KočíkopédiaOtec pri pôrode
Otec pri pôrode môže všetko pozorovať a povzbudzovať budúcu mamičku. Jeho prítomnosť je rovnako dôležitá ako prítomnosť lekára a pôrodnej asistentky.1 Posledné týždne tehotenstva by sa mal zoznámiť so základnou fyziológiou pôrodu32. Mal by podporovať mamičku v dodržiavaní zdravého životného štýlu a pomôcť jej pripraviť sa na bábätko a na pôrod. V žiadnom prípade by otec na účasť pri pôrode nemal byť nútený.
Video: "Mať oporu pri pôrode je jedna z najdôležitejších vecí" - Pôrodné desatoro s Barčou
Nevynechajte ďalšie zaujímavé video rozhovory o pôrodoch
Otec by mal byť láskyplný, priateľský a zodpovedný. Mal by poznať želania a zvyky rodičky, mal by poznať základnú fyziológiu pôrodu. Otec by mal rozumieť emocionálnej stránke pôrodu.
Prínosy otca pri pôrode
Pre ženu môže byť pripravený otec veľkou oporou. Zabezpečí pohodu, ochranu a komunikáciu s pôrodným personálom. Spoločne zvládnutý pôrod u mnohých párov prehĺbi ich vzájomný vzťah.
Muž by mal počas pôrodu
- poskytnúť bezpečie, podporu, úľavové techniky,
- pomôcť pri presadzovaní predstáv rodičky - zabezpečiť bonding2,
- zaznamenávať dĺžku kontrakcií a časový interval medzi nimi,
- počas kontrakcií musí zostať v pokoji a hovoriť s rodičku, pozrieť jej do očí a dýchať s ňou,
- držať rodičku za ruku, používať očný kontakt a usmievať sa,
- po pôrode zostať s mamičkou, dať jej napiť vodu,
- pri akútnom cisárskom reze60 otec môže sprevádzať bábätko na ošetrenie a sledovať, čo sa s ním deje,
- ak bábo odnesú, mal by ho určite pofotiť.
Muž by nemal počas pôrodu
- spochybňovať ženu, kričať, poučovať, hodnotiť, komentovať,
- vstupovať do konfliktu s personálom,
- žartíky a odpútavanie od pôrodu sú dobré na úvod pôrodu, neskôr sa má stíšiť,
- o prípadnom fotení a nakrúcaní sa treba dohodnúť vopred.
Taška pre otca do pôrodnice by mala obsahovať
- dostatok mincí - na nemocničné parkovisko, na telefonovanie,
- digitálny fotoaparát, videokameru alebo smartphone,
- kefku na zuby a zubnú pastu,
- oblečenie na prezlečenie,
- plavky v prípade pôrodu do vody,
- tipy pre pôrod z predpôrodných kurzov,1
- lieky,
- občerstvenie a nápoje,
- knižku, časopis,
- okuliare, kontaktné šošovky,
- pohodlné topánky,
- vankúš,
- masážne pomôcky a oleje.
Prítomnosť otca pri pôrode je určite pozitívnym faktom. Pomáha urobiť pôrod krajším a nezabudnuteľným pre oboch rodičov.
Viac o otcovi pri pôrode na modrykonik.sk
- Diskusia Má právo byť otec pri pôrode?
- Diskusia Otec pri pôrode
- Diskusia Manžel pri pôrode plánovaným cisárskym rezom
- Diskusia Otec pri pôrode. Ako to prebieha?
- Článok Otecko, rodíme!
Použité zdroje
- http://www.babycentre.co.uk/a1045931/hospital-bag-for-dads
- http://www.pluska.sk/izdravie/muzsky-svet/muz-pri-porode-co-mal-robit-comu-vyhnut.html
- http://primar.sme.sk/c/4116743/pomoc-otca-pri-porode.html
- http://predporodnapriprava.sk/index.php?location=/Priprava-na-porod/Porod/Otec-pri-porode&view_se...
- https://web.archive.org/web/20180904200442/http://www.bounty.com/about-bounty/about-us/dads-survi...
Hodnotenia a skúsenosti s otcom pri pôrode
Tatinko srandista
Môj manžel bol pri oboch pôrodoch :). Keď som mu oznámila, že by som chcela aby bol pri mne, začal panikáriť. On nepojde, on sa boji, on neznáša krv. No tisíc výhovoriek ako nepôjde. A on je prvý čo leží pred TV keď ide Baby Boom.
Prvý syn si zmyslel, že sa začne tlačiť uprostred nákupu - bolo asi 10 hodín ráno. Keď som začala objímať stĺpy v obchode, už i manžel spozornel. Rýchlo sme zaplatili a že odpočinieme si u môjho otca v práci. Po vyjdení 15 schodov, som sa usadila do točiacej stoličky a otec s hrôzou asi po 10 minútach návštevy a troch kontrakciach hovorí: ona rodí!!! Zastavili sme sa teda doma, dala som si sprchu- trochu pomohla, vzali zbalený kufor a šup do 25km vzdialenej nemocnice. Konečne som pochopila načo sú tie rúčky nad dverami v aute.
Príchod do nemocnice bol okolo pól dvanástej. Veď máme čas. A že nech nerobím paniku, tak idem pozrieť, či tam je môj doktor. Po 25 schodoch nahor som sa dovalila. No nebol! Tak na príjem opäť 25 schodov dole. Doktorka sa ani na mňa nepozrela. Poslala ma rovno a urýchlene na 4 poschodie. Tak som zazvonila. Prišla pani sestrička. Ešte stále s malou dušičkou som dúfala, že syn si robí srandu. Nerobil. Otvorená na 5cm. Dali mi klistír. Najlepším kamarátom na najbližšiu hodinu bola sprcha. Manžel trpezlivo čakal vonku. Opäť kontrola, že 8cm. A to už ma brali na sálu. Keď oznámili mužovi, že rodím a či chce byt pri pôrode, ten začal behať ako splašený. Poslali ho zaplatiť poplatok za účasť pri pôrode. A on sa opýta: A epidurálka ? Sestrička len sucho: Už nestíhate. Pochopil, že asi to bude rýchlo. Priletel teda hore, išli mu obliecť plášť. Obliekol si ho samozrejme naopak :) .
Doviedli ho ku mne. Plodovú vodu mi museli pichnúť. Moje kontrakcie už boli teda riadne. Ako opora bol super : Janka nechráp! Už som bola riadne vyčerpaná a medzi kontrakciami som zaspávala na pár sekúnd trvajúce spánky. A tak sa stalo, že keď ma prišla kontrolovať sestrička, kričí na doktora: rodíme. Prebrali ma tak zo spánku, že mi z pohodlného spacieho lôžka urobili kozu. A že maminka tlačte! Tak som tlačila, vyčerpaná ako kôň. Zle dýchanie. No pichli mi niečo nech to ide. Po tom, čo zbadal nožnice k nástrihu zbledol a oblial ho pot a rozprával - neviem síce čo, lebo som mala tlačiť. Pri tlačení držím manželovi ruku a on priškrípnutým hlasom : A máte tu i sádrovňu? Sestričky sa chichotali, a doktor pohotovo, že na prízemí. Viem, že mi museli i brucho potlačiť, lebo to išlo fakt náročne. Konečne o 17:05 bol malý vonku. Hneď ho brali preč a manžel letel s foťakom za nimi: No aby ste mi ho nevymenili. Medzitým ma presvedčili, že mám dosť sily porodiť placentu. Nemala som, ale musela som. Sestričky mi priniesli späť 2 chlapov. Položili dieťa na mňa. A ten pocit bol na nezaplatenie. Vtedy som povedala vetu: Ja chcem zažiť toto ešte raz! Doktorka a sestrička skoro odpadli. A začali šiť. Ak poviem, že to bolelo viac ako cely pôrod, asi neuverite. Pri šití doktorke niečo kovové padlo na zem, syn zdvihol krk a pozrel tým smerom. Doktorka sa pýta: To čo máte? A manžel: No dúfam, že naše dieťa! Po dvoch hodinách sme sa rozlúčili a tato nebol do druhého dňa obeda zastihnuteľný, ani na telefóne ani doma. Vyzeral horšie ako ja.
O necelé dva roky neskôr....
Mali sme ísť v to ráno na odbery kôli epidurálke. Manžel spal a syn nechcel v noci spať, do pól tretej rána som behala k nemu. Neviem či mal tušenie, že dnes je ten deň, keď bude mať bračeka. O pól štvrtej začali kontrakcie. Tak som sa prechádzala, skontrolovala si tašku, dala som si sprchu, ľahla si. Zas kontrakcie, takže opäť sprcha, prechádzky po dome... Konečne zvonil budík. Manžel vstal a kľudne mu oznamujem, že rodím. Panika, stres, prečo som ho nezobudila skôr. Sa tváril ako keby rodil on. Opäť 25 km do nemocnice. Už asi po 15km som mala dosť. A obľúbená zápcha pred veľkomestom. Super. Okolo pól 8 sme prišli sme na príjem, opäť nás hnali hore do pôrodnej sály. Manžel bežal pre tašku a zaplatiť poplatok. Obliekol si plášť, tento raz nie naopak! Šupli nás na pôrodnú sálu. Otvorená na 6. Počasie vonku hnusné. V noci sa menil tlak a tak pôrodnica plná. Z každej strany bolo počuť vzdychanie, achkanie a jojkanie. To bolo i pre nás nové. Keďže pri prvom sme tam boli tri a teraz plne vyťažené všetky boxy a lekári odbiehali i na cisárske rezy. Snažila som sa chodiť, skákať na fit lopte. Len na wc ma nechceli pustiť. Najčastejšie som visela na manželovi a nadávala, že mi to bol čert dlžen. Zdalo sa mi to tento krát ako vecnosť. Pani na ľavo, kričala pri pôrode, môj manžel dostal strach. Pani na pravo nevládala a plakala. Tam už som mala strach i ja. Bola som rada, že som ho tam mala a mohla som ho kedykoľvek objať, vynadať mu, či porozprávať sa s ním. Začo mu ďakujem. Okolo 11tej volali opäť doktorov ku cisárskemu. Po ceste ma skontrolovala doktorka a povedala, že už to nebude dlho trvať. I tak bolo. Do 15 minút boli kontrakcie silné a keď sa išli pozrieť ako to vyzerá, zavolali hneď doktorov. Manžel poslušne tento krát stál za mojou hlavou a už sa nepokúšal robiť si srandu. Nožnice, opäť ho oblial pot a ja som sa smiala, že ho to bolí viac ako mňa. Ja som to necítila. Babo bolo o 11:30 na svete. Opäť utekal urobiť foto. No nech nám ho nevymenia! Potom mi priniesli bábo a dali na prsia. Mala som pocit, že vytiahne zo mňa i dušu. Manžel sa pokúsil o vtip, či si urobíme ešte tu vysnívanú Katku, ale pohľad ho zabil a radšej zmĺkol. Ale doktor sa schuti na tej scéne zasmial. Prvá foto s tatom stojí zato. Dodnes naneho pozerá tak. Tatino si to tento krát užil úplne inak. Nemenila by som nič. Boli to najkrajšie okamžiky, teda minúty, či hodiny.
Prvý syn si zmyslel, že sa začne tlačiť uprostred nákupu - bolo asi 10 hodín ráno. Keď som začala objímať stĺpy v obchode, už i manžel spozornel. Rýchlo sme zaplatili a že odpočinieme si u môjho otca v práci. Po vyjdení 15 schodov, som sa usadila do točiacej stoličky a otec s hrôzou asi po 10 minútach návštevy a troch kontrakciach hovorí: ona rodí!!! Zastavili sme sa teda doma, dala som si sprchu- trochu pomohla, vzali zbalený kufor a šup do 25km vzdialenej nemocnice. Konečne som pochopila načo sú tie rúčky nad dverami v aute.
Príchod do nemocnice bol okolo pól dvanástej. Veď máme čas. A že nech nerobím paniku, tak idem pozrieť, či tam je môj doktor. Po 25 schodoch nahor som sa dovalila. No nebol! Tak na príjem opäť 25 schodov dole. Doktorka sa ani na mňa nepozrela. Poslala ma rovno a urýchlene na 4 poschodie. Tak som zazvonila. Prišla pani sestrička. Ešte stále s malou dušičkou som dúfala, že syn si robí srandu. Nerobil. Otvorená na 5cm. Dali mi klistír. Najlepším kamarátom na najbližšiu hodinu bola sprcha. Manžel trpezlivo čakal vonku. Opäť kontrola, že 8cm. A to už ma brali na sálu. Keď oznámili mužovi, že rodím a či chce byt pri pôrode, ten začal behať ako splašený. Poslali ho zaplatiť poplatok za účasť pri pôrode. A on sa opýta: A epidurálka ? Sestrička len sucho: Už nestíhate. Pochopil, že asi to bude rýchlo. Priletel teda hore, išli mu obliecť plášť. Obliekol si ho samozrejme naopak :) .
Doviedli ho ku mne. Plodovú vodu mi museli pichnúť. Moje kontrakcie už boli teda riadne. Ako opora bol super : Janka nechráp! Už som bola riadne vyčerpaná a medzi kontrakciami som zaspávala na pár sekúnd trvajúce spánky. A tak sa stalo, že keď ma prišla kontrolovať sestrička, kričí na doktora: rodíme. Prebrali ma tak zo spánku, že mi z pohodlného spacieho lôžka urobili kozu. A že maminka tlačte! Tak som tlačila, vyčerpaná ako kôň. Zle dýchanie. No pichli mi niečo nech to ide. Po tom, čo zbadal nožnice k nástrihu zbledol a oblial ho pot a rozprával - neviem síce čo, lebo som mala tlačiť. Pri tlačení držím manželovi ruku a on priškrípnutým hlasom : A máte tu i sádrovňu? Sestričky sa chichotali, a doktor pohotovo, že na prízemí. Viem, že mi museli i brucho potlačiť, lebo to išlo fakt náročne. Konečne o 17:05 bol malý vonku. Hneď ho brali preč a manžel letel s foťakom za nimi: No aby ste mi ho nevymenili. Medzitým ma presvedčili, že mám dosť sily porodiť placentu. Nemala som, ale musela som. Sestričky mi priniesli späť 2 chlapov. Položili dieťa na mňa. A ten pocit bol na nezaplatenie. Vtedy som povedala vetu: Ja chcem zažiť toto ešte raz! Doktorka a sestrička skoro odpadli. A začali šiť. Ak poviem, že to bolelo viac ako cely pôrod, asi neuverite. Pri šití doktorke niečo kovové padlo na zem, syn zdvihol krk a pozrel tým smerom. Doktorka sa pýta: To čo máte? A manžel: No dúfam, že naše dieťa! Po dvoch hodinách sme sa rozlúčili a tato nebol do druhého dňa obeda zastihnuteľný, ani na telefóne ani doma. Vyzeral horšie ako ja.
O necelé dva roky neskôr....
Mali sme ísť v to ráno na odbery kôli epidurálke. Manžel spal a syn nechcel v noci spať, do pól tretej rána som behala k nemu. Neviem či mal tušenie, že dnes je ten deň, keď bude mať bračeka. O pól štvrtej začali kontrakcie. Tak som sa prechádzala, skontrolovala si tašku, dala som si sprchu, ľahla si. Zas kontrakcie, takže opäť sprcha, prechádzky po dome... Konečne zvonil budík. Manžel vstal a kľudne mu oznamujem, že rodím. Panika, stres, prečo som ho nezobudila skôr. Sa tváril ako keby rodil on. Opäť 25 km do nemocnice. Už asi po 15km som mala dosť. A obľúbená zápcha pred veľkomestom. Super. Okolo pól 8 sme prišli sme na príjem, opäť nás hnali hore do pôrodnej sály. Manžel bežal pre tašku a zaplatiť poplatok. Obliekol si plášť, tento raz nie naopak! Šupli nás na pôrodnú sálu. Otvorená na 6. Počasie vonku hnusné. V noci sa menil tlak a tak pôrodnica plná. Z každej strany bolo počuť vzdychanie, achkanie a jojkanie. To bolo i pre nás nové. Keďže pri prvom sme tam boli tri a teraz plne vyťažené všetky boxy a lekári odbiehali i na cisárske rezy. Snažila som sa chodiť, skákať na fit lopte. Len na wc ma nechceli pustiť. Najčastejšie som visela na manželovi a nadávala, že mi to bol čert dlžen. Zdalo sa mi to tento krát ako vecnosť. Pani na ľavo, kričala pri pôrode, môj manžel dostal strach. Pani na pravo nevládala a plakala. Tam už som mala strach i ja. Bola som rada, že som ho tam mala a mohla som ho kedykoľvek objať, vynadať mu, či porozprávať sa s ním. Začo mu ďakujem. Okolo 11tej volali opäť doktorov ku cisárskemu. Po ceste ma skontrolovala doktorka a povedala, že už to nebude dlho trvať. I tak bolo. Do 15 minút boli kontrakcie silné a keď sa išli pozrieť ako to vyzerá, zavolali hneď doktorov. Manžel poslušne tento krát stál za mojou hlavou a už sa nepokúšal robiť si srandu. Nožnice, opäť ho oblial pot a ja som sa smiala, že ho to bolí viac ako mňa. Ja som to necítila. Babo bolo o 11:30 na svete. Opäť utekal urobiť foto. No nech nám ho nevymenia! Potom mi priniesli bábo a dali na prsia. Mala som pocit, že vytiahne zo mňa i dušu. Manžel sa pokúsil o vtip, či si urobíme ešte tu vysnívanú Katku, ale pohľad ho zabil a radšej zmĺkol. Ale doktor sa schuti na tej scéne zasmial. Prvá foto s tatom stojí zato. Dodnes naneho pozerá tak. Tatino si to tento krát užil úplne inak. Nemenila by som nič. Boli to najkrajšie okamžiky, teda minúty, či hodiny.
(2 fotky)
2 ľudia považujú za užitočné
Opora
Pri prvých dvojičkách bol manžel pri mne. Prešiel si somnou celé "vyvrcholenie" očakávania. Držal ma za ruku, utieral čelo, vlhčil pery gázovým tampónom, podporoval ma svojimi slovami, ktoré vzhľadom na konkrétnu situáciu volil veľmi uvážlivo. Niekoľkokrát som ho vraj poslala v tom čase "do čerta", ale vďaka jeho trpezlivosti zostal. Veľmi mi pomohol aj v ťažšom momente, keď mi na pôrodnej sále oznamovali diagnózu, s ktorou sa druhá z dvojičiek narodila. Ostal s nami i napriek tomu. A zostáva s nami i po narodení našich druhých dvojičiek, pri ktorých narodení žiaľ nebol, lebo prišli na svet sekciou. Už budú mať tri roky :-) Máme teda štyri dievky. Prítomnosť otca na pôrodnej sále môžem váhajúcim mamičkám len odporučiť. Samozrejme, hlavné slovo má partner, pretože on najlepšie vie,či je schopný " to dať". :wink:
1 človek považuje za užitočné
Tehotenský newsletter
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu
Nepoznáš týždeň tehotenstva? Vypočítaj si ho v Tehotenskej kalkulačke
