pre niektorých je to riadenie osudu, pre iných náhoda, pre nás to je Božie riadenie. Poslal nám do cesty Danku: ktorá nám pomohla radami, bazálnou stimuláciou a hippoterapiou a robia to úžasne aj s partnerom Peťom, Ivetu: má dlhoročné skúsenosti s prácou s ľuďmi v stave ako je náš Matej, je neskutočné s akou vervou sa pustila do Matejka a cvičí s ním Vojtovu metódu, Jula: maséra s dlhoročnými skúsenosťami a úžasnou pohodou.

Sú to ľudia, ktorí dávajú Matejkovi nie iba fyzickú pomoc, ale aj srdiečko, a tým nám veľmi pomáhajú.

01.06.2017 začíname 28 dňový pobyt v Kováčovej, ktorý bol pre našu rodinu veľmi náročný. Matejov stav sa postupne stabilizoval. Jedným z veľkých úspechov počas pobytu bola stabilizácia spánku, Matej postupne po dvoch týždňoch od začatia pobytu  nabehol na pravidelný spánkový režim (od 20:00 do 7:00).

28.06.2017 rodina je opäť pokope a Matej si užíva oddych doma, v prostredí, ktoré pozná.

Po niekoľkých dňoch doma, po neprestajnej stimulácii jeho tela, prichádzajú pre nás ďalšie úspechy. Počas mesiaca Júl sa Matejkov vizuálny stav rapídne zmenil, čo je vidieť aj na fotke, ktorá je v úvode tohto článku. Áno, Matej vyzerá nádherne, ale jeho telo potrebuje neustále uvoľňovať. Preto zvažujeme nad ďalšími liečebnými pobytmi, napr. v ADELI centre v Piešťanoch, Šoporni v Maďarsku.

No už teraz môžeme s radosťou konštatovať, že sme spoločne dosiahli to, že Matej sa viac uvoľňuje, začína spontánne kýchať, zívať, kašlať, hýbať si prštekmi, hýbať jazykom a proste robí to, čo sú pre nás všetkých samozrejmé každodenné „pohyby“ nášho tela (žmurkanie) a postupne sa otvárajú ďalšie a ďalšie „dvere“ v jeho hlavičke a veríme, že jedného dňa sa zobudí pri nás a povie Mamka, Tatko ďakujem.

13.08.2017 začíname liečebný pobyt v Šoporni.

19.08.2017 návrat zo Šoprone.  Podľa pani doktorky Dr.habil. Málly Judit Ph.D. je potrebné počkať cca 6-8 týždňov na výsledky, každopádne je vidieť, že Matej má uvoľnenejšie ruky a nohy. Nabrali sme nové skúsenosti a techniky a budeme ich používať v každodennej stimulácii.

23.08.2017 rozlúčka s neziskovou organizáciou Plamienok. 

Na základe dobrého zdravotného stavu Matejka sme sa  rozlúčili s touto organizáciou, nakoľko Matejko je mimo ohrozenia života . Rozlúčka bola vo veľmi priateľskej atmosfére a veľmi nám bude chýbať tento tím. Ale  je nám jasné, že ich pomoc je potrebná v rodinách, kde je stav pacientov omnoho horší.

24.08.2017 vyšetrenie prehĺtacieho reflexu v Skalici – na základe RTG  vyšetrenia sa  potvrdilo čo sme predpokladali a u Matejka je prehĺtací reflex  prítomný, avšak oneskorený, čiže pri nesprávnom kŕmení môže dôjsť k aspirácii. Pani doktorka s nami prebrala  techniku a postupy ako stimulovať prehĺtací reflex, a tak začať viac pracovať na cieli ODSTRÁNENIE PEGU.

Je to cesta o trpezlivosti, ale výsledkom môže byť, že Matej bude jesť sám.

26.08.2017 rodinná púť do Mariánky.

Rodina Mateja z našej domácej starostlivosti.

Pomáhajte spolu s nami deťom ako Matej. Podporte nás. Ďakujeme.

Pre mnohých ľudí je to nepredstaviteľné.

Spomínam si,  ako som sa pred pár mesiacmi zamýšľala nad kvalitou ošetrovania detí doma.  Pre mňa ako sestru z intenzívneho oddelenia, plného noriem príkazov a zákazov, prísneho dodržiavania stanovených postupov a riešení, je len ťažko predstaviteľné vykonávať ošetrovanie v domácom prostredí v rovnakej kvalite ako v nemocnici. Dnes si to nepredstavujem. Túto prácu vykonávam.

Keď som začala pracovať v Plamienku, každým dňom a ďalšou návštevou som bola presvedčená, že je to možné...

Pamätám si dievčatko, ktoré sa kvôli ochoreniu nemohlo samo vycikať. Bolo nutné, aby mala pravidelne vyprázdnený močový mechúr ako zo zdravotného hľadiska, tak aj z hľadiska komfortu. Pre dieťatko môže byť plný močový mechúr bolestivý. Keďže to nedokázala sama, potrebovala  pomoc od iných. Vždy sa s rodičmi rozprávame, hľadáme odpovede na otázky a spoločné riešenia.

Priniesli sme pomôcky, ktoré budeme s rodičmi potrebovať, dezinfekčné prípravky, rukavice, podložky, hadičky, skúmavky... Spolu sme sa naučili, ako správne a kvalitne pomôžeme ich dieťatku vycikať sa, prípadne ako správne odoberieme vzorku moču na vyšetrenie.  Všetko sme si vysvetlili, stanovili sme si postup, ukázali si ako dodržiavať hygienu, ako držať hadičku, kedy priložiť skúmavku, ako výkon ukončiť. Rozprávali sme o zabezpečení potrebných žiadaniek k odobratému moču. Na začiatku bývajú obavy, a plno otázok. Či to zvládnu, ako to budú robiť... a nakoniec tú prácu rodičia odvádzajú veľmi dobre a kvalitne.

Stále viac vidím, koľko sily a odvahy v sebe rodičia majú. Dokážu urobiť a zabezpečiť mnoho vecí, na ktoré možno v minulosti ani nepomysleli a zároveň rovnako kvalitne ako ľudia, ktorí pracujú v danej oblasti.

Bc. Diana Rosivalová, zdravotná sestra v Plamienku.

Prečítajte si viac o starostlivosti Plamienka o nevyliečiteľne choré deti doma.

Pomáhajte spolu s nami nevyliečiteľne chorým deťom. Podporte nás. Ďakujeme.

Keď v roku 2000 Plamienok začínal, chodili k chorým deťom domov dve ženy – lekárka Mária Jasenková a zdravotná sestra Lucia. Dnes ich v Plamienku pracuje asi 20 a každý utorok sa stretávajú, aby spoločne hovorili o prípadoch i fungovaní organizácie, ktorá je na Slovensku priekopníkom v oblasti detskej domácej paliatívnej starostlivosti, smútkovej terapie a poradenstva pre deti a ich rodiny.

Ľudia z Plamienka doteraz pomohli vyše 200 chorým deťom a ich rodinám počas viac ako 3000 domácich návštev. V centre pomoci smútiacim deťom a rodinám sa postarali o vyše 400 detí a 400 dospelých. Kto sú ľudia z Plamienka?

„Sú to veľmi rôzni ľudia, odborne aj osobnostne a som rada, že to tak je. Naša pomoc je tímová. Jeden človek alebo dvaja ľudia nedokážu efektívne pomôcť a nedokážu pomáhať dlho, ak sa nepodelia aj o prácu aj o záťaž, ale aj o radosť, ktorú tá práca prináša. Takže, ak by som mohla náš tím nejako nazvať, tak je to mozaika. Pracujú u nás lekári, sestry, psychológovia, sociálni pracovníci, terapeuti, pedagógovia, administratívni a organizačne pracovníci. Stretávame sa všetci raz do týždňa, keď sa informujeme, kto, čo robí, niektoré veci zdieľame spolu, vzdelávame sa. Bytie spolu je dôležité nielen v rodine, ale aj v rámci tímu. Náš život v mnohom zrkadlí životy ľudí, o ktorých sa staráme, ani my sa nezaobídeme bez pomoci, rovnako ako rodiny, aj my žijeme v neistote. Ako organizácia vieme, čo bude najbližší rok, ale nevieme, čo bude ďalej. Tak ako my žijeme z roka na rok, tak rodiny žijú zo dňa na deň. A asi je to užitočné, lebo im vieme viac porozumieť, nie vo všetkom, samozrejme.“

Chcú ľudia pracovať v Plamienku?

„Nie je jednoduché nájsť ľudí, nehlási sa ich k nám toľko. Ale každý, kto pracuje v tejto oblasti, kde je väčší dotyk s utrpením, väčšinou má nejakú vlastnú skúsenosť. K nám neprichádzajú ľudia, ktorí si ničím neprešli. Vlastné utrpenie vás robí citlivým na utrpenie iných. Tým, že pomôžete, dáte zmysel aj vášmu osobnému utrpeniu. Mnohí ľudia v tíme stratili rodičov alebo súrodenca. Straty dominujú aj v našich osobných príbehoch.“

Čo drží váš tím pohromade?

„V Plamienku nepracuje nikto, kto by v pomoci deťom a rodinám nenašiel aj hlbší zmysel. Myslím, že nás spája ochota pomôcť iným a nájsť v nej naplnenie. Je to tiež ochota ísť na istý čas aj za hranice vlastného komfortu. Nedá sa to, samozrejme, dlhodobo, lebo potrebujeme aj čas pre seba. Ale sú chvíle, keď napr. nespíme, zdieľame s rodinou hlbokú bolesť, skrátka ideme až za hranice bežnej pomoci. Nedávno sme stratili jedného chlapčeka, celú noc i nasledujúci deň sme strávili s rodinou. Situácia to skrátka niekedy vyžaduje . Potom potrebujeme voľno, aby sme si oddýchli.

Ako to zvládajú ľudia z tímu? Dá sa v takých ťažkých situáciách držať si odstup?

„Kým také chvíle nezažijete, neviete, čo to s vami urobí, ako sa budete dlhodobo cítiť. Preto, keď stratíme v Plamienku dieťa, hovoríme často aj o tom, ako veľmi je potrebné venovať sa aj sebe, postarať sa o seba samého. Niekto potrebuje byť sám, aspoň na jeden deň, niekto potrebuje ísť medzi ľudí. Máme sociálnu pracovníčku, ktorá šla s kamarátkou na drink, iný si išiel zabehať alebo si ide niečo kúpiť. Snažíme sa zdieľať a rozprávať v tíme o tom, čo prežívame. Ale len v rámci tímu, lebo informácie o deťoch a rodinách podliehajú lekárskemu tajomstvu.

Často je to tak, že bolestné chvíle prežité v rodine v atmosfére blízkosti a lásky, v pokoji s odstupom času prinášajú pokoj v duši a smútok sa zmierni. Sprevádzanie detí a rodín životom, ktorý sa blíži ku koncu nie je len o bolesti. Život môže byť pestrofarebný aj v ťažkých životných obdobiach. Aj keď trpíme, okamihy blízkosti a radosti môžu byť dostupné. Chceme, aby deti a rodiny túto pestrofarebnosť cítili a ak sa dá, aj žili. Rozmýšľame spolu, čo ešte môžu pre seba aj pre svoje dieťa urobiť, aby ich život mohol byť chvíľkami aj radostný – pozvú si obľúbenú návštevu, splnia chorému dieťaťu želanie, niekedy je to len o tom, že sa rozprávajú o témach, ktoré bežne nerozoberajú, tento rozhovor ich zblíži.“

Ako dlho tu pracujete vy?

„V Plamienku pracujem od roku 2000, teda sedemnásť rokov, ale zo začiatku som tu nerobila na celý úväzok, postupne som sa paliatívnej starostlivosti doma venovala viac a viac. Až posledných päť rokov som v Plamienku naplno, v nemocnici ako lekárka pracujem už len pol dňa v týždni. Moja úloha je tiež viacfarebná – chodím na návštevy do rodín a starám sa ako lekárka o deti, pomáham mladším lekárom odovzdať, čo mňa tie deti za roky naučili. Pracujem aj v organizačnej časti Plamienka a podieľam sa aj na vzdelávaní študentov Lekárskej fakulty. Pomoc a práca je rôznorodá a asi preto dokážem takto dlho v oblasti paliatívnej starostlivosti pracovať.“

Koľko ľudí pracovalo v Plamienku na začiatku?

„Deti sme doma zo začiatku navštevovali dve, ja a zdravotná sestra Lucia. Potom sa postupne počet ľudí zvyšoval, už sme nemohli robiť všetci všetko ako spočiatku. Mali dve oddelenia (klinické a organizačné) a ako tretie oddelenie vzniklo v roku 2011 Centrum smútkovej terapie v Petržalke. Dnes je nás 20, ale len polovica pracuje na plný úväzok.“

Sú to väčšinou mladí alebo starší ľudia, ženy alebo muži?

„Priemerný vek je okolo tridsať rokov, prevládajú ženy, hoci by sme chceli, aby u nás pracovalo viac mužov. Ale aj vo svete pracujú v hospicoch prevažne ženy. Často si kladiem otázku, prečo je to tak. Zvládať hlboké a dlhodobé existencionálne utrpenie, ktoré neviete zmeniť, je náročné. A je to asi skôr oblasť, v ktorej ženy vydržia dlhšie, neviem.“

Hovoríte, že v Plamienku pracujú väčšinou ľudia okolo 30 rokov. Je vek výhodou, že sú mladí a lepšie zvládajú takú emocionálnu záťaž alebo by mali mať skôr skúsenosti?

„Ktokoľvek, kto k nám príde pracovať, zvyčajne nemá pracovnú skúsenosť. Na Slovensku nie je veľa domácich hospicov pre deti. Preto sa usilujeme zamestnancov vzdelávať. Organizujeme vzdelávacie kurzy, v ktorých ponúkame nielen informácie, ale vzdelávame aj zážitkovou formou. Komunikovať sa nenaučíme z učebníc. Potrebujeme prax a spätnú väzbu, sebapoznávanie. Aj preto už osem rokov spolupracujeme s Lekárskou fakultou, kde vedieme ako nepovinný predmet - Princípy liečby a starostlivosti o nevyliečiteľne choré dieťa v domácom hospici. Je to na lekárskej fakulte jediný predmet z oblasti paliatívnej starostlivosti. Paliatívna medicína je nový odbor, preto pomáhame, aby sa o tejto téme hovorilo.“

Koľko ľudí odíde, pretože to nezvládnu?

„Nie je to ľahká práca a ak hovoríme o veku okolo 30, pracujú u nás ľudia, ktorí si zakladajú rodiny, berú hypotéky. Prirodzene je to vek, keď tvoríme život a byť v oblasti, ktorá sa dotýka konca života, zatrasie asi každým vnútrom. Niektorí odídu po troch rokoch, niektorí sa po roku-dvoch znova vrátia. Stále hľadáme spôsoby, aby sme deťom a rodinám pomohli, ale zároveň, aby aj ľudia, ktorí u nás pracujú, boli spokojní.“

Koľkokrát ste chceli odísť vy?

„Mne sa to zatiaľ ešte nestalo. Hoci priznám sa, že boli chvíle, ktoré boli pre mňa ťažké, keď som sa cítila unavená a vyčerpaná. Ale nikdy som nemala pocit, že chcem odísť. Som si vedomá, že sa to môže stať a vnútorný hlas mi dnes hovorí: Rob všetko preto, aby si skúsenosti odovzdala a vyrástli ľudia, ktorí budú pokračovať v diele. Asi žijem aj ja ako Plamienok, z roka na rok.“

Čo pomáha vám stále pomáhať iným?

„Posledné tri roky mi veľmi pomáha môj pes, labrador Grof. On je môj terapeut. A nielen môj, stará sa aj o náš tím v Plamienku a deti, ktoré sem chodia. Je to pre mňa bytosť, ktorá má napája na život. Každý deň s ním idem aspoň na hodinu von, za tie tri roky, čo sme spolu, som sa naučila chodiť do prírody. Je to už náš denný rituál a dobrá psychohygiena. Hodina chôdze denne mi pomáha odbúrať stres a mám lepšiu kondičku. A okrem neho je to moja rodina, priatelia, fotografovanie, vzdelávanie, supervízia a moja osobná terapia a pod.

Do práce chodí každý deň a na tabuli pracovníkov Plamienka je umiestnený celkom hore. Volá sa Gróf a je to pes riaditeľky organizácie Márie Jasenkovej, ktorý vyrovnáva energiu v tíme ľudí z Plamienka a pomáha chorým deťom a smútiacim rodinám viac sa usmievať. Nielen o Grófovi sme hovorili s MUDr. Máriou Jasenkovou, ktorá pred 17 rokmi začala pomáhať nevyliečiteľne chorým deťom.

Chodí s vami Gróf aj do práce?

„Každý deň. Na tabuli pracovníkov Plamienka je umiestnený celkom hore ako pracovník tímu – hrový terapeut. Vyrovnáva energiu v tíme, oživuje nám atmosféru. Zvieratá prinášajú život a pokoj, vedia sprevádzať, pritúliť sa a dotknúť, keď je vhodná chvíľa, ticho sedieť, keď dotyk či zvuk rušia. Občas chodí do centra a hrá sa s deťmi po strate, keď ho potrebujú. Nie je vhodný na canisterapiu, je to veľmi temperamentný macho (smiech). Ale na spolubytie je veľmi fajn. Zmenil mi život a vďaka nemu som mnohé pochopila. Na začiatku sme chodili na výcvik a chcela som, aby ma poslúchal na slovo. Nedarilo sa, vždy vyčnieval zo skupiny, nechcel robiť to, čo sme cvičili. Trápilo ma to. Až prišiel moment, keď som pochopila, že dôležitejší ako poslúchať na každý povel je vzťah medzi nami. Že mi je vlastne jedno, či okamžite pribehne, ak viem, že vonku pri mne zostane. Je dôležitejšie, aby sme si verili a bolo nám spolu dobre. A tak som z výcviku odišla a rozhodla sa, že si budeme užívať blízkosť. Akoby to vycítil a odvtedy fungujeme veľmi dobre (smiech).“

V Plamienku prežívate zložité situácie, kedy viete povedať, že máte smútok pod kontrolou?

„Hlboký smútok by som možno prirovnala symbolicky k obrazu, keď väčšina priestoru v srdci je vyplnená bolesťou. Ak chceme opäť objaviť radosť, musíme sa rozhodnúť vykročiť na cestu do neznáma. Túto cestu nemáme plne pod kontrolou rovnako ako aj iné dôležité veci v živote. Na ceste potrebujeme blízkosť a prítomnosť iných ľudí. A postupne sa bolestný priestor v srdci zmenšuje a objavuje sa nový, radostnejší. Tak je to aj s nami v Plamienku. Keď stratíme dieťa, o ktoré sa staráme, smútime a hľadáme cestu ako sa znovu napojiť na život."

V roku 2016 na Slovensku trpelo život limitujúcimi alebo ohrozujúcimi chorobami 3390 detí. Z toho 1695 vyžadovalo špecializovanú paliatívnu starostlivosť. Ak by kvalitná paliatívna starostlivosť v domácom prostredí bola dostupná, uprednostnilo by ju 90 percent detí a rodín, pričom v roku 2016 bola poskytnutá len 2,5 percentám deťom a rodinám. V akom stave je paliatívna starostlivosť na Slovensku?
"Paliatívna medicína a starostlivosť je dnes na Slovensku, ale aj vo svete mladý, rozvíjajúci sa odbor. Nevenuje sa mu zatiaľ veľa odborníkov a ani nemáme vytvorený systém ich vzdelávania. O tejto starostlivosti sa v odborných kruhoch, ale aj vo verejnosti nehovorí veľa. Domácu paliatívnu starostlivosť zatiaľ poskytujú aj financujú organizácie fungujúce len v rámci tretieho sektora, teda nie štát. Stojí pred nami veľa výziev. Zmeniť predovšetkým systém vzdelávania lekárov, zdravotných sestier a iných odborníkov tak, aby sa všetci lekári stretli s touto oblasťou aspoň v základoch. Vytvoriť štandardy tejto starostlivosti aj hodnotiace kritériá, ktorými budeme vedieť posúdiť kvalitu poskytovanej pomoci A v neposlednom rade aj premyslieť financovanie tejto starostlivosti tak, aby mohla byt dlhodobo dostupná všetkým deťom a rodinám, ktoré ju potrebujú."

Ďakujeme Miriam Zsilleovej za rozhovor s riaditeľkou organizácie Máriou Jasenkovou a zenyvmeste.sk za uverejnenie článku.

Kde začať... poznáte ten pocit, keď robíte to, čo je (podľa spoločnosti) správne, ale vôbec Vás to nenapĺňa? Patrím k ľuďom, ktorí sa neradi uspokoja s tým, že sú veci „ako majú byť“, keď moje vnútorné „ja“ mi hovorí, že by to šlo aj inak. Lepšie, ťažšie? No a čo... milujem výzvy a zistila som, že keď idete za svojím srdcom, život zariadi, aby Vám ostatné nechýbalo.

Bol rok 2015 a ja som nemala ani šajnu o tom, čo bude o dva roky neskôr. Vo všeobecnosti sa veľmi nezaoberám myšlienkami o priebehu budúcnosti, lebo, koniec koncov, všetko je vždy tak, ako má byť. V tme predsa tiež stačí vidieť na každý ďalší krok, dôležitejšie je si tie kroky poriadne vychutnávať.

Teda rok 2015 a najväčší zlom v mojom živote, ktorý to všetko dal do pohybu. Tento zlom predstavovala smrť mojej milovanej starkej. Bola to práve ona, kto ma vychoval od mojich 3 rokov, keď sa naši rozviedli. Posledné roky sme žili jedna pre druhú, trávila som s ňou všetky voľné chvíle – v dobrom, aj v zlom, a tak lúčenie s ňou bolo pre mňa nesmierne bolestivé. Paradoxne, jej odchod bol, po trápení, ktoré mu predchádzalo, obrovskou úľavou. Na chvíľu si človek myslí, že je všetko za ním, pozbiera zbytky svojich roztrhaných anjelských krídel, ktorými chránil milovanú osobu a pôjde ďalej. No nebolo to také jednoduché. Dedičstvo a všetky ostatné veci, ktoré treba nevyhnutne po smrti blízkeho riešiť, Vám nedovolia spávať. Prenasledujú Vás v kuchyni, v kine, na prechádzke so psíkom,...

V tomto čase som pracovala vo veľkej medzinárodnej korporácii. Možno sú to len moje dojmy, možno je to naozaj tak, no vždy som mala pocit, že som len číslo a moje „ja“ tam neexistuje. Gigantická mašinéria, v ktorej túžite len po tom, aby si tú bolesť vo vašich očiach niekto všimol a zaujímal sa o ňu. Lapala som po dychu, hľadala útechu. Myslela som, že mi ju prinesie zmena a tak som sa rozhodla odísť z tejto firmy. Lenže kam? A opäť som skončila v medzinárodnej spoločnosti. O čosi menšej, ako tá predošlá, s osobnejším prístupom. Lukratívna pozícia office manažéra pre celé Slovensko, zodpovedná práca, nabitý program od pondelka rána do nedele večera, no stále bez vnútorného uspokojenia.

Ťažko povedať, čo som v tej chvíli skutočne hľadala a zostávalo nenájdené. Nový život? Nálepku na boľavú dieru, ktorá mi zostala v srdci po mojej starkej? Zmysel mojej ďalšej existencie? Jedno je ale isté, vtedy som to nikde nenachádzala. Pocit anonymného článku v reťazci ma stále neopúšťal.

Vtedy som sa rozhodla to všetko zanechať, urobiť si prázdniny, nepracovať, hrať na flaute a maľovať, chodiť liezť na skaly a nespútane behávať pomedzi stromy a okolo jazier, cestovať po našom krásnom Slovensku a ŽIŤ. Žiť na 110% a hojiť si rany z predošlých strát. Začala som si hľadať rôzne dobrovoľnícke aktivity a venovala som svoj čas, to najcennejšie čo máme, iným ľuďom. Snažila som sa zdieľať s nimi kúsok zo seba, za dobrý pocit, bezodplatne... vlastne, nie celkom bezodplatne. Zistila som, že takouto prácou získavam možno aj viac, ako dávam a hojím tú veľkú ranu.

A tak som neváhala ani neskôr, keď som dostala možnosť vycestovať na pol roka do Afriky ako dobrovoľníčka. V Rwande, ako manažérka predškolského zariadenia pre Pygmejov, som strávila intenzívnych 6 mesiacov. Boli to chvíle radosti aj chvíle smútku. Niekedy bolo treba riešiť absurdné problémy, niekedy vážne veci, niekedy šlo všetko ako po masle, inokedy som bola zúfalá bezradnosťou. No práve vďaka týmto úžasným životným patáliám som si uvedomila jednu vec: celé moje „ja“, každá jedna bunka môjho tela sa prieči pri predstave, že po návrate na Slovensko je veľmi pravdepodobné, že sa zamestnám opäť v obrovskej medzinárodnej firme, budem sedieť v kancelárii s tisícami ďalších ľudí a bude nás toľko, že si ani nebudeme schopní zapamätať navzájom svoje mená. Nie, nie... ja túžim po niečom viac.

Ako som už spomínala, keď nasledujete svoje srdce, život Vám zariadi všetko ostatné. Mne vložil do cesty prácu v Plamienku. V kolektíve ľudí, ktorí mi rozumejú a počúvajú ma. V organizácii, ktorú tvoria ľudia a nie čísla, ktorých spája vnútorná sila a záujem o osudy iných.

Z času na čas i mne prebehnú hlavou pochybnosti, pretože to všetko znie až príliš perfektne. No všetko, čo tu čítate, sa mi potvrdilo koncom júla, keď som strávila krásnych 10 dní v spoločnosti tímu Plamienka na Orave na letnom tábore pre deti, ktoré smútia za stratou svojho blízkeho. Ľahkosť a spolupráca, tímový duch a ochota pomôcť mi skutočne učarovali. Boli to pre mňa jedny z najkrajších dní v tomto roku. Citlivosť, akou zvládali moji kolegovia pomáhať smútiacim deťom v prekonávaní ich neľahkej životnej situácie, úprimnosť a otvorenosť hovoriť o čomkoľvek a neustála energia, ktorú dokázali rozdávať ďalej – toto všetko ma fascinovalo a utvrdilo v tom, že sa na tom chcem skutočne podieľať a vložiť do tejto práce svoju energiu.

Niekedy si však nie som sama istá ako na to, a práve to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla od januára absolvovať polročný kurz „Pomoc deťom a rodinám po strate blízkeho“, ktorý organizuje Plamienok. Na kurz sa už teraz veľmi teším, pretože vďaka nemu budem môcť nahliadnuť hlbšie do svojho vnútra a tým viac precítiť iných a porozumieť im. Teším sa aj na osobný prínos, ktorým opäť získam do života viac pohody a odhodlania kráčať vzpriamene pre krajší zajtrajšok okolo nás.

Som súčasťou tímu Plamienok, som na to hrdá a cítim, že moje srdce je plné šťastia. Lebo tu som to ja, bytosť, osoba – Monika Vlhová.

Mala 14, keď sa to stalo. Po niekoľkomesačnom období, keď Patrik ochorel, pochopila aj ona, že to s ním nedopadne dobre. Nádor v hlave lekári nevedeli vyliečiť, rástol si po svojom a skracoval čas, ktorý nám spolu zostával. Nehovorili sme o tom.

Patrik bol len o 3 roky starší ako Ema. Zažili spolu veľa. Boli si blízki, ale chvíľami aj vzdialení. Mali sa radi, ale robili si aj napriek. Škriepili sa, dohadovali a ako to v tomto veku býva, boli aj chvíle, keď k sebe neboli fér. Keď už medzi nami nebol, bolo jej to ľúto. A mňa trápilo, že som jej nevedela pomôcť.

Keď Patrik odišiel, bolo nám ťažko. Cítila som, že Ema sa uzavrela a život ju nebavil tak, ako pred tým. Často si ľahla na posteľ, zavrela sa v svojej izbe a nechcela ísť medzi kamarátov. Sedela za počítacom so slúchadlami od mobilu a život akoby išiel mimo ňu. Nesťažovala sa, ale nevedela som, čo sa v nej deje. Len som cítila, že trpí a Patrik jej chýba. Nemala som silu sa s ňou o tom rozprávať, ani som vlastne nevedela ako. Chýbal nám všetkým, všetci sme smútili. Ako mama som jej dohovárala. Musí sa predsa vzchopiť a niečo si nájsť, čo by ju bavilo. Takto to nemôže ísť ďalej. Organizovala som spoločné výlety, boli sme ako rodina veľa spolu. Aj ja som mala ťažké dni, ani mňa vtedy život nebavil. Myslela som stále na Patrika, predstavovala si znovu chvíle, keď sa narodil, keď bol malý a potom chorý, prehrávala som si opakovane naše posledné dni. Bolesť bola chvíľami neznesiteľná. A keď aj Ema bola smutná, priťažilo sa mi.

Z Plamienka nám ponúkli, aby chodila do terapeutickej skupiny a nechali nám doma brožúrku o Centre smútkovej terapie. Váhala som. Nič mi to vtedy nehovorilo. Nevedela som si predstaviť, čo by tam robila a ako by jej pomohli. Budú sa znovu rýpať v bolestnej minulosti? A na čo? Veď už aj tak máme toho dosť. Čo keď sa jej ešte viac príťaží? Ani Emka nikam nechcela. Nechali sme to cele tak. Dnes viem, že by som ju povzbudila, aby do skupiny chodila.

Po roku znovu prišla pozvánka z Plamienka na tábor. Pozvali len deti, ktoré niekoho stratili. Emka sa rozhodla, že pôjde. Stretla tam deti, ktorým rozumela a ktoré rozumeli jej. Prišla domov nadšená a so zanietením nám rozprávala o tom, čo zažila. Cítila som, že ožila a otvorila sa, odišla z nej ťažoba. Nová energia, ktorú vyžarovala, bola zmena, po ktorej som ako mama dlho túžila. Nikdy by som neverila, ako 7 dní dokáže dieťa nakopnúť, rozprúdiť chuť k životu. Aj mne to vlastne pomohlo.

Keď prišla znovu pozvánka na terapeutické skupiny, spýtala som sa jej znovu, či chce ísť. Bez zaváhania mi odpovedala: „Chcem“. Z tábora poznala ľudí z Plamienka a verila im. Aj ja som im už verila. Verila som, že môjmu dieťaťu pomôžu. Nikdy mi dopodrobna nerozprávala, čo sa presne na skupine dialo. Puberťáci to nemajú v obľube. Vždy mi povedala iba pár slov o akej téme rozprávali a čo tvorili. Netlačila som ju, lebo som videla, že tam chodí rada a cítila som, že jej to pomáha.

Dnes sa máme lepšie, hoci bolesť sa občas vracia. Viem, že je to na dlho, možno do konca života. Som rada, že sme pomoc Plamienka prijali. Na začiatku som váhala, ale dnes neľutujem. Terapeutické skupiny Emke naozaj pomohli.

Pani K.

Ak Vaše dieťa stratilo brata, sestru, otca či mamu, prihláste ho do bezplatnej terapeutickej skupiny v Plamienku. Viac info nájdete tu:

http://www.plamienok.sk/skupinove-stretnutia-pre-deti-adolescentov-a-dospelych.php

Osud nám zobral nášho milovaného syna. Nastalo obdobie temna. Môj život nemal zmysel ani smer. Nebrala som ohľad ani na dcérku, ktorá ma veľmi potrebovala. Nemala som silu ďalej žiť. Smútok ma celú pohltil až do poslednej bunky v tele. K smútku sa pridal hnev a beznádej. To všetko krásne čo sme spolu zažili, všetky spomienky, smiech, dotyky a život ako taký zmizol nenávratne v čiernej diere. Akoby niekto zobral čarovný prútik a všetko čo bolo doteraz zmizlo a neostalo nič len prázdno. Pre mňa všetko zomrelo a zostala len tma, ktorá ma požierala a ja som nemala silu sa brániť. Dostala som sa do stavu keď som všetko odmietala a to aj lásku dcérky a manžela. Myslela som si, že si ju nezaslúžim, obviňovala som sa zo všetkého čo sa stalo, čo sa mohlo stať a čo sa nestalo. Nenávidela som ráno keď som sa zobudila a noc keď som si vyčerpaná smútkom líhala. Chcela som odísť za synom, nemohla som bez neho žiť. Takže láska až za hrob. Až vtedy som si uvedomila, že potrebujem pomoc. Nemohla som ublížiť dcérke a manželovi svojim odchodom. Keby som sa vzdala, sklamala by som nášho syna. Nikdy nič nevzdal a so všetkým zápasil, vždy napredoval, hľadal lepšiu cestu, lepší svet. Dával nám silu a nádej aj keď ochorel. Chcel žiť a užívať si život naplno.

Tak som si začala hľadať pomoc a v Plamienku som ju našla. Rozhodla som sa pre niekoho kto má skúsenosti s ranami osudu a neodradila ma ani vzdialenosť na druhom konci republiky. Bez podpory manžela by som to asi nezvládla, vždy pri mne stál a podporoval ma. Na prvé stretnutie som išla s obavami. Nevedela som čo mám očakávať a či to má zmysel. No po stretnutí zo mňa niečo opadlo a cítila som sa ľahšie. Plamienok sa postaral aj o moju dcérku a ukázal mi cestu ktorou sa dá kráčať. Každým stretnutím krôčik po krôčiku sa mi dostalo pomoci na ďalšej ceste môjho života s krížom. Najprv som sa musela naučiť postarať sa o seba. Umyť sa, najesť, vyspať, obliecť a iné veci ktoré boli predtým bežné no stali sa nezvládnuteľné. Nedokázala som ísť sama nakúpiť ani nič vybaviť. Mala som tendenciu si všetko vyčítať a obviňovať sa. Každé sedenie ma posúvalo ďalej. Postupne som si začala všímať svet okolo seba. Naša záhrada sa stala mojou oázou pokoja. Zeleň ma upokojovala a prinášala harmóniu. Svoju myseľ som dokázala odpútať aj vďaka kráse prírody. Boli to drobné radosti, ktoré mi prinášali nachvíľu úľavu. Dokázala som sa tešiť z dcérky z jej úspechov a jej radostí. S Plamienkom som sa vrátila k činnostiam, ktoré mi robili radosť pred stratou. Neprestala som tancovať aj zato som Plamienku vďačná. Na tréningu si moja duša aj telo oddýchne, nachvíľu nerozmýšľam o ničom a sústredím sa len na tanec. Výčitky ma postupne prestali sprevádzať. Uvedomila som si, že môj syn ma ľúbil a nechcel aby som trpela, nechcel aby niekto z nás trpel. Láska k nemu tu zostala. Nezmizla, stále tu je a je jej toľko, že sa dá krájať. Dnes nemyslím len na stratu milovaného ale aj to aký skvelý a úžasný život sme mali s našim synom. Čo všetko úžasné sme spolu zažili, koľko lásky sme dostali. Okamihy radosti mi prináša aj vedomie, že bol s nami šťastný, jeho neodolateľný šibalský úsmev ma aj dnes dostane do kolien.

My sme len získali, obohatil náš život a urobil ho skvelým a nezabudnuteľným. To všetko za taký krátky čas, to sa niekomu nepodarí za dva životy. Plamienok mi pomohol vidieť to čo by som sama nedokázala vidieť v objatí smútku. Nevravím, že sa mi po líci neskotúľa slza, alebo, že neprepadnem zúfalému plaču. Ale viem a verím, že mi bude lepšie a slnko svieti aj pre mňa. Môžem smútiť ale môžem sa aj smiať a tešiť zo života.

Plamienok mi nepomohol len so smútkom a bolesťou, ale naučil ma aj ako žiť sama so sebou a vyrovnať sa s rôznymi etapami života a tým skvalitnil život aj mojim najbližším. Zato vďačím ,,mojej“ terapeutke Katke, ktorá ma celou cestou sprevádzala. S Plamienkom sme prešli kus cesty a ja sa budem snažiť nešliapnuť vedľa a keď sa to stane Plamienok je tu aj pre mňa. Za veľa vďačím aj mojej úžasnej rodine a mojim úžasným sestrám, ktoré mi pomohli v najťažších chvíľach života a vždy stoja pri mne. Bez nich by to bola oveľa náročnejšia cesta. Sú mojou prvou pomocou.

Pani M.

Pred pár dňani sme úspešne ukončili 9. ročník terapeutického tábora pre deti, ktoré stratili svojich milovaných. 52 deťom sa počas týždňa na Orave v Zuberci venovalo 18 zamestnancov a vyškolených klinických dobrovoľníkov Plamienka, ktorí sprevádzali deti nekonečným množstvom aktivít.

Ponúkame vám slová mamy o tom, ako sa rozhodovala prihlásiť Kubka na tábor:

Ani neviem kde začať...

Viete, na začiatku, keď som sa o projekte dozvedela od Kubkovej psychiatričky, som bola trochu rozpačitá. Nebola som si istá, či chcem, aby sa zaradil, my, aby sme sa zaradili, do komunity smútiacich...? Taká "ťažká" nálepka!

Chcela som, aby bol tým živým, šťastným, zvedavým a objavujúcim dieťaťom, ktorým bol vždy. Nechcela som, aby si uvedomoval, že je iný...

Už v minulosti sme viac krát dostali pozvanie na víkendové stretnutie rodín, ktoré organizuje Kolobeh života, bola som aj v ich FB skupine. Nezvládala som to, mala som pocit, že mi to nijako nepomáha, že si smútkom musím prejsť sama a podobnú cestu som vybrala pre Kubka...

Prepáčte, ťažko sa mi vyjadrujú pocity.

O ockovi sa často rozprávame, spomíname, smejeme, plačeme, ale doma, medzi najbližšími. Preto tie rozpaky, keď nám Kubkova psychiatrička odporučila váš terapeutický tábor. Mala som obavy vôbec mu to povedať, nakoniec som to skúsila a Kubkova reakcia bola pre mňa veľmi prekvapivá, hneď ho tá myšlienka nadchla! Akoby potreboval vedieť, že v tom nie je sám, akoby potreboval stretnúť deti, ktoré majú podobný osud.

Potom ste nás pozvali na pohovor, ktorý sme absolvovali a jeho nadšenie ešte vzrástlo! Veľmi si prial, aby ste ho vybrali aj keď bol pripravený aj na to, že nie. Keď prišiel potvrdzujúci list, veľmi sa tešil.

V sobotu, keď som ho viezla do Zuberca, už bol trochu opatrnejší a hovorí mi: "...vieš maminka, ja sa trochu bojím, že to bude len taký obyčajný tábor..."
Ubezpečila som ho, že rozhodne nie, že to bude skvelý týždeň plný zážitkov a nových stretnutí.

Dnes už viem, že to tak určite je! Veľmi sa na neho teším, aby mi len potvrdil, že mám pravdu.

To, čo robíte, nie je práca, je to poslanie, vidieť v tom srdce! Musí vás to stáť veľa energie. Neviem, či sa vám to vráti, ale tuším, že to nerobíte pre tento účel...

Je úžasné, že existujú takéto projekty, že existujú ľudia, ako vy, ktorí majú odvahu robiť to, čo robíte! Obdivujem vašu silu, keď denno-denne čelíte negatívnej realite života, ktorú väčšina z nás reflektuje, ale zároveň sa tvárime, že sa nás ešte netýka...

Mám málo slov, ktorými by som vedela poďakovať, ale úprimne a z celého srdca vám ĎAKUJEM!

Andrea Žiaranová

PS: Dúfam, že sa to s Kubom dalo vydržať, viem, aký vie byť beťár svojhlavý!

Ondrej Kysel pracuje pre Plamienok ako lekár nevyliečiteľne chorých detí. Vyštudoval všeobecné lekárstvo na LF UK v Bratislave. V rozhovore vysvetľuje, ako sa dokázal vzdať pocitu, že ako lekár bude zachraňovať životy, čo je prácou lekára v Plamienku a aj to, čo je pri tejto práci najťažšie.

Čo je vašou prácou?

Som lekár v detskom hospici. Je to špecifický druh hospicu. Nemáme deti na oddeleniach ako to býva v nemocniciach, ale deti sú doma vo svojej detskej izbe, prípadne v obývačke, tam, kde im je najlepšie a chodia ich navštevovať lekár so zdravotnou sestrou a sociálnym pracovníkom, prípadne s pedagógom. Chodíme k nim domov, lekár so sestrou majú na starosti zdravotné záležitosti, sociálny pracovník zisťuje potreby rodiny a pedagóg má vždy niečo pripravené pre deti, ktoré navštevovali školu. Okrem toho, že poskytujeme zdravotnícku starostlivosť, zisťujeme aj emočné a sociálne potreby rodiny a snažíme sa im pomôcť aj v tomto ohľade. Navštevujeme rodiny tak často, ako potrebujú. Či je to jedenkrát týždenne, jedenkrát denne alebo hoc aj trikrát denne.

Akými chorobami trpia deti vo vašej starostlivosti?

Veľmi často sú to vrodené choroby, keď napríklad dieťa má choré srdce, ktoré sa nedá operovať. Alebo dieťa nemá dostatočne vyvinuté obličky. Časté sú nádorové ochorenia. Ďalšia veľká skupina sú ochorenia neurologické, napr. deti so svalovou dystrofiou. A tiež metabolické ochorenia, ako napríklad mukopolysacharidóza.

Čo je praktická práca vás ako lekára pri takejto návšteve?

Robíme klasické vyšetrenie ako keď ste niekde v nemocnici a príde lekár a vyšetrí vás. Dieťa popočúvame, prehliadneme a popalpujeme. Ak je potrebné, urobíme krvné odbery, ale to sa snažíme čo najmenej, aby sme nespôsobovali dieťaťu zbytočnú bolesť. Súčasťou konceptu paliatívnej medicíny je prinášať čo najmenej bolesti, čiže sa snažíme vyťažiť hlavne z takých vyšetrení, ktoré sú neinvazívne. Podľa fyzikálneho vyšetrenia a laboratórnych testov potom upravujeme liečbu. Keď vidíme, že sa nič nedeje, alebo sa nič nezmenilo, tak sa len porozprávame s rodičmi. Najčastejšie liečime infekcie alebo bolesť. Hlavne pri nádorových ochoreniach mávajú deti často veľké bolesti a týmto deťom treba prestavovať liečbu. Používame na to stupnicu so smajlíkmi, niektoré sú vysmiate a niektoré vyzerajú, že ich niečo poriadne bolí. Deti ukážu na toho, ktorý sa tvári podobne ako sa oni cítia. Podľa toho vieme, či je liečba bolesti dostatočná. Nastavíme liečbu a na druhý deň to urobíme znovu a oni nám podľa tejto stupnice ukazujú, či ich to bolí menej alebo viac.
Veľa detí, ktoré máme v starostlivosti, sú ošetrovateľsky veľmi náročné. Mnohé z nich majú tracheostómiu, nazogastrickú sondu, PEG, vezikostómiu… Naše zdravotné sestry pomáhajú a zaúčajú rodičov do ošetrovateľskej starostlivosti, rehabilitácie, orofaciálnej a bazálnej stimulácie, výživy. Sociálny pracovník zisťuje potreby rodiny či už materiálne, finančné alebo praktické a spoločne hľadajú možnosti ako by sa dalo pomôcť. A všetci, čo tam chodíme, by sme pre tú rodinu mali byť oporou a teda sprevádzať ich, to je naša veľmi podstatná úloha.

Toto je vaše prvé zamestnanie po škole?

Áno, hneď po škole som išiel do Plamienka, ale väčšinu času som v nemocnici, keďže som lekár, ktorý je po škole a musím si robiť atestáciu. Takže chodím do nemocnice štyrikrát týždenne a jedenkrát týždenne som v Plamienku.

Ako ste sa dostali k tejto práci?

Učil som sa na poslednú štátnicu, išiel som na obed a na dverách do jedálne bolo napísané, že hľadajú lekára do Plamienka a ponúkajú prácu, ktorou je starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti. To bola asi prvá vec, čo vo mne zarezonovala a druhá vec, čo ma zaujala bolo, že tam bolo napísané, že ponúkajú osobnostný rast. Toto ma veľmi zaujalo, aj keď som veľa o paliatívnej starostlivosti dovtedy nevedel. Nejako to vo mne zostalo a cítil som, že to chcem robiť.

Ako dlho ste lekárom v Plamienku?

Dva a pol roka.

Koľko je momentálne detí v starostlivosti Plamienka?

Aktuálne máme v starostlivosti osem detí a v pláne mame prijať ďalšie dve. Tým sa naplní naša kapacita. Vzhľadom na počet doktorov, sestry a sociálnych pracovníkov, ktorí v Plamienku pracujú, máme limit desať detí. Čiže sa stane, že niekedy musíme deti odmietnuť.

Keď Plamienok nemôže dieťa prijať, aké riešenie ostáva rodine?

Dieťa musí zostať v nemocnici. Keby sme mali viac ľudí, mohli by sme mať aj väčšiu kapacitu. Limitujúci pre nás je počet personálu a samozrejme finančné zdroje.

Je to teda tak, že je viac rodín, ktoré by mali záujem o starostlivosť Plamienka, ale je malo personálu?

Áno, ale takýchto rodín je ešte oveľa viac, ale keďže je Plamienok pomerne mladý, tak sa nie ku každému, kto by potreboval, dostane táto informácia. Ale sú aj rodiny, ktoré sa rozhodnú, že dieťa nepôjde domov. Jedna vec je, že si to musí priať aj dieťa, a druhá, že musí byť v rodine niekto, kto sa o dieťa môže 24 hodín denne starať. Takže musia to chcieť aj rodičia a musia cítiť, že to zvládnu.

Aký je rozdiel medzi tým, keď sa ako lekár staráte o nevyliečiteľne choré deti, a keď fungujete ako všeobecný detský lekár?

Pre mňa sú obe tieto kategórie zaujímavé. Viem to aj porovnať. V nemocnici je to na deväťdesiat percent o medicíne, menej o komunikácii. Pri takejto práci nie je na to toľko času. V Plamienku síce medicína tvorí veľkú časť mojej práce, ale druhou veľkou časťou práce je sprevádzanie, emocionálna podpora rodiny, napr. keď tam s nimi sme, keď sa dejú tie najťažšie chvíle a blíži sa úmrtie. Myslím, že je pre rodiny a jej členov veľmi dôležité, že nie sú na to sami. Vtedy sa človek môže dostať veľmi rýchlo do paniky. Takže tento druh pomoci, okrem medicíny, je to, čo odlišuje Plamienok od bežnej pediatrie alebo od práce na oddelení v nemocnici.

„Naozaj to bolo to najťažšie vzdať sa pocitu, že ako mladý lekár budem zachraňovať životy.“

V Plamienku sa staráte len o deti, ktoré sú nevyliečiteľne choré, ale v nemocnici alebo ako všeobecný detský lekár sa staráte o deti, ktoré zväčša vyliečite.

To je pravda. Asi najlepší pocit, ktorý lekár môže zažiť, je keď niekomu zachráni život, alebo keď ho vylieči. Nad týmto som nejaký čas rozmýšľal, či naozaj túto prácu dokážem robiť, lebo tento pocit, že niekoho vyliečim, pravdepodobne v Plamienku nezažijem. To by sa musel stať zázrak.
(dlhé ticho)
Ale pri tejto práci viem, že môžem pomôcť a to je to, čo ma napĺňa. Pomáham tam, kde sa nedá vyliečiť, ale kde sa dá starať o ľudí a pomáhať im.
(dlhé ticho)
Naozaj to bolo to najťažšie vzdať sa pocitu, že ako mladý lekár budem zachraňovať životy.

Tak ako ste to dokázali?

Neviem.
(dlhé ticho)
To je ťažká otázka. Ale ako som povedal, ten pocit, že niekomu pomôžete, hoci ho nezachránite, je asi ten, ktorý to nahrádza.

Zvonku sa zdá táto práca veľmi depresívna. Kde beriete silu na to, aby ste ju robili?

Nemyslím, že je to až taká depresívna práca. Hovorím to priamo z vlastnej skúsenosti. Ľudia majú pocit, že je to len o smrti. Ja si však myslím, že je to hlavne o živote. Hoci je krátky. O živote pred smrťou. Ja vidím, že rodiny a aj dieťa dokážu v ťažkej chvíli nájsť náznaky radosti. Napriek tomu, aký majú ťažký osud. Prenášam to aj na seba. Uvedomujem si, že mi nič nechýba, aké dary som dostal a aké šťastie mám, že som zdravý. Učím sa od ľudí, ktorým sa snažím pomáhať, žiť viac naplno.

Aj tak je to z môjho pohľadu veľmi ťaživá práca.

Plamienok sa o nás stará. Mávame každé dva mesiace tréningy. Prichádzajú k nám zahraniční lektori, ktorí sa starajú o náš osobnostný rast. A ja osobne mávam každý týždeň individuálnu psychoterapiu. Je to náročne, nie je príjemné mať psychoterapiu, ale je to pre mňa užitočné. Ak sa nakopia ťažké veci, tak tam sa môžem zo všetkého vyrozprávať. V psychoterapii, aby bola efektívna, je potrebné byť na 100% úprimný. A ďalšia vec je, že pravidelne športujem, čo si myslím, že je tiež veľmi dôležité.

Keď prichádza koniec, tak ste pri dieťati?

Niekedy to tak je, keď vidíme, že sa koniec blíži, ale niekedy úmrtie príde náhle. S rodičmi sa snažíme o tom rozprávať, aby boli na to pripravení, aby si boli vedomí toho, čo sa môže stať. Ak vedia, že môže prísť náhle úmrtie, tak to je niečo úplne iné, ako keby o tom, že môže nastať, vôbec nikdy nepočuli. A ak je to prípad, keď sa úmrtie pomaly blíži, tak sa tiež o tom rozprávame. Napríklad o tom, aké symptómy môžu byť pri blízkom konci. Môže to byť napríklad dýchavičnosť alebo nejaká bolesť. Ak sa zhoršuje dieťaťu stav, tak sme v rodine aj každý deň. Rodičia nám tiež môžu kedykoľvek zavolať, ak si nevedia poradiť, a my ich usmerníme. Majú doma pripravené lieky a aj niektoré prístroje, ktoré sú v takých situáciách potrebné. Vedia ich použiť, lebo my ich to dopredu naučíme. Ak sa nám však zdá, že rodičia majú veľký strach, alebo že dieťaťu nevedia pomôcť, tak tam ideme. Niekedy stihneme prísť a úmrtie nastane počas toho, keď sme u nich, a niekedy zavolajú, že úmrtie už nastalo a my im povieme, že prídeme. Niekedy sme počas úmrtia na telefóne a kým k nim prídeme, tak niekoľkokrát s nimi telefonujeme.

Vy ste teda v pohotovosti? Môžu vám hocikedy zavolať?

Áno, okrem naplánovaných návštev nám môžu kedykoľvek zavolať. Od pol piatej do rána je na telefóne lekár a zdravotná sestra. Sme vždy pripravení, ak treba prísť. Často sa dajú niektoré situácie zvládnuť telefonicky. Rodičia majú doma takmer všetko, čo potrebujú. Ak sa nám však naozaj zdá, že potrebujú podporu, skontrolovať dieťa, alebo keď nevieme presne, čo sa u nich deje, tak k nim ideme. Ja v čase služby musím byť plne dostupný.

Po úmrtí dieťatka ostáva rodina v starostlivosti Plamienka?

Hneď po úmrtí ideme rodinu navštíviť, pomôžeme im s pár vecami, napríklad ich navigujeme čo treba kam zaniesť, ponúkneme im takú aktuálnu praktickú pomoc. Potom ich prídeme pozrieť o mesiac. Vtedy im ponúknem pomoc nášho poradenského centra. Je na nich, či cítia, že to potrebujú, alebo či cítia, že takúto pomoc nepotrebujú. A ak sa rozhodnú, že áno, tak majú možnosť navštevovať poradenské centrum, kde sa pravidelne stretávajú s terapeutmi, ktorí sa špecializujú na smútkovú terapiu. Chodia sem rodičia, ako aj súrodenci dieťatka, ktoré odišlo. A to už je vlastne práca ďalšieho týmu Plamienka.

„Paliatívna starostlivosť je také tajomstvo. Prevláda názor, že je to celé len o smrti, ale z mojej skúsenosti a z môjho pohľadu je to, paradoxne, o živote.“

Aký mate pocit z toho, ako spoločnosť vníma tému detskej paliatívnej starostlivosti?

Myslím, že prevláda strach. Rovnako ako majú ľudia strach zo smrti, tak je to aj s touto témou. Paliatívna starostlivosť je také tajomstvo. Prevláda názor, že je to celé len o smrti, ale z mojej skúsenosti a z môjho pohľadu je to, paradoxne, o živote.

Máte teda pocit, že sa spoločnosť bráni tejto téme a vyhýba sa jej?

Je to bolestná téma a rozprávať o bolestných témach bolí. Každý predsa dúfa, že sa ho to nebude týkať a väčšinu života sa vás to naozaj ani netýka.

Čo je najdôležitejšie na tom, že nevyliečiteľne choré deti môžu byť doma s rodinou?

Veľmi dôležitým faktorom je to, že je dieťa doma v prostredí, ktoré pozná. Ale ešte dôležitejšie je, že sú všetci spolu. Celá rodina dokopy. Ostatné veci už im vieme zabezpečiť my, skoro rovnako ako v nemocnici. Je tu ešte jeden dôležitý rozmer pre rodičov a členov rodiny, ktorí sa starajú o svoje dieťa, a to hovoria oni sami, že ak majú dieťa doma, tak môžu mať pocit, že pre neho spravili najviac ako vedeli a mohli.

Jedna vec sú financie na platy, ale druhá vec je, či je jednoduché nájsť lekára, ktorý sa rozhodne pre takúto prácu.

Je to náročné naraziť na lekára, ktorý sa v tejto práci nájde. Vidím to aj ja, ako ľudia, ktorí tu pracujú, rýchlo odchádzajú – a to nielen lekári. Nie je to práca pre každého. Veľa ľudí príde, ale veľa ľudí aj po krátkom čase odchádza. Len časť zostane pracovať dlhšie.

Aká bola najťažšia situácia, ktorú ste zažili za tých dva a pol roka, čo túto prácu robíte?

(dlhé ticho)
Najťažšie pre mňa býva, keď sa deje niečo vážne a ten čas, kým pomôžeme dieťaťu. Tá neistota, kým zistíme, čo sa deje a ako dieťaťu pomôcť. Čakanie, kým zaberú lieky. Mávam samozrejme tiež medicínske pochybnosti.

Ste veriaci?

Som z katolíckej rodiny aj zo stopercentnej katolíckej dediny. Občas som s Bohom, občas proti nemu bojujem.

Z ktorej dediny?

Pochádzam z Ihráča. Úžasné miesto.

Prečo ste neodišli do zahraničia?

No, pôvodne som nechcel odísť ani z Ihráča. Mám rád svoju vlasť a všetko, čo mám, mi vlastne dala moja rodná krajina. Mám pocit zodpovednosti, ale hlavne mi záleží na tom, aby sa v tejto krajine žilo lepšie a chcem k tomu aspoň trochu prispieť.

Dá sa predpokladať, že by ste sa mohli uplatniť lepšie v zahraničí.

U mňa je to hlavne asi o cite k Slovensku, mám to tu rád, čiže mi tu na tom záleží a chcem byť užitočný tu, kde som sa narodil.

Máte súrodencov?

Áno, veľa. Tvoríme dve percentá z našej ihráčskej populácie.

Koľko máte súrodencov?

Ja som z desiatich detí.

Desať detí? Čo robia vaši súrodenci?

Môžeme ísť za radom. Najstarší podniká v IT a učí informatiku. Druhá je sestra, ktorá je advokátka. Tretí robí vyšetrovateľa na polícii. Štvrtý študoval šesť rokov seminár, ale nedal sa vysvätiť a teraz asi pôjde za policajta. Potom som ja. Ďalšia je sestra, ktorá študovala tri roky sociálnu filozofiu, ale teraz žije v zahraničí. Potom je sestra, ktorá študuje hygienu. Ďalší brat študuje právo a sestra, ktorá začína študovať špeciálnu pedagogiku. Najmladší brat je na gymnáziu.

A rodičia?

Mama bola zdravotná sestra. Zomrela pred ôsmimi rokmi. Oco je strážnik v Kremnici v jednom podniku.

Všetci vaši súrodenci študujú alebo študovali.

Mňa nemusel nikto tlačiť do toho, aby som študoval. Vedel som, že chcem študovať. Ale tí, čo nechceli, boli trochu do toho tlačení. A to je dobré, všetci si to teraz pochvaľujú.

Čím ste chceli byť, keď ste boli dieťa?

Odkedy som rozmýšľal nad tým, čím budem, tak som chcel byť programátor.
Zrazu som pocítil, že byť lekárom by mohla byť dobrá voľba. Vedel som, že chcem pomáhať ľuďom čo najpriamejšie.

Prečo ste teda lekár?

Ťažko sa to vysvetľuje, už som sa to pokúšal aj na videu. Zrazu som pocítil, že byť lekárom by mohla byť dobrá voľba. Vedel som, že chcem pomáhať ľuďom čo najpriamejšie, ale veľmi ma bavila matematika a programovanie. Nevedel som si predstaviť ako budem ako programátor pomáhať ľuďom. Dá sa to samozrejme, ale asi nie tak priamo. Ani neviem, ako k tomu zrazu prišlo a išiel som študovať medicínu. Nevedel som sa tomu rozhodnutiu ubrániť a myslím, že som aj niekoľkokrát plakal, lebo to bolo pre mňa veľmi náročné rozhodnutie zmeniť takto smer. Neznášal som chémiu a biológiu a všetky tieto veci, ktoré sú s tým spojené. Bolo to ťažké obdobie veľkých životných zmien v polovici druhého ročníka na strednej škole.

Bolo to kvôli vašej mame?

Nie. Aj mama sa bála, že je to kvôli nej, ale nebolo, aj keď to bolo v čase, keď mama ochorela. Ale asi som sa vtedy iba trochu viac pýtal sám seba, čo chcem v živote robiť. Ale bolo to úplne moje vlastné rozhodnutie, ktoré spontánne prišlo, až som sa sám čudoval. Myslím, že by ma nikto do toho nedotlačil, veď som chcel byť pôvodne niečím úplne iným.

Ďakujeme jablko.sk za rozhovor.

5 tipov, ako zvládnuť leto a dovolenku po strate blízkej osoby

Leto a dovolenky sú v plnom prúde. Po dlhých mesiacoch práce slnko, more, hory, hudobné festivaly či iné dobrodružstvá ponúkajú príležitosť na regeneráciu tela i  duše. Ak sme ale stratili niekoho blízkeho, pôžitky leta, hoci sú na dosah, bývajú ťažko dostupné. Spomíname s bolesťou na minulé dovolenky a túžime, aby sa čas vrátil späť. Užiť si leto bez toho, kto sa k nám už nikdy nevráti, je ťažké. Najmä v prvom roku, keď všetci ostatní dovolenkujú naplno, smútok a túžba po milovanej osobe v lete zosilnie. Nevieme sa radovať z voľných dní a oddýchnuť si, lebo ten, kto nám chýba, s nami nie je. A niekedy si možno hovoríme, že by sme aj mohli, ale nejde to.

Ponúkame vám 5 tipov, ako zvládnuť leto a dovolenku, keď sa do týchto dní vkrádajú spomienky naplnené smútkom:

1. Dovolenku si naplánujte vopred: kam pôjdete, s kým pôjdete a čo budete robiť. Keď smútime, naša nálada sa často mení neočakávane a niekedy nás zaskočí či ochromí. Vnútorne si pripustite, že tieto dni môžu byť ťažké. Zvyčajne pomáha, keď niekto je pri nás. Najmä prvý rok po strate dni voľna bývajú náročné. Časom sa ale prežívanie dovolenkových dní môže zmeniť.

2. Možno pomôže niekoľko dní „novej dovolenky“ na mieste, kde sme nikdy neboli, s novými ľuďmi, naplnené novými aktivitami. A možno aj pár dní po starom, keď v duši cítime hlboké spojenie s tým, koho sme stratili.

3. Ak na leto pripadajú aj výročia narodenia, úmrtia, promócie alebo iné významné dni, prijmite, že tieto dni budú smutné a ťažké, ale potom sa smútok znovu zmierni. Povedzte o tom dopredu svojim partnerom, deťom či iným v blízkym v rodine. Ak vyslovíte nahlas to, čo aj oni prežívajú, často sa aj im aspoň na chvíľu uľaví.
4. Ak Vám bude smutno, pokúste sa nebrániť sa chvíľam smútku. Plačte, keď sa Vám slzy tlačia do očí. Vyhľadajte blízkosť toho, s kým je Vám dobre, ak nechcete byť sami. Spomínajte a rozprávajte o tom, čo Vám príde na myseľ alebo sa osamote vráťte na chvíľu do minulosti či na miesto, ktoré je Vám blízke.

5. Ak pocítite v lete znovu radosť, povedzte si, že je to fajn. Pomôžete tak pocítiť aj svojim blízkym nový život. A ten, koho ste stratili je na modrej oblohe, v teple leta, spolu s nami. Teší sa, že v duši necítite bolesť a smútok.

Mária Jasenková.

Rozhovor vznikol dňa 14. septembra 2013 v neziskovej organizácii Plamienok v Bratislave, ktorá pracuje s nevyliečiteľne chorými deťmi a rodinami, vyrovnávajúcimi sa so stratou blízkeho človeka. Riaditeľ centra nám odhalil možnosti Snoezelen prostredia pre deti, ktoré v živote prekonali traumu. Rozhovor pripravil a viedol M. A. Peter Mészáros.

Predstavte, prosím, vašu organizáciu.
Iván Goméz, odborný riaditeľ: Plamienok je centrum, kde pracujeme s rodinami, ktoré prekonali významnú stratu – stratu dieťaťa, stratu otca, matky alebo súrodenca. Môže sa jednať o stratu v dôsledku nevyliečiteľnej choroby alebo o náhlu stratu spôsobenú napríklad nehodou. Zameriavame sa tiež na prácu s deťmi, ktoré trpia nevyliečiteľnou chorobou.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste vo vašom zariadení v Bratislave vytvorili multisenzorickú miestnosť? Aké boli vaše dôvody?
Iván: Inšpirovala nás práca Helen House, oxfordského hospicu pre deti, ktorý ako jeden z prvých využíval senzorické miestnosti v pediatrickej paliatívnej starostlivosti. Vychádzali sme z ich skúseností a mysleli sme si, že senzorická miestnosť nám umožní poskytnúť ďalšiu možnosť rodinám a deťom v kontexte poradenstva a paliatívnej starostlivosti.

Kedy ste zriadili vašu multisenzorickú miestnosť?
Iván: Zriadili sme ju asi pred rokom a pol.

Koľkí z vašich zamestnancov vedú aktivity v multisenzorickej miestnosti?
Iván: Miestnosť využíva ku svojej práci väčšina našich zamestnancov v závislosti od potrieb klientov. Senzorická miestnosť pomáha rodine relaxovať. Využívame ju s cieľom poskytnúť rodičom a súrodencom možnosť tráviť čas spoločne v príjemnej a pohodlnej atmosfére. V multisenzorickej miestnosti tiež rozprávame príbehy alebo s deťmi príbehy vytvárame. Vďaka kreativite dokážu deti vyjadriť seba samé a dostať sa do kontaktu s pocitmi viažúcimi sa k osobe, ktorá im chýba. Môžu vyjadriť svoje predstavy.

Aké je profesné zameranie vašich zamestnancov?
Iván: Každý z našich odborných zamestnancov absolvoval školenie v práci s pozostalými. Aktuálne máme v centre dvoch sociálnych pracovníkov, dvoch psychológov (jeden z nich je vyškolený v arteterapii) a pedagóga, vyškoleného v dramaterapii. Chodia k nám tiež dobrovoľníci, ktorí absolvovali ročné školenie, aby mohli pomáhať rodinám a deťom. Vždy pracujú len pod dohľadom jedného z našich zamestnancov. Všetci využívajú multisenzorickú miestnosť.

S akými klientmi pracujete v multisenzorickej miestnosti?
Iván: Pracujeme so všetkými členmi rodiny. Medzi našich klientov patria ľudia rôzneho veku, od dvoch rokov vyššie.

V miestnosti teda robíte individuálne aj skupinové pobyty.
Iván: Áno, presne tak. V miestnosti robíme skupinové aj individuálne pobyty v závislosti od konkrétnej aktivity. V našom centre poskytujeme individuálne aj skupinové poradenstvo.

Mohli by ste vysvetliť, aká je životná situácia alebo hlavný problém ľudí, s ktorými pracujete?
Iván: Naši klienti sem prídu, aby sa vyrovnali s dôsledkami straty dôležitého člena rodiny. Vyhľadajú naše služby, aby nadobudli silu pokračovať vo svojich životoch. Často sa stáva, že ak zažijete výraznú stratu, vaša vnútorná štruktúra sa zablokuje a vy nedokážete ísť ďalej. U detí sa často rozvinú psychosomatické symptómy. Vďaka možnosti hrať sa a vyjadriť seba samých získajú naši klienti lepšiu šancu vziať si niečo zo svojej straty a vyhnúť sa tomu, aby sa stali obeťami s negatívnym prístupom k životu.

Môžete uviesť niekoľko príkladov aktivít, ktoré robíte v multisenzorickom prostredí?
Iván: V multisenzorickej miestnosti robíme mnoho vecí v závislosti od potrieb klienta. Niekedy je cieľom len užiť si chvíľku relaxácie. Senzorická miestnosť je útulné miesto, možno v nej stlmiť svetlá, pustiť príjemnú hudbu. Dieťa môže stráviť čas relaxáciou alebo ísť do imaginárneho sveta. Na strope máme hviezdy, takže dieťa môže rozprávať, čo si myslí o nočnej oblohe, čo si myslí o svete alebo vesmíre. Takto získavame materiál pre rozhovor.
Deti tiež priťahujú podnety, ktoré poskytuje senzorická miestnosť – radi sa dotýkajú bublinkového valca a menia jeho farbu, radi trávia čas vo vodnej posteli. Vidíte, že keď sa dotýkajú valca alebo menia jeho farby, usmievajú sa a prežívajú príjemnú chvíľu. Pomocou projektoru môžeme premietať rôzne témy. Využívame tému, ktorá sa viaže k tomu, na čom sme pracovali v priebehu stretnutí s rodinou. Ak je pre rodinu dôležitá príroda a les, snažíme sa nájsť prírodnú tému, premietame na stenu zvieratá a necháme ich vymyslieť príbeh, s ktorým môžeme neskôr pracovať. Alebo použijeme vodnú tému a umožníme deťom ísť do iného sveta – do sveta rýb, oceánu, podmorského sveta, ktorý im pomôže nadviazať kontakt so svojimi vlastnými skúsenosťami a osobným príbehom.

Aký cieľ chcete dosiahnuť? O čo sa usilujete?
Iván: Cieľom je to, aby dieťa získalo kontakt so svojimi emóciami, s tým, čo vo vnútri prežíva a dokázalo to vyjadriť slovami, pohybom, tancom či kresbou. Dieťa vďaka tomu dokáže vyjadriť svoje starosti, povedať vám, že mu chýba mama, že má problémy v škole, na čo sa teší, atď. To mu pomôže lepšie sa vyrovnať so stratou a zamedzí vzniku psychosomatických symptómov. Chýba mu mama a bude mu chýbať celý život, ale začína nadobúdať silu. Práve toto je naším cieľom.

Pomáha to dieťaťu spracovať skúsenosť straty?

Iván: Áno, v mnohých prípadoch to skutočne pomáha vyrovnať sa so stratou, avšak musíme prihliadnuť k tomu, akými spôsobmi používame multisenzorické prostredie. Vysvetlím to: deti sa niekedy boja, ak idú do miestnosti, v ktorej je prítmie. Preto musíme dávať pozor, aby sme v miestnosti nestrávili príliš veľa času, pokiaľ sa deti práve nezabávajú. Taktiež si musíme byť vedomí toho, že keď sa deti dostanú do stavu hlbokej relaxácie, môžu ich zaplaviť emócie a oni sa rozplačú. Väčšinou je to v poriadku, ale niekedy môže byť pre takéto hlboké emócie príliš skoro. Z tohto dôvodu je potrebné, aby multisenzorickú miestnosť využívali skúsení odborníci. Nie je to hračka.

Aká je obvyklá alebo štandardná dĺžka pobytu v multisenzorickej miestnosti? Aký dlhý čas tam dieťa obvykle strávi?

Iván: Nechcem vytvoriť falošný dojem, že robíme pobyty v multisenzorickej miestnosti. Máme terapeutické sedenia s klientom, v rámci ktorých môžeme stráviť nejaký čas v multisenzorickej miestnosti, ak je to účelné. Rodiny k nám nechodia za účelom pobytu v multisenzorickej miestnosti. Chodia k nám na poradenstvo a v rámci terapeutického sedenia môžeme využiť multisenzorickú miestnosť, napríklad na 10-minútovú relaxáciu v závere stretnutia. V tom prípade trvá pobyt v miestnosti 10 minút. Dieťa môže stráviť 5 až 15 minút z 50 minútového stretnutia čítaním príbehu v multisenzorickej miestnosti. Potom však v sedení pokračujeme v bežnom prostredí. Pobyt v multisenzorickom prostredí je súčasťou sedenia, avšak nerobíme stretnutia výlučne za účelom pobytu v multisenzorickom prostredí. Pobyt v senzorickej miestnosti dopĺňa terapeutické stretnutie, ale nie je cieľom sám o sebe.

Využívate toto prostredie tiež na prehlbovanie puta medzi súrodencami alebo medzi matkou a dieťaťom?

Iván: Áno. Robíme to, pretože je to príjemné, upokojujúce prostredie, kde môžu rodiny spolu tráviť čas. Tieto aktivity však realizujeme aj v iných priestoroch, nielen v multisenzorickej miestnosti. Je krásne vidieť, ako sa súrodenci alebo mama s dieťaťom dokážu spolu túliť a nadväzovať očný kontakt. Je to uzdravujúce, pretože spolu zdieľajú okamih intimity a lásky.

Využívate toto prostredie tiež pre skupinové aktivity s deťmi?
Iván: V centre pravidelne robíme aktivity so skupinou maximálne šiestich detí a chodíme s nimi aj do multisenzorickej miestnosti. Návšteva miestnosti je súčasťou skupinovej aktivity, ktorá trvá hodinu či hodinu a pol. Multisenzorickú miestnosť nevyužívame pri každom stretnutí, ale niekedy s deťmi do miestnosti chodíme.

Mohli by ste uviesť príklad skupinovej aktivity v senzorickej miestnosti?
Iván: Áno, napríklad skupina ide dnu a všetci sa musia pohybovať veľmi ticho. Musia sa pohybovať veľmi opatrne, podobne ako mačka – musia sa pohybovať pomaličky, vzťahovať sa jeden k druhému, pozerať sa jeden na druhého. Neskôr si deti sadnú a začnú spolu vymýšľať príbeh, ktorý sa odvíja od obrázkov premietaných na stenu. Spoločne vytvoria príbeh a pomenujú ho. Niekedy je to skvelé, pretože na základe obrázkov vytvoria niečo neočakávané. Tým, že príbeh pomenujú, vidíme, čo sa skrýva za ich predstavivosťou. Ďalšou aktivitou je, že si ľahnú na vodnú posteľ a snažia sa byť pokojní a tichí, potom sa môžu hrať a jašiť, a neskôr sa opäť usilujú byť pokojní a tichí. Pomáha to, pretože sa môžu naučiť ako zvládať samých seba v takýchto situáciách – byť aktivizovaný vs. upokojený.
Inokedy využívame pri hre bežné veci, napríklad plyšové hračky. S bežnými hračkami môžeme robiť mnohé aktivity – pohybujú s nimi a vytvárajú rôzne tvary a podobne. Nepoužívame vždy senzorické pomôcky, pretože ak ich používate každý deň, prestanú byť výnimočné.

Mohli by ste, prosím, vymenovať komponenty vo vašej miestnosti, aby sme získali lepšiu predstavu?
Iván: Máme vodnú posteľ, v rohu je bublinkový valec, za ktorým sú umiestnené zrkadlá, aby bolo vidieť odraz v celej miestnosti. Máme hudobné vybavenie, projektor, polohovacie vaky na sedenie. V rohu je umiestnený bublistroj, deti sa môžu bublín dotýkať a sledovať, ako letia. Máme aj optické vlákna a malé hviezdičky na strope.

Aké sú najmladšie deti, s ktorými pracujete? Koľko rokov má najmladšie?
Iván: Je dôležité, aby ste pochopili, že pracujeme s celou rodinou, takže ak má rodina sedemmesačné dieťa, niekedy prídu aj s ním. Väčšina detí však má dva roky alebo viac. Rodina niekedy príde s veľmi malým dieťaťom, ale v multisenzorickej miestnosti nepracujeme s týmto dieťaťom, pracujeme s celou rodinou. Môžu spoločne navštíviť miestnosť alebo môžu zostať v terapeutickej miestnosti.

Kto školí vašich zamestnancov pre prácu v multisenzorickom prostredí?
Iván: Máme medzinárodný tréningový program venujúci sa pediatrickej paliatívnej starostlivosti a tento program sa zameriava na rôzne oblasti, napríklad ako sa venovať relaxácii, ako hovoriť s rodinou, ako viesť rodinnú terapiu a poradenstvo, ako pri práci s rodinou používať rozprávky a tak ďalej. Toto pokrýva aj prácu v multisenzorickom prostredí.
Avšak, veríme tomu, že popri týchto školeniach je pre prácu s ľuďmi, ktorí prechádzajú vážnou životnou krízou, mimoriadne dôležitá práca na sebe. Ak ste schopní nadviazať kontakt s druhým človekom a byť tam pre neho, máte dostatok nápadov a kreativity pre vaše aktivity. Ak však nie ste emocionálne zrelí, môžete mať krásne centrum a krásnu multisenzorickú miestnosť, ale nebudete vedieť, ako ju používať. Najdôležitejšou vecou je citlivosť terapeuta, jeho odborná kvalifikácia a schopnosť používať multisenzorickú miestnosť.

Používajú vaši zamestnanci multisenzorickú miestnosť pre účely vlastnej relaxácie?
Iván: Počul som o tom, že ju používajú, ale keď sem prídem, nikdy ich v nej nenájdem, pretože máme veľmi vyťažený režim (smiech). Niekedy ju však používajú pred tým, než idú domov alebo uprostred dňa – prídu sem a odpočívajú na vodnej posteli.

Viete o problémoch, ktoré môže spôsobiť práca v multisenzorickom prostredí? Aké sú nebezpečenstvá používania multisenzorickej miestnosti?
Iván: Ak napríklad dieťa príde do nového prostredia, jeho miera vzrušenia môže stúpnuť, môže byť príliš živé, pobehovať a poskakovať. V takej situácii musíme dávať mimoriadny pozor, aby si neublížilo. Nemali sme zatiaľ žiadne negatívne skúsenosti, pretože terapeuti vedia kedy a ako používať multisenzorickú miestnosť.
Keď sa malé deti niekedy dostanú do stavu hlbokej relaxácie, začne im veľmi chýbať ich mama alebo otec. Môžu začať plakať alebo sa začnú cítiť veľmi osamelo. Vtedy ich musíte podržať v náručí, aby ste im pomohli spracovať tieto emócie. Nechcete totiž, aby z centra odchádzali v slzách. Na toto si musíme dať veľký pozor, pretože keď sa dieťa úplne uvoľní, jeho obranné mechanizmy sa vypnú a emócie ho môžu zaplaviť.

Sú multisenzorické miestnosti bežnou súčasťou zariadení, ktoré majú podobné zameranie a poskytujú podobné služby ako Plamienok v iných európskych krajinách, napríklad v Španielsku alebo vo Francúzsku?
Iván: Predovšetkým je potrebné povedať, že v Európe je veľmi málo centier podobných tomu nášmu. Nemôžete mať senzorické miestnosti v centrách, ktoré neexistujú. Radi by sme šírili myšlienku toho, aby mal každý, kto stratil blízku osobu, možnosť odborných konzultácií, ktoré mu pomôžu stratu spracovať. Toto je hlavným cieľom Plamienka. V rámci tohto prístupu patríme medzi niekoľko málo zariadení, ktoré pre tento účel využívajú i multisenzorickú miestnosť.

Plánujete ďalej rozvíjať vašu miestnosť? Ak áno, akým spôsobom?
Iván: Vytvorili sme ju v duchu princípu „menej je niekedy viac“. Máme veci, ktoré potrebujeme a dokážeme s nimi mnoho dosiahnuť. Z tejto pozície môžeme miestnosť ďalej vylepšovať. Zostávame samozrejme otvorení možnosti zlepšovať našu senzorickú miestnosť. Závisí to do veľkej miery na štedrosti individuálnych darcov alebo firiem, pretože sme nezisková organizácia a naše služby poskytujeme bezplatne.