Každý z nás si povie, že porucha príjmu potravy sa nás netýka a nikoho v okolí s takouto chorobou nepoznáme. Je tomu ale skutočne tak?

 Problém, zvaný nezdravý vzťah k jedlu a k sebe samému, sme v živote zažili niekoľkokrát každá jedna z nás. Že nie? Skúste sa zamyslieť. Nemôžem tvrdiť, že je to naša vina, ale tlak spoločnosti a "ukazovatele krásy" sú nastavené tak, že odmalička máme vtĺkané do hláv, ako máme vyzerať, čo máme jesť, kedy, čo je zdravé a čo nezdravé, aké ideály krásy si máme všímať a s kým všetkým sa máme porovnávať. Máme to tak podvedome vryté, že minimálne raz do dňa väčšina z nás kategorizuje, rieši svoje nedostatky, dopraje si nejaké jedlo, ktoré je zaškatuľkované ako nezdravé, avšak následne je zožieraná výčitkami a v hlave rozoberá, ako od zajtra už naozaj začne "jesť zdravo".

 Vidíte sa v tom? Myslíte si, že je zdravšie robiť toto, alebo si občas dopriať niečo kalorickejšie a byť s tým v pohode?

 Zdravý vzťah k jedlu totižto neznamená striktne vylučovať z  jedálnička akékoľvek potraviny, ale naopak, nájsť skutočnú rovnováhu, aby sme boli zdraví. A na to, aby sme zdraví boli, musí fungovať nielen telo, ale najmä psychika. Preto, pokiaľ ste na návšteve a bojíte sa dať si ten kúsok torty, aj keď by ste naň mali chuť, váš prístup k jedlu nie je správny. 

Tak čo, do ktorej kategórie sa teraz zaradíte? Ešte stále si myslíte, že to máte s jedlom a so seba-láskou OK? Ja sama som príkladom. Toto všetko som robila aj ja a často sa mi to stane aj teraz, avšak už si to plne uvedomujem, a snažím sa to komplet odstrániť. Nie len kvôli sebe, ale aj kvôli mojim dvom princeznám, pretože tie si odo mňa berú príklad vo všetkom, a verte, dievčatá, ktoré denne vidia ako ich mami riešia svoju postavu, nedokonalosti, majú výčitky a skúšajú najrôznejšie diéty, to potom robia tiež.

Nezdravý vzťah k jedlu je len krokom od poruchy príjmu potravy a ako sa posledné dni dozvedám, trpí tým aj v mojom okolí toľko ľudí, že nechápem. Ja som sa našťastie nikdy nedostala do tohto štádia (anorexie alebo bulímie), ale veľmi dobre si pamätám, ako som v cca 15stich rokoch našla jeden Pro Ana blog (blog podporujúci anorexiu) a obdivovala, že niekto dokáže mať také sebazaprenie a jednoducho nejesť. Chcem, aby si toto niekedy pomysleli moje deti? Len to prosím NIE!

A ako v praxi vyzerá taký balans u človeka, ktorý sa poučil (teda u mňa)? Jem intuitívne, to znamená, že dbám na svoje zdravie, nie len telesné, ale najmä psychické. Ak mám chuť na nejaké spracované jedlo (napr nejaký fastfood), tak si dám a výčitky nemám. Zvyšné jedlo počas dňa následne prispôsobím. Na raňajky zvyknem mať najčastejšie ovsenú kašu s ovocím, vajíčka alebo proteinovú palacinku #ketodiet. Obed mäso s prílohou- najradšej mám ryžu, a zeleninu, alebo klasické jedlá SK kuchyne. Jednoducho to, na čo mám chuť a čo uvarím. Olovrant je niekedy ovocie, niekedy tvaroh, inokedy protéinová paradajková polievka, ktorá je moja naj, niekedy niečo sladké. Na večeru mám veľmi rada domáce tortilly plnené čímkoľvek, čo chladnička dá 🙂 Keď mám chuť na koláč, dám si ho, keď mám chuť na zeleninu, dám si ju. Keď mám chuť cez deň jesť, tak jem a naopak 🙂

A čo sebaláska? Som v štádiu, keď sa mám naozaj rada. Konečne. Na svoje nedokonalosti už nepozerám ako na príťaž a som nesmierne vďačná, že o tom učím aj iné ženy. Pretože som bola obeťou porovnávania sa s dokonalými, najmä instagramovými "ideálmi", až kým som nezistila, že realita je často úplne niekde inde 🙂 

 Nedefinuje vás len vaše telo! Buďte zdravé, majte sa radi, pracujte na sebe ale najmä, BUĎTE ŠŤASTNÉ Pretože záleží na tebe teraz. Nie keď dostaneš tú prácu, nie keď schudneš 20 kg, nie keď ťa bude poznať veľké množstvo ľudí. Teraz. Len preto, že si.

PS: fotky sú porovnávačky uvoľneného tela a IG póz, a sú nástrojom  na ukázanie často zavádzajúcich výsledkov chudnutia, a na vyvrátenie ideálov.

Čo vy a vaše príbehy? Rada si ich prečítam. Napíšte mi do komentára a ja vás poteším srdiečkami 🙂