I´m a survivor, alebo Kurz prežitia

Trvalo to dva roky. Dva sakra dlhé a ťažké roky, plné pochybností a zúfalstva a plaču. Veru, toľko sĺz trebalo, toľko "amokov", kriku, revu, hystérie, pocitov.. Že je to celé v prdeli, že som to maximálne pokašľala, že nech robím, čo je v mojich silách, aj tak je to prd platné. Ale! Asi to s tou mojou výchovou nie je až také zlé, ako sa mi celé tie dva roky, ktoré by som romanticky nazvala "kurz prežitia", zdalo.

Že o čom točím? No moment, možno to o chvíľu začne dávať zmysel. Len mi teraz v makovici víria myšlienky tak rýchlo, že môj neexistujúci prstoklad mi dosť stojí v ceste. A slovná zásoba je tiež nič moc, keďže po prvé, som na rodičovskej a moja slovná zásoba sa dosť okresala a pridali sa slová ako "kako", "pišať", respektívne texty piesní od Fíha Tralala, zvuky zvieratiek.. a po druhé, žijem v zahraničí a to je moja výhovorka. V podstate osprostievam, teda pardón, veľmi osprostievam.

Každopádne, som si dnes tak uvedomila, že asi som to s tým naším dzeckom nerobila posledné dva roky až tak na prd, a dokonca sa chcem pochvastať, že asi som celkom dobrá. Mama. / Odkaz pre mandželisa: Zlatko, jasné, aj ty máš na tom zásluhy, nie len ja./

Ako, začiatky boli ťažké. To pre každého rodiča, čo má teda prvé dieťa. Každý v okolí vám síce dáva (nevyžiadané) rady, ale ako naschvál zrovna pre toho vášho krikľúňa nič nie je dosť dobré, aby to zabralo. True story, bro.. 

Z pôrodnice sme si po 7 dňoch priniesli /malé/ veľké zlaté spinkavé bábätko. Týždeň sme všetkým hovorili a odpisovali na správy, aký je úžasný a plače len keď chce papať, čo bolo síce sakra často, ale ináč bol dokonalá "hračka". No úplný lásky plod. 

Týždeň sa teda rozkukával *vocogou* a potom sa rozhodol, že ukáže svoju pravú tvár a zmenil sa na dzecko - diktátora. Alebo len v sebe objavil túžbu stať sa operným spevákom a začal cvičiť už ako dvojtýždňový.. Uf, no ak sa ma raz bude /plastikami vytuningovaná/ kvalitnými krémamia udržiavaná Eržébet v Smotánke pýtať, kedy sme v dzecku objavili jeho talent, tak teda napnem moju hruď, resp. tie zvyšky čo ešte gravitácia nepremiestni smerom ku kolenám, a hrdo poviem "keď mal dva týždne".

Si teraz myslíte, že o čom točím, čo? Že "tej už totálne šibe, asi mala posledné dni teploty a teraz kašle až ju ide zadrhnúť" ?! Jasné, že si z toho robím srandu, ináč by som v takej veľmi peknej blúzočke sedela niekde na psychiatrii a pohúpavala sa dopredu-dozadu a spievala si popri tom Jede jede mašinka..

Tak po dvoch týždňoch začalo dzecko zjapať, lebo koliky a bruško a tichý reflux a tak. Ale prežili sme, čo mi vtedy prišlo ako nadľudský výkon. Myslím prežiť. A neutiecť dakam do preč. Niekam, kde by mi fundovaní špecialisti ukázali štúdie o tom, ako to JA robím správne, že "ono to proste zjape, lebo ináč nevie vyjadriť, čoho trápi" a že áno, naozaj to niekedy prejde. Ako, mne to vtedy ľudia hovorili, ale non stop sama s malým vrešťanom, nevyspatá, to už bol iný teror.

Keď ustáli koliky, bol čas na príkrmy. Resp. ono to išlo tak ruka v ruke. Začala som ho tlačiť jedlom a dzecko sa mi za toľké dobroty odvďačilo plnou plienkou. Spal aj tak na hovno, stále bol hladný a chcel mlieko aspoň každé dve hodiny, ale už nezjapal každý večer ako zmyslov zbavený a ja som nevyzerala ako Scratch (veverička z Ice Age, pozn. rekacie), ktorý je uväznený v ľade, a oriešok mi tesne pri ksichte ukazuje prostredník.

Horšie bolo to, že v tom období už sme boli presťahovaní v Mníchove a mne začínalo šibať zo samoty. Nie, že by som si teraz užívala kopu priateľstiev s veľmi priateľskými Nemcami, ale to je iná story. Už mi až tak nešibe. Či?

Ďalšie amoky prišli, keď sa dzecko snažilo o prvé pohyby. A tie mu nešli, keďže bol a aj stále je, obrovský. Ako matka, citlivá na potreby môjho dieťaťa, som ho mala jemne animovať k tomu, aby robil pokroky sám. A nechať ho hnevať sa, lebo aj frustrácia patrí k životu a musí sa naučiť s ňou pracovať. Avšak, ako "Hausfrau und Mutter" na plný úväzok som toho umrnčaného zvuku mala po celom dni už tak plné zuby, že by som za návrat do práce alebo miesto v jasliach dala aj obličku. Aj obe.. Aj.. aha, viac ich nemám.

Lozenie bol pokrok, ktorý dzecko veľmi potešil, a aj mňa, a som si tak hovorila, že konečne sa dostane na miesto, kam chce.. a prestane toľko mrnčať a mne nebude explodovať hlava po "šichte". Ou nou, omyl. Stavanie sa, pády, snaha vytrepať sa na gauč, stôl, hocikam, pády, amoky že to nejde, mrnčanie, plač, zúfalá mater "vymknutá" na balkóne s cigou v hube a hompálajúca sa dopredu a dozadu.. Prvá snaha o chôdzu, "seknutý" chrbát, otrieskané kolená, hlava, matka ktorá dúfa, že nikto nezavolá sociálku, lebo dzecko je viac modré ako nemodré..

Ale prežila som. JA SOM TO DALA! Trvalo to dva roky, a hoci to všetko s odstupom času nebolo až také hrozné..(Hm, asi som už zabudla, rovnako ako ženy zabúdajú, aký hrozný je pôrod.. ) tak som rada, že to dzecko mám. Ale druhé nechcem. By ma drblo načisto..

To je ako keď havaruje lietadlo v džungli a všetci sú mŕtvi. Vy ste jediný človek, ktorý to prežil. Prvé dni neviete, čo máte robiť, plačete a čakáte na záchranu. Záchrana nechodí. Tak sa rozhodnete zmobilizovať všetky svoje sily, všetko svoje know-how, čo sú vlastne hovadiny ktoré ste videli v telke alebo vám kamoš povedal, že takto to vo svojej šou robil Bear Grills.. A vydáte sa na cestu za "civilizáciou". Nájdete rieku, prvá "méta" a nasledujete ju, lebo pri rieke je vždy civilizácia. Pamätáte si Eufrat a Tigris a Mezopotámiu a tak ďalej, nie? NIE?! Google dpč!

A takto sa niekoľko dní aj nocí motáte v džungli, pijete vodu, žeriete myši a opice, lebo si síce kupujete bio eko super food potraviny v najdrahšom vegan shope, ale v džungli nehľadíš na priateľa.. A postupne stromy rednú, zrazu polia, zvuky divokých zverov sa menia na ne-zvieracie, počujete traktor, vidíte človeka ako v tom traktore dačo robí na poli (ja neviem čo, ja som z mesta...), bežíte za ním.. Určite nevyzeráte ako Katy Perry v Roar, ani ako Beyoncé a jej káminy v klipe I´m a survivor, skôr ako smradľavý strašne vyľakaný bezdomovec.. Padnete mu okolo krku a.. ste zachránený!!

(Pokiaľ to teda nebol dáky narkobarón a nezabije vás, lebo ste objavili jeho kokaínovú plantáž..)

No a teraz mi povedzte, sadli by ste ešte raz do lietadla?! 

PS: Možno som trošku hyperbolizovala.. berte ma s rezervou..

PS po druhé: Asi pošlem link na tento príspevok celej mojej (aj sobášom získanej) rodine, aby mi už dali pokoj s otázkou, kedy urobíme s dzecka veľkého brata. 

No a čo som týmto všetkým chcela povedať? Teda napísať? Aha, že som to prežila. Aj dzecko. Aj manželis. A dokonca ma stále ľúbi. Aj keď som psycho.

A že som to dzecko asi dobre vychovala, aj keď neviem, ako by som pomenovala moju výchovnú metódu. Teda vychovala.. zatiaľ sa javí byť dobre vychovaný. Uvidíme, čo všetko mi bude vyčítať, keď príde puberta. Ale na teraz som hrdá, že som "to dala" a že teraz už mi to celkom ide. Tá výchova, ktorúm neviem ako pomenovať.. Možno už aj tie hormóny sa ustálili a tak. Teraz je to celkom fajn.. 🙂

Link na blog: http://luciakuba.blogspot.de/2017/03/im-survivor-alebo-kurz-prezitia.html