DEŇ PRVÝ. PONDELOK.
Halo ha ha ha. Halo lo lo lo. Halo ha ha lo lo Halo Halo.
Zvoní mi kabelka. Je pondelok ráno, niečo pred 9 - tou. Za mnou je prvá hodina v práci, ale stále nemám v sebe dostatok kofeínu na to, aby som fungovala naplno. Ľavou rukou vyťahujem mobil. Neznáme číslo.
"Prosím?"
"Tu je kuriér, ste na adrese?"
Adrese? Na akej? Aha, asi má na mysli tú trvalú.
"No, nie som. Som v škole. Na námestí."
"O dve minúty som tam."
"Ok, počkám Vás pri vchode."
Rýchlo vkladám mobil späť do mojej mini kabelky z Ali a zrýchlim krok smerom ku schodišťu. Zvoní na koniec prestávky. Našťastie, nie ten klasický otravný zvuk, ale celá pesnička...Tramtaráááá....Mala by som to stihnúť, kým dohrá.
Pri vrátnici som za pár sekúnd. Auto ani kuriér tam nie sú. Sadám si na lavičku a zrazu mi tie dve minúty prídu nekonečne dlhé. Rovnaké, ako v zubárskom kresle. Hlavou mi víria myšlienky:
- Používajú kuriéri rovnaké meradlo času ako jeho zákazníci?
- Čo ak niekde po našom hovore havaroval? Asi nebudem tá, ktorej bude ako prvej volať, však?
- Bože, len nech sa neotvoria dvere na riaditeľni a nezbadá ma tu šéfka!!!
- Zvonček, hraj, pokojne daj za sebou aj 3 tie otravné pesničky, len nech zo stihnem späť do triedy.
- Nemám mu zavolať späť? Pochopil, kde som? Povedala som, že na námestí....nečaká ma tam? Vie, že škola vlastne na námestí nie je???
- Do......, koľko vlastne trvajú dve minúty???
Konečne vidím kuriérske auto. Začnem Otčenáš....nech to je to moje. Odbáča k škole. Som vyslyšaná.
Utekám k nemu, ladne sa vznášam nad zemou za zvuku vzdialeného školského zvončeka, tých 10 metrov priam preletím. (Odpusť, manžel môj, že Teba tak naradostene nevítam).
"Dobrý deň," usmeje sa na mňa, keď zoskočí z kabíny.
"Dobrý deň," zalapám po dychu aj ja a najradšej by som sama otvorila tie dvere na dodávke.
Bokom očka nemo skonštatujem, že je fešák...no čas nepustí. Flirt sa nekoná.
Jeden podpis na papier, do rúk chytám balíček a letím naspäť do školy. Zvonček stále hrá.
Keď vrazím do triedy, žiaci len udivene zdvihnú oči. Nečudujem sa im. Zvonček len pred sekundou dohral a pred nimi stojí zadýchaná, strapatá, s krabicou pod pazuchou ich "týždenná" učiteľka. Dnes sme totiž spolu po prvý raz.....Zmes detí z 1. stupňa, ktoré nešli do ŠvP, prischli mne. Ako na potvoru - všetko cudzie. Čo už, prvý dojem je asi v háji, ale balíček mám!!!
Presuniem sa ku katedre a rozmýšľam, kam ho položím. Vanie z neho príjemná vôňa a ja tuším, že za tým nebude kúzlo Modrého koníka, ale slovenské cesty. V nádeji, že obsah toho, čo tam má byť, je aspoň z časti tam, kde má byť, ho položím na zem.
Zvyšok dňa už zaujímavý nie je. Upratujem a triedim zbytky pracovných listov a prác detí, taká klasika na konci školského roku.
Potom letím po mojich najmladších do škôlky.
Krabica sa z podlahy triedy presunie na stôl v kuchyni.
Čaká.
Trpezlivo a s úctou ju obchádzam, ale ak si myslíte, že ju otvorím, mýlite sa.
Dnes nie. Dnes ešte nie som pripravená. Len vdychujem tú vôňu, ktorá sa z jej škár pomaličky rozlieva po byte.
Zajtra to bude iné...Kokosové.
