Nie všetky deti zdieľajú takú radosť z príchodu súrodenca, ako ich rodičia. Niektoré to dokonca ani neskrývajú. 

Keď je v rodine malé dieťa, rodičia majú často obavy, ako prijme svojho mladšieho súrodenca.  Zvyčajne to problém nebýva, ale nájdu sa aj prípady, keď starší potomok svoju nevôľu dáva patrične najavo. No a potom vzniknú takéto vtipné fotky.

                                                    Jedno malé gesto za všetky.

                                Mama, veď si povedala, že ho mám utrieť! Tak utieram!

                        Milý Bože, ďakujem za bračeka, ale ja som sa modlil a šteniatko.

                                                                    Momentka pravdy

                                                Keď budem veľká, budem vizážistka!

                                                            Pohľad, ktorý hovorí za všetko.

                                                 A ďalší všetko vraviaci výraz tváre.

                                                "Tuším sa pokadil, vezmite mi ho!"

                                                    "Toto je to úžasné prekvapenie?"

Máte aj vy podobnú fotku? Dajte do komentárov! 😀

Moje rodné mesto je pre mňa najkrajšie práve v tomto zimnom období. Keď sa 6.decembra rozosvieti a rozozvučí na námestí prvýkrát vianočný stromček a mesto je vyzdobené svetielkami. Tento anjel zdobí mesto len v tomto predvianočnom období.

Najznámejšou fontánou v meste je Fontána lásky, ktorá s nachádza na Námestí osloboditeľov pred mestským úradom. Na vysokom podstavci vo Fontáne lásky je súsošie Jar Zemplína, už od roku 1965.

Mestský úrad v Michalovciach.

Vo vnútri budovy sa nachádza najväčší Betlehem má dĺžku 5 metrov, šírku  2,10 metra a najvyššia postava 1,75 metra. Pán Igor Svítok zo Slovenských rekordov potvrdil, že ide o ustanovujúci slovenský rekord. Vyrobili žiaci základnej školy a tým vytvorili ustanovujúci rekord v stavbe betlehema z papiera technikou papierového pedigu. V betleheme boli vytvorené postavy Márie a Jozefa, Jezuliatko v jasličkách, anjel a tri ovečky. Súčasťou diela boli aj stromy zhotovené rovnakou technikou.

Pohľad cez mesto.

Nočná prechádzka s vianočnou atmosférou. V stánkoch cítiť vôňu vareného vína, punču, pečených gaštanov, karamelových jabĺk a iných dobrôt. Toto obdobie je pre mňa najvzácnejšie.

Každý v dnešnej dobe sa naháňa za darčekmi, no najväčší dar je, ak je človek zdravý a má s kým stráviť sviatky. Je mi smutno keď viem, že ani tento rok si ku stolu nezasadne moja milovaná babka a ani môj dedko no teším sa, že mám svojich rodičov, sestru, manžela a moje milované deti. 

Toto srdiečko pribudlo len teraz v decembri.

 Svetielka, anjelik, gule a ozdobené stromy v meste vyzerajú nádherné.

Fantastické.

Dokonca aj ryby v bazéne majú vianočnú výzdobu.

Neuveriteľný zážitok. Som rada, že nielen ja, ale aj moja rodina žije práve v tomto meste.    

Dnes je každý fotografom. Postačí smartfón vo vrecku, veľa megapixlov, šikovná aplikácia na vylepšenie nacvakaných obrázkov a môžeme zdieľať na facebook.

Mnohým to stačí a tešia sa z pekných fotiek svojich ratolestí na pieskovisku, hojdačke, ihrisku alebo na prechádzke v parku. Občas pri zabíjaní času natrafíme na profesionálne fotografie alebo na fotografie kamarátov, ktoré vyzerajú lepšie. Vačšinou si povieme, že to bude určite kvôli drahému fotoaparátu, ktorým to bolo odfotené.

Je to pravda aj nie je. Drahý a kvalitný fotoaparát je skutočne nástrojom, ktorý má veľký vplyv na obrazovú kvalitu, no má jednu veľkú nevýhodu – urobí iba to, čo mu poviete vy. Vy ste tými, kto musí nájsť vhodný motív, kto umiestni postavy do rámčeka, kto nájde správny uhol, aby to všetko vyzeralo dobre a vy ste tými, kto v správny okamih stlačí spúšť. Ak toto nespravíte tak ako treba, môžete držať v ruke najdrahší fotoaparát na svete, ale lepší výsledok ako s mobilom nedosiahnete.

Poďme sa spolu pozrieť na to, ako sa dá jednoducho a iba s malou zmenou vo vašich doterajšich fotografických návykoch, dosiahnuť lepší výsledok.

Nebudem sa venovať nastaveniam fotoaparátu, tento článok nie je o technike. Účelom bolo ukázať vám, na čo si dať pozor a aké rozdiely môžu byť medzi fotografiami z toho istého miesta, pri rôznom uvažovaní fotografa. Výsledok bude taký, že vaše fotografie možno nebudú vyzerať profesionálne, ale určite sa budú odlišovať od fotografií vašich kamarátok.

Zobral som na prechádzku Barborku a Rebeku, dcéry mojich kamarátok a asi pol hodinku som ich fotografoval. Bol slnečný deň a konečne nefúkal silný vietor. Schyľovalo sa k večeru, slnko pomaly zapadalo a jeho lúče začínali mäknúť. S výnimkou prvých ranných zábleskov svetla sú tieto svetelné podmienky tými najideálnejšími pre fotografovanie. Slnko svieti zo strany, na rozdiel od poludnajšieho svetla, ktoré je veľmi intenzívne a vytvára nežiadúce tiene.

Našli sme rozkvitnutú čerešňu a začali sme. Fotografoval som proti slnku, pretože osobne takýto spôsob mám rád a výsledok sa mi vždy páči. Pozrite sa, ako sa mení charakter fotografie, ak neurobíte nič iné, iba zmeníte vzdialenosť od detí. Dievky som posadil pod čerešňu a nechal som ich rozprávať sa.

Krok po kroku

• Vzdialenosť niekoľko desiatok metrov od stromu. Slnko svieti priamo do objektívu, vidíme celú scénu, dievčatá aj strom, v popredí kus plota, v pozadí krajinu, ktorá nás nezaujíma. A všetko je to veľmi presvetlené.

• Podišiel som bližšie, stratil sa nám rušivý plot a taktiež rozptyľujúce pozadie krajiny. Dievčatá vidíme iba o málo lepšie, no stále máme veľa svetla, pretože slnko nám svieti do objektívu.

• Tu už nastáva rozdiel. Keď som sa posunul ešte viac k dievčatám, dostal som sa do tieňa čerešne, ktorý vďaka zapadajúcemu slnku už bol dlhý. Zároveň som sa zbavil priamych lúčov slnka a pozrite, aký rozdiel to urobilo na fotografii.

• Ak podídem ešte kúsok bližšie, zbavím sa presvetleného vrchu koruny čerešne a fotografia bude kontrastnejšia, dievčatá jasne viditeľné a celé to dostane príjemnú atmosféru.

• Kto by chcel väčší detail, môže prísť úplne blízko.

Poznámka: všetkých 5 fotografií bolo zhotovených s rovnakým nastavením fotoaparátu.

• Väčšina z vás robí fotografie postojačky, vezme mobil, postaví sa nad dieťa, zamieri a cvakne. Tak bola spravená aj táto fotografia.

• Skúste nabudúce zmeniť uhol (nemusíte si hneď ľahnúť na zem ako to často robievam ja), postačí, ak urobíte snímok z podrepu. Vidíte rozdiel?

• Rovnaká situácia, záber postojačky, záber z podrepu.

• Ako sa ešte pri tej čerešni odfotografujeme? Ak sa dá (a tu sa to dalo ľahko), skúste vyliezť na strom a zamieriť odtiaľ. Alebo pošlite na strom deti 🙂 Tieto dve fotografie berte iba ako inšpiráciu, nemusíte loziť po stromoch ak sa vám nechce 🙂

Pod čerešňou sme mali slnko ešte trochu silné a svetlo v tvári bolo intenzívne, no keď sme končili a presúvali sa domov, podmienky začali byť úplne ideálne a mohli sme urobiť aj niekoľko fotografií s priamymi lúčmi v tvári.

• Sami vidíte, že lúče vytvorili pekné teplé svetlo a ideálne osvetlili dievčatá aj okolie. No má to jednu chybu, ktorú často robíme. Necháme na fotografii svoj tieň. Takmer vždy si to všimneme až doma pri pozeraní fotiek, ale už tam ten nežiadúci tieň je. Čo s tým, veď slnko mi svieti do chrbta a tieň tam predsa bude vždy?

• Posunieme sa do strany a zmeníme uhol. Dievčatá sú stále pekné, aj príroda je pekná, no my tam viacej nevyrušujeme.

A na záver sme chceli ešte fotografiu s tými peknými rozkvitnutými výhonkami. Aj to sa dá urobiť rôzne.

• Jedna možnosť je tá, že deti postavíme vedľa seba, povieme im, aby sa nehýbali a pozerali na nás, zamierime a cvakneme. A budeme mať fotografiu, akých máme milión, len pozadie bude odlišné.

• Druhá možnosť je, že využijeme svetlo, ktoré nám slnko poskytuje, presunieme sa, dievčatá sa otočia k nám a urobíme iný typ portrétu.

• A ešte jeden posledný záber so slnkom oproti. A máme dve fotografie s rozkvitnutými výhonkami, ktoré sa odlišujú od davu.

Verím, že som vám poskytol niekoľko námetov ako zmeniť svoje uvažovanie pri fotografovaní detí na krátkej prechádzke a teším sa, že v diskusii k článku pripojíte niektoré zo svojich jarných výtvorov.

Všetky fotografie, ktoré ste videli, sú neupravované. Iba teraz na záver vyberám z celého fotografovania dve posledné, ktoré úpravou prešli. 

Teším sa na vás pri ďalšom pokračovaní tohto seriálu.

Článok bol vytvorený v spolupráci s fotograf Igorom Stančíkom www.igorstancik.ephoto.sk

"Takáto je realita, ktorú zažili milióny žien na celom svete, takto sa to deje, takto to vyzerá," hovorí fotograf Igor Stančík o fotení pôrodu cisárskym rezom.

Prinášame vám jeho fotoreportáž aj rozhovor s ním, ktorý nájdete pod fotografiami.

Rozhovor s fotografom Igorom Stančíkom.

Fotografujúci cudzí muž pri pôrode... Znie to ako začiatok vtipu.

To určite áno 😀 Ale z fotografického hľadiska ani nie. Dnes sa ľudia až tak nepozastavujú nad nevšednými vecami. Išlo v prvom rade o spracovanie zaujímavej témy, ktorú fotograf vždy hľadá.

Máte pocit, že pri vašej reportáži sa ľudia nepozastavili?

Pozastavili, to určite. No nemyslím si, že ich zaskočil muž fotograf pri pôrode. Skôr sa čudovali, že k cisárskemu rezu vôbec niekoho pustili.

Ako dlho trvalo, kým ste povolenie na fotenie získali?

To bola relatívne iba chvíľa. Napísal som e-mail vedeniu nemocnice a dostal som odpoveď, že sa to dá urobiť pod podmienkou, ak nebudem fotiť personál. Boli ústretoví a nemal som prakticky žiadne obmedzenia. Iba v prípade komplikácií pri sekcii by som musel sálu ihneď opustiť.

V ktorej nemocnici to bolo?

V Nitre.

Ako prebiehalo čakanie na pôrod? Mali ste posledné dni pred termínom stále "pohotovosť" a pobalený vak s fototechnikou?

Nie, v tomto prípade to bolo celé jednoduché. Mamička, ktorú som fotil, je moja kamarátka Tina a zároveň tiež fotografka. Sekciu mala plánovanú na konkrétny termín, s nemocnicou sme iba dohodli, že na sálu pôjde ráno ako prvá. Prišiel som v určený čas 7:30 a keďže neboli žiadne neočakávané okolnosti, prebehlo všetko podľa plánu.

Zažili ste nejaký pôrod už aj pred fotením?

Áno, mám tri deti. Moja manželka absolvovala dve sekcie a jeden klasický pôrod. Paradoxne, k sekciám ma nepustili 🙂 Ale to bude asi aj tým, že som vtedy ešte vôbec nefotil a zároveň mi ani nenapadlo, že pri operácií je možné byť prítomný. Ale klasický pôrod som absolvoval so všetkými detailami 🙂 

Takže predstavu o reportáži ste čiastočne mali už vopred? Písali ste, že ste chceli zobraziť pôrod tak, aby nebol zbytočne šokujúci, no zároveň aby v ňom bola zachytená intimita, strach, bolesť a radosť, ktorú prináša narodenie človeka.

Predstavu som mal, ale naozaj iba čiastočnú. Ako som už povedal, pri sekcii som ešte nebol, takže som nevedel, ako dlho to bude trvať, čo všetko mi na sále dovolia a tiež ako to tam bude celé riešené stavebne. Tým pádom som nevedel, aké budem mať obmedzenia v kompozícii. Veľkým a dôležitým obmedzením pre mňa bolo už to, že som nesmel mať v záberoch personál, a tým pádom každá fotografia bola komponovaná s touto myšlienkou. Čo sa týka môjho plánu zobrazenia pôrodu, ten vychádzal z môjho celkového pohľadu na fotoreportáže - zameriavam sa v prvom rade na to, aby som do fotografií preniesol atmosféru udalosti. Aby sa na toho, kto si fotografie pozrie, preniesla emócia a ostal tam zachovaný príbeh. Takýto bol teda približný plán. 

Boli zábery či okamihy, kedy ste mali prst na spúšti, ale povedali ste si, že to odfotiť nemôžete, alebo že to už je veľa, a spúšť ste nestlačili?

Boli, ale iba málo. Keďže som na to obmedzenie myslel, každý záber som komponoval tak, aby som s ním neskôr musel pracovať čo najmenej. Takže vznikli fotografie, kde síce je tvár personálu, ale iba niekde na okraji, a to som vedel neskôr pri spracovaní orezať bez toho, aby to narušilo celkový záber. Obmedzenia od Tiny som nemal žiadne, mohol som fotiť všetko. Ale to som nepotreboval robiť, pretože mi nešlo o nafotenie krvavého masakru a s tým súvisiacich detailov. Samozrejme, že vznikli aj fotografie, ktoré sme nezverejnili a budú uložené iba v rodinnom archíve Tiny.

Bol pri pôrode aj Tinin manžel?

Nebol, čakal však na chodbe. Keby sme veľmi chceli, pustili by tam aj jeho, ale s Tinou sme sa dohodli, že to lekárom a sestrám nechceme komplikovať a stačí, keď tam bude jeden človek navyše. 

Plnili ste teda sčasti aj úlohu manžela? Alebo ste tam "akože neboli"?

Nie, to nie. Pri reportáži je najdôležitejšie byť neviditeľný. Aj rozhodca na futbalovom zápase má najlepšie hodnotenie vtedy, keď si po zápase na jeho prítomnosť nikto nespomenie 🙂 Ja som tam bol pracovne, sústredil som sa výlučne na to, aby som zachytil udalosť správne.

Ale nejaké emócie sa zrejme vo vás odohrávali. Ako celú situáciu vnímate ako muž?

Nechcem, aby to vyznelo necitlivo, ale skutočne som celú situáciu vnímal v prvom rade z toho pohľadu, že mojou úlohou je fotografovať. Takže som sa sústredil iba na to, aby som nachádzal zaujímavé uhly pre záber, pozorne som musel sledovať všetko, čo sa deje, aby som tam zbadal niečo, čo je dôležité a pre niekoho možno neviditeľné. Nestál som na jednom mieste, presúval som sa. Zároveň som musel zvažovať, aký typ objektívu na danú situáciu použijem. Toto všetko vyžadovalo maximálne sústredenie a nebol priestor na to, aby som sa nechal uniesť momentom narodenia človeka. Našťastie, patrím k ľuďom, ktorí nemajú problém s pohľadom na krv, takže som sa mohol koncentrovať výlučne na svoju úlohu, kvôli ktorej som tam bol. Emócie mohli prísť až po.

Keď už ste spomenuli ten futbal, tak ono to znie, akoby ste fotili futbalový zápas.

Môže to tak znieť, ale ja som sa musel odosobniť. Opakujem, bola to práca, ktorú bolo potrebné urobiť profesionálne. Fotil som pôrod prvýkrát, takže som to nechcel pokaziť. Robil som to, čo doteraz pri každej reportáži a kvôli čomu sa aj v minulosti moje reportáže (hoci ich nebolo veľa) stretli s pozitívnym ohlasom. 

Ozvali sa vám po zverejnení reportáže ďalšie záujemkyne?

Ozvalo sa obrovské množstvo ľudí. S Tinou sme vedeli, že reportáž je kvalitná a že sa určite bude ľuďom páčiť, no to, čo sa dialo po zverejnení, prekonalo všetky očakávania. Cez Facebook sa to dostalo k tisíckam ľudí, malo to veľmi veľa zdieľaní a prebehli aj debaty s budúcimi mamičkami. Jednu ďalšiu reportáž som už takmer mal dohodnutú, avšak nakoniec manžel s fotením nesúhlasil. Je to citlivá téma a nie každému niečo také vyhovuje. 

A čo manželka? Neprejavila záujem o ďalšie dieťa, alebo nehovorila, že je škoda, že nemá taký záznam aj ona?

Nie, tri deti nám stačia obom. Máme dvoch chlapcov a dievčatko. A bude to možno niekomu znieť paradoxne, ale napríklad ja a moja manželka by sme s takýmto fotením a zverejnením asi mali problém. Ale hovorím to úprimne a úmyselne, aby bolo jasné, že naozaj rozumiem každému, kto povie, že to nie je pre neho a že jemu sa to nepáči.

Čo takému foteniu predchádza?

Musí s tým súhlasiť nemocnica, matka a aj partner. Keď sa partneri nad tým detailne zamyslia a budú s tým súhlasiť, musia rátať aj s tým, že pri pôrode je cudzí človek, ktorý chtiac-nechtiac uvidí aj intímne partie mamičky, a to je niečo, čo nie každý zvládne akceptovať. Ja to samozrejme chápem, preto je dôležité, aby voči mne mali dôveru a rozumeli tomu, že tam nie som kvôli ničomu inému, iba kvôli nim a kvôli tomu, aby som pre nich nafotil jeden z najsilnejších zážitkov, aké v živote môžu mať. Momentálne komunikujem s viacerými záujemkyňami, takže predpokladám, že čoskoro pribudnú ďalšie reportáže. 

Tentokrát už s cudzími osobami? Alebo stále v okruhu známych?

Tentokrát už s cudzími.

Plánujete sa s nimi pred pôrodom viackrát stretnúť a dôveru sčasti budovať?

Myslím si, že to nie je nevyhnutné. Jedno osobné stretnutie je potrebné. Na ňom vysvetlím všetko, čo môžu odo mňa očakávať, dohodneme sa, čo môžem a čo nemôžem fotografovať. Najdôležitejšie sú však fotografie z tejto reportáže, ktoré podľa mňa veľmi jasne ukazujú, aký výsledok je možné očakávať. Keď budem fotografovať klasický pôrod, bude to ešte lepšie, pretože ten trvá dlhšie ako sekcia a bude možné urobiť viac záberov, na ktorých bude aj partner. Ten môže na mňa dozerať, či je všetko tak, ako sme sa dohodli 🙂

Má takáto reportáž aj snahu viac "sprístupniť" pôrod a "pozvať" k nemu aj mužov?

Nebolo to jej cieľom. A keby aj bolo, tak si nemyslím, že to je možné takýmto spôsobom dosiahnuť. Prítomnosť na pôrode je veľmi individuálna záležitosť. Častokrát som počul, že žena partnera pri pôrode nechcela, radšej tam mala kamarátku alebo svoju mamu. Taktiež zohráva úlohu, že veľa ľudí nemocničné prostredie alebo krv neznáša dobre a ich prítomnosť by pôrod iba komplikovala. Osveta v tomto prípade, podľa môjho názoru, zrejme veľa nezmení. Dnes už asi každý vie, že pri pôrode byť môže a je iba na dohode partnerov, či to chcú alebo nie.

Prečo ste sa rozhodli reportáž zverejniť?

Pretože sme to s Tinou nevnímali ako zverejnenie pôrodu, ale ako zverejnenie zaujímavej fotografickej práce. Obaja sme fotografi a pozeráme sa na to v prvom rade z tohto hľadiska. Zverejnil som to na svojom facebookovom profile, webovej stránke a vo facebookovej skupine Fotograf roku, kde je Tina administrátorkou. Vyvolalo to obrovskú vlnu záujmu a zdieľaní, videli to aj ľudia, ktorí fotografii nerozumejú a vnímajú iné jej aspekty a až sekundárne prišiel záujem médií s témou pôrodu a prítomnosti na ňom.

Stáva sa z takejto fotografie nový trend? V zahraničí som zopár podobných "projektov" už videl, u nás ste (pre mňa) prvý.

To uvidíme, no záujem sa ukazuje. Fotil som bez toho, aby som riešil, či to už niekto niekde robí alebo robil. Videl som dobrú tému, tak som po nej šiel.

Web fotografa: Igor Stančík

Rozhovor bol autorizovaný, Igor Stančík urobil v prepise úpravy bez zmeny zmyslu odpovedí.

Prečítajte si aj predošlé rozhovory:

• Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
• Matka geja alena0407: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)
• petra_isteze: Na tetovanie odporúčam počkať, kým si človek skúsi prvé zamestnanie (Prečítať tu)
• decode: Veľakrát nám to všetkým udiera poriadne na mozog (Prečítať tu)
• tina1982: Myslela som si, že OMG je značka tehotenského testu (Prečítať tu)
• janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
• ​​gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
• 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)

"Autistu sa nedá meniť, je to stav. Musí byť prijatý taký, aký je," hovorí matka autistu @elise v  našom rozhovore. Podobne to vníma aj americký fotograf  Timothy Archibald, ktorý nafotil svet svojho syna autistu, aby ho lepšie pochopil.

Jeho osobný projekt echolilia je skvelým obrazom a záznamom toho, ako sa ľudia trpiaci autizmom cítia. Vyšiel aj knižne a obsahuje fotografie, kresby a rozhovor s otcom. Projekt vznikol v roku 2010, no aktuálny a prínosný je dodnes. Prinášam ho v rámci podpory Medzinárodného dňa povedomia o autizme.

foto: Timothy Archibald

Sa musím priznať, že aj pre mňa nie je niekedy ľahké nájsť ten správny tvar slova na označovanie príspevkov a často si rozklikávam už používané „kľúčové slová“, aby som dodržala presný tvar už raz použitého kľúčového slova. Určite je veľmi dobré, keď si každý člen skupinky označí príspevok, ktorý vkladá. V budúcnosti je ľahšie vyhľadateľný a v prípade, že padne tá istá otázka, iný člen skupiny si môže najčastejšie sa vyskytujúce otázky nájsť v najčastejšie označených príspevkoch. Samozrejme vyhľadávať podľa akéhokoľvek kľúčového slova sa dá aj iné neoznačené výrazy v políčku „hľadaj“...

Všeobecne o označovaní príspevkov sa dočítate na tejto adrese http://goo.gl/PX0brH. Ako je to v našej skupinke? Označovanie funguje rovnako, len nájsť tie „správne“ kľúčové slová možno nie je vždy tak jednoduché. Stav 50 najpoužívanejších kľúčových slov k 24.10. je nasledujúci a uvádzame ho pre inšpiráciu nižšie. V prípade, že sa kľúčové slovo už v zozname nachádza, prosím použiť ho v takom istom tvare, aby sa príspevok zaradil medzi najpoužívanejšie a aby nedochádzalo k duplicitám. Snáď vám tento výber kľúčových slov bude nápomocný, nakoľko je zoradený v abecednom zozname a rýchlejšie pohľadáte kľúčové slovo 😉

#urob_si_sam (prosím používajte namiesto #diy)
#uvazy
#vybernosica
#zaciname
#zima
#zumbucca

Na záver ďakujem za všetkých aj našej neustálej pomocníčke pri označovaní príspevkov Julke, ale aj za jej pomoc a revízii tohto článku. Vďaka @giulianka