Dnes sa nám malá fenocka stratila. Usla zo zahrady, spravila si tour de dedina, niekde po ceste na 100% našla a zdegustovala kočačinec 😅 a potom hrabala diery do zeme. Bola síce kusok od domu, lenze ked neviete, ktorym smerom sa vybrat, hladanie sa vyznamne predlzi. Tomi uz pomaly panikaril a akurat zacal vyratúvať kto všetko je za situáciu zodpovedný (samozrejme každý okrem neho 😀 ) keď tu zrazu stary kričí, že ju našiel.
Doklusali sme teda tam, Tomi sa prísne postavil nad šteniatko, zdvihol prst a karhavo sa opytal: "Kde si ty bola?! To sa robi? Fuj!".
A herečka? S previnilým zafnukanim odbehla k svokrovi a s pohľadom ako kocúr zo Shreka sa mu schovala za nohou 😀 Vrag dojatý týmto výjavom následne vypindal Tomimu, že sa chova k tomu nevinnemu mláďatku ako hulvát, zobral malú na ruky a odišiel s ňou preč. A tak spolu posedávali na móle, až kým som ich nevymákla a "neodohnala foťákom" 😀 Potom si ju zobral do izby a tam ju krmil salamou (nepozáručnou.).
Ženy, takto sa to robí 😂 nemá ešte ani rok a už si starého omotala okolo prsta 😂
Milý náš potomok,
V poslednej dobe, na každom kroku počujem a čítam, že to deti si vyberajú svojich rodičov. Ak teda ešte stále váhaš, chceli by sme ťa posmeliť. Čakáme akurát na teba, áno teba.
Tak už toľko nerozdumuj a príď k nám.
Možno nie sme dokonalí ľudia a nebudeme ani najtabuľkovejší rodičia na svete, ale predsa Ti máme čo ponúknuť. Napr. máme dvoch malých psíkov, akurát do detského náručia vhodných. A môžeme si spolu robiť parádne programy.... Cestovať po svete a spoznať mnohé zaujímavé miesta, alebo si len tak rozložiť stan na záhrade a opekať počas dlhých letných večerov. Budeme ti rozprávať príbehy o dávnych časoch. Tie, ktoré sa naozaj stali, ale aj také vymyslené, plné bytostí, aké si nikdy nevidel/a. Ak sa ti nebude chcieť memorovať dlhé nudné dejiny, literatúru, či cudzí jazyk, vymyslíme fintu, ako to zvládnuť. A ak si neupraceš izbu, nikto sa z toho nezblázni. (Teda kým nepríde na návštevu babka, ona neznáša bordel 😀).
Nemusíš byť najšikovnejší/a, chodiť na matematické olympiády, ani mať ambície vyhrať Nobelovu cenu. Nemusíš byť ani najposlušnejší/a, veď kto bol vždy len dobrý, nech prvý hodí kameňom. V puberte si môžeš obliekať aj hrozné kombinácie, budeme to akceptovať, lebo vieme, že z toho vyrastieš (ako mama 😀). A nebudeme ťa nútiť chodiť na hodiny klavíra (ale keby si chcel/a, priestor Ti dáme). Tvoja chorvátska babka vraj bola talent v hre na pianino a slovenský dedko tiež vála na viacerých nástrojoch. Niekde dokonca máme husle po pradedkovi. Alebo si kúpime balalajku a spolu sa naučíme na nej brnkať? Čo povieš?
Hľadáme do našej rodiny teba - dieťa veselé, temperamentné a možno aj vrtošivé, nech k nám pasuješ. Sme tak trochu Balkánci a tak trochu bohémovia, ale ak si slobodnejšia duša, bude ti to vyhovovať. A pokojne môžeš prísť k nám, aj keď si malý živel. Hlavne nech máš radosť zo života a na ostatnom sa už dohodni s Tým hore podľa tvojho a Jeho uváženia. Môžeš byť modrooké a pehavé po slovenskom dedovi, alebo čiernovlasé, opálené po dedovi chorvátskom. Môžeš mať nohy farby vápna ako ja, alebo bacuľatú tváričku po Tomim. Môžeš byť pedantné ako babka, veselé po tetičke, alebo nás prekvap vlastným výberom zo širokej palety predkov a ich vlastností. Alebo vieš čo? Ak nie je schodná táto cesta, vyber si niekoho iného gény a počkaj na nás, kým si na teba vystojíme rad. Papiere už vybavujeme.
Náš milovaný potomok, dnes je deň matiek a ale ešte stále neslávime. (Už teraz si celý tata a dávaš si načas). 😀 Dúfam však, že tento rok je to naposledy, lebo sa čoskoro uvidíme.
Posielam ti veľké pusinky tam niekde, kde si a teším sa na teba.
S láskou, tvoja mama.
Ženice moje, tak vás virtuálne pozývam do tejto katalogovej z internetu stiahnutej (ale peknej) obyvačky, nech si spolu zase pozrieme euroviziu. 🙂
@marysque , @bibi_adka , @10zabka, @franica , @ichbinich , @marcah , @evca35
a kedze je to obyvacka virtualna, zmestí sa tam veeela ludi a aj vsetky ostatné ste vítane 🙂
Tak dnes sú to štyri roky, čo ja a mužić cestujeme životom ako jedna rodina 🙂
Je to skvela jazda, plná zaujímavých momentov, snivania, smiechu...
Niekedy mam však pocit, že som nespokojná. Hlavne, keď ma hormony premenia na zúrivú fúriu ... 😅 alebo keď miláček predvádza svoje jedináčkovské maniere 😂 Ale potom sa lepšie pozriem na svojho muža a uvidím jeho nevinnu radost, neznost a uprimnu dobrotu...a vtedy viem aké mám šťastie, že ho mám. Lebo vie byť síce protivný, lenivý, ufrflaný, od soplíka kolabujúci, romantický film nevhodnymi poznámkami kaziaci, bezdôvodný ženský plač nechápajúci a občas lakomý balkánec.... ale stále je to môj jedinečný Boží anjel. Viem to. A občas sa mi zdá, že mu to vidím aj v očiach. 🙂
Omg 😀 Dráma „obed“ mala pokračovanie. Vetchý starček, nie príliš pochutnavší si na štipľavom granadíre, rozhodol sa, že pôjde opozrieť niekoho z rodiny a naje sa u nich. Veď dobré mravy kážu ponúknuť. Tak zabije dve muchy jednou ranou – aj sa nevestinej kuchyni vyhne, aj ušetrí na reštaurácií. Zbytočne som ho núkala, že vypražim kuracie prsia, sú predobalene, nedá sa na nich nič pokaziť. Nie! Na to nemá chuť.
Ako to však spraviť, aby neprišiel k niekomu, kto má náhodou cestovinu s vajcom, fazuľu s klobásou, alebo nejaké iné úsporné menu? Veď predsa, celý rok za nami, do sezóny ešte tri týždne, ľudia už priťahujú opasky.
Musí to dopredu vyzistiť, nech nejde na neistotu. Zavolá. Ale čo povie? „Čaaau, Jure. Čo ste jedli?..aháá..to znie dobre, prišiel by som“.. Ježííš, pocit hanby ma oblieval aj za neho. O to väčšie bolo moje zhrozenie, keď mi navrhol, nech zavolám ja. Vraj to bude nenápadnejšie. Nech sa opýtam, čo varili, lebo potrebujem inšpiráciu na večeru.. Naveľa naveľa, dala som sa uhovoriť a zavolala trom ženám, s ktorými mám dobré vzťahy. Lenže milosťpánovi nič z vymenovaného nevoňalo. Už vie! Anica...
No to určite, ja ju neznášam! Isto ju nebudem prosiť o radu! Ani akože! Volá teda Tomik.
„Čáááu, Anica. Čo ste dnes varili? Vieš, chcel by som ženicu prekvapiť večerou.“
„.Dnes sme boli poskromnejší, predsa len..stred pracovného týždňa...Ako predjedlo sme papkali foie gras, potom bola polievočka z morských mušlí, hlavný chod bol humárik a ako dezert makrónky polievané belgickou čokoládkou...“
„Čo ja viem.... Vzhľadom na náš dnešný obed, by bola takáto večera dosť dekadentná.“
„Oh a čo ste jedli?“
„Kaviárom plnené jazyky plameniaka.“ 😂 😂 😂
Vrag sa pohoršil: To si si musel vymyslieť takú sprostosť!? Šak teraz vie, že klameš! To je viditeľné!
A tomi: No a? šak aj ona klame. Tam žrali nejakú odležanú baraninu a celý deň upratovali, rovnako ako my. 😀
...A tak som staremu predsa len opražila tie prsia 😀
Ako príde na psa mráz, príde na Chorváta sezóna 😀 A preto sme spakovali naše veci a hrrr začať pracovnú polovicu roka. Keďže ja sa rada vozím pomaly a Tomi nerád platí cestarinu, vybrali sme sa cez Plitvice. Svokor zobral svoje auto, ale vraj "na šoférovanie sa necíti", tak mi hneď vnútil volant a nasáčkoval sa na spolujazdcove miesto. V duchu som sa pripravovala na rozvláčne politické analýzy a katastrofické predpovede, pri ktorých by aj baba Vanga bledla závisťou a pomaly som začínala ľutovať, že som sa naučila jazyk svokrovho kmeňa 😂 Našťastie, nič také sa nekonalo. Namiesto toho si starý zaspomínal na mladé časy a povyprával neuveriteľné príbehy na tému: "Keď som bol mladý a márnotratný". 😂
Cesta ubehla, ani som nevedela a s blížiacim sa ostrovným mostom, mi začalo stískať mojou barokovou zadnicou pri predstave, že čoskoro dorazíme domov a starý uvidí výsledok čistiek, kt. sme spáchali minulý mesiac.
Keď to však okomentoval slovom "Fantastično", nemohla som uveriť. No a viete si predstavit moj vyraz tvare, keď nás následne pozval na obed za dobre vykonanú robotu (??!) 😲 V reštike ešte utrúsil, že si nemusíme vyberať jedlo v akcií (čo sme brali za samozrejmé 😂 )a nakoniec pochválil, že sa zlepšujem v šoférovaní, lebo ani raz za celý čas nám nehrozila smrť, ani nemal infarkt na blízu 😂
Niečo sa tu podozrivého pečie 😂 Každopádne, dokočovali sme na juh a už sa neviem dočkať na všetko to žehlenie, pranie, čistenie, okopávanie, hrabanie, pulirovanie..juch, vivat leto 😂
Z príbehov môjho deda
Hoci som nikdy nepoznala babku, mala som skvelého deda. Žil na úpätí hôr v chalúpke s malým jabloňovým sadom, zbieral knihy , choval psa, mačku a jednu sliepku 😀. Hovoril po slovensky, nadával po maďarsky, rád si robil žartíky a vedel z mince vyrobiť prsteň. Najradšej však rozprával príbehy. Niektoré si vymýšľal, iné sa tradovali v rodine, ale mnohé mali také grády, že sme sa so segrou báli v noci spávať..a mama potom napálená chodila k dedovi robiť poriadky 😀. Príbehy boli veľmi pestré a detskú fantáziu zamestnávali na plné obrátky. V našich hlavách sa pri jeho slovách otváral svet čertov, plíživých čarodejníc, zákerných svetlonosov, hrôzostrašných neživých- nemŕtvych, ale aj pekných víl, štedrých škriatkov, múdrych lesných duchov... Na mnohé som dávno zabudla, ale jeden mi nedávno nechtiac pripomenul svokor.
Ako dieťa som moc pedantnosti a poriadkumilovnosti nepobrala, čo sa v puberte ešte zhoršilo. Mama raz pri pohľade do izby skonštatovala, že taký bordel ešte nevidela a mňa museli cigáni z voza stratiť. Silno som sa urazila a „bonzovala“ dedovi. 😀 On mi na to povedal jednu rozprávku, o ktorú by som sa s vami rada podelila. 🙂 Píšem ju tak, ako mi ju hovoril on, tj. bez politicky korektných pomenovaní, ale rovnako aj bez nenávisti, znevažovania, či zlých úmyslov.
O Cinke
Kedysi dávno sa ľudia veľmi veselili, keď sa dopočuli, že k nim do dediny majú prísť Cigáni. Kočovníci boli potomkovia ohňa, vetra a slobody. Hovorilo sa, že majú aj krídla a schovávajú ich pod oblečením. Bývali v nádherných pestrofarebných karavanoch a prinášali so sebou mnohé kúzla a novinky, ktoré sedliaci ešte nepoznali. Kde prišli, tam bol festival. Po večeroch sa rozkladal oheň, tancovalo sa pri husliach, dobre sa jedlo a krásne mladé dievčence natriasali štrngotavými sukňami. Cez deň Cigáni poopravovali dedinčanom hrnce, vyrobili šperky, predávali vyrezávané skrinky... a Cigánky zvedavým ženám vyložili budúcnosť, poradili aký čaj piť na rôzne bolesti a neduhy a vedeli ako sa zbaviť kliatby, ktorú na niekoho uvalila závistlivá suseda.
Najviac roboty mal však kováč. Podkúval kone tak dobre, že o jeho zručnosti išiel chýr do ďaleka. Od rána do večera mu vyhňa horela, no rad pred jej dverami akoby sa nezmenšoval. Raz v strede noci, zaklopala neznáma ruka na kováčov karavan. Rozospatý chlap vyšiel do tmy a uvidel samotného čerta s jeho čierno-čiernym tátošom. Vyľakal sa, že mu odzvonilo a tuto pre neho až vládca pekiel prišiel, no čert ho chlácholil. Vraj sa iba dopočul o jeho nevídanom majstrovstve a prišiel si dať k nemu koňa podkuť. Ak to urobí, splní mu všetky priania, ak nie...
Kováčovi nebolo viac treba hovoriť. V strachu o svoju dušu do rána spravil tie najlepšie podkovy a čert bol spokojný. Za odmenu mu núkal zlato, zámky, polia.. no Cigán nič nechcel. Nakoniec však povedal: „Ja som človek slobodný a to, čo núkaš mi netreba. Nezáleží mi na bohatstve a nepotrebujem zámky. Predsa nám však niečo chýba. Mám 12 synov a ani jednu dcéru. Moja žena vždy chcela mať dievčatko a smútila, že nemá komu odovzdať svoj svadobný venček. Želal by som si, nech sa nám narodí dcéra a nech má modré oči ako nebo, ktoré moja žena tak ľúbi.“ Čert súhlasil: „Dobre. Choď domov, pobozkaj ženu a koncom zimy očakávajte dievčatko.“...
A naozaj, s prvými jarnými lúčmi sa v kováčovom karavane narodila krásna modrooká Cigánočka. Matka jej na hlavu priložila svadobný veniec so stovkami malých mincí a keďže rozkošne cinkali, dali dcérke meno Cinka. Dievčatko rástlo ako z vody a sotva prešlo 16 liet, už mala nespočetné ponuky na sobáš. Cinka si ľahko získala všetky srdcia a jej modré oči učarovali každému, kto ich uvidel. Avšak jej krása bola dar od čerta..a dary od čerta prinášajú iba nešťastie a to aj vtedy, keď sú samé o sebe dobré. Tak sa stalo, že hocikde skupina dokočovala, všetci miestni chlapci sa bezhlavo zaľúbili do kováčovej dcéry a sedliacke dievčence zostávali ohrdnuté a urazené. Doma plakali pred mamami, že ich Miško ani Jožko nechce a otcovia v strachu, aby im dievky nezostali na ocot, začali z dedín Cigánov vyháňať.
Jedného dňa karavána doputovala do malého, ale bohatého mesta. Vládol tam blonďavý richtár, ktorý mal jediného syna. Mladý Janko vyzeral ako jeho otec, no povahou bol iný. Nechcel zdediť richtársku stolicu, ani zhŕňať zlatky do truhlice. Sníval o láske a keď uvidel Cinku, vedel, že našiel tú pravú. Tak ako inde, aj v tomto meste sa čoskoro začali ľudia búriť proti prítomnosti kočovníkov. Cinka však odísť nechcela. Konečne sa zaľúbila aj ona. Do Janka. S mnohými slzami uprosila otca, aby ešte ostali a po nociach sa mladí stretávali. Chlapci z mesta rýchlo pochopili, že srdce, o ktoré bojujú je obsadené a pobláznenie ich prešlo. Zavládla všeobecná spokojnosť a kováčova žena v duchu už pripravovala svadbu. Muž bude musieť veľa koní podkuť, aby si mohli dovoliť parádu, akú si Cinka zaslúži.
Richtár sa však netešil. Janka chcel oženiť za staršiu majetnú kontesu a predstava, že mu jedináčik zostane s chudobnou kočovníčkou, sa mu vôbec nepáčila. Vymyslel teda zákerný plán. Zobral všetky peniaze, zakopal ich v pivnici a po dedine rozhlásil, že mestská pokladňa zmizla, že ju vzali Cigáni a Cinka im pomohla ukradnúť kľúč. Ľudia sa nahnevali, vzali do rúk čo doma našli a spoločnými silami karavánu rozohnali. Ledva všetci stihli živí ujsť. Chudák Cinka plakala a plakala. Celé týždne nevyšla von a myslela si, že jej srdce pukne. Stalo sa však nečakané a na kováčovom prahu sa zrazu zjavil Janko. Špinavý a utrmácaný, hľadal svoju milovanú veľa dní. Mnohých ľudí sa musel opýtať na cestu, ale nakoniec sa našli. Cinka s Jankom sa zobrali v prvom kostole, na ktorý narazili a narodilo sa im kopu potomkov. Všetky mali Cinkine modré oči a vlasy farby popola.
Richtár, nahnevaný a presvedčený o tom, že Cinka so svojou matkou jeho Janka najhoršími čarami pobláznili, všade kde mohol rozširoval, nech si ľudia dávajú pozor na Cigánov. Že sú s diablom spriahnutí, od ohňa začmudení, že kradnú deti aj peniaze a že najlepšie je zavrieť pred nimi bránu a ani ich nevpustiť dnu.
Cigáni viac neboli nikde vítaní. Hrdé meno ich ľudu sa začalo používať ako nadávka a oni zrazu zostali hladní, chudobní a rozhádaní. Mnohí si mysleli, že Cinka im prináša smolu, lebo nielen jej krása, ale aj ona sama je vlastne dar od čerta. Dospeli k názoru: treba sa jej zbaviť. A tak v noci, keď manželia spali, vtrhli k nim, Janka s Cinkou zviazali a postupne vyhádzali z voza všetky ich detičky. Tieto zostali samé pri cestách, dedinách, mestách, lesoch...Dobrí ľudia ich našli a keďže boli milé, vzali si ich domov a vychovali ako svoje. Zviazaných rodičov zastihol zlý osud.
Ráno sa po karaváne rozšírilo, čo sa stalo a nastala veľká hádka. Iba, kováčovi odniekiaľ známy, cudzinec sa tešil.
„Hlupáci! To dievča nebol môj dar. Bola plodom lásky kováča a jeho ženy. Ani jej šťastné manželstvo a deti neboli odo mňa. V ten večer som nedal kováčovi žiadne dary, lebo nič, čo som núkal, nechcel a život dávať neviem. Jeho žena už v tom čase bola v očakávaní, tak som iba zaklamal... Rozdal som však iné veci – richtárovi pýchu, mešťanom lakomstvo, sedliackym dievčatám závisť, chlapcom nevernosť. Spáchali ste nemilosrdné činy, lebo ste všetci rovnakí. Slabí, sebeckí, ľudia... Teraz pôjdete a v nenávisti napíšete svoju históriu. Aj vy, aj dedinčania, lebo tak to mám rád.“
Čert zmizol, Cigáni sa rozdelili na malé skupinky, usadili sa po okolí a ľudia si už viac nemysleli, že majú krídla, lebo jedni stratili schopnosť lietať a druhí schopnosť snívať. Dedinčania si dlho šepkali o udalostiach a hoci sa na Cinku a Janka časom zabudlo, doteraz sa osobám slobodnej mysle, s ohňom v srdci a vetrom v nohách, hovorí, že Cigánom z voza vypadli. A možno to len duša Cinky a jej milého lieta po svete a občas, z vďačnosti, že sa „gadžovia“postarali o ich nevinné dietky, pridá niekomu do vienka trochu z dedičstva jej kedysi krídlatého ľudu.
...
Dedov rodokmeň sa šíril do viacerých krajín. Jeho predkovia, vrátane rodičov, hovorili každý iným jazykom, mali iné tradície, inú kultúru, vyrastali v inom okolí. Všetci však mali otvorene srdcia a milovali zmiešané sobáše dávno predtým, než to bolo moderné 😀. Dedo, ako multi-kulti produkt sám najlepšie vedel a často hovoril, že ak sa niekto o určitom národe vyjadruje iba škaredo, robí to hlavne preto, lebo nevie oceniť, alebo nepozná bohaté dedičstvo tej skupiny. Hádam sa to aj svokor raz dozvie 🙂
Venované môjmu dedovi a všetkym ľudom s ohňom a v srdci 🙂
Nech Vám zmrtvychvstanie Nášho Pána vráti vieru v malé aj veľké zázraky. Nech sa stále cítite milovaní a naplnení. Nech Vás nepriatelia a zloba obchádzajú. Nech radosť, zdravie a rodinné šťastie sú súčasťou Vašej každodennosti.
Požehnané Veľkonočné sviatky.
Christos voskrese.
Sretan uskrs.
Paște fericit, Hristos a înviat!
Христос воскрес
Cestovanie v čase
O pár dní privítame vzácnu návštevu zo Slovenska, mojich rodičov. Pomaly chytajú cestovnú horúčku a mama začína horekovať nad hodinami strávenými na nudnej rovnej diaľnici. Ani sa jej nečudujem. Dlhé kilometre, sedenie v strnulej polohe, iba jedno rádio a hudobný diktát šoféra... Len málo poteší fakt, že z generácie na genárciu poriadne stúpa komfort v preprave. Veď aj tá stará škodovica, v ktorej sme sa v detstve terigali na Moravu za sprievodu entuziastických Repeťákov húkajúcich z kazefového magnetofónu, bola lepšie vozenie, než mal svojho času k dispozícií Franz Joseph 😀
Skúsme sa teda pred zdĺhavým výletom utešovať aspoň predstavami, ako to mohlo vyzerať pred 200, 500, 1000 rokmi 😀
napr.
Chlapi sa nestrácajú
Hasdrubal: Eee bratu.. nie som si istý, či ideme dobre...pôvodne tu tie veľké zasnežené kopce vôbec nemali byť.
Hannibal: Náhodou, celý čas presne viem, kde sme!
Hasdrubal: Máme tu vozy.. a slony.. to neprejdeme. Jednoducho si priznaj, že sme sa stratili.
Hannibal: Lenže my sme sa nestratili!
Hasdrubal: A čo by sa stalo, keby si sa niekoho opýtal?
Hannibal: Pokračujeme... a bez komentára.
*
Čím viac ľudí cestuje, tým častejšie sa robí cik-pauza 😀
Commodus: Mááááma, potrebujem cikať!
Faustína: Pred chvíľkou sme stáli, nemohol si sa vycikať vtedy?
Commodus: To sa mi ešte nechcelo...
Faustína: ..Zastavte koč!
(o 15 minút neskôr)
Lucilla: Máááma, aj mne sa chce cikať!
Faustína: Marcus! Nepovieš k tomu nič?
Marcus Aurelius: Veď ich nechaj. Život je príliš krátky na to, aby sme sa rozčuľovali na maličkostiach.
Faustína: Zastavte koč!!!
*
Kto má čas a trpezlivosť, nemusí platiť cestarinu
Matej: Keď pôjdeme po vidieckych cestách, ušetríme celú zlatku na mýte.
Beatrice: Lenže to bude trvať o dva týždne dlhšie.
Matej: Zlatko, mysli na tú úsporu...
*
Niektorí ľudia majú od dovolenky veľké očakávania, iní nie...
Ilona: ... keď prídeme do ockovej krajiny, stretneme upírov, vlkodlakov, ježibaby a všelijaké hrôzostrašné kreatúry...
Chlapci: jeeeeee
Vlad: Drahá, nechcem ti zbytočne kaziť radosť, ale jediná kreatúra, ktorú som v Transylvanií stretol bola tvoj bratranec.
Ilona: No tak, nebuď taký škrob. Aspoň strigu na metle uvidíme určite...
*
Balí sa len najpotrebnejšie
Louis: Naozaj ste si museli vziať všetky tie haraburdy so sebou, drahá manželka?
Francoise: Rada by som Vám pripomenula, že len na Vaše elasťáky a parochne sme potrebovali dva vozy...
Louis:..my sme predsa kráľ....
*
Veľká rodina = cesta plná detského džavotu
Jozef: Mama, už sme táááám?
Mária Terézia: Ešte nie.
Amalia: A kedy tam už budemeeeee???
Marianna: Keeeedy??
Leopold: Mamaaaa, to je nudáááá...
Maximilian: Auuu, Jožo ma kope!
Mária Terézia: ....povinná školská dochádzka! To je nápad!
*
Dlhé putovania sú ideálne na rozprávanie obľúbených príhod
Jekaterina: A teraz vám babička porozpráva, ako dobyla Krym...
Anna: už zase?!
Jekaterina: Pamätám si akoby to bolo včera, keď...
*
Olovrant na cestu
M.Lujza: Nezastavíme sa na piknik vo voľnej prírode? Prosííím...
Klementína: Žiaľ, otec nám nabalil Schnitzel v chlebíku.
Leopoldine: Oh nein.... ☹
Franz: Neviem čo sa sťažujete, dcéry nevďačné. Čo by iné deti dali za taký rezeň v chlebe! Francúzsku revolúciu na vás!
*
Zmena prostredia je výzvou pre tráviaci trakt
Napoleon: Óóóh, tento nešťastný Egypt! Umieram, umieeeram...
Jean-Baptiste: Miestni hovoria, že vás postihla kliatba menom Faraónova pomsta. O pár dní by ste mali byť ako rybička.
Napoleon: A Angličania tiež ... no.... sú prekliati?
Jean-Baptiste: Nie pane, admiral Nelson sa v minulosti s pomstou už oboznámil a tak nakázal doniesť súdkovú vodu z domoviny. Ako amulet im vraj dobre slúži aj rum.
Napoleon: Ešte s vami o tejto zaujímavej téme podiskutujem...Teraz ma ospravedlňte.
*
Radosť zo spojených výletov je nie vždy na všetkých stranách
Ferdinand: Milovaná, hneváte sa snáď, že arcivojvodkyňa Žofia navštívi Vašu nádhernú krajinu spolu s nami?
Mária Anna: Kdeže drahý Ferdinand. Veď snom každej nevesty je ísť na svadobnú cestu s „dokonalou“ švagrinou.
Ferdinand: Zdá sa mi to, alebo som zachytil náznaky irónie?
Mária Anna:Bože chráň!
*
Hotelovým suvenírom je ťažké odolať 😀
Nicolae: Prosím ťa, načo berieš tie mydielka a uteráky?
Elena: Máme veľký dom, kopu kúpeľní, zídu sa.
Nicolae: Zas budú reči, že sme nenažraní a všetko sme pobrali.
Elena: Na toto nemôžu nič povedať, máme to v cene.
Nicolae: Aj tú lampu, čo ti trčí z tašky?
Elena: ...psst 😀.
A pokojne to takto mohlo vyzerať, lebo technika sa síce mení, ale ľudia zostávajú rovnakí 🙂
Dragica u gostima
Od ohlásenia veľaváženej návštevy ubehli dva dni a my sme ich strávili upratovaním. Vrag sa ubezpečoval o priebehu príprav sústavnými telefonátmi a dával inštrukcie typu: „Utrite prach aj za pianinom, Dragica je zvedavé žieňa!“ Tomi razantne odmietol s odôvodnením, že ak Broskynka nie je Herkulesova dcéra, klavír neodsunie a chuchvalce neuvidí. Lenivý Dalmatínec sa však predsa nevyhol pulírovaniu okien ani umývaniu dlážok. Aby pani všetečná nepovedala, aj záves do kuchyne som nový zohnala. 😀
V ruskom obchode som kúpila polievku v pohári (rozriediš vodou, zohreješ a mmmm - ako od babičky 😀) a hlavné jedlo bola ryža s kuraťom. Šalát robil Tomi. O pečenie som sa ani nepokúšala, odbehla som do cukrárne a vybrala najdokonalejšie kúsky. Veď čo je na tom, ak nebude koláč domáci? Lenže vragove inštrukcie boli jasné: „Pekne to naservíruješ na tanieriky a že si ich nepiekla ty, nepriznáš, ani keby ťa mučili!“ Ale barba... „Nie. Nemusí každá návšteva vedieť, že máš obe ruky ľavé.“ (No počkaj, toto si vyžereš! 😀)
Keď bolo občerstvenie hotové, v obývačke som prestrela najzánovnejší obrus 😀, vytiahla slávnostný set, zapálila vonnú sviečku a čakali sme. Na chrbte ma škrabkalo sťahovacie tielko, no vrag zavelil „obliecť sa čo najreprezentatívnejšie“, tak sa šunky museli potlačiť. Presne na obed párik zvonil pri dverách. Svokrík tam stál vystretý, sťaby zhltol pravítko a sladučkým hláskom nám predstavoval svoju vyvolenú. Pani, vkusne navoňaná, pekne namaľovaná a s očividne drahými šperkami, ma chytila za ramená a pobozkala na každé líce, ako dobré balkánske obyčaje kážu. Mala nefejkový kostým z fajnového materiálu a mňa chytilo podozrenie, že čaro, ktoré na nej vrag vidí, spočíva v jej peňaženke. Musela som sa usmiať, keď som si spomenula na jeho výhražné „...Boh vás zavaruj sa prerieknuť a povedať jej Broskyňa!“
Po krátkom uvítaní poprosila Tomicu, či by ju nemohol previesť našim príbytkom. A vtedy prišiel „jeho“ veľký okamih. Oteplúch na pánske prirodzenie, dávnejšie na Koníku vydražený a nikdy nepoužitý, sa nám mesiace povaľoval po byte a čakal na svoj čas. Keď som nakazovala Tomimu, aby ho odložil z radiátora v chodbe, ani vo sne by mi nenapadlo, že ho uviaže pod čajovú poličku v kuchyni 😀 A tento detail, pri všetkom tom upratovaní, úplne unikol mojej pozornosti. Dragicinej nie 😀 Visiaca rekvizita vyvolala záujem okamžite. „Oh, aká zvláštna rukavička“ 😀 😀 😀 "Viete, to je vlastne chňapka..." (na veľmi dlhé tenké prsty a guľatý palec 😀). S trápnym pocitom som pratala hostí do obývačky 😀.
Vrag sa slávnostne prežehnal a pustili sme sa do polievky. Hoci by zvyčajne jeho decibely mľaskania mohli konkurovať koncertu metalovej kapely, teraz jedol ako pravý gentleman. Broskynka všetko chválila, no najviac bola unesená z koláčov. „Ste znamenitá pekárka!“ Ech, no ďakujem. Zapáčili sa jej aj malé oranžové šáločky z pravého porcelánu. Dostala som ich už dávno, no keďže som ich vyťahovala z krabičky raz za uhorský rok, stále žiarili novotou. „Náááádhernýýý porcelán, pani domáca, veľmi vkusný. Určite vás stál majetok?“ Netuším, bol to svadobný dar." Tomi, ktorý bol dovtedy väčšinou ticho, ma zaskočil otázkou: „Vážne, nepamätám si, kto nám ich priniesol?“ "Vieš, to som dostala ešte k prvému sobášu..." (Keby mohol svokor pohľadom vraždiť, moje bezduché telo by sa v tom okamihu sklátilo ako po Avada Kedavre 😀).
Po kávičke a ďalšom chválení mojich pekárskych zručností si pani Dragica zatúžila pozrieť s nami nejaké domáce video, najlepšie zo svadby, tej najnovšej (ako nezabudla podotknúť 😀). Nech vraj vidí, ako vie Ivo tancovať. Žiaľ, takýto kúsok nevlastníme. „A prečo???“ Po pravde, prvý raz som mala, no videli sme ho všeho-všudy dvakrát a odvtedy zapadalo prachom. Keď som teda organizovala nevestovské repete, vyhodnotila som kameramana ako zbytočnosť. Nechcela som však týmto vysvetlením dráždiť v svokrovi driemajúceho Voldemorta, tak som len sucho skonštatovala, že ani sama neviem 😀
„Vzhliadnime aspoň spoločne nejaký filmík, určite niečo máte prichystané...“ "Vlastne, manžel má v počítači jeden „vianočný“ dokument, ktorý sme si ešte nepozreli. Barba vyberal." 😀 Vrag sa začal afektovane smiať: "Joooj, nevestička moja. Pozri drahá, aká je vtipná, hahaha. To je celá ona, vždy ma tak zábavne podpichuje, hahaha ... ha... ha" 😀 Ani Broskynka (tak ako ja pred pár dňami), nechcela vidieť popravu Ceausescovcov. Jej však vrag nepovedal, že kazí pospolitosť. „Ja sa na smrť nerada pozerám. Ešte som mladá na také veci. Ale počula som, že viete pútavo rozprávať zaujímavosti z dejín. Tak nás môžete zabaviť anekdotou z ich života.“ ..... („A nechceli by ste radšej počuť o záchodových zvyklostiach Henricha VIII?“ – TOMICA! Nevesta, hovor. ) „ Eeee...čo ja viem... Oh, jedna vhodná pikoška mi napadá.“
Začala som: "Medzi vysokými štátnikmi a komunistickými pohlavármi bola veľmi obľúbená zábava lov na divokú zver. Nicolae, akokoľvek sa snažil, nikdy nič netrafil. Ani približne. Viete, občas majú ľudia na niečo prirodzený antitalent. Aby však „každá návšteva nevedela, že má obe ruky ľavé“, istý poradca ho nahovoril, nech si zaplatí profesionálnych lovcov, ktorí budú zabíjať zvieratá za neho a podhadzovať ich tým smerom, na ktorý vystrelil. A fungovalo to. Všetci vždy híkali, aké parádne kusy ukoristil a odchádzali ohromení loveckým umením hostiteľa. Nicolajovi zostali trofeje, ostatným dobrý pocit a nikoho nezaujímalo, že to bol len kvalitne organizovaný cirkus.“
Vrag sa nepokojne zamrvil na stoličke a Broskynka sa pohoršila: „Oh, ale to je hrozné! Kto už sa len môže uchýliť k takýmto prízemným podvodom? Neuveriteľné, že ľudia sú schopní chváliť sa cudzím perím aby vyzerali lepšie.“ "Veru, pani Dragica, čistá pravda. Odsúdeniahodné. Ale to sú vám tie staré komunistické praktiky. Barba, dáte si ešte koláčik?" 😀 (V tej chvíli ma zasiahla Avada Kedavra druhý raz 😀)
Barba si nedal, no Broskyňa zhltla aj posledný kúsok a zase začala básniť: „Vynikajúci, lahodný dezert. Priam sa roztápa na jazyku. Nože mi prezraďte tajomstvo vášho excelentného krému!“ "Žiaľ, túto žiadosť Vám nemôžem vyplniť, jedná sa o prísne stráženú rodinnú receptúru" 😀. Starému skoro vyprskol čaj a Tomi sa ponáhľal zachraňovať situáciu. „Tata, a čo keby si nám porozprával tú megazaujímavú príhodu ako si vyrobil prvý polystyrén?“ "Keď tak naliehaš, synku..." 😀 (Bože zas!) Silou mocou som sa prinútila znudene nepovzdychávať a zahrialo ma pri srdci, keď som si všimla, že aj Dragicin pohľad je nejaký sklenený a príliš dlho upretý na jedno miesto.
Návšteva konečne skončila. Vragova priateľka ešte pri dverách drankala recept, ktorý som jej ani pri najlepšej vôli nemohla dať. 😀 „Ach, vy tajnostkárka! No nevadí, na Pagu mi ešte taký upečiete.“ Pomyslela som si: To ťažko moja, táto cukráreň je len v Zágrebe. A povedala som: "Ale samozrejme, hocikedy, hocikedy!" 😀
Zavreli sme dvere, Tomi sa ku mne otočí a hovorí: "Rodinná receptúra, hmmm?"
"No a? Šak som nepovedala, ktorej rodiny" 😀.
" V podstate máš pravdu, niekto nevie strieľať, niekto piecť, niekto čosi iného. Ale čo na tom záleží? Dôležité je zanechať zidealizovaný obraz dokonalých ľudí." 😀
Táto myšlienka presne zhrnula celý dnešný deň. Takže k nej už nič nedodávam, nech žiari na konci tohto textu o pokrytectve a pretvárke, ktorá ale splnila svoj účel 😀. Broskynka odišla spokojná, vrag tiež a manžel vyfasoval umývať riady, lebo z hereckého výkonu som strhaná a unavená 😀
Ako sa mení láska
Náš vzťah je ešte mladý a predsa sa stihol zmeniť od čias sladkého oťukávania sa. Keď sme sa spoznali, ani som nechodila - lietala som meter nad zemou a iba celkom zľahka sa dotýkala reality. Stratila som hlavu v tých veľkých byzantínskych modrých očiach môjho bacuľkatého anjela. Opálený cudzinec s prímorským šarmom, romantik ako z knižnej klasiky, pozorný a vždy pripravený prekvapiť ma láskyplným gestom. Taký sa veru len jeden na svete narodil.
Čas však plynul, prvotný glamúr strácal lesk a postupne mi nadčlovek ukázal aj svoju smrteľnícku tvár 😀
***
Začiatky:
(správa od Tomíka na fb) Ljubavi, si lúč slnka, čo osvetľuje môj život. Si radosť v srdci, s ktorou vstávam a nádej, s ktorou zaspávam. Nedočkavo rátam dni, keď ťa znovu uvidím.
Teraz:
(správa od Tomíka na fb) Pošli mi manu, ale chytro, nemôžem bez nej vycvičiť trollov.
***
Začiatky:
M: Miláčik, čo budeme večer pozerať v telke?
T: Čo len ty chceš, ljubavi...
M: Nie, srdiečko, ty vyber...
T: Chcem pozerať to, čo ty, holubička.
Teraz:
M: Púšťam si Rozum a cit.
T: Na to zabudni, akurát ide záverečná časť walking dead.
M: Ale ja mám chuť na romantiku.
T: Smola...
M: Ty sebecký had! 😀
***
Začiatky:
Ešte nikto mi nebol taký blízky ako ty, ljubavi. Si moja osudová žena, tajomná, bezchybná... Robíš ma lepším človekom.
Teraz:
Ešte nikto mi nebol taký blízky ako ty, ženica. Si moj najlepší kamoš. Môžem si pred tebou prdnúť, aj ti hocičo povedať 😀
***
Začiatky:
Tak rád s tebou cestujem. Niet krajšieho pocitu, ako spoznávať svet po boku milovanej osoby.
Teraz:
Tak rád s tebou cestujem. Vieš jazyky, keď som unavený kus odšoféruješ ty a vieš aj vyškemrať zľavu na tržnici. Paráda.
***
Začiatky:
T: Andžele, kúpim ti týchto 30 ruží?
M: Nie, medveďko, netreba... Nerob si výdavky.
T: Kytica je to najmenej, čo môžem dať kráľovnej môjho srdca.
Teraz:
M: Hmmm, hmmm!
T: Čo???
M: Prechádzame okolo kvetinárstva.
T: Zas?
M: Jakože zas? Kebyže tak často obeduješ, ako mi kupuješ kvety, rýchlo by si schudol!
T: No dobre, ale iba jednu ružu.
M: Lakomec
***
Začiatky:
Neskutočne ma upokojuje počúvať tvoj nádherný éterický hlások, ljubavi.
Teraz:
Ak ešte začujem jeden ťahavý keltský tón, vyskočím z okna... Zatvoreného 😀
***
Začiatky:
M: Pamätáš, keď sme spolu diskutovali o problémoch sveta, ktoré sú pozostatkom bipolárneho rozdelenia?
T: Áno, bola to veľmi príjemná a poučná debata. Prekvapila ma hĺbka tvojich vedomostí.
Teraz:
M: Pamätáš, keď sme súťažili, kto tenším hláskom zaspieva Je taime?
T: Haha, to bola iná prdel! Nikdy by som si nepomyslel, že vieš tak škriekať, to si isto až z paty ťahala 😀
***
Začiatky:
*Andžele, neprekáža ti rázovitá povaha môjho otca? -Božechráň, medveďko!
Teraz:
-Tvoj tatko je čistý satan! *Ale ty mu dobre kontruješ 😀
***
Začiatky:
M: Miláčik, čo chcete s oteckom na obed?
T: To je jedno, princezná. Som verný fanúšik tvojej kuchyne.
M: Naozaj? Škoda, že viem tak slabo variť.
Teraz:
T: Starýýý, ona zas vyťahuje papriky a rajčiny!!!
Svokor: Oh, nie... Lečo!
T: No nič, rýchlo idem kúpiť pizzu...
Svokor: Len bež, aj mne jednu vezmi!
M: Nevďačníci!
***
Začiatky:
T: Chcel by som sa s tebou milovať a rozmaznávať ťa pri splne mesiaca a šume morských vĺn.
M: Oh, vy Chorváti ste takí romantickí...
Teraz:
T: Mišííík, Mišíííík!
M: Čo je?
T: Aha čo tu pre teba mám 😀 Nechceš si naskočiť?
M: >☹
***
Začiatky:
(rozlúčka pred krátkym odchodom) *Budeš mi strašne moc chýbať. Každá minúta bez teba je pre mňa trest a mučenie.
Teraz:
(rozlúčka pred krátkym odchodom) * A nezabudni kúpiť cviklu...
***
Začiatky:
Ľúbim ťa, ty dokonalé stvorenie.
Teraz:
Aj tak ťa ľúbim.
***
Každá láska sa časom mení, preto nebuďme smutné, ak nám drahý viac nepasuje do profilu hrdinov ružovej knižnice 🙂 Hoci niekedy to možno zamrzí, keď zistíte, že z princa na bielom koni sa vykľul spolubývajúci, s ktorým by ste sa aj v paláci cítili ako na internáte 😀.
Človek sa zapýta: Kde sú tie lupene kvetov, sladkasté vzdychy a nežne žiariaca luna, odrážajúca sa v zreničkách vášho milovaného doplnená podmazom viedenského orchestra? Kedy sa ten slnkom pobozkaný, morom voňajúci anjel zmenil na balkánca škrabkajúceho si zadnicu v trenkoch za počítačom? 😀 Odpoveď je: Nezmenil sa 🙂 Vždy taký bol, len hormóny nám bránili to vidieť 😀. A až teraz, keď odišli, zostalo to naozajstné - pravá láska založená na priateľstve, porozumení, blízkosti a spoločných zážitkoch.
Dokonalé páriky tvoria nedokonalí ľudia. A tak nemusíme mať všetko. Dôležité je, že keď máme jeden druhého, nič nám nechýba.
