Zlyhávam ako rodič
Mám skoro dvojročného syna. Veľmi temperamentné dieťa od narodenia, inak užasné a šikovné. Vždy som si vravela, že nikdy nebudem matkou, ktora udrie svoje dieťa iba preto lebo ešte nevie zvladať svoje emócie (nehovorím o bytke, ale o capnutí po zadku, či ruke). Posledné týždne, je to s nim už však na nevydržanie, začalo nám veľmi silné obdobie vzdoru, kope a bije mňa, otca, zvieratá, deti na ihrisku...všetko hadže náročky o zem a robí naprieky. Mám všetko prečítané naštudované, rady od detskej psychologičky...na neho NIČ nezaberá. Posledné dni mi už rupli nervy a párkrát som mu úder vrátila (samozrejme nie veľmi silno) alebo fakt už ako nepríčetná hulákala. Veľmi si to vyčítam a som zo seba sklamaná...nechcem takto vychovávať svoje dieťa, ale ja už fakt nemám viacej trpezlivosti. Mám oporu od starých rodičov, aj od manžela, samozrejme väčšinu času sa mu venujem ja, ale aj tak som vyčerpaná z jeho nálad.
Ako ste to prosím vy zvládli? Ak ste dieťa udreli, ako sa vám podarilo pri ďalších nutkaniach ovládať a neudrieť?
Ďakujem.
Moj nazor je, ze aj ty si len clovek, nie stroj. Mas emocie. A to dieta tiez musi pochopit. Capnutie po zadku, ruke nie je tragedia. Niektore deti ani inak nestopnes. Neber to tragicky. Tie uzastne psychologicky, ani maminky co ti budu hovorit, ze je to cele zle nemaju tvoje dieta. Ved aj ono musi pochopit, ze nemoze vsetko a skakat po hlave ti predsa nebude.
no ja si nemyslím, že zlýhavaš ako matka. proste prvé obdobie vzdoru, prežili sme si to aj my, ale nie v takej miere, ako ty. nebili zvieratá a neubližovali okoliu. raz mi syn dal facku, ked mal 5 rokov, ale riadnu. no a ja som mu ju samozrejme vrátila. to bola prvá a posledná facka. odvtedy to už nespravil, teda nie mne, ale jeho surodencovi pravidelne 😀 pochopil, ako veľmi to boli. plakali sme spolu. povedala som mu, že to velmi bolí a žeuž žiadne facky maminke. povedal "Dobe". teraz je to už usmevné, ale vtedy som si to hrozne vyčítala, no nakoniec som lepšie spravit nemohla.