Nočný krik a zúrivosť u trojročného
Dobry den, maly mava v noci strasne ako keby zachvaty. Je to ako ked ma zachvat vzdoru ale deje sa to v noci. Place, kope, zuri… nechce nas, chce nas… chce ist tam, nechce ist tam a takto dokola. Uz som skusila rozpravat na neho, ignorovat ho, hladkat.. nic nepomaha.. myslim su ze tentokrat to ma suvis so skolkou. Zacal v januari chodit a tento stav trva cca 3 tyzdne takmer kazdu noc. Niekedy 20 min, inokedy aj 2h. Stretli ste sa s tym niektora? Povedzte, prosim, ze sa to deje normalne… nejake tipy, ako to riesit. 😵💫
@selest nie je to nocny des, je pri vedomi.. rano dokonca povie, ze plakal v noci 🤷🏻♀️
@dominica007 ak je pri vedomi a pamata si, tak potom nocne mory. Je to skoro to iste ako nocny des, len prave tym ze to vnima sa rozlisuje. Moja ma prave ten nocny des, aj diagnostikovany polysomnografiou, zachvaty tak 3-4x za noc, niektory obcas skonci v bezvedomi. Len ona pri tom spi a rano si nepamata. To je ten rozdiel. My s tym chodime k soankovej neurologicke, blbe ale je, ze na to okrem utlmovakov nic nieje.
Nocny des podla mna veru, pamata si to rano? Mne syn byval v tom veku vela namesacny, normalne komunikoval, chodil po dome, robil kadeco... a rano ani potuchy, ze co sa dialo...
@dominica007 my sme si prešli podobnými stavmi, každý mi vravel, že ide o nočný des, že to prejde. Mávali sme šialené noci, občas chvíľku, inokedy dlhšie, nevedela som čo s ním, tak som si ho vždy zobrala k sebe do postele, pritúlila až kým sa pomaly ukľudnil. Hovorila som mu, že už je dobre, je v bezpečí, že ho ľúbim a odrazu z neho vyšlo, že niečo sa udialo v škôlke, niečo čo sa mu nepáčilo, na ďalší krát som sa dozvedela, že nesmie plakať, lebo v škôlke sa neplače, lebo už je veľký. Všetok potlačený strach a obavy z neho vyšli v noci von. Bál sa že ho tam necháme navždy, že už ho nechceme, že tam chodí lebo neposlúcha a rôzne iné dôvody, ktoré by ma nikdy nenapadli. Keď som sa pýtala učiteľky, všetko bolo podľa nej v poriadku, keď som neskôr zopakovala otázku s tým, či deti nesmú plakať, povedala že do škôlky sa nechodí plakať. Skončilo to tak, že prvý rok bol viac doma ako v škôlke, aj preto že po pár dňoch v škôlke vždy ochorel a sám hovoril, že chce byť chorý aby bol so mnou doma. Nám však veľmi pomohlo, že mohol spať s nami. Kúpili sme veľkú posteľ, pripojili ju k našej a stačilo keď ma v noci mohol držal za ruku. Na škôlku si zvykol až v ďalšom roku, keď dostal novú pani učiteľku, tá mu na všetko čo urobil vravela, že jej robí veľkú radosť aký je šikovný, ako vie krásne kresliť (nechcel v škôlke kresliť), keď sa prvý prezliekol... a on chodil do škôlky aby robil pani učiteľke radosť 🙂
Nocny des, casom to preslo