Patríte k ženám, ktoré si povedia "Nikdy sa nechcem vydať"! Alebo ste typ ženy, ktorá čaká KEDY už KONEČNE ten môj chlap pokľakne s prsteňom? Ja som bola ten prvý typ. Dokonca som ani nechcela mať deti! Mala som pocit, že si s nimi nerozumiem, nevedela by som sa postarať a že vlastne mňa deti ani nemajú rady! A vlastne ani ja ich moc nemusím.... Áno, dnes som už manželka aj mama 😅 a rada by som Vám v tomto článku napísala, ako sme sa so Zúbkom zasnúbili. 

Pamätám si deň, kedy som spoznala Zúbka  a ešte viac si pamätám tie noci, kedy sme sa až do rána rozprávali o všetkom možnom. Ráno ma potom odviezol na autobus a ja som priamo z neho išla po hodinovej ceste do práce, kde som bola osem hodín a potom išla domov dospávať. Alebo naspäť k nemu a zas sme nespali... :P Nášmu "vzťahu" sme nedali žiadnu nálepku - názov, že ČO sme. Proste sme boli kamoši a užívali si spoločne strávený čas, záchvaty smiechu a rozhovory. 

Tie nekonečné debaty, ktoré mi pomohli sa do neho zamilovať až po uši (čo som si vtedy samozrejme ABSOLÚTNE nepripúšťala  😅. A jeden taký rozhovor bol aj o manželstve. A vtedy mi povedal "Neviem si predstaviť oženiť sa a mať deti...vlastne ja sa už neviem asi ani zaľúbiť..." a ja som vtedy bola hrdinka. HA! Super! Veď po tom stroskotanom vzťahu ja predsa nič nechcem! Len svätý pokoj od lásky! Takto mi je najlepšie! Bla bla bla jasnééé a preto si s ním tak často 🤦‍♀️😅 😅 😅 😅🙈. 

Ja sa NECHCEM vydávať....iba že by? 

Áno... myslíte správne.... Po pár rokoch, kedy som s ním už žila, splácali sme hypotéku a mali dve mačky som začala pociťovať potrebu posunúť náš vzťah ďalej. Začínala som pociťovať, že oslovenie frajerka mi už neznie tak, ako by som chcela a že potrebujem viac. Chcem viac. A on akože nechce?!  

Keď táto téma prišla na pretras napríklad na návšteve u Zúbkových rodičov, a do priestoru prišla otázka "kedy sa vezmete?" Zúbok vždy pohotovo zahlásil: "Ja si ju beriem zajtra na cestu" a ešte sa pri tom zatváril ako najväčší hrdina spokojný sám so sebou. Ale mňa pri tom pichlo pri srdci. Naozaj nebudem jeho manželkou? Ale jasné, že aj ja som sa tvárila ako panička, ktorá o svadbu predsa absolútne nestojí. Hah... Ty hééérečka! 

Potom, keď sme cestovali dlhšiu vzdialenosť autom, sa ma opýtal, akú svadbu by som chcela. Táto otázka ma dosť zaskočila, v dobrom, a bola to debata  na celú cestu. Na konci som sa ho  s malou dušičkou opýtala, či má v pláne si ma niekedy vziať za ženu. Takú odpoveď, akú mi dal som naozaj nečakala! Povedal: "raz áno". Ja som to (aby som nedala na sebe poznať, ako ma táto neurčitá veta potešila) obrátila na srandu. "Uhm, raz je fajn, dva krát by nám to úrady nepovolili. A zbytočné prachy na rozvod nemáme..." 😂 Ale predstav si ten oslavný tanček v mojej duši 😂. 

TAK?! Čo tá svadba?

Keď sa blížilo 4. výročie nášho vzťahu otázky typu „kedy bude svadba“ sa hrnuli z každej strany. Ivanove vyhýbavé odpovede „Beriem si ju domov“ boli čím ďalej "vtipnejšie" a ja som sa ho už pýtať nechcela... Samozrejme v slabých chvíľkach som sa pýtala 😂. Raz za čas, keď asi na mne videl, že potrebujem nejaké „uistenie“ mi povedal, že "raz určite." Dokonca mi jeden krát odpovedal, že ak si niekoho vezme tak to budem ja.  

Možno kvôli jeho názoru na manželstvo z tých čias, keď sme sa spoznali alebo som si len nevedela predstaviť, ako predo mnou kľačí medzi davom, som tomu veľmi neverila. Dokonca som sa takého požiadania až bála! Vždy, keď sme niečo podobné videli som sa striasla. Keď sme mali letieť do Paríža, mi kamoška s úsmevom povedala, že sa to stane isto tam! Pod vežou! Zo strachom som mu o tom doma povedala a poprosila ho, aby to tam medzi tými všetkými ľuďmi naozaj neurobil. A on? S úsmevom na tvári mi praví "neboj sa, to som nemal ani náhodu v pláne". Aha! Super! Tak díky! 

Príležitostí až-až a on?! ZABUDNE!

Boli sme na dovolenke pri mori. Prvé výročie, na ktoré som si ja konečne spomenula a bola som pripravená aj s darčekom (áno musím sa priznať...vždy som na výročia, meniny a narodeniny zabúdala 🤷‍♀️), dokonca som si naivne myslela, že to bude TEN deň! Ten krásny slnečný deň pri mori, romantika jak hovädo, ľudia budú nadšení, ja dojatá a on na seba hrdý ako ppč to vymyslel. A čo sa stalo? On ZABUDOL!  

Všetci o našom výročí vedeli, všetci mu to naznačovali a on ani obraz ani zvuk 😂.  Spomenul si až deň po tom. Ale ani vtedy neprišiel s prsteňom. Takže 4. výročie sme oslavovali deň po ňom a bez zásnub 🙈. 

Pamätám si ten večer, ako keby to bolo včera: pozerali sme film, nejakú romantiku, ktorá končila svadbou a neviem či to bolo mojím PMS alebo jednoducho tým, že už bolo dosť hodín a ja som bola hrozne unavená, no zas ma prepadla myšlienka svadby. Už som to však nechcela riešiť, v sebe som to nejako potlačila s tým, že keď bude chcieť urobí to aj bez mojich pripomienok a išli sme spať. On sa mi zdal nejaký nervózny. No už som bola príliš ospalá niečo riešiť a keď si ľahol ku mne a pobozkal ma, utvrdila som sa v tom, že to nebude nič vážne, čo by nepočkalo do rána... 

Budem pani manželka

Ráno, keď som sa zobudila ešte spal. Tak som sa rozhodla, že je čas presurfovať Instagram - hej, boli to tie krásne časy, kedy nás nebudilo dieťa 🤷‍♀️😂. Presne si pamätám, ako som sa len otočila po telefón, keď som začula otváranie zásuvky na jeho nočnom stolíku. Asi už viete, že máme mačky (teraz už len jednu 😓) a tak je u nás normálne, že ak niečo z niekade trčí, mačky sa to pokúšajú dostať von, poprípade sa ony pokúšajú dostať k tomu dnu. A tak som si myslela, že aj toto je ten prípad, kedy sa (väčšinou) Teodor pokúša dostať do zásuvky.  

Chcela som sa otočiť teda naspäť, aby som ho zahriakla, nech Zúbka nezobudí, nech sa vyspí. Otočila som sa a tam Ivan, v polosede držal krabičku a spýtal sa ma či si ho vezmem. Všetko sa to odohralo tak rýchlo! Zaskočilo ma už len to, že už je hore! Otázku a prsteň som vôbec nečakala. Je to tu! On to naozaj urobil! 

"TY SI ZO MŇA ROBÍŠ SRANDU?! "

Áno Miška! Presne toto je veta, ktorú chce chlap počuť keď ťa požiada o ruku! 🤦‍♀️

Bude svadba!

On, zaskočený, nechápal PREČO sa ho pýtam takú blbosť a odpovedal: "samozrejme, že nie!" A mne to až vtedy došlo! BUDE SVADBAAAAA! 

Hodila som sa mu okolo krku a začala som od dojatia plakať. Ak sa to vôbec ešte dalo viac, tak Ivan ostal ešte vo väčšom šoku a nechápal čo sa robí. Potom som prestala chápať aj ja a začala som sa čudovať PREČO sa neteší?! Veď  ja sa teším tak preveľmi! Asi vtedy pochopil moju zmätenosť a povedal, že som mu stále neodpovedala 🤦‍♀️😂😂. Potom sme sa už smiali obaja a ja som mu povedala to najúprimnejšie a najšťastnejšie ÁNO, aké som len komu mohla povedať. 

Musím Vám povedať, že krajšie požiadanie som si ani nemohla priať. Ráno, v našej posteli, na mieste, kde sme len my dvaja (okej, tak štyria, ak počítame tie naše štvornohé „deti“). 

Ten pocit, že Váš chlap Vás chce aj takú strapatú, ešte neumytú, rozospatú, bez všetkých čačiek a ostatných zvedavých očí. 

Vidno, že ma dobre pozná a že urobil presne tak, ako sa to na nás hodí. Keď som o tom rozprávala kamarátke, okomentovala to slovami „to je presne Váš štýl, nič gýčové a presladené, ale predsa tak romantické“ a ja môžem len súhlasiť. 

P.S. : Neskôr som sa dozvedela, že mal v pláne to neurobiť na žiadny „špeciálny“ deň, ale v normálny deň, ktorý sa tým stane špeciálnym. 

P.S.2: Článok je retrospektívny 🙂

Ako ten čas letí... Pred chvíľou sme si domov z pôrodnice doniesli malé klbôčko, ktoré sa nevedelo poriadne ani hýbať, a dnes máme bláznivé bábätko, ktoré nás už dokáže pohrýzť! Už vie dať najavo, čo sa jej páči, čo jej je smiešne, čoho sa bojí a aj čo jej (ne)chutí. Je to tak... Naše bábo sa pomaly, ale isto, mení na špinavé prasiatko. A náš domov na poriadny chliev 😂🤷.

Viem (a často si z toho aj sama robím srandu), že varenie nie je moja silná stránka. Veď ako by aj mohla, keď si dokážem spôsobiť popáleninu pri nepečenej torte. Ale to, že moje dieťa bude odmietať uvarenú mrkvu a bude sa pri tom tváriť, že: "Ako mama, to čo mi dávaš za gebuzinu, to ma chceš akože otráviť alebo čo?!” som naozaj nečakala. Po pár neúspešných pokusoch som to radšej vzdala a povedala si, že to URČITE NIE JE mojou vinou. To len dieťa ešte nie je pripravené jesť niečo iné ako mlieko... A tak som počkala. Týždeň som jej dala na to, aby sa mame ospravedlnila a uvedomila si, že mamina kuchyňa je pre každé dieťa tá najlepšia. 

No ani po týždni mi to moje bábo nevedelo patrične vzdať úctu za tú moju “námahu” v kuchyni. A to som od mrkvy prešla aj k cukete, zemiakom, batátu alebo aj k jabĺčku. Nič. Ignorácia. “Chceš ma otráviť?!” face - vtedy som už naozaj začala premýšľať, či NÁÁÁHODOU ozaj nie je chyba vo mne. Doktorka to ešte podporila, vraj: “Musíte hľadať niečo, čo jej zachutí”. Joj, pani doktorka, to hľadať nemusím. Stačí podať fľašku a ona vám ukáže, čo presne jej chutí 😂. A nie, nie je po mamičke, že by to bolo víno. Zatiaľ...

Už som bola taká nahlodaná pochybnosťami, až som začala uvažovať, že ju naozaj začnem prikrmovať tak, ako kázala doktorka. Cez fľašu. Aj keď dávať zeleninu dieťaťu cez fľašu mi neprišlo najideálnejšie riešenie, ale tak... Ak by to znamenalo, že začne jesť, za pokus nič nedám, nie? A tak som dobrovoľne zničila cumeľ na fľaške a spravila tam väčšiu dieru, aby jej to jedlo odtiaľ bez problémov vytieklo. A aj vytieklo. Rovno do úst, z ktorých to išlo rovno von. Dieťa sa na mňa pozrelo a keby vedela, začne po mne kričať niečo ako “zradkyňa” alebo dokonca “oje..ehmklamárka” 🙈 .Tak tento pokus mi teda nevyšiel.

Našťastie, existujú sociálne siete a kamarátky, ktoré sú tu vždy, aby podali pomocnú ruku alebo navrhli pokus číslo „užnieviemkoľko“. Ako odpoveď na prosenie o zázrak mi kamarátka poslala profil jednej mamičky, ktorá dala tip na „iné“ kŕmenie detičiek, ktorým sa nepáči štandard. A tak sme to so Zúbkom hneď vyskúšali. A skoro sme odpadli! Naše Zúbčatko bolo ako vymenené. Zrazu mrkva nebola fuj a brokolicu jedla tak, ako jej mama orieškovú nátierku. Aleluja. Stal sa zázrak. Ona konzumuje jedlo! 😍 

A nie je to ani žiadna veda. Proste ju dáme na podložku, tam sa otočí sama na bruško a ide sa obedovať. Kŕmim ju ja lyžičkou a dávam jej kašičky. Kúsky zeleniny a ovocia má pred sebou a keď má čertovské úmysly ukradnúť mi lyžičku, ponúknem jej kúsky a ona sa nimi uspokojí. Väčšinou 😂.Keď nie, vtedy má silnú potrebu ukázať mi, ako SPRÁVNE vkladať lyžičku do pusy. Nuž 🤷.Nie som dokonalá, aj ja sa len učím 😂.

Po obede sa ide raketovou rýchlosťou do kúpeľne, kde dokážeme nájsť kúsky jedla aj v plienke. Po skúsenostiach už jedáva väčšinou IBA v nej. Lebo, no - prasiatko. A vyzerá tak aj podložka. Našťastie, upratať ten svinčík netrvá dlho - väčšinou stačia len vlhčené obrúsky s 99 % obsahom vody, ktoré mám vždy po ruke. Ale minule som sa rozhodla ešte viac si to zjednodušiť a kúpila som aj podložku na jedenie, a teda, tú, len vezmem a umyjem v umývadle. Je to oveľa rýchlejšie a tvorí sa pri tom menší odpad 🙂. Ale naše dieťa je vynaliezavé a veľmi šikovné, takže už trénuje na telesnú výchovu – hod do diaľky. Odporúčam preto mať po ruke servitky, vlhčené utierky alebo aspoň látkovú plienku. Ja mám po ruke najradšej všetko 😂.

Takže, nakoniec sme prišli na to, že Karolíne sa proste viac páči konzumácia vo vlastnej réžii. Síce nespapá toľko, čo jej o pár týždňov starší kamarát (budúci manžel 😂), ale papá. Dokonca začína mľaskať, keď vidí jesť nás a pri vlastnom jedení vydáva zvuky podobné “mňam - mňam” štýlom ako jej otec, keď si upečie rebrá 😂. U nás sa tomu hovorí: „Počuješ, ako mi chutí?“ Áno, dieťa naše, počujeme. A susedia tiež počujú, keď ti nechutí....

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Aj keď sme mali jasný plán a tajnú dohodu, predsa len Klára porodila skôr. Vtedy sme ešte nevedeli, že porodila skôr presne o 22 dní. Mysleli sme si, že tak, ako sme neplánovane “spolu” otehotneli, tak aj porodíme. Veď by to, predsa len, nebola prvá náhoda tohto nášho obdobia... 

Nuž. Čo sme si my dve naplánovali, naše deti zmenili. A tak, keď som prišla z pôrodnice domov, bola som plná pocitov. Och, už aj ja chcem mať svoje bábätko v náručí! Hovorila som si. A to jej je také prenádherné. Malý voňavý uzlíček lásky ❤️. Bola som dojatá, zamilovaná do malého Tomáška a hrdá, aká bola Klára statočná. V tej chvíli som bola presvedčená, že všetky matky na svete sú superhrdinky. 

Moje prvé kroky viedli do budúcej detskej izby s myšlienkou, že ak sa teraz do pôrodnice zbalím, privolám si pôrod a ešte stále môžeme byť na izbe spolu. A tak som sa začala baliť. Klára povedala, že látkových plienok “míňa” oveľa viac, ako predpokladala, a teda, že mi odporúča si ich zbaliť aj do “zásoby”. A tak som ich do tašky hodila sedem. Keď prišiel do izby môj tatino, spýtala som sa ho na názor: “Myslíš, že sedem plienok bude dosť?” Kuká na mňa ako “tela na nové vráta” a veľmi dobrosrdečne sa mi snaží vysvetliť, že rozumie, že nemám s deťmi skúsenosti, ale že nemôžem byť až taká naivná. 

“Mišička," hovorí, "vieš, to dieťa spotrebuje DENNE asi tých sedem plienok. Musíš si ich zbaliť oveľa viac.” Ja na neho pozerám a v hlave mám len jednu otázku: čo to dieťa bude, prepána, denne robiť so siedmimi bavlnenými plienkami? Očividne ho môj prekvapený výraz zaskočil. 

“No, áno. Veď čo myslíš, kde bude cikať a kakať, či čakáš, že hneď bude na nočník chodiť?” :D Och, tatinko. “Ocko, na to už sú také jednorazové pampersky, tieto bavlnené sú len na grcky, slinky, a tak.” 

Skúsenosti verzus metóda pokus a omyl

No, tak sme sa zasmiali. Lenže potom nastal ďalší problém. Ako si vybrať tie správne plienky? Veď ich je na trhu tak veľa druhov 🤷‍♀️ Na to som potrebovala odbornú radu. No a za kým idete, keď potrebujete radu odborníka? Ja za maminou 😍. 

Lenže rada fundovaného človeka zlyhala. “No vieš, to musíš len poskúšať. Každé dieťa je iné. To už vy si budete musieť nájsť, ktoré vám zapasujú.” A tak som chodila po obchodoch, drogériách, internetoch a hľadala plienky. Doma sme mali skoro z každého druhu jedno balenie. A veru. Ako sa hovorí, mama má vždy pravdu. A aj teraz mala. Plienky, ktoré kupovala pre Riška, môjho najmladšieho brata, nám vôbec nezapasovali. Po každom jednom cvrknutí, som musela ísť Karolku prebaliť, pretože mi plienka hrozne smrdela. Ďalšie precikala a ďalšie jej boli veľké. 

Zúbok mal len jednu požiadavku. Ak ste čítali môj minulý článok, isto hneď aj uhádnete, akú. Áno. Pásik. Plienky bez pásika u neho neprešli 😅. Kým nebol pásik celý modrý, ako správny chlap, považoval prebalenie za bezpredmetné 😅. Už sa neviem dočkať toho pohľadu, kedy zistí, že od 3 vyššie pásiky už nie sú 😅. 

Čas však plynul a keď sa naše bábätko začínalo prevracať, všimla som si, že bez plienky jej to ide najlepšie. A tak prišiel čas, aby som hľadala čo najtenšie plienky, ktoré jej v tejto novej zručnosti nebudú brániť. Zdalo sa mi totiž nemožné, aby bola bez plienky celé dni. 

Keď už riťka vyrástla zo všetkých, ktoré sme mali overené, a museli sme zas prejsť na väčšie číslo, prirodzene som kúpila tie isté plienky, od tej istej značky, len proste o číslo väčšie. A tu nastal zlom. Tie plienky jej boli obrovské. Také, že aj keď som jej pás stiahla najviac, ako som vedela, na stehienkach jej plienka odstávala. No ale o číslo menšie jej už boli malé. A tak sa naše bádanie začalo odznova. 

Ktoré sú tie pravé?

Musela som vyskúšať viac značiek a rôzne druhy. V prvom rade som vyberala podľa hmotnosti našej Mandragorky. Keď sa jej hmotnosť nachádzala niekde medzi, kúpila som radšej tie väčšie. Veď ak jej aj budú veľké (niektoré sú) tak do nich za pár dní dorastie. Nikdy som nekupovala veľa z jedného druhu, pretože bábätká rýchlo rastú a v malých plienkach je im potom nepohodlne. Súdim podľa seba, lebo aj mne je nepohodlne v príliš úzkych nohavičkách 🙂 A taktiež, vždy dbám na to, aby plienku nemala príliš stiahnutú. Musia sa mi do nej zmestiť minimálne dva prsty. Aby ju plienka nerezala, keď robí tú svoju gymnastiku.

Zúbok sa mi zas smial, že si môžeme otvoriť vzorkovník na plienky. No ale nájsť správnu plienku na ten malý celulitídkový zadok je pre mňa dôležité. Predsa len, má ich na sebe väčšinu dňa a noci, musí jej byť pohodlná a musí spĺňať účel. A hlavne, aby vydržala všetku tú akrobaciu a gymnastiku, ktorú to naše dieťa (nie len cez deň) predvádza. Pretože keď sa Zúbčatko stále prehadzuje, z chrbátika na bruško a z bruška na chrbátik, dvíha riťku, aby si dokázala ochutnať palce na nohách, už sa snaží posúvať k cieľu svojho záujmu, musí tá plienka predsa len niečo vydržať. Hlavne páska na zapínanie musí byť dostatočne silná, aby toto všetko ustála a nedovolila plienke sa zošmyknúť. 

Nakoniec som našla tie pravé v mojej obľúbenej značke, len úúúplne iný druh, aký sme kupovali doteraz. Vlastne sa musím priznať, že ja som si ich v obchode nevšimla. Našla som ich v darčekovom koši, teda myslím, že tento druh darčeku sa volá plienková torta 😂🤷‍♀️. Ale spĺňali všetko: správne priliehajú na stehienkach, sú tenké, takže nebránia v pohybe, no zároveň skvelo absorbujú, a ešte, ako bonus, mi aj neskutočne voňajú. Takže, ďakujeme, Evka, za darček. Splnil svoj účel a ušetril moju peňaženku 😊. 

Takže dievčatá, ak aj vy hľadáte tú správnu plienku pre vášho potomka, nezúfajte 🙂 Isto sa nájde tá pravá, ktorá bude vyhovovať vašim aj bábätkovským požiadavkám 🙂                                                                 

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Ahojte 🙂 Veľa z vás mi po článku Čas na hru písalo, odkiaľ máme hrazdičku, pod ktorou sa hráva Karolína. Ja som chcela veľmi jednoduchú verziu, pretože som nechcela aby ju niečo na nej rozptyľovalo - aby sa sústredila na hračky a tak sme sa so Zúbkom rozhodli, že jej ju doma vyrobíme. V tomčo článku vám napíšem čo sme na to potrebovali a aký sme zvolili postup. Homemade drevená hrazdička podľa nás 🙂 

V Hornbachu sme kúpili:

• hranol - my sme kúpili dva dvojmetrové hranoly 20x42mm, ktoré doma Zúbok rozrezal na štyri rovnaké 80cm dlhé nohy.
• drevenú tyčku (vraj odborne drevená guľatina) 90cm.
• povraz v hrúbke, ktorá sa mi pozdávala a v dĺžke cca 1,5m.
• samorezky (odborne podľa môjho pána manžela vruty do dreva) 4x50cm 2ks.

Príprava materiálu

Čo mal Zúbok doma a potrebovali sme to:

• 3,5 vrták
• podľa hrúbky lana taký vrták, aby vyvŕtal dieru na lano. Ak je lano hrubé 10mm tak potrebujeme 10ku vrták (dierka môiže byt aj väčšia , lano tam nie je na pevno ).
• papierová páska, farba, štetec - ak chcete hrazdičku maľovať.
• šmirgeľ (už si nepamätám ten odborný názov, ktorý mi hovoril pán manžel :D Ale asi to bol brúsny papier  😂 ).

Postup

Hranol Zúbok rozrezal a aby boli nohy hladšie, obrúsil ich šmirgľom. Ja som ich následne namaľovala na bielo. Len vrchné časti. Prírodnú časť od bielej som si oddelila pomocou papierovej pásky, aby boli čiary rovné a rovnaké na každej nohe. Keď vyschli, odstránila som papierovú pásku a Zúbok vyvŕtal diery na laná. 

Potom som mu naznačila, ako by som chcela aby nohy boli spojené a on si vrtákom predvŕtal dierky. Malinkú dieročku si naznačil aj do guľatiny a potom to celé spojil tou samorezkou (vrutom do dreva). Hovorí, že je lepšie, ak je o máličko predvŕtaná diera menšia, aby sa samorezka lepšie "zahryzla". 

Čakanie, kým uschnú namaľované nohy

Podľa vášho vkusu si zvoľte vzdialenosť nožičiek a tomu prispôsobte dĺžku lana. Naše nohy sú od seba vzdialené 35 cm a lano je dlhé cca 60cm. Na koncoch sme urobili uzol. 

Nebolo to nič ťažké a popravde najdlhšie mi trvalo to maľovanie😂.  Zámerne sme urobili tak, aby bola hrazdička vyššia a teraz sa nám to vyplatilo. Zúbčatko sa už prevracia z aj na bruško a keď sa prevráti pod hrazdičkou, neudrie si hlavu ani jej hrazdička nezavadzia. Aby dočiahla na hračky, vešali sme ich na stužky. Tak sme aj jednoducho docielili to, že hračky boli v rovnakej výške (prečo je to dôležité vysvetľujem v už vyššie spomínanom článku.

Karolína a jej hrazdička

Ahojte 🙂 Vitajte pri druhom článku Čas na hru! 🙂 Dúfam, že sa Vám prvá časť páčila a ak ste ju ešte nečítali, môžete tak urobiť TU. 

Už je to viac, ako päť mesiacov, čo sme so Zúbkom rodičia. Ide to raketovou rýchlosťou a vždy, keď je Zúbok v práci a na druhý deň sa pozrie na Karolínu skonštatuje, že zas sa zmenila. Ja to až tak nevnímam, lebo ja som s ňou každý deň a ten čas s bábätkom mi ubieha úplne inak ako jemu. Ale je pravda, že keď som pred pár dňami triedila fotky, zas som si uvedomila, ako ten čas naozaj rýchlo beží. A preto sa ho snažíme s Karolínou tráviť čo najzmysluplnejšie a najefektívnejšie. Ako správne premotivovanej prvorodičke mi veľmi záleží na jej správnom vývoji a snažím sa ho podporovať čo najviac, keďže teraz mám čas. Veru, je ho habadej... Preto študujem, pátram, čítam a snažím sa to všetko aj správne praktizovať 😂.

Netvrdím, že to robím najlepšie na svete a netvrdím ani to, že to robím správne. Ako vo všetkom aj tu platí, že si vyberám z rôznych informácii to, čo sa mne a môjmu mužovi najviac pozdáva a nejdeme žiadnym smerom na 100%. V každom našom rozhodnutí je kus nášho "sedliackeho" rozumu. Ako príklad môžem uviesť to, že aj keď túžim po nosiči a doma už máme jednu šatku, stále máme a naplno využívame aj kočík. Mohla by som pokračovať v upozornení tak, ako som to spravila v prvom článku ale... veď to si môžete ísť prečítať tam. To iste platí aj tu, berte to prosím na vedomie 🙂 . 

Hryzačky

Keď prišiel čas, že už bola Karolína schopná držať predmety v rúčkach, kúpili sme jej hryzadielko. Bábätká automaticky všetko skúmajú ústami takže to bola nevyhnutná kúpa. Nechcela som kupovať nejaké "šmejdy" (no offense), predsa len, si to dáva do úst... Takže som kúpila (niekomu, napríklad môjmu mužovi sa môže zdať, že predražené :D ) postupne tri .

Prvá bola opička. Miluje ju. Je základom jej kúpacej rutiny. Vždy sa s ňou hrá vo vode. Druhé hryzátko je z troch častí, my ho voláme sloník (na fotke môžete vidieť, že jedna časť je v tvare sloníka) a to má zas.... no všade :D Takže hryzadlový sloník s nami chodí kamkoľvek. Či už na prechádzku kočíkom, do auta alebo na gauč. Všade. A tie slastné vzdychy čo to dieťa vydáva keď ho žužle! Koniec :D Strašné smiešky na nej máme. Žltú hryzačku má v detskej, keď je náhodou sloník niekde, kde sa mi nechce ísť. Zabaví ju, má ho rada (mám podozrenie, že aj preto, lebo je žlté - zdá sa mi, že má rada túto farbu) ale povzdychy pri ňom ešte nie sú a vždy si vyberie radšej sloníka, keď má možnosť 😂.

Plyšáky a mojkáčiky

Plašáky. Och plyšáky! Alebo lapače prachu. Keď som bola malá, milovala som ich. Vlastne doteraz ich mám veľmi rada, ale sú situácie, keď už ich množstvo naozaj nezvládam 😂. Pri sťahovaní som urobila radikálne triedenie a zostali len tí, ktorých som mala zakorenených hlboko vo svojom srdci a nedokázala som sa ich vzdať. No a keď sa mala Karolka narodiť, všetkým som hovorila, že plyšáky nepríjmame (nie, že by to všetci rešpektovali :/ 😂 asi ma dobre poznajú a vedia, že neodolám).

Samozrejme, v prvom obchode s detskými vecami som si to rozmyslela a hneď som sa do dvoch zamilovala 😂😂 #večnédecko. Takže keď sa ma niekto pýtal, že čo, tak moja prvá voľba boli títo dvaja fešáci. Čo už. Som mäkkota. Ale na moju obranu, Karolka sa pravdepodobne v tomto poddala na mňa, pretože ich miluje. V detskej má srnčeka Bejamína a chobotnicu Oktopusa, v spálni v postieľke má žabiaka princa Naveena alias Frogyho a v obývačke má sloníka a mojkáčika Benjamína juniora. Áno, mená som vyberala ja 😂 . A tip: ak nemáte mojkáčika, skúste dať bábätku bavlnenú plienku alebo ak je chladnejšie ňuňavú deku. U nás fungujú parádne.

Ďakujem kamarátkam Sáre a Dominike, že aj keď neplánovane no dokonale zladili svoje nákupy a mne tak pohladkali jelenkovsko-srnčekovskú dušičku. Srnček Benjamín a mojkáčik Benjamín junior.

Knihy

V neposlednom rade, moja srdcovka, knihy. Ako prvú knihu Karolína dostala na Mikuláša Aha, mami! Domov. Priznávam, že som mala v pláne kúpiť Les, ale akosi som ho nezohnala a tak "postačila" táto verzia. Domov patrí, tak ako Opička, do večernej kúpeľňovej rutiny. Ako druhú knihu dostala na Vianoce rozprávkovú knižku Rozprávky o psíčkovi a mačičke od Josefa Čapeka (úryvok nájdete tu). No a potom som sa krásne utrhla z reťaze a či už Zúbok o tom vie, niekedy aj nevie 😂, každý mesiac pribudne Karolke minimálne jedna kniha. Pred pár dňami oslávila päť mesiacov a máme ich doma... no povedzme že trošičku viac ako päť 😂.

Kniha na ľavo je obojstranná a textilná, na jednej strane sa nachádza zrkadielko a kontrastné obrázky a druhá strana je viac farebnejšia a má rôzne "prekvapenia" pre detičky 🙂
Kniha na pravo sa dá "rozložiť" do trojuholníka aby stála pred dieťatkom keď je na brušku a napríklad sa videlo v zrkadielku, ktoré je súčasťou knižky. Karolka to má ale radšej takto, kedy môže šušťať a prevracať so stránkami.  

... a im hračky podobné

Do tejto podkategórie by som zaradila plyšovú kocku od značky Little dutch. Z každej strany má iný materiál a inú zábavku, s ktorou sa môže hrať a rozvíjať si tak zmysly. Karolína si zatiaľ najviac obľúbila stranu, kde sú medúzky, ktoré majú namiesto chápadiel nitky 🙂 No a samozrejme zrkadielko a hrkálku. Kúpila som ju na minilove.sk, a majú ju ešte aj v ružovej a modrej. My ju doma máme v mintovej farbe. Tento obchod určite odporúčam (znovu pripomínam: toto nie je sponzorovaný článok), pretože Katka je extrémne milá osoba, ktorá vždy poradí a odpovie na všetky otázky a spoločne s manželom si spravujú svoj obchodík sami. No a ich detičky sú úžasní "testeri", ktorí pomáhajú vyberať a recenzovať hračky 🙂. Určite odporúčam sledovať aj ich profil na Instagrame, dozviete sa tam o všetkých novinkách zo sveta hračiek.

Kontrastné kartičky boli vlastne úplne prvé, čo som Karolke kúpila z tohto článku. Bola ešte v brušku, keď ju už doma čakali 🙂. Zaujali ma tým, že všetky sú na jednej karabínke, čiže sa mi nikdy nikde nerozsypali, keď som ich nosím v kabelke vždy so sebou, a sú hrubšie, čiže sa len tak ľahko nepokrčia. Mali sme ich so sebou napríklad aj na výlete v Tatrách. 

...znovu kniha

Kocku sme si obe so Zúbčatkom obľúbili, no mňa na začiatku veľmi prekvapila veľkosť (hej, patrím k tým ženám, ktoré nemajú potuchy koľko je 15cm 😂) a tak som Karolíne objednala z tejto istej oceánovej série knihu. Tú menšiu, lebo sú dve verzie. A tento krát v RUŽOVEJ farbe. Áno 😂😂 . Ja, odporca ružovej som objednala sama, dobrovoľne a pri zmysloch, ružovú knihu. Povedala som si, že nemôže mať všetko v tyrkysovej 🤷‍♀️ a Zúbok chcel v modrej, že ak by bolo druhé dieťa chlapec... tak dúfam, že som mu dala jasne najavo, čo si o tomto jeho zmýšľaní myslím 😂. No a v neposlednom rade, je čas, aby som si priznala, že sa tá ružová k nej asi najviac hodí 🙈. No ale stále sa budem aspoň trošilinku brániť aj keď ani mne samej nevadí mať niečo takéto príjemne ružové, veď sama mám sukňu (výhovorky výhovorky), nehovorím však o nejakej krikľavej alebo inak odpornom odtieni😂. Ok stačí, poďme radšej ďalej😂. 

Last but not least

V tejto poslednej kapitole by som chcela spomenúť hojdačku. Nám tento zázrak odporučila kamarátka Dominika, za čo som jej neskutočne vďačná! Uľahčila mi fungovanie v kuchyni. Totižto, keď som sa snažila😂🤷‍♀️ variť, Karolína sa pri mne hojdala a bola spokojná. Že sa hýbe, že ma vidí a že sme spolu. A aj ja som bola spokojná, že je spokojná. Win-win. Samozrejme, striedala som to (v našom prípade) s karimatkou a hračkami a keď už začala byť netrpezlivá, vtedy išla do hojdačky. Keď sa jej tam podarilo zaspať, vtedy som ju len prehodila (aby v nej nebola dlho) a spala ďalej.

Používali sme ju pravidelne až kým neprišiel čas, že sa začala prevaľovať. Odvtedy tam veľmi nechce byť, lebo sa chce hýbať a meniť polohy. Ale keď zapnem na hojdačke hudbu, tak tam je znovu spokojná. Vtedy tam zas krásne leží a počúva. Ale pre moju zdravú psychiku si toto nerobím často. Proste tá hudba nie je pre mňa🤷‍♀️😂. Je tam aj zvuk srdca, vody, vtáčikov a neviem čoho všetkého ešte, ale to sme zatiaľ nezapínali nikdy. Hojdacie stupne sú štyri, a všetko toto sa dá ovládať ovládačom. Ale nemyslím si, že by sme to bez neho nezvládli. No a ešte je tam funkcia vibrácii ale ani to sme nezapínali. Ešte je k tomu aj taký pultík, ale popravde, ani neviem kam sme ho dali😂 . Na striežku sa dajú pripnúť tri hračky, čo bolo tiež fajn, ako ju zabaviť. Teraz už chce všetko do ruky, tak tam už nevešiame nič. No... za nás veľká spokojnosť.

Hojdačka Chicco swing up

Predstavovala som si, že to bude ako vo filme. Viete, taká tá scéna, kde dvaja milujúci sa rodičia nedočkavo nakupujú a zháňajú to najroztomilejšie oblečenie pre svoje bábätko. Žena dojatá, so slzami v očiach, ukazuje mužovi malé dupačky a nevie sa rozhodnúť, že ktoré - a on sa na ňu s láskou pozerá a povie, že všetky! No. Tak presne takto to u nás nebolo. Naša prvá “rodičovská hádka” bola... Teda nebola, lebo to vlastne hádka nebola. U nás sú to proste moje samonás*ry a Zúbkove nechápačky. Ja som sa fajnovo, tak tehotensky (takže tak naozaj hystericky) nasr...hnevala, lebo ja som sa snažila vybrať tie najlepšie, najkrajšie a najpohodlnejšie dupačky. A on?! On tam otrávene stál, pozeral a podupkával nohou. Jasne som na ňom videla, ako chce byť úplne niekde inde. A presne som vedela, kde! Na jeho milovanom hokeji.

Keď prišiel po hokeji domov, stále som bola naštvaná. Lebo som k tomu bola ešte aj hladná. Takže ma najskôr podplatil pizzou a potom sa vedľa mňa posadil a spýtal sa, aký je problém. A tak som spustila. Ako mi ničí radosť. Ako so mnou nič nevyberá. Ako mám pocit, že na to kašle a že sa teším len ja. Že som si predstavovala, že budeme takéto veci riešiť spolu. Že budeme spolu vyberať a vymýšľať a zháňať... A na moje prekvapenie spustil aj on. Že on nevie, čo treba, kedy bude treba a koľko bude treba. Vtedy sa všetky moje tehotenské hormóny vzbúrili a ja som mala chuť kričať: “A JA TO MÁM VEDIEŤ?!” Neviem, ako sa mi podarilo sa nadýchnuť a v pokoji mu vysvetliť, že ani ja NEVIEM. Tiež nemám žiadne dieťa, tiež je toto moje prvé a tiež neviem o nič viac ako on. Len som si myslela, že v tom budeme spolu a budeme na to dvaja. Tak, ako mi to hovoril na začiatku. Že to spolu zvládneme. A že spolu sa budeme tešiť a pripravovať sa na NAŠE dieťa.

Nie je body ako body

A vtedy pochopil. Teda buď pochopil a naozaj ho to zaujíma, alebo sa tak aspoň tvári. Tak či onak, robí to dobre a ja som spokojná. Raz sme boli v obchode a pýtala som sa ho na bodyčka. Že KTORÉ? 

“Čo myslíš, ktoré bude lepšie?“ 

On na mňa pozrel a v očiach som videla tú beznádej: “Veď vyzerajú rovnako.” 

“Ale nie sú. Pozri! Toto sa zapína takto a toto tu.” 

“Uhm, jasné. Rozumiem.” 

Nie. Nerozumel. Porozumel, až keď sa Zúbčatko narodilo. Až keď ju oblieka, začína chápať. Že keď neodopne tú gombičku na krku, tak dieťa bude revať. Alebo, že keď jej oblečie malé dupačky na spanie, tak dieťa nezaspí a bude mrnčať celú noc a on sa nevyspí. 

Keď niekam ideme a ja pre malú nepripravím Zúbkove najobľúbenejšie (rozumej najľahšie obliekajúce) oblečenie, naše doťahovanie vyzerá asi nejako takto: 

“Nemôžeš jej pripraviť také to body na zavinovanie? Karolína ho má najradšej.“ Nemôžem popierať, že ho má naozaj rada, ale všímate to? Neprizná, že on s tým má najmenej roboty .

“Nie, nemôžem. Je to v praní,” klamem. Nech sa len pekne potrápi.

“Joj, mali sme takých kúpiť viac.” Joj, škoda, že nebol taký ochotný aj v tom obchode.

“Áno? Veď si hovoril, že ti to je jedno.” Škodoradosť, najlepšia radosť. Počujem ho niečo si hundrať .

“A Miška? Prosím, nemohla by si vybrať iný svetrík? Vieš, kým ja zapnem všetky tie gombíky, je jej teplo a plače...”

“A nebolo by pre vás jednoduchšie otvoriť okno ako pre mňa meniť outfit kvôli tomu, že ty si pomalý v zapínaní gombíkov?” Och či som zlá. No pod váhou jeho psieho pohľadu pookrejem a mením svetrík. Aj body. Som mäkkota. Škoda, že som sa musela pozerať na to prevracanie očí, keď som jej ten svetrík na zips kupovala, však. Zrazu mu je dobrý 🤦‍♀️. 

Je pravda, že aj malej je v tom bavlnenom zavinovacom (ak je to správny názov) najpohodlnejšie. Pekne jej drží na plieckach a nemá výstrih ako slečna na Slovnaftskej. No či body na prevliekanie cez hlavu, alebo na gombičky, neuchráni ho nič, keď Zúbok proste ZABUDNE dieťa prebaliť šesť hodín. 

“Prečo si ju akože neprebalil?”

“Nooo vieš, ona neplakala a mne to ani nenapadlo,” dieťa mokré až po lopatky. 

🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️ 

“Aha! Pozri! Veď tam nie je ani modrý pásik! ” Víťazoslávne skríkol Zúbok. Asi teda usúdil, že to vlastne nie je jeho vina.

“Ivko, tieto plienky nemajú pásik. Veď tu nie je ani ten žltý, ako môžeš čakať modrý?!” 

“Prečo nemajú pásik??? A to akože ako mám vedieť, že ju treba prebaliť???” On sa normálne snaží tú vinu zhodiť na plienky 🤦‍♀️ 🤦‍♀️.

“Lebo to nie sú tie Pampersky, čo kupujeme, to sú plienky z darčekového koša, čo sme dostali...🤦‍♀️” Nechápavý výraz strieda zdesenie. Pochopenie. Šok. Zamyslenie. Evidentne sa v ňom momentálne odohráva boj plienky zadarmo verzus prebaľovacie schopnosti. A prišiel víťazoslávny úsmev. Isto vymyslel nejakú super taktiku, s ktorou bude nadmieru spokojný a hrdý na seba, aký je on šikovný.  

“No tak prosím ťa, tie používaj, keď nie som doma. Mne sa tie s pásikom pozdávajú viac.” 

Aj som mala chuť sa ho spýtať, či tie s pásikom naňho budú pískať, keď ich bude treba vymeniť, lebo predpokladám, že sa za tých šesť hodín ani raz nepozrel, či sa pásik zmenil na modrý alebo nie. Keďže ONA NEPLAKALA. No ale mierumilovne som prikývla, ukázala na zásuvku, kde tie plienky nájde, a oznámila mu, že tú pohromu teda rieši on. Ja si zaslúžim kávu.

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Dnes sú to presne tri mesiace, odkedy sme sa stali so Zúbkom svedkami zázraku. A presne rok, odkedy sa nám zmenili životy a na Valentína sa vybrali úplne inou cestou, ako sme kráčali dovtedy. A možno aj nie... 

Budem úprimná a poviem pravdu. Keď sa mi v to ráno objavili dve červené čiarky na teste, hlavou mi prebehlo: “Fuh, zvládneme sa postarať o bábätko?” Vyšla som z kúpeľne a tušila som, že už sa naozaj definitívne skončila zábava a prichádza krutá zodpovednosť. Už v to ráno som ale mala pochopiť, že to tak nebude...

Zúbok sa veľmi potešil. Najprv ale spustil tú “klasickú” chlapci otázku: “Čo to znamená? Nemáš k tomu legendu?” Keď to začal všelijako otáčať, vyplašenými očami pozrel na mňa a ja si vravím „Cha! Pochopil!“ A on sa ma len spýtal, ktorú stranu som ocikala, aby sa toho nechytil :D . Ešte trochu váhal, kým nám doktor potvrdil to, čo test jasne ukazoval - budeme rodičia! 

Ako čas plynul, Zúbok sa viac a viac tešil na rolu otca. A mne už počas tehotenstva začínalo byť jasné, že to, čoho som sa najviac bála, nebude realita. Spolu to predsa zvládneme! Ivan sa zapájal do všetkého. Chodil so mnou na nákupy oblečenia, kozmetiky, výbavičky. Nadšene staval postieľky a chodil na predpôrodné kurzy. 

V pôrodnici trpel so mnou pri každej kontrakcii a keď som plakala od šťastia, keď mi dali naše Zúbčatko prvýkrát do rúk, stál vedľa mňa a mal slzy v očiach. Nikdy nezabudnem, ako mi šťastný a hrdý oznamoval: “Malá je v poriadku, je zdravá a krásna!” Bol s ňou celý čas ako sa dalo, kým ja som ležala na „jiske“ a zotavovala sa po sekcii. Posielal mi fotky a tešili sme sa na tú chvíľu, kedy už konečne budeme všetci traja spolu. 

Domáca realita

Prišiel však deň, kedy sme už boli doma a on ju išiel prebaliť. Po pár školiacich nácvikoch, kedy som mu robila hlavnú inštruktorku, na to išiel prvýkrát sám. Všetko zvládol, aj keď na to potreboval o dva metre viac priestoru ako ja, lebo veď, na čo vytáčať len ruku, keď môže okolo prebaľovacieho pultu krúžiť celý :D . Myslel si, že v prebaľovaní je už majster, keď prišla záťažová skúška – v plienke bolo zrazu niečo cítiť...

Išiel na to s úsmevom, hrdinsky. Keď plienku otvoril, úsmev zbledol. Vlastne Zúbok zbledol úplne celý . Statočnosť sa vyparila. Vyvalil oči a cúvol o dva kroky :D :D . Evidentne takú bombu nečakal :D . Zaklincoval to poznámkou: „Ako môže tak krásny človiečik vyprodukovať toto?! Ja som čakal nejakú malú škrvnku, ako od vtáčika!” Ja som nevládala nič! Proste som sa tam ledva držala na nohách a rehotala som sa až tak, že ma znovu rozbolela jazva! Za tú bolesť to však stálo!  

Nevládala som mu ani povedať, že to nemá utierať vlhčenými vreckovkami, ale že môže ísť priamo do umývadla a použiť vodu. Ale mali 99 % zloženie vody, tak som sa nenechala rušiť a ďalej sa dobre zabávala :D . Toto je jeden z tých zážitkov, na ktorom sa budem baviť ešte v čase, keď o ňom budem rozprávať našej Karolíne pri oslave osemnástky :D :D  .

Zajakávala som sa od smiechu ešte dávno po tejto scéne, keď sme sedeli na gauči. Snažil sa mi vysvetliť, že pre neho, ako chlapa, je oveľa jednoduchšie, keď sa pri takej náloži sústredí len na jeden “problém”. Vraj držať malého novorodenca pod prúdom vody a mať ešte aj strach, že mu spadne, by pri tom smrade nezvládol :D :D . Keď som videla, aký je z toho stále v šoku, a počula, ako rozpráva o tom, ako si už nikdy nedá sviečkovú, proste som nevedela udržať slzy od rehotu. Smejem sa dokonca aj teraz, keď tieto riadky píšem! Nikto mi nikdy nepovedal, aká zábava bude zapájať tatinka do starostlivosti o bábätko. A jemu asi nikto nikdy nepovedal, aký bude vďačný za vlhčené vreckovky :D .

Definitívne som pochopila, že v to ráno som sa mýlila. Zodpovednosť síce prišla, ale zábava v žiadnom prípade neskočila!

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Začal nám Február a teda sa nezadržateľne blíži Valentín. Pre tých, ktorí majú problém s dátumami (tak ako ja) je to 14.02. 🙂. Názory na tento „sviatok“ sú rôzne. Niektorí ho neuveriteľne hejtujú, niektorí sa zas z neho idú „zblázniť“a niektorí ho ignorujú.

Valentín a naše názory

Kým som nepoznala Ivana, veľmi som si na Valentín nepotrpela. Pravdu povediac, nemala som ho vôbec rada. Tvrdila som, že je to zbytočný deň opradený komerciou a obchody z neho zbytočne ťažia. Tlačia ľuďom do hlavy, že je potrebné aby ste obdarovali svojo milovaného a ukázali mu tak, že ho ľúbite. Ale veď dokazovať si lásku máme predsa celý rok, nie len v tento jeden deň. Na čo nám je, aby nám naša polovička kupovala kvety a srdiečka na Valentína, ak na nás celý rok „kašle“? Je to dobré len na to, aby sa ženy na sociálnych sietiach predbiehali, ktorá dostala väčšiu kyticu a ktorú tak ich muž viac „ľúbi“.

Po tom, ako som spoznala Ivana, začala s ním chodiť a blížil sa náš prvý spoločný Valentín, povedala som svoj názor na tento deň aj jemu. Nechápal, prečo som taká negativistka a podelil sa o svoj názor, ktorý som si po vysvetlení osvojila. Krásne mi vysvetlil ako by sa mal podľa neho Valentín vnímať a ja som sa s jeho názorom stotožnila.

Láska celý rok

Stále zastávam názor, že by sme si lásku mali vyznávať celý rok. Nehovorím, že by sme si mali kupovať každý deň darčeky, čokoládky a kvety. No dostať raz za čas „len tak“ malú pozornosť tiež nie je na škodu a mňa osobne to poteší vždy najviac. Keď sa vráti z mesta a prenesie mi nejakú pozornosť, pretože na mňa myslel. Čím je ale pár spolu dlhšie a napríklad už spolu býva, je to zložitejšie.

Pretože pozornosť z lásky nie sú len vyššie spomínané darčeky. Sú to sms-ky na dobrú noc, keď je partner v nočnej, je to pusa na dobré ráno, keď sa spolu zobudíte. Sú to slová „dávaj si pozor“ keď odchádza z domu alebo otázka „aký si mala deň?“ keď sa vrátim z roboty. Sú to napríklad citróny, ktoré mi kúpi lebo vie, že som na ne v obchode ja zabudla. Je to objatie, keď vidí, že som smutná alebo pripravený čaj na nočnom stolíku keď je chorý.

Sviatok Lásky

Toto je pre mňa láska, pravá, čistá a úprimná. Taká tá, ktorou si dokazujete celý rok, že sa máte radi. Tak na čo nám je Valentín? Ivan mi to krásne vysvetlil : 

„Pretože aj láska si zaslúži svoj sviatok. Tak ako si máme užívať každý deň, že žijeme, že sme sa narodili a že tu na tejto našej Zemi môžeme byť a predsa oslavujeme narodeniny a robíme si párty. Tak aj lásku si máme užívať a dokazovať celý rok a venovať jej tento jeden špeciálny deň v roku. Sú to také „narodeniny“ lásky. JEJ špeciálny deň.“ Hotový básnik, ten môj muž 🙂.

Odvtedy ako mi to takto pekne povedal, som zmenila pohľad na Valentín ako taký, a už sa neodúvam, keď dostanem v tento deň nejaký darček  Hlavne preto, lebo viem, ako prežívame lásku počas roka a že to nie je len o tomto dni. A taktiež sa mi páči Ivanov postoj k 14. Februáru a rada darujem Láske jeden výnimočný deň v roku  Pretože si to zaslúži. Robí nás šťastnými a ja mám pocit šťastia úplne najradšej. A darčeky mám tiež rada :D .

A ako to máte vy? Oslavujete Valentína alebo ho tiež nemáte radi tak, ako som ho nemala rada ja? Podeľte sa so mnou o názor 🙂 . 

V minulosti som si dosť často hovorila "Keď raz, tak..." Isto to poznáte, také to "keď raz budem tehotná, tak nebudem používať tehotenský plurál" a podobné vetičky, ktorými sa oháňame asi všetci. Aspoň ja sa tým oháňam. Často a rada. A dúfam, že aspoň niečo dodržiavam 😂. Dnes, keď píšem tento článok, mám dva týždne do termínu pôrodu a tak som sa rozhodla, že je načase niečo si odkázať. Sama sebe. Aby som sa, po pôrode nezmenila na niekoho, kým byť nechcem. A ak sa zmením, možno mi tieto slová pomôžu vrátiť sa naspať na cestu, ktorou chcem (momentálne) ísť. Uvedomujem si, že ľudia sa časom menia a prehodnocujú veľa vecí, no myslím si, že takýto odkaz pre seba, si môžem dovoliť. Tak teda: 10 vecí, ktoré si odkazujem. Ako ne-matka matke. 

1. Nepoužívaj maminkovský plurál, ako napríklad: "už vieme kakať" a podobne. Ty kakať už predsa dávno vieš! 

2. Nezaplavuj svoje sociálne siete samými detskými fotkami. A už vôbec nie nahými. Nikoho to nezaujíma. Možno len úchylov a tých potešiť rozhodne nechceš! 

3. Nie, ty nie si ten typ úzkostlivej matky. Minimálne taká matka (teraz) nechceš byť. Je v pohode keď tvoje dieťa spadne a udrie sa. Ver mi, spadne niekoľko krát. Aspoň si zapamätá. Ak je po tebe, musí spadnúť viac krát, aby si zapamätalo. A ak aj nie je po tebe, je po tvojom mužovi. Takže to stopro vyskúša aj keď si ho isto upozornila. A isto si mala aj pravdu. Ale to dieťa je vaše. Takže si aj tak spraví po svojom. A hlavne! NEHÍKAJ ako osol! To, že si sa zľakla ty, neznamená, že máš vystrašiť aj to dieťa. 

4. Nie, nechceš byť ani raw, bio, eko, tuti fruti zdravá matka. Je fajn, že chceš dať svojmu dieťaťu to najlepšie na svete, ale ani taký piesok nemusí byť zlý. Veď sama si ho koštovala. A ani chrumka zo zeme nie je najhoršie jedlo na svete. A tie pusinky mačičke dávaš aj ty, takže pohoda, klídek. Ber to tak, že kým si to decko zozbiera tie chrumky aj s tými chlpmi, ty si môžeš v kľude vypiť tú kávu ;) 

5. Nehovor svojej mame, že tomu nerozumie. Ona rozumie - veď ťa vychovala. Nechaj si poradiť. Bodka. 

6. Uvedom si, že ani Montessori ani iná náučná literatúra o výchovných metódach ti nenaleje všetku múdrosť sveta do hlavy. Proste máš aj vlastnú intuíciu, tak na ňu nezabúdaj. To že niečo niekde (ne)napísali neznamená, že to nie je možné/pravdivé/účinné. A keď si si nie istá, vráť sa na bod číslo 5. 

7.  Ak aj bude najhoršie, hlavne sa neupínaj na internetové diskusie. Radšej choď na bod číslo 6! Očkuj, umelé mlieko nie je čertovo dielo a nezabudni si prečítať bod číslo 3 a 4. Aj tri krát. Pre istotu. 

8. Mysli na časové rezervy. Nebuď zbytočne v strese. Neupínaj sa veľmi na svoje plánovanie. Ono... to dieťa máš so svojím mužom a už s ním potrebuješ časové rezervy (viď môj Instagram). Takže, klídek, nechceš z dieťaťa vystresovaného ratlíka a ty nechceš byť hysterická matka. A nechceš ani vychovať nesamostatného človeka. Radšej si priprav viac času a nechaj ho to urobiť samého, ako by si všetko robila za neho, lebo to bude rýchlejšie. Uč ho samostatnosti, lebo ťa v budúcnosti porazí. Ver mi! 

9. Dieťa musí vedieť pozdraviť, poprosiť, poďakovať. Nauč ho neskákať do reči, nehádzať sa o zem. Nauč ho komunikovať. Učila si tam svojich bratov, prevraciaš oči pri cudzích deťoch, neopováž sa zmäknúť pri vlastných! Si matka a iba ty (no a otec) ste povinní to dieťa naučiť! 

10.  Ako matka dodržuj dohodnuté pravidlá, inak ich nebude dodržiavať ani tvoje dieťa. Nezabudni, že netreba veľa vychovávať, stačí pekne žiť. 

BONUS: 

Trošku dovoľ starkovcom rozmaznávať. Ty máš na to pekné spomienky, dovoľ ich mať aj dieťaťu 🙂 

Toto si (dúfam) prečítam, keď už budem matka príde ten správny čas. Vlastne, dúfam, že si to nebudem musieť čítať, že na to nezabudnem a tento, pre mňa, zdravý rozum si uchovám. A keď si to budem musieť prečítať, verím, že potom sa vrátim na správnu cestu. Ak nie... tak to bude dosť smutný príbeh. Klesnem vo svojich očiach. A vy sa mi môžete smiať. 

A Ivan sa so mnou rozviesť. 

Amen. 

Článok z môjho blogu Zúbková

Sú dni, keď mi je veľmi dobre. Keď sa ráno zobudím s úsmevom a užívam si ďalší deň s našou malou Fazuľkou. Kým som ešte 2in1 a ešte sa nemusím prispôsobovať. Keď ešte môžem zjesť čokoľvek a všetci sa na mňa pri tom usmievajú a prikyvujú aby som si dala, poprípade dobrala. :D To sú také fajné, hrejivé, slnečné dni, kedy si tehotenstvo naplno užívam a vravím si, že možno budem mať veľa detí a budem rodiť ako višňa.

No a potom sú tu dni, kedy ten týždeň v mesiacoch pred tehotenstvom boli prechádzka ružovou záhradou a ja som si to vtedy nevážila. Dni, kedy vadím sama sebe, chodím hore dole ako nasr...srdený buldog a vrčím aj na to, ako Zúbok hlasno dýcha. 

Dni pod psa

Neviem podľa čoho vesmír určuje, ktorý deň bude aký alebo či si to viem určiť sama... Netuším. Proste sa ráno zobudím a hneď viem, že tento deň proste nebude dobrý. Taký deň mám aj dnes. Snažím sa od rána to nejako zvrátiť, že predsa len budem usmiata a príjemná. No ale už je sedem hodín večer a stále je to na prd deň. A pritom som sa tak snažila! 

Spravili sme si fantastické raňajky, zaspomínali na stanovačku spred šiestich rokov, snažila som sa napísať nejaký super článok na môj blog (nie, nakoniec z toho vôbec nebol super článok a celý som ho vyhodila). Dokonca aj Zúbok pochopil, že tento deň to proste nie som ja a išiel mi kúpiť niečo sladké a prišiel aj s kytkou... No proste nič nepomohlo. 

Keď sme robili tie super raňajky dva krát som sa popálila, keď sme dojedli a išla som odložiť riad, rozbila som tanier... Pár krát som sa vyplakala ale aj tak mi neostalo lepšie. Dokonca som nemala chuť si písať s mojou najlepšou kamarátkou, ani maminou. Tak som to vzdala, postavila sa pod sprchu a dúfala, že to odnesie voda. Nie neodniesla... Ostáva mi len zhlboka dýchať a počkať na ďalšie ráno...

Je to v poriadku

Aj v tieto dni sa ale snažím myslieť pozitívne. Teda, hlavne mi v tom pomáha Zúbok. Aj keď mám takú náladu, že by som ho najradšej ovalila panvicou keď mi hovorí také "slniečkárske" reči, ale viete čo? Ten môj chlap má predsa len pravdu! Proste je to normálne. Hormóny si v týchto mesiacoch s nami robia čo chcú a aj takéto dni jednoducho musia byť. 

Práve preto, že aj tie horšie dni sú normálne, som sa rozhodla napísať tento článok. Možno aspoň jednej z vás pomôže, že nie je taká "kľavá" sama. Alebo že aj iné ženy majú na prd deň a v pohode to priznajú. Teda aspoň mne to brutálne pomáha, keď mi kamoška napíše, že má chuť svojho muža niečím ovaliť len preto, že...len preto že vlastne nič neurobil. :D Proste sa mi uľaví, že fú dobre, nie som jediná zlá manželka a nie je to tým, že by som ho nemilovala najviac na svete. Proste je to len de§ blbec. 

Ako proti zlým dňom "bojovať"?

Keď mám dobré dni, rada sa na tých zlých zabávam. Pretože ono to je dosť vtipné, ako so mnou dokážu hormóny mávať. Minule som sa napríklad rozplakala pri vykladaní riadu z umývačky. Proste som otvorila myčku a začala som plakať. Len tak, z ničoho nič. A ani mi to neprišlo čudné. Proste mi len tiekli slzy a pracovala som na svojej úlohe. Keď som skončila, utrela som si tvár a až vtedy mi došlo, čo sa stalo. A začala som sa smiať.

Večer keď prišiel Zúbok z práce, som mu to opisovala so slovami, že by nechápal, keby to videl. On iba krútil hlavou s tým, že nechápe už len keď to počuje. A smiali sme sa. Ako blázni. Joj ako mám veľmi rada tieto naše smiechy... 🙂

Takže budem aj tento deň brať nakoniec pozitívne. Aj keď je úplne na prd, zajtra z neho bude fajn historka. Budem sa zabávať na tom, ako som si popálila prst, lebo som neodhadla vzdialesť medzi prstom a panvicou a následne som si popálila aj druhý lebo som zopakovala svoju chybu. :D 

Majte sa zatiaľ krásne a buďte v pohode. Každá máme zlé dni a je to okej 🙂 a keď nie hneď, isto po čase nájdete spôsob, ako sa na nich zabaviť 🙂