Nikdy sa netreba zahrávať s citmi ľudí, lebo môže to potom zle dopadnúť. Ak to prekročí isté medze, treba počítať s krutou odplatou.

Boli sme dve najlepšie kamarátky, priateľky, spolužiačky a hlavne dôverníčky. Krásnych 17 rokov, život nám pripadal ako krásna farebná gombička. Na svet sme hľadeli ružovými okuliarmi a verili, že láska a všetko ostatné bude ako z románu. Tak sa začal písať príbeh jednej lásky.

Máj 

"Jani, asi som našla svojho princa" s radosťou v hlase mi oznamovala kamarátka.

"Čože? Kedy sa to stalo? Kde ste sa spoznali? Rozprávaj!" nedočkavo som čakala na odpovede, ani som nedýchala.

"Stretli sme sa v meste a prihovoril sa mi. Chcel vedieť, koľko je hodín."

"A?" nechápala som, ako s takéto rozhovoru vie, že stretla princa. Nič tomu nenaznačovalo. Koľko ľudí sa ma spýta na čas, veď to je úplne bežné. Moje mlčanie prerušila pohotovo.

"Vidím, že tomu vôbec nerozumieš. Zajtra po škole sa máme stretnúť. Môžeš ísť so mnou, aspoň ho uvidíš."

Bez váhania som súhlasila, toho princa som chcela vidieť. V škole sme spoločne odpočítavali minúty. Samozrejme deň sa vliekol.

"A keď nakoniec nepríde? Musíš počítať aj s takou možnosťou, aby si nebola sklamaná."

"Určite príde, padli sme si do oka. Tebe sa bude páčiť tiež." Neviem, či bola viac nedočkavá ona, alebo ja. 

"Pozri, tam stojí. Vidíš, že prišiel. Vedela som to." Náš krok sa zrýchlil smerom k nemu. 

Ako prvý sa ozval on, svojím tenším hlasom. 

"Ahojte!"

V hlave mi vírili samé otázky. To je akože on ten princ? Sranduje? Malý modrooký blondiak s náušnicou v uchu? Vždy snívala o vysokom, mohutnom, čiernovlasom, tento tak nevyzeral ani zďaleka. A ten hlas, ešte mu nezmužnel. Podobal sa na Nicka Cartera zo skupiny Backstreet boys.

"Ahoj."

Vedela som len toľko, že sa volá Ján, je vojak a pochádza z iného mesta. Misia bola splnená. Viac som ho spoznávať nechcela ani náhodou. Išla som domov. Nebudem ich predsa rušiť. 

Stretávali sa cez víkendy. Darmo som jej dohovárala. Je vojak, ak odíde domov, viac sa ti neozve. Vyzvedala som po každom rande, čo má nové.

Júl 

"Vieš, čo mi povedal? Ešte nikdy nemal pannu. Neviem, či sa chválil alebo sťažoval, ale dievčat mal veľmi veľa. Bolo ich až toľko, že si ani mená nepamätal. Strašne mi týmito slovami ublížil. Ľúbila som ho. Odbil ma, že nemôže mať so mnou nič, nechce byť môj prvý. Berie ma stále len ako kamarátku."

"Vidíš, vravela som ti."

Nečakala som, že jej to oznámi až deň predtým, ako odíde domov. Kupovala mu cigarety a všetko, čo si zažiadal a on ju kopol surovo do prdele. Za tú dobu ju veľmi využíval. Dlho sa trápila. Nemohla som sa už viac na to pozerať. Vymysleli sem plán. Zákerný plán.

August 

Tvoje písmo pozná, napíšem mu ja. Budem sa vydávať za Moniku z iného mesta. "Veď ti hovoril o tom, ako balil ženy na kúpaliskách a vieš, že to neskončilo len zoznámením.."

"Už nič nehovor, nevidíš, ako sa trápim??"

 Naša Monika mala mať akože s ním dieťa. Aby bol príbeh ešte reálnejší, pripojili sme aj detskú fotku. List sme odoslali z iného mesta. 

"Ako budeme vedieť, že to zabralo?"

"Napíš mu do listu, že ak chce vedieť, kde býva, nech zájde po adresu k tebe. Aspoň budeme vedieť, či list zaujal. 

"Dobrý nápad."

September 

Kamarátka mi volá.

"Jani, predstav si, on vážne prišiel po adresu."

"Čo si mu povedala?"

"Že som si to všetko vymyslela." 

"Čo na to povedal?"

"Neveril a stále tu adresu pýtal. Myslel si, že tá Monika si to rozmyslela a preto tak hovorím. Zohnal si povoz, bol rozhodnutý ísť za ňou a malou. Dokonca mi aj kúpené hračky ukázal." Po polhodine to pochopil, že je to vážne iba žart a odišiel.

Po roku 

"Neuveríš, ale mala som návštevu." 

"Koho?"

"Toho vojaka Janka."

"Neverím, to vážne? Čo chcel, teraz po roku?"

"Nebola som doma, bola som u priateľa (potom si našla iného). Nechal odkaz, nech sa na neho nehnevám, že ma má stále rád a že na mňa nezabudol. Nikdy mi nechcel ublížiť a škoda, že už mám priateľa , tak nech sme šťastní. Ak budem chcieť, môžem ho hocikedy navštíviť."

Odvtedy sa už nikdy nestretli.

Zrušiť zasnúbenie a natrvalo sa rozísť s priateľom je lepšie riešenie, ako ľutovať celý svoj život. Viem,  zažila som to.  Začnem ale pekne od začiatku...

Mala som krásnych sedemnásť a žiaden priateľ na obzore. Prišlo leto, dni som si krátila obľúbenou činnosťou - bicyklovaním. Najprv menšie trasy, postupne som pridávala viac kilometrov, až sa na konci leta denný pohyb vyšplhal na 100 kilometrov.

A vtedy som ho spoznala. Žiaden krásavec. Na prvý pohľad nesympatický, so značnou nadváhou, viezol sa na babete. Obehol ma, potom sa otočil a zase sa vliekol za mnou. Bolo mi to dosť nepríjemné. Hneď si to aj všimol. Prerušil mlčanie rozhovorom, samozrejme všetko za jazdy. Išiel vedľa mňa. Rozprávali sme sa o škole, o záľubách. Za každú cenu bol odhodlaný odprevadiť ma až domov. Nedovolila som mu to. Nechcela som. Rozlúčili sme sa ešte za jazdy a ja som dúfala, že už ho nikdy v živote neuvidím.

O pár dní neskôr sa konal v meste jarmok. Babka prišla do izby a hovorí : "Janka, vonku pred bránkou ťa čaká nejaký chlapec." Videla,  že so mnou to ani nehlo, veď aký chlapec? Žiadneho som nemala, nikto za mnou nechodil. "Choď pozrieť!" dostala som rozkazom. Pomaličky som sa obula a nakukla som von. Uvidela som ho. V hlave mi vírilo veľa otázok : "Čo tu ten chce? Ako vie, kde bývam? Sledoval ma až domov? Načo prišiel?" Jedna otázka predbiehala druhú. 

"Ahoj, doniesol som ti čokoládu. Bol som na jarmoku, tak som to mal po ceste."

"Ďakujem, ako vieš, kde bývam?"

"Opýtal som sa ľudí..."

"No to určite, pozeral si do ktorého domu som išla. Podľa popisu by si sa na mňa pýtal?" nesedelo mi to.    

"Už musím ísť, tak ahoj," Rýchlo sa z toho vykrútil a už ho nebolo.

Babka bola zvedavá: "Kto to bol? Nevyzerá ako dobrý človek, daj od neho ruky preč! Je nesympatický a to správanie..."

"Veď ja ho ani nepoznám, nechápem, kvôli čomu tu vlastne prišiel!"

Vytrvalec

Každý druhý deň mi doniesol čokoládu. Mne, ktorá som dva roky čokoládu nejedla, nemala som ju rada. Už nestál len pri bránke, ale na drzovku chodil až ku dverám a tam vyklopával. Rozhovory sa predlžovali a v tej zime sa mi nechcelo mrznúť vonku, tak som ho pozvala ďalej. Považovala som ho len za kamaráta, aj o tom vedel. No neakceptoval to. Jedného dňa som to už nevydržala a povedala mu na rovinu:

"Nemilujem ťa. Nemôžeme sa stretávať, už to konečne pochop. Ja ťa beriem len ako kamaráta, nič viac. Nepáčiš sa mi. Nájdi si dievča, ktoré ťa bude ľúbiť a na mňa prosím zabudni. Bude to tak lepšie. Už za mnou nechoď." On to však nechcel chápať a chodil ešte častejšie. Zatajovala som sa doma, tak začal chodiť po mňa aj do školy. Spolužiačky sa mi smiali. Nikomu, kto ho nepoznal nebol sympatický. Cez kamarátky začal vyzvedať čo a kedy robím... Po čase som rezignovala. Brala som ho ako kamaráta, inak to nešlo. Darmo som mu prízvukovala, že z toho nič nebude. Nechápal to.

Dni plynuli. Na naliehanie som súhlasila, že s ním pôjdem na svadbu. Potom aj na druhú. Ako kamaráti. Jeho správanie však nenaznačovalo, že sme len kamaráti. Ľady sa po svadbe prelomili. Chcel, aby sme to skúsili ako priatelia. On ma miloval a to mu stačilo. Vedel, že z mojej strany to tak nie je, ale nechcel byť viac sám.

Žiarlivec

Dostala som od neho svoj prvý mobil v živote, starú polkilovú motorolu. Až po čase som zistila, že mi ju dal kvôli tomu, aby ma mohol kontrolovať. Volal mi každý deň. Ak som dlhšie nebrala telefón, volal dovtedy, pokým som nezodvihla. Ak som zabudla na hovor, do pol hodiny bol u nás, či sa mi nič nestalo. Volal sporadicky. Ak sa mu nepozdávala odpoveď, prišiel k nám.

Pozvala som ho na stužkovú. Mala som ho svojim spôsobom rada. Nevedela som porovnávať, či tak to je správne. Stretávali sme sa väčšinou cez víkendy, buď ja u nich, alebo opačne.

O pár dní som oslávila svoju osemnástku. Školu som skončila s vyznamenaním a ísť na vysokú som netúžila, tak som sa zamestnala. On tiež. V jednej budove, ale v dvoch firmách. Boli sme častejšie spolu. Po viac ako roku sme uvažovali, čo ďalej. Chceli sme spolu začať bývať. Postupne sa začali nabaľovat problémy. Nechcel sa osamostatniť. Mali veľký poschodový dom, ktorého horná časť nebola obývaná. Plánoval budúcnosť práve tam. Pustili sme sa do upratovania, trvalo to dlhé mesiace. Našli sme tam úplne všetko, horné izby používali ako smetisko a odkladisko.

Jedného dňa, keď sme odchádzali z práce, naraz nás išlo po chodbe možno aj sto ľudí (ako to vo fabrikách chodí) a kolega ma trikrát potľapkal po ramene. Smiali sme sa na príhodach a vtipoch. On to videl už z diaľky. Keď sme sa k nemu priblížili, chytil kolegu pod krkom za košeľu: "Čo to malo znamenať? Neželám si, aby si sa dotýkal mojej priateľky! Rozumieš?!" Kolega od strachu len naprázdno preglgol. Nechápali sme ten výstup. Viac sa to ale neopakovalo, nebol dôvod a po čase som na incident zabudla. Jeho neskôr prepustili a chcel, aby som odišla aj ja. Nechcela som a pracovala som tam ešte dlhé roky.

No žiarlil aj doma. Nesmela som jesť pri jednom stole s jeho bratom, ak tam on nebol. Tie žiarlivostné výčitky si dodnes veľmi dobre pamätám. Musela som oznamovať, s kým som sa rozprávala, o čom sme debatovali, alebo stačilo jeden dlhší pohľad a oheň bol na streche.  Výsluchy na dennom poriadku. Kontrolovanie mobilu, ultimátum ako dlho kde sa zdržím, načo idem do mesta, nikde som nemala právo ísť sama. Všade som mala doprovod. Chcel ma vlastniť. Bolo to strašné.

Zásnuby

V marci sme boli sme všetci pozvaní k nim na jeho narodeniny. Zasnúbili sme sa oficiálne. Naplánovali sme si dátum svadby. Svokra bleskove zajednala všetko, od sály, hudby, autobus až po zoznam ľudí. O pár dní sa začalo všetko rúcať. Už som tam nemala žiadne slovo. Všetko plánovala ONA.

'Tu budete bývať, ale hore vlastnú kuchyňu ti netreba, budeš variť dole pre všetkých.

Keď budeš mať deti, ja budem doma sa o ne starať.

Keď príde leto, celá záhrada a dva veľké polia budú tvoje. Ty sa budeš starať a zveľaďovať.'

Popravde som vôbec netúžila obrábať polia a predávať úrodu. Jedno pole bolo také veľké, že na koniec som nedovidela.

Rozchod

Hromadilo sa toho viac a viac, až som si jedného dňa uvedomila, že taký život ja žiť nechcem. Neboli sme ešte ani manželia a ja som nemala na nič právo. Po svadbe chcel hneď deti, aby som nemusela chodiť do práce. S odstupom času som to chápala. Ďalšia hádka bola poslednou kvapkou. Nevládala som už viac sa ospravedlňovať za "moje chyby". Jednoducho som nemala právo na vlastný názor a musela som sa vo všetkom prispôsobiť. Rozchod bol jediné rozumné riešenie. Samozrejme, že to neakceptoval. Plakal, prosil, skúšal to po dobrom, aj po zlom, len aby som sa k nemu vrátila. Pred svojimi rodičmi a ľuďmi chcel byť za hrdinu. Natáral, že už niekoho mám, že ho podvádzam a preto ma už nechce.

Nedal mi pokoj. Odovzdala som mu všetky jeho veci, nechcela som mať s ním už nič spoločné. Z toho stresu mi meškali aj moje dni.

Zmenila som si telefónne číslo, aj druhé a tretie. Dlho som o ňom nepočula.  Až raz mi kamarátka povedala, že štyri roky čakal, že sa k nemu vrátim. Až keď sa dozvedel o mojej svadbe, pochopil, že to nemá zmysel. Do pol roka sa oženil s našimi svadobnými obrúčkami. Tak nech im prinesú šťastie. Deti pomenovali presne tak, ako sme my dvaja plánovali.

Som šťastná, že som sa rozhodla pre taký krok a neľutujem ani minútu. 

Po čase som stretla svoj osud, ale to už je iný príbeh. Dočítate sa tu >>

Ako krásne dokáže osud zamiešať karty! Teraz už viem, že láska na prvý pohľad naozaj existuje. Zažila som ju v najkrajšej podobe.

Zoznámili sme sa v roku 2001 dosť netradične - cez teletext. Moja sestra sa rozišla so svojím priateľom a ja som jej chcela sprostredkovať stretnutie. Dohodla som jej hodinu aj miesto, kde mala mať rande. Do izby prišla sestra a povedala, že sa jej bývalý priateľ ozval a že sa s ňou chce stretnúť. Nechcela som sklamať neznámeho chlapca, tak som išla namiesto nej. Pritom som už priateľa mala.

Mali sme sa stretnúť v meste pri zmrzline na bicykli. Bola som tam prvá. Každého, kto prešiel, som si hneď očami premerala. Zrazu doslova preletel na bicykli fešák. Vysoký, štíhly, čiernovlasý, presne taký, akého som od detstva videla v mojom sne. Nezastavil sa, v duchu som si vravela - škoda. Odrazu sa mi prihovoril spoza chrbta. Bola to láska na prvý pohľad.

Zoznámili sme sa, dali sme si na líca pusu a navrhol, že sa pôjdeme trochu prevetrať na prímestskú oblasť Zemplínskej šíravy. Rozprávali sme sa o živote, o plánoch do budúcnosti, ale svoje sympatie sme tajili. Obloha sa strašne zatiahla. Ja som zmokla iba trochu, no kamarát zmokol do nitky. Hneď som referovala sestre, o aký zážitok prišla. A sestrine stretnutie? Naspäť sa už dokopy nedali.

Dni ubiehali. Predošlý vzťah stále trval, ale nebolo to ono. Jemu stačilo, keď sme mohli byť spolu v práci. Vtedy som to ešte vôbec neriešila. Bol piatok. V sobotu mali byť krstiny v ich rodine, tak odišiel z práce domov skôr. Keď som končila smenu neskoro večer, za vrátnicou ma čakal "ON". Strašná náhoda to bola. Keby priateľ neodišiel z práce domov, dozvedel by sa, že už niekoho mám. Odprevadil ma na autobus, darmo som mu dohovárala, že netreba. Bol milý a pozorný. Začal plánovať ďalšie dni, ako ich budeme spolu tráviť. Pochopila som, že mu nie som ľahostajná a povedala som mu: "Prepáč, už niekoho mám." Nechcela som ho vodiť za nos.
Dni ubiehali, predošlý vzťah sa nemenil. Ja som chcela vzťah, nie také "ručičkovanie" do práce a z práce. Priateľ mi navrhol, že o dva týždne pôjdeme spolu von na celý deň na Vinianske jazero sa okúpať. Bolo leto. Tešila som sa, konečne niekde spolu von, len my dvaja. Kúpila som si nové plavky, osušku. V aute ma informoval o zmene plánu, musí ešte odniesť veci kamarátovi, no mali sme to po ceste. Zdržali sme sa nekonečné tri hodiny. Pri nástupe do auta mi oznámil, že musí ísť domov, lebo auto potrebuje jeho otec do práce. Zaklincoval to pusou na líce. V tom momente som si povedala dosť, mňa nikto za nos vodiť nebude. Nestojím o taký vzťah. Za polrok chodenia dostať desať bozkov na líce? Bolo mi s toho všetkého do plaču, potom len do smiechu, aká som hlupaňa. Naďalej sme sa stretávali v práci, nikdy som mu už nenavrhla stretnutie. Myslel si, že všetko je ako má byť. Tie slová "Nehnevaj sa" mám aj po rokoch v pamäti. 

Sms mi pípla neskoro večer, bol to ON. Bol zvedavý, ako sa mám, dlho sme sa nevideli a nepočuli. Dohodli sme si stretnutie, medzi nami vzbĺkla fakľa. Predošlý vzťah som rázne ukončila. Dlho nemal žiadnu známosť a dnes už je šťastne rozvedený a aj znovu ženatý. 

Po pár mesiacov chodenia ma môj vysnívaný na narodeniny požiadal o ruku. Dnes vychovávame spoločne naše dve dcérky a psa.    

Článok som mala uverejnený už dávno, len ho upravili. Malá pozornosť nám prišla.

Posielala som aj valentínsku fotku. Síce sme nevyhrali, ale dostali sme srdiečka.

Teraz visia v jednej domácnosti, spolu vedľa seba.

Zaujal ma článok v prílohe anglického denníka. Písalo sa v ňom o ľuďoch, ktorí sa pokúsili (v 98% úspešne) spáchať samovraždu skočením zo známeho mostu Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hlavná časť článku bola spoveďou muža, ktorý tento pád prežil bez vážnejších zranení. Rozprával o tom, že ako padal, myslel na manželku a malú dcérku a na to, že je hlúposť, to čo robí, ale už nebolo návratu...  Priznal sa, ako tento zážitok a zázrak, že ostal medzi živými, zmenili jeho život. Mňa však zaujal príbeh muža, ktorý pád neprežil. Ale mohol...

V jeho denníku sa našla odpoveď. Rozhodol sa skoncovať so životom skočením z mosta, no ako napísal, neurobí to, ak sa na neho cestou usmeje čo i len jedna jediná osoba.
Vylovili ho mŕtveho.

V ten deň som sa snažila usmiať na každého idúceho oproti, kto sa mi zdal byť smutný. Pripadala som si ako chodiaca šanca pre tých, ktorí by to snáď chceli zabaliť.

Po mnohých tragických pádoch umiestnili na Golden Gate Bridge tabuľu s nápisom DON’ T GIVE UP (Nevzdávaj to!) Človek, ktorý sa už rozhodol, si možno všimne aj krízové volanie s výzvou: THERE IS HOPE MAKE THE CALL (Je tu nádej, zavolaj).

Aj ty si chodiaca šanca! Možno nezachrániš svet, ale minimálne môžeš byť šancou pre ľudí v tvojom okolí. Ak v tebe nájdu povzbudenie, nádej, alebo len úsmev, určite to neurobia.

Text a foto: Andrea Ággová