Nájdená hrčka

Začal sa september a na staršiu dcérku čakala opäť škôlka. Po dvoch mesiacov leňošenia nastal kolotoč povinností a ja namiesto dvoch detičiek som mala doma len tú najmenšiu, 20-mesačnú. Pokiaľ sme nabehli na istý režim, čo u nas znamenalo chodiť skôr spať, ráno skôr vstať, som si na sebe všimla, že sa mi ťažšie prehĺta a ako keby som mala niečo v hrdle. Pomyslela som si: "Určite mi len niečo zabehlo, alebo kôstka z jabĺčka mi ostala v hrdle," no bol to nepríjemný pocit. Preskúmam, čo sa mohlo stať....

Po mojom zistení som sa dostala do štádia zisťovania po internete podľa príznakov. Čo to predsa len môže byť? Celú noc som rozmýšľala, prehadzovala sa, srdce mi búšilo ako splašené...

Čo teraz? Ako sa to vlastne stalo? Kto alebo čo za to môže? Nepijem, nefajčím. Obavy ma držali v napätí.

Na druhý deň som vyhľadala svoju lekárku, nech sa na to pozrie. Zbežným pohľadom nevidela nič, tak ma poslala na krčné, nech tam zájdem čím skôr a pozrela na moje deti. Obavy sa u mňa ešte viac stupnili. Deti na rozlúčku pekne zakývali a odkráčali sme pohľadať krčnú.

Výťah sa pohol smerom hore a hľa - prázdna čakáreň. Deťom hovorím: "Nebudeme dlho, nikoho tu nie je."Prídeme bližšie ku dverám a tam veľký oznam: Celý september ordinujeme iba do 12. Pozerám nedočkavo na čas - 13.30 ale počujem vo vnútri známy hlas doktorky. Zaklopem a opýtam sa čo a ako, veď z nosa mi neodhryzne. Vo dverách na ňu vyvalím pomaly koktavým hlasom: "Našla som si hrčku." Momentálne sa u nich objednáva, ale keď je to taký problém ako hovorím, nech sadám do kresla a pozrie sa na to. Deti boli úžasné, ani necekli.

Otvorím dokorán ústa a pozerá, najprv nič nevidí ( človek si aj pomyslí,že si také niečo už iba vymyslel, keď už ani krčná so svojím zrkadielkom fakt nič nevidí) zrazu:" Tu to je, už to vidím." ráno nech sa dostavím na lačno na výter z hrdla. Prichádzam, pozerá ešte raz a hovorí: "Nebojte sa, nádor alebo rakovina vyzerá úplne inak." Fúúúú, aspoň som si na chvíľku vydýchla a už len čakať na výsledky pár dní. " Keďže je to zapálené, predpíšem vám Penicilín."

Pár dní čakať??? Bolo to ako večnosť, ale musím sa priznať, už aj spokojnejšie som v noci spala, ale úplne som si ešte nevydýchla, čo ak nevidela dobre?? Čo potom??? Mám malé deti, tá najmenšia ma ani poznať nebude, je ešte maličká.

" Táák, výsledky nám prišli " oznamuje mi sestrička, sadnite si a ja to pohľadám. Očami som hľadala s ňou. Vyťahuje a číta:" Zlatý stafylokok." Tieto lieky su na túto diagnózu odolné, predpíšem vám Amoksiklav, tie by mali zabrať.

Berie mi opäť výter a po dobratí sa mám prísť ukázať. Myslím si: Super, doberiem, budem fit. Ha, ako som sa mýlila! Lieky dobraté, hrdlo bolí, výsledky ukazujú Klebsiellu. Vyťahuje papier a predpisuje Cedax. Po dobratí prídete. Prídem domov a rýchlo šup-šup, listovať, čo mi je...

Prvý deň po cedaxe strašná bolesť: hlava, migréna (čo ja nemávam) pocity ako na kolotoči, o tri dni idem po výsledky, hovorím o svojich závratoch. Lekárka sa rozhodne zmeniť lieky na Cefzil. Lieky dobraté, hrdlo pobolieva...

Neviem, kto bol viac zúfalý, či ja alebo lekárka. Hrdlo červené ako rak, odchádzam s ďalšími antibiotikami, opäť amoksiklav, po dobratí sa mám ukázať. Po dvoch dňoch hrdlo v norme, vytešujem sa, no nie nadlho. Pár dní prejde, je to tu zas. Už si pripadám ako na takom kolotoči, stále to isté dookola."Máte oslabenú imunitu, preto sa vám to stále vracia. Nasadíme dlhšiu liečbu, broncho-vaxom vám pomôže, je to liek na imunitu. Budete brať tri mesiace a uvidíme."

Ak by bolelo hrdlo, príďte sa mi ukázať. Sestrička mi pre istotu píše telefónne číslo, keby niečo, nech sa ozvem. Usmejem sa. Viem, že to bude onedlho.