Boj o život(y) 42

September 2018. Absolvujeme už náš tretí rehabilitačný pobyt v Tetise v Dunajskej Lužnej. Sofinka síce klasicky po pár dňoch dostala nádchu, ale už je väčšia a po zrušení hydro-masážnej vane, sa dostáva do normálu. Je to vlastne náš prvý pobyt, ktorý nemusíme predčasne ukončiť. Stále cvičí vojtovku, ale dostáva pri tom totálne amoky, chytá ju hysterický záchvat len čo vojde do budovy s telocvičňami, nedá sa absolútne utíšiť, plače aj omodrieva a preto po 4 dňoch nasleduje STOPka. Vojtovke sme po dohovore s fyzioterapeutkou a pani primárkou prerušili a nahradili Bobathom. V porovnaní s vojtovkou, je to v mojich očiach slabý odvar. Vyzerá ako pohojdávanie sa na fitlopte, aj keď dieťa pri tom posilňuje svaly. Naučím sa zostavu nových cvikov a pokračujeme v cvičení doma. 

V Lužnej urobila Sofi viditeľné pokroky, chcela by chodiť, čím prichádzam o kríže. Ideálne je nedržať ju za ruky ale pod ramenami, tj. musím chodiť v predklone. Pre ňu fajn, pre mňa hrôza. Dlho to takto nevydržíme, vždy skĺznem do chôdze za ruky. Pokúša sa tu vyjsť po malých detských schodíkoch, za ruky či pridŕžajúc sa zábradlia. Je to ďalší neuveriteľný pokrok. Chcela by som mať jej povahu - zaťatosť a tvrdohlavosť ju ženú vpred.

Po pár týždňoch pauzy, kedy nechávame doznieť prvý pobyt z Lužnej, sa chystáme na ďalší. Tento krát máme namierené do Piešťan do Adeli. Podarilo sa mi zohnať financie, z ktorých pobyt zaplatíme. Medzi sponzorov patria ľudia z okolia cez výzvu na ľudiaľuďom, takisto nám schválili grant v nadácii a pribúdajú financie z daňového úradu, z 2 %, ktoré nám, dúfam, umožnia vrátiť sa tam aj na jar.

Ideme si na vlastnej koži vyskúšať slávne kúpeľné mesto. Ubytovanie aj strava je fajn, až na tie ceny ☹ Situáciu pochopím, keď zbadám klientelu rehabilitačného centra. Strácam sa niekde medzi Arabmi, Nemcami, Talianmi a ruskými národmi. Mám pocit, že hoci som doma, som tu v menšine. Predsavzala som si, že keď tu už robia zázraky, Sofi odtiaľto odíde po svojich. Po prvom týždni cieľ mením, možno neodíde po svojich, zato bude rozprávať plynule po nemecky 🙂 🙂

Vstupné vyšetrenie prebehlo dosť neštandardne, za účasti fyzioterapeutiek. Rehabilitačný lekár skonštatoval triparézu len preto, že Sofinka odmietla na jeho povely spolupracovať (hovorila som, že je tvrdohlavá ako opica), tak si o tom myslím svoje. Zúčastňujeme sa programu pre malé detičky do dvoch rokov, kde sa ešte nevyužíva "Adeli oblek". Prvý deň cvičenia sa nesie v značne uvrešťanom duchu bez náznaku spolupráce, až si ku koncu dňa  vypočujem, že so Sofi by bolo lepšie pracovať v domácom prostredí, nakoľko jej zrejme ich spôsob práce nevyhovuje. Zostanem ako omráčená. Rúcajú sa mi predsavzatia ako ju odtiaľto odveziem po vlastných nohách.

Večer jej jemne dohováram a na druhý deň vyrazíme do nového boja. Čaká nás náročný deň a dúfam, že ho zvládneme lepšie ako ten predošlý. Nerada by som sa z Piešťan vracala po pár dňoch predčasne. Stálo ma toľko síl a námahy dostať sa sem, že si včerajší nápad akosi nechcem pripustiť. 

Našťastie, Sofinka len potrebovala viac času, aby sa zoznámila s prostredím. Od druhého dňa maká niekoľko hodín denne. Ráno začína prípravnou masážou, nasleduje hodina tvrdého cvičenia. Mame skvelú skúsenú terapeutku, našla spôsob ako na Sofinku, núti ju posilňovať nohy, brucho, veľa stáť, používať ľavú ruku. Druhá fyzioterapeutka jej vždy asistuje, vo dvojici im to ide super. Nasleduje znovu relaxačná masáž, ktorá Sofinke veľmi pomáha uvoľniť stiahnuté svaly na rukách a predísť svalovici. Popoludní má znovu cvičenie a reflexnú masáž, pomedzi to ďalšie doplnkov terapie ako oxygenoterapia, magnet, laser a logopédia. Po dopoludňajšom kolečku je taká unavená, že mi zaspáva v kočíku cestou na izbu. Musí rýchlo pospinkať, niečo zjesť a potom ju čaká poobedné kolečko. Takto je to 5 dní v týždni a ďalší týždeň znova. Celý pobyt je nesmierne náročný, ale veľmi užitočný. Nakoniec ma fyzioterapeutky zaškolia a ukážu ako s ňou doma pokračovať, ako posilňovať bruško, ako nútiť ľavú ruku vkladať fixky do fľaše či dvíhať kamienky. Pokrok je viditeľný už počas pobytu, som vďačná za túto príležitosť. Uvedomím si, že zázraky na počkanie sa nedejú, za všetkým je tvrdá práca a čaká to aj nás. 

Predsavzatie - odísť z Adeli po svojich - sa mi síce splní, ale bude to až o rok neskôr ☹