Včera to bolo 34 dní, čo od nás odišli poslední hostia a zostali sme v skoro prázdnej dedine. Jasné, je to super, keď môžeš venčiť psov v pyžame a nahlas si v prádznych uliciach spievať ten ruský hit, že -ha-ha-ha-ha-ha-blblblblbbllll-hahaha. Ale časom samota začne udierať na nervy a dochádza (teda aspoň u mňa) k akútnej túžbe po záhrebskom živote.
„Chýba mi civlizácia a ľudia! Obývané budovy, múzeá a knižnice, zumba, lukostrelecký klub, náš byt s vaňou, pouliční hudobníci, trúbenie aut, rôzne zvuky. Z toho ticha sa už idem zblázniť. Nepočuješ nič iné len prevalovanie vĺn, škriekanie vtáčiskov a komentáre tvojho papá. A v noci je to ešte horšie...Ideš von a nevidíš nič, len malé svetielko nečujne sa vzánšajúce nad hladinou v strede zálivu....“
„Šak vieš, že je to len sused. Lov kalamáre.“
„Viem, ale aj tak to vyzerá ako z hororu. Ach, ja nešťastná, cítim sa ako Ovídius, keď ho vyhnali z milovaného Ríma do provincie na konci sveta...“
„...nehovorila, že Ovídius bol len ufňukanec, čo si nevedel zvyknúť v Rumunsku?“
„Nekaz mi sentiment, vieš ako to myslím....“

A tak Tomica rozhodol, že je načase zavrieť ženici hubu 😀 a vyzdvihnúť krásy toho, čo máme pod nosom a zobral ma na romantickú plážovú vychádzku pri západe slnka 😊
Pomohlo to, nachvíľu sa utlmila moja túžba po Záhrebe.