Aké hodnoty vyznáva slovenské školstvo?

nedá mi nepodeliť sa s Vami o tento článok nakoľko vystihuje moju mienku.

Aké hodnoty vyznáva slovenské školstvo?

Na Slovensku neexistuje skutočná diskusia o povahe školstva. Občas vybuchnú vášne kvôli nezmyselne rozhádzaným peniazom, inokedy kvôli výsledkom v nejakom meraní, potom zasa všetci hľadajú lietajúcich profesorov, aby sa o týždeň naľakali z nejakých ministerských sľubov... Všetko po čase utíchne, lebo sú to iba detaily. Podstatnými vecami sa nezaoberáme. Skoro vôbec nediskutujeme o povahe nášho školstva, o jeho smerovaní, o jeho hodnotových základoch.

Táto krajina nemá víziu školstva. Ani vo verejnej diskusii, ani v teoretických prácach, ani vo vládnych vyhláseniach, ani v predstavách väčšiny učiteľov. Dokonca ani rodičia neukazujú nejakú víziu, ako by chceli mať svoje deti vychovávané (ak nerátame rôzne „krčmové reči", v ktorých každý školstvu rozumie).

V zápase o opravu striech na školách, o nové učebnice a o platy učiteľov sme úplne zabudli, že výchova a vzdelávanie v škole by malo vychádzať z nejakej predstavy o cieľoch, o ideáloch, o normách školy, a tým aj o cieľoch spoločnosti - o tom, kam chceme smerovať, aké deti chceme mať.

Škola by mala vychádzať z predstavy o tom, aká má byť naša budúcnosť. O tom, aké hodnoty táto spoločnosť vyznáva.

Tie sa jasne odrazia v organizácii školy. Aj keď skutočná diskusia o zmysle školy u nás neexistuje, predsa sa naše školstvo riadi nejakou víziou. Ona vznikla samospádom, v dávnej minulosti, ale stále sa jej pridržiavame.

Aké hodnoty ukazuje naše školstvo? Akú víziu v ňom uplatňujeme? - Spýtať sa možno aj inak: Aké hodnoty vštepujeme deťom v školách?

V prvom rade ukazujeme deťom, že nie je dôležité byť múdrym a citlivým, dôležité je byť vzdelaným. Vlastne ani vzdelaným netreba byť - ešte dôležitejšie je byť učeným. Treba si veľa pamätať zo všetkých možných odborov, ale netreba rozumieť súvislostiam ponad odbory, ani rozmýšľať o nich. Nie je dôležité vedieť využiť vedomosti, ktoré v škole deti získajú - dôležité je správne ich reprodukovať.

Ak naše školopovinné deti nechtiac vystavíme testom, ktoré tento princíp narušia (napr. PISA), okamžite sami seba presviedčame, že tie testy sú zlé.

Ak tie testy nútia deti rozmýšľať, radšej sa presviedčame, že nevyhovujú našim deťom. A máme pravdu, tieto testy nevyhovujú nášmu školstvu, lebo to neučí deti rozmýšľať. Učí deti viac-menej mechanicky reprodukovať.

Deti okrem toho učíme, že musia podávať výkony. Čo najlepšie výkony. Známka ako vyjadrenie výkonu je tým najdôležitejším, lebo od nej v našom školstve závisí ďalšie vzdelávanie detí. Známka hovorí, že výkon určuje hodnotu človeka a jeho budúcnosť. Nie je dôležité byť spokojný, múdry, šťastný, ale - výkonný.

Predmety, ktoré nemajú známku, nemajú cenu ani v očiach detí, ani u učiteľov a vedení škôl, ani u rodičov. Hlavná snaha všetkých zainteresovaných sa orientuje na získavanie známok.

Potom pre istotu začneme známkovať - teda vyrábať rebríčky úspešnosti - aj v predmetoch, ktorých povaha je úplne protikladná takým rebríčkom (napr. v občianskej výchove). Samozrejme musíme zmeniť aj povahu predmetu a upraviť ho tak, aby sa známkovať dal. Čiže vlastne neprispôsobíme hodnotenie žiakov povahe predmetu ani povahe detí, ale predmety upravujeme pre známkovanie.

Deti to rýchlo pochopia a neučia sa kvôli sebe, ale kvôli známkam. Aj keď im rodičia ideologicky občas tvrdia opak.

Ak je dôležitý výkon a učenosť, nie je potrebné cítiť, mať fantáziu, snívať, tešiť sa zo života. Podobné neuchopiteľné a nemerateľné veci nemajú hodnotu. Hodnotu má to, čo je exaktné, čo možno spočítať, odmerať, vyjadriť číslom - teda prírodovedné predmety.

Hodnotu nemá to, čo je emocionálne, fantazijné, kde existuje viac možností riešenia - teda umelecko-výchovné predmety (spomeňme si večné zápasy o ospravedlnenie existencie umeleckých výchov a na druhej strane žiadne problémy napr. s existenciou fyziky, biológie v škole).

To, čo je niekde uprostred, strpíme - napr. históriu. Aj taký dejepis však zdôvodňujeme potrebou vlastenectva (teda ideologicky a bez ohľadu na deti). Nevnímame jeho dôležitú úlohu v rozvoji sebauvedomenia detí.

Školstvo deťom ukazuje, že v spoločnosti musí vládnuť prísna hierarchia a autokratické riadenie. Usporiadanie štandardnej triedy a štandardné fungovanie vševediaceho učiteľa, všemocného riaditeľa školy i takmer rovnako mocného údržbára/školníka hovoria jasne.

Deťom ukazujeme, že medzi nimi sú rovní a rovnejší. Tých, čo majú podnetné rodinné zázemie, nechávame podávať vyššie výkony. Tých, čo majú smolu a rodina im poskytne menej podnetov, pokojne zanedbávame (v slovenskom školstve je veľmi silná závislosť medzi rodinným zázemím dieťaťa a jeho úspešnosťou v škole - na rozdiel od väčšiny európskych krajín).

Nesloboda pohybu počas pobytu v škole, striktné vymedzenie priestoru a času na vykonávanie akejkoľvek činnosti v našej škole hovorí deťom, že svet nie je miestom na potešenie. Školský svet je usporiadaný ako svet neslobody a emocionálnej chudoby, bez možnosti uplatniť predstavivosť, bez možnosti prichádzať s neštandardnými riešeniami problémov. Je to svet tvrdej práce na rozdiel od sveta voľného(!) času.

Naša škola jasne deťom ukazuje hodnotu práce - práca je odcudzená drina, je to svet povinnosti a nie svet radosti. Deti zisťujú, že skutočne žijú mimo školy, tam, kde nemajú školské povinnosti. My ich však školou učíme, že voľný čas je zabíjanie času, ale to vážne a potrebné sa deje pri školskej drine.

Kto chce v tomto svete driny uspieť, musí drieť ešte aj doma nad domácimi úlohami, čiže ukrajovať si z voľného času, tak isto, ako to robia dospelí ľudia. - Ukazujeme deťom, že ich detský svet nie je tým pravým svetom. Tým pravým je náš dospelý svet rutiny, štandardov, driny.

Deťom neukazujeme, že chyby sú prirodzenou súčasťou života. Chyby prezentujeme ako osobné zlyhanie a deti za ne trestáme - zlou známkou, vylúčením z ďalšieho vzdelávania, odsunom na okraj spoločnosti. Niekedy sa ten, čo "zlyhal", stáva triednym rebelom, za ktorým idú niektorí žiaci z triedy, ale iní (vrátane učiteľov) ho odcudzujú, lebo narúša zvyšovanie výkonu väčšiny.

Deti, ktoré prídu do prvej triedy s chuťou objavovať zázračnosť sveta, veľmi rýchlo presvedčíme, že svet nie je zázračný, neponúka množstvo zážitkov a nepodnecuje našu fantáziu. Ukážeme im svet ako suchú štruktúru, rozčlenenú do zásuviek, priečinkov, štruktúr a kategórií.

Deti presvedčíme, že nie sú schoné samostatne nič dôležité objaviť. Svet nemajú objavovať, ale majú sa o ňom dozvedať(!) pod prísnym vedením učiteľa, v pevnej postupnosti, do ktorej deti vôbec nemôžu zasiahnuť a metódami, ktoré si deti neurčujú. Poznávanie sveta tak deťom neprezentujeme ako ich vlastné objavovanie, ale ako preberanie informácií o tom, čo objavili iní.

Našim učiteľom zasa ukazujeme, že sú nesvojprávni, pretože neveríme, že dokážu samostatne a zmysluplne rozmýšľať o obsahu vzdelávania, o učebniciach, o organizácii školského života. Centrálne, teda až z ministerstva, im musíme určovať, čo a ako majú učiť, alebo ktoré učebnice sú správne, koľko žiakov majú učiť. S pomocou všemocných inšpektorov im často určujeme, ktorú látku v ktorom mesiaci majú deťom prednášať.

Čo sa dá s tým všetkým urobiť?

Urobiť všetko naopak.

Dať deťom možnosť stanovovať si oblasti, tempo aj organizáciu toho, ako objavujú svet. Nestresovať ich známkami a nenútiť silou mocou všetky do výkonu.

Dať učiteľom a školám slobodu v rozhodovaní o tom, čo budú učiť, ako budú postupovať a aké pomôcky využijú.

Rovnomerne rozdeliť školský čas medzi exaktné a ne-exaktné oblasti poznávania, medzi to, čo sa vieme odmerať a to, kde sa vieme emocionálne nadchnúť (čo vôbec nemusí byť v protirečení, v dnešnom školstve to však v protirečení je).

Nechať deti, nech uplatnia svoju fantáziu a tvorivosť a nezabíjať tieto schopnosti v mene osvojovania si nejakých informácií.

Skoro všetci v tomto štáte sme vyrástli v tej suchej škole, ktorá zabíja fantáziu, emocionalitu a tvorivosť. Ťažko sa nám hľadajú iné cesty. To však neznamená, že by iné cesty neboli možné.

Lenže na to treba odvahu - od prvého učiteľa až po najvyššieho úradníka ministerstva.

zdroj
Čítajte viac: http://mistrik.blog.sme.sk/c/347129/Ake-hodnoty-vyznava-slovenske-skolstvo.html#ixzz2rKuAnp00