Rozviedla som sa. A čo?

V poslednom čase tu na Koníku vidím množstvo diskusií a otázok ohľadom rozvodu. Mnohé ženy, ktorým sa to deje váhajú, majú pocit, že zlyhali, majú výčitky... Voči sebe, voči deťom, voči okoliu... Ale nie sú v tom samé. Toto nebude žiadny múdry článok o tom, ako sa s rozvodom vysporiadať bez ujmy ľahko a rýchlo. Tento článok je moja spoveď. Spoveď, ktorú som napísala asi pred dvoma rokmi a ňou som chcela uzavrieť kruh a žiť. Nový život. Aj keď to boli mesiace náročné, svetielko na konci tunela vôbec nebolo také vzdialené, ako sa na začiatku javilo a za tunelom čakal nielen pokoj a šťastie, ale aj láska a pochopenie. A to je to, vo co gou. Ale pekne poporiadku.

"Naša spoločnosť má takú divnú tendenciu lepiť všetkým nálepky. Jednomatka, dojčiaca matka, biomatka... Máme nejakú prapodivnú potrebu mať všetko označené. Presne. A tak sa stalo, že mi vlani ku všetkým možným označeniam pribudla ďalšia nálepka: ROZVEDENÁ.

Pre mňa totálne nepredstaviteľné a neočakávané, niečo čo som celý život istým spôsobom snáď aj odsudzovala (pretože kde je vôľa, tam je cesta, že áno…) a zrazu sa to stalo mojou realitou. Zo dňa na deň som stratila všetky istoty, všetky ideály... Môj život bol hore nohami a ja som bola zrazu stratená vo vákuu, kde som poletovala zo strany na stranu a nemohla došliapnuť, nemohla si nájsť pevný bod, ktorého sa chytiť.
Človeku sa v takej chvíli hlavou prehrnie nespočet otázok bez odpovedí. „Mohla som niečo urobiť inak? Lepšie? Je to moja chyba? Som stále dobrá mama? Panebože, čo si z toho tie deti ponesú?! Čo povedia ľudia?” Je to neskutočný nápor na psychiku. Na jednej strane som bola mama, ktorá vo svojich očiach totálne zlyhala, na druhej som bola ohrdnutá žena, ktorá prišla o svoju dôstojnosť, na ďalšej dievča, ktoré malo zlomené srdce... Ale paradoxne, hneď na začiatku som vedela, že je to to najlepšie , čo sa mi mohlo stať, keď som sa na to pozerala sebecky…

Nič sa nedeje len tak, samo od seba. Aj nášmu rozchodu predchádzali týždne, možno mesiace nedorozumení, hádok, smútku, hnevu, plaču. Človek sa snaží vždy prísť na to, či mohol tomu všetkému predísť, či nemal predsa len upozatiď svoje šťastie a potreby trochu viac, či by to za šťastie tých detí predsa len nestálo. Pretože, povedzme si úprimne: bezdetní nech sa rozvádzajú koľko chcú, ale rozpad manželstva, v ktorom sú deti, má najzásadnejší vplyv práve na ne. A u nás tomu nebolo inak. Chtiac-nechtiac, človek jednoducho aj svoje emócie prenáša na deti. A nielen emócie, ale koľkokrát si, bohužiaľ vybíja zlosť, smútok…
Ale to s tým chodí, taký život jednoducho je a ja nie som výnimka. Nie som dokonalá. Koľkokrát som na nich vyletela kvôli hlúposti a potom som sa im ospravedlňovala. Bola som jednoducho psychicky tam, kde slnko nesvieti, hoci, podľa svedectva okolia, som bola veľmi nad vecou. Áno, to som bola. Čiastočne. Ale vo vnútri ma to zožieralo neskutočne. Človek sa nechce správať ako idiot, ani k tomu odchádzajúcemu partnerovi, ani k deťom, ani k nikomu, ale občas to jednoducho neustojí. Našťastie ale všetko čo bolí, prebolí. Rany sa zrejme nikdy nestratia ale prestanú bolieť, zacelia sa a zostanú len maličké jazvičky. Každá takáto rana nás ale zocelí. A to hovorím z vlastnej skúsenosti. Je zo mňa celkom iný človek. Som zrazu tak hrozne silná, dospelá, sebestačná a nezávislá. Sú aj ťažké dni, to je jasné, ale tie máme v živote všetky. A viete na čo som prišla? Že to najdôležitejšie v živote je byť šťastný. Nech to stojí, čo to stojí a keď to nejde, tak jednoducho zavrieť dvere a ísť ďalej, nájsť to šťastie inde…
Šťastie je totiž vec, ktorú nikomu dať nemôžete. Šťastie musí byť v človeku. Človeku môžete dať lásku, objatie, teplú večeru, rodinu... Kým ho to nenapĺňa a nerobí šťasným, šťastný nikdy nebude, hoci vy očakávate, že keď toto všetko má, zákonite šťastný byť musí. Ale nie, nemusia a tam problémy začínajú a, bohužiaľ, tie naše aj skončili. A keď vo vzťahu chýba komunikácia, to šťastie nikdy nepríde. Nie vždy sa protipóly priťahujú, nie vždy dokážu rôzne druhy žiť v symbióze...
Tak, ako je každý vzťah o dvoch ľuďoch, tak je o nich aj každý rozchod, a preto viem, že máme na všetkom rovnaký podiel viny.
Osobnosť človeka sa formuje v ranom detstve. Formuje nás prostredie, výchova, okolie… Často nás formujú práve aj rany, ktoré od života dostávame. Každý z nás si nesie z detstva rôzne boliestky, ktoré, aj keď nechce, prenáša do svojich vzťahov v dospelosti. Aj priority a túžby, pohľad na život si so sebou nesieme v jeho podstate od detstva. My, s mojím exmanželom, sme sa dali dokopy ešte ako deti. Vtedy sme riešili úplne iné veci, než či a nakoľko sme rodinne založení, aké sú naše hodnoty... A môj muž postupne preberal na seba moje ideály a hodnoty. Vzal si ich za svoje, ale nemal ich vo svojej podstate. Nevedel v nich žiť, zaobchádzať s nimi. A tak sme celkom drsným spôsobom po 13 rokoch zistili, že sa k sebe ale vôbec nehodíme. Že nás náš spoločný život nijako nenapĺňa. Že máme každý iné potreby, túžby, očakávania...
Keď sme sa po rozchode raz rozprávali na terase pri víne zistili sme, že vlastne niekoľko rokov nás pohromade držia už len deti a chémia. Že ten vzťah už bol len o kompromisoch, ústupkoch a sebazapieraní. Nemáme spoločné názory, záujmy, hodnoty a nemáme pochopenie voči životnej filozofii toho druhého. Vlastne nechápeme, ako je možné, že to medzi nami vydržalo tak dlho… A jedno, čo sme jeden druhému neboli schopní dať, bolo práve šťastie. Pretože nás šťastnými robili totálne odlišné veci. A prečo plytvať svoju energiu v snahe robiť niekoho šťastným, keď on našu energiu neprijíma?
Jednoducho a stručne, všetko je ako má byť. Je to náročné, veľa sme toho už prekonali, veľa nás ešte čaká, ale čo viem dnes je, že keď sa na to pozerám úplne sebecky, nie je nad čím smútiť a už teraz viem, že som ďaleko šťastnejšia a spokojnejšia ako za posledných niekoľko rokov. A pokiaľ platí: spokojná mamička = spokojná rodina, tak sme na dobrej ceste ku šťastiu. <3"

A čo som tým chcela povedať? Rozvodom život nekončí. Rozvody sa dejú a diať budú. Ale KAŽDÁ z nás má právo byť ŠŤASTNÁ!