Deti milujem, sú môj život. Možno práve preto som k nim začiatkom mojej praxe bola až príliš tolerantná. Neskôr som prišla na to, že nie každá ich výhovorka je pravda a ďalšia opravná písomka neznamená, že dieťa bude mať lepšiu známku. Dospela som preto k názoru, že dieťa má pociťovať nielen od rodiča, ale aj od učiteľa, že je milované, no zároveň musí mať určené hranice, ktoré musí dodržiavať. Akonáhle to tak nie je, malo by dostať "stopku," ktorá mu povie, že to prehnalo.

 A čo by som radila rodičom, ktorí majú doma živé a neposedné dieťa? Svoje odporúčania dávam do niekoľkých bodov:

• Opakujte svojim deťom, že ich milujete. Deti to potrebujú počuť rovnako ako vy vo svojom živote. 
• Dávajte deťom svoju pozornosť. 
  Viem, je ťažké venovať sa práci, domácnosti a aj rodine. Ale ak deti nemajú pozornosť doma, hľadajú ju napríklad v škole. Častokrát na seba potom upozorňujú vyrušovaným na vyučovacej hodine. Prípadne si hľadajú partiu kamarátov (a nie vždy správnu), kde sa cítia dobre, pretože tu majú možnosť sebavyjadrenia.
• Stanovte si pravidlá a hlavne ich dodržiavajte. 
  Prideľte deťom nejaké domáce práce a dozerajte na to, aby ich splnili. Vďaka nim sa vaše deti naučia zodpovednosti a vám ostane tiež viac času napr. aj na rodinu. Pokiaľ dieťa svoju úlohu nesplní, malo by dostať primeraný "trest" napr. vo forme inej práce navyše plus splnenie aj prvej úlohy. Tak sa vaše dieťa naučí, že každý skutok má svoje dôsledky.
• Odmeňujte svoje deti.
  Keď dieťa prinesie dobrú známku zo školy, pochváľte ho. Pozitívna motivácia je lepším prostriedkom na rast osobnosti, ako karhanie prípadne výčitky. Za splnenie pravidiel môžete dať dieťaťu niečo čo si skutočne želá, prípadne s ním môžete ísť na nejaký pekný výlet.
• Dávajte deťom ďalšie šance. 
  Ak dieťa opakovane zlyhá v nejakom predmete, alebo v živote porozprávajte sa s ním. Je to lepšie ako to nechať na jeho pleciach a má sa s tým stále trápiť. Veď aj vám nešlo v škole a ani v živote všetko. Všetci robíme chyby, či sme dospelí alebo deti. Nezaslúžia si deti viac tolerancie ako my, dospelí?

Zdroje fotiek: pixabay.com

Keď som mala 19rokov myslela som si, že mi patrí celý svet, že všetko zvládnem a všade na mňa čakajú. Keď som mala 25rokov, zistila som, že mi nič nechýba a môžem dokázať všetko na čo si spomeniem....

   Dnes mám 35rokov a zistila som čo je to pokora. Obdiv pre všetky ženy, ktoré dokážu robiť viac vecí naraz, ako bravúrne dokážu zvládať prácu aj rodinu. Rodina je vlastne firma, ktorá musí fungovať za každých okolností, kde musí každý článok do seba zapadať a každý má v nej svoju úlohu. Klobúk dolu aj pred mužmi- manželmi, ktorí namiesto pivka s kamarátmi, vezmú futbalovú loptu a idú na ihrisko so synom, obdiv pre mužov, ktorí pochopili, že mužnosť nie je v dvíhaní činiek ale najsexi je muž s dieťaťom na hrudi a pri zapletaní dcérkiných vláskoch.

   Veľa ma naučila moja babka. Hoci má 77rokov  a trištvrte storočia za sebou, stále sa od nej niečo učím. Keď idem po obede umývať riad, opýta sa ma či „hafká“ (trnavský výraz, či to šteká 🙂 , že najdôležitejšia je pohodička a vychutnanie si spoločných chvíľ za stolom s kávičkou. Aj na manželské spolužitie mala moderný pohľad. Vraví: „ Aby bol muž spokojný, musí mať pravidelnú teplú stravu a pravidelný sex. Vraj keď už bola aj polievka presolená a mäso tvrdé, už vedela hneď čo je vo veci....a na ďalší deň, už ani polievka nemusela byť 🙂 

Hovorila mi príhodu, ako dedo neustále meškával na stretnutia, keď išli na nutné rodinné nákupy čo ju strašne iritovalo. A tak vymyslela, že ho už nebude čakávať na námestí ako sa dohodli ale za barom v kaviarni. Dedo bol z toho taký nervózny, že by jej náhodou mal niekto v tom bare kurizovať, že nikdy viac na stretnutie nemeškal.

    Obdivujem na nej ľahkosť žitia. Namiesto šetrenia si peňazí na truhlu ako to robia jej „kamošky“, kúpila si letenku do Monte Carla, aby si splnila sen, ktorý mala ešte ako mladá a to zahrať si v kasíne. No a na toto leto už má tiež plán - cestuje na majstrovstá Európy vo futbale do Francúzka.

   Mne povedala: „Nikdy si neodkladaj najkrajšie a najvzácnejšie poháre a šálky do vitrínky. Uži si ich a vychutnaj pohár kvalitného vínka z toho najkrajšieho pohára. Lebo teraz je život, práve v tejto chvíli!“ 

   Aj Vám milé mamičky a niekedy zdá, že sa rozčúlime nad vecami, ktoré  za to ani nestoja? Že objatie a úsmev na tvári je viac ako všetky bohactvá sveta? Že najkrajšie meno na svete je ... MAMA, OCKO.....

s prianím pekného dňa, Miška

Foto len ilustračné.

Zdroj: modernirodicia.sk

#rodina, #laska #zivotnypribeh #navrh

Stať sa maminou v sedemnástich prináša so sebou mnoho vecí, ktoré staršie mamičky neokúsia.

Nikto vám negratuluje k pozitívnemu testu, skôr vidíte šokované pohľady, žiadne zverejňovanie testov na modrý koník a už vôbec nie na facebook, už dlho som bola na tejto stránke, písala si so žienkami, ale svoj vek som priznala až oveľa neskôr. Musím však povedať, že Moniku milujeme od prvého okamihu, odkedy sme sa o nej dozvedeli. Je však ťažké, že sa to netýka len vás dvoch (troch) ale všetkých, s ktorými žijete a vonkoncom na to nie sú pripravení. Táto príprava a zmierenie trvá mesiace, ale po nej prichádza zvedavosť, či je zdravé, čo to bude a s pozitívnymi informáciami radosť.  To by bolo poriešené. Čo sa mňa týka, nikdy ma ani nenapadlo fintiť sa, aby som bola krásna tehuľa. Ani raz. Hoci som sa už veľmi tešila z každého kopnutia, najradšej som nosila čo najvoľnejšie veci, pokiaľ to šlo (a to sa rada pekne obliekam aj maľujem).

Ani so svadbou to nie je jednoduché. Veľmi sme sa chceli vziať, obaja dodnes cítime, že sme urobili správne, keď sme sa rozhodli podať žiadosť na súd, aby nám to vôbec bolo umožnené pred narodením našej milovanej krásavice. To nám vyšlo a pán farár bol zhovievavý. Svadba nebola obrovská, ani biele šaty (ktoré som ani nechcela, chcela som modré ako nebo). Ale bola nádherná. Počas pôrodu všetci tí, čo boli predtým šokovaní a sklamaní vyvolávali každú hodinu, či už je to zlatíčko na svete. Prišla 🙂. Nevedela som ju ani správne nakojiť a už vôbec prebaliť. Pri odgrcnutí si mlieka som utekala za sestričkou, že malá zvracia 😀. Všetko sme sa spolu naučili. Bola s nami v našo prvom byte v podnájme. Bola tam, keď som sa učila pustiť práčku a žehliť.

Keď muž chodil na týždňovky, nikdy som nebola sama. Oslávila so mnou osemnástku, devätnástku aj dvadsiatku. S tatíkom zas 19,20 a 21.Dnes je z nej škôlkarka. Všetci ju milujeme a ona nám dáva toľko lásky, koľko by som vôbec od dvaapólročného dievčatka vôbec nečakala.Dnes po škôlke nám obom bolo zle, ona zvracala, ale potom už v poriadku  ja mám žalúdočné kŕče doteraz, Tatík šiel svokrovcom pomáhať s oknami a príde zajtra, tak sme spolu ležali v posteli a ona mi hovorí, že bude dobre, nebude ťa už bolieť bruško a hladká ma. Čo krajšie ma mohlo v živote stretnúť?

Ja viem, že to bolo náročné a nie len pre nás, ale to, že teraz v dvadsiatke mám dcérku, ktorá ma vie utešiť, opísať mi deň, povedať, že nás ľúbi a vie o čom hovorí je to najkrajšie, o čom sa mi kedy mohlo snívať.Možno som tento článok napísala preto, aby som vyjadrila svoje myšlienky, možno preto, aby aj ostatné mamičky videli, aké to má nevýhody a výhody a možno preto, aby si to raz moja dcérka prečítala a vedela, že hoci nebola plánovaná, bola veľmi milovaná a aj chcená 🙂

P.S. Pozdravujem všetky starostlivé mladé maminky zo skupiny Mladé maminky (16-20 rokov), plus @norikk, ktorá v nej síce neviem prečo nie je, ale je to moja kamarátka a starostlivá mladá maminka aj tak 😀

Milujúca maminka Monika 🙂