Som Simona a zároveň som mama Karolínky. Moja dcérka má 21 mesiacov a asi pred troma mesiacmi ju začala trápiť suchá pokožka. Od lekára sme dostali sirup na zmiernenie alergických príznakov a tiež miešanú masť. Bolo lepšie, ale len do vysadenia sirupu. Následne sme navštívili aj kožnú, ktorá nasadila silnejšiu masť, ktorou sme suché miesta natierali 5 dní. Pomohlo na chvíľu, no práve v tom čase sme sa zapojili a následne nás aj vybrali na testovanie Linola Lotion.

Dovtedy som sa so značkou Linola stretla len vo forme olejového kúpeľa, ktorý mi odporučila kožná a vlastne som ani netušila, aký iný sortiment táto značka ponúka. Zistila som to až z priloženého letáčika v balíku. A teda rozhodne toho nie je málo, pokiaľ Karolínku bude aj naďalej trápiť suchá pokožka, určite vyskúšam aj niečo z ponuky tejto značky.

Z balíčka sa Karolínka náramne radovala a teda mňa Linola Lotion príjemne prekvapila najmä jemnou vôňou. Konzistencia je hustejšia ako u telových mliek, rýchlo sa vsaje do pokožky a nezanecháva mastný pocit. 

Ako prvé som ju vyskúšala na mojich rukách, nakoľko ich mám už dlhšiu dobu suché a nepomáha žiaden krém. Hneď po prvom použití som ich mala jemnejšie a oveľa vláčnejšie. Počas testovania som si ruky natrela Linolou len párkrát, ale pokožka je výraznejšie jemná a hydratovaná.

Ale späť ku Karolínke.

Jej suché miesta nie je ani tak vidieť, ako cítiť na dotyk. Nemá ich červené, vyzerá, že ju to nesvrbí, keďže si to neškrabe. Bruško má na dotyk drsné, akoby jemne osypané. Suché fliačiky má aj v lakťových jamkách. 

Testovanie sme započali hneď večer po doručení balíka. Po kúpeli som Karolínku ponatierala od hlavy až po päty. Krásne voňala a jej pokožka nebola mastná 👍

Avšak po prvom týždni sa mi nezdalo výraznejšie zlepšenie, tak sme začali natierať dvakrát denne, teda aj ráno,aj večer po kúpeli. 

Teraz, po prakticky troch týždňoch musím povedať, že na rukách fliačiky zmizli a bruško je oveľa jemnejšie. A to sa priznám, bála som sa teplých dní v spojení so zvýšeným potením, aby nevysušili pokožku môjho bábätka ešte viac.

Linole Lotion zostaneme určite verní aj naďalej a bude mať u nás čestné miesto, narozdiel od všetkých ostatných krémov, ktoré sme bezvýsledne vyskúšali.

,,Taká malá a už sa chopí varešky a misky a mieša ostošesť. Hm, na Vianoce by sme mali kúpiť kuchynku. Len keď jedna je malá, ďalšia drahá, táto príliš farebná, iná taká nudná..." Zamýšľam sa. 

,,Čo keby sme ju vyrobili podľa našich predstáv? Takú , ozajstnú'," navrhujem manželovi. Príliš mu to nevonia, stále má poznámky typu ,,a toto tam ako pripevníme?, tamto ako vyrežeme?, to nebude pekné..." ,,V poriadku, urobím ju sama," oponujem a začínam s hľadaním vhodného kusu nábytku. Už-už mám nájdenú skrinku, síce vzdialenú 30km, keď švagriná ide meniť nábytok v obývačke a TV skrinka to má spočítané. ,,Zdeni, tú skrinku nevyhadzuj, z toho bude kuchynka pre Karolínku."

S dovozom skrinky domov sa mení aj manželov názor a ochotne začína pomáhať (veď hádam by sa chlap nedal zahanbiť). Meriame, predstavujeme si, spisujeme materiál. Predstavu mám, inšpirácie som nabrala na MK, ale tiež na Pinterest.

Na ďalšie tvorenie sme zakúpili:

• nerezovú misku (na drez)

• samolepiace tapety - jednu na pracovnú dosku a z bielej vznikol sporák

• moosgummi na sporákové platničky

• nábytkový úchyt na rúru

• nábytkový magnet na uzatváranie

• pánty na dvierka

• fotorámik

• nábytkový úchyt na háčiky

• plastové háčiky

• farebnu látku

• garnížku s nastaviteľnou dĺžkou

Začíname. Ako prvé vyrežeme okrúhly otvor na drez. Do otvoru misku osadíme na vrstvu silikónu a necháme zaschnúť. Ďalším krokom je montáž zadnej dosky. Tú sme mali doma zo starého stolíka. Mala som v pláne na ňu nalepiť  tapetu s imitáciou obkladačiek, ale zatiaľ som nenašla ,tú správnu'. 

Medzičasom sa vrhám na dvierka rúry. To som si zas vymyslela, že chlap vyreže otvor, kde nalepím nepotrebný fotorámik, však nech je to také , naozajstné'.

Hlavné kroky máme. Začínam lepiť tapety. Prvá prichádza na rad pracovná doska. Podarilo sa mi kúpiť krásnu tapetu, akoby kameň, proste úplne ako pracovná doska.

Ďalej nalepím štvorec bielej tapety, čo bude predstavovať sporák. Bielou tiež obliepam dvierka na rúru. Lepím kruhy vystrihnuté z moosgummi. 

Manžel montuje dvierka. 

Ďalej zatlčieme klinčeky na garnížku. 

Privŕtame úchyt na dvierka a tiež úchyt na háčiky na zadnú stenu. 

K ,drezu' pripevníme batériu. My sme mali starú nefunkčnú, nastriekali sme ju striebornou farbou.

A hotovo. 

Pevne verím, že som vám mojim článkom aspoň trošku pomohla, ak sa chystáte tiež do vlastnej výroby kuchynky.

Čakala som svoje prvé dieťa a tak bolo pre mňa dôležité, aby sa narodilo do príjemného prostredia, aby nám bolo umožnené byť od prvého momentu spolu, aby po celý ten čas manžel s nami. Preto som zvažovala pôrod v Česku.

Samozrejme, ako prvorodička som si od začiatku študovala čo budem potrebovať, na čo to budem potrebovať, ako prebieha tehotenstvo, či samotný pôrod. A vtedy prišlo na otázku výberu pôrodnice. Do úvahy prichádzal Trenčín a Považská Bystrica, do obidvoch to máme cca 30km.

Stále viac som však počúvala o skúsenostiach rodiť v Česku a bola to samá chvála. Povedala som si - prečo nie? Jediné, čoho som sa stále bála bolo, že by sme nestihli na Vsetín včas doraziť. Cesta od nás trvá asi hodinu.

Asi mesiac pred termínom sme si urobili výlet a vybrali sa omrknúť priestory, kde mal prísť na svet náš drobec. Ochotné sestričky nám všetko ukázali, porozprávali, bola som plná dojmov.

Týždeň pred termínom som mala prísť na kontrolu. Vyšetroval má mladý, sympatický, výrečný lekár. Vysvetlil mi všetko, čomu som dovtedy nerozumela, keďže môj lekár až taký zhovorčivý nebol. Rutinná prehliadka prebehla bez problémov a ja som odchádzala úplne rozčarovaná z úžasného prístupu toho mladého fešáka. Bol pondelok a tak som sa mala ukázať aj na ďalší, čo bolo deň PRED. Tentokrát má prijala milá lekárka s lámanou češtinou. Bolo zjavné, že pochádza zo Slovenska. Všetko bolo OK, nič nenasvedčovalo tomu, že o deň by som mala rodiť a tak som sa už videla s vyloženými nohami na dedinskej akcii, ktorá mala byť v nedeľu.

Termín bol však vypočítaný presne

,,Láska vstávaj." ,,A to už prečo?" ,,Vstávaj, odtiekla mi voda." 

Bol utorok ráno, asi sedem hodín. Do hodinky sme boli v pôrodnici. Nemala som žiadne bolesti. Vítala nás usmiata sestrička. Zobrali ma na vyšetrenie, otvorená som bola asi na prst. Opäť má vyšetrovala lekárka, ktorá aj deň predtým, síce som bola trošku sklamaná, že nemá zrovna službu ten fešák spred týždňa. Poviem úprimne - bol zhovorčivejší a celkovo sa mi zdal väčší odborník. Papiere sme vypísali už na kontrole, takže nás ,,ubytovali" do útulnej izbičky, dostala som nočnú košeľu, vložky (!) Každú chvíľu bol pri mne personál - ochotné, milé a usmiate sestry, asistentky a doktori. Merali odozvy, mne tlak, dostávala som antibiotiká kvôli streptokoku... Avšak nič sa so mnou nedialo hodinu, dve, tri... Čakali sme do poobedia, potom do večera... Nič. Žiadne kontrakcie, neotvárala som sa. Večer som sa rozprávala s doktorkou, že ak sa v noci nič neudeje, ráno dostanem čípok na vyvolanie.

Tak aj bolo, hoci som mala v noci kontrakcie, boli slabé, akurát čo ma budili zo spánku. Manžel bol so mnou celý čas, odkedy sme prišli na Vsetín. Do rána sa nič neudialo, tak sme dúfali, že čípok zaberie, predsa len, boli sme unavení po prebdenej noci a našej fazuľke sa stále nechcelo ísť von. 

Stále TO neprichádzalo

Od rána do obeda som dostala dva čípky na vyvolanie, čo spôsobilo len väčšie kontrakcie... Súhlasila som s infúziou oxytocínu, čo mohlo pôrod vyvolať. Nič. Bola som zúfalá, unavená. Plakala som od bolesti zo zvyšujúcich sa kontrakcií, od únavy. Ešte som mohla vyskúšať epidurál. Odporučenie lekárky, že niekedy vie rozbehnúť pôrod. Bola to bolesť. HROZNÁ.  Za to po zaúčinkovaní mi bolo dobre. Hodiny však plynuli a mne sa pôrod vôbec nerozbiehal. 

A potom to prišlo. V stredu večer, bolo asi pol siedmej, mi lekár veľmi jemne a milo povedal, resp. sa ma spýtal, či by som to nechcela ukončiť. Radšej teraz, ako by sme to nechávali na neskôr, kedy by mohla byť ohrozená malá... Bolo mi jasné, že myslí cisársky rez. (Cisársky rez? Doteraz som všetky články o ňom prelistovala bez čítania. Veď ja som ,,mala" rodiť prirodzene.) 

Cievkovanie a už som kráčala na sálu. Najhorší pocit - ľahnúť si na dokonale rovný stôl a ležať bez pohnutia, uspatá od brucha dolu. Bolo mi na zvracanie, zvláštne pocity... A potom? Potom prvý krát zaplakala.

Plakala som. Moje dieťatko, moja Karolínka bola na svete. KONEČNE! Priložili mi ju na prsia, síce len na chvíľu, ale my sme si to už vynahradili. Ale o tom už nabudúce...