Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
spy23
26. mar 2020
902 

Noc, ktorá mi zmenila život Kapitola 5.

Zastala som pri bráne pred Adamovou dielňou. Počula som dva mužské hlasy. Opatrne som nazrela dnu. Zostala som vydesene hľadieť, ako Adama pod krkom drží nejaký muž. Cúvla som späť, aby ma nevideli. Zakliala som. Prečo som sem vlastne prišla? Čo to bol za hlúpy nápad? Hnevala som sa na seba. Od nervozity sa mi stiahlo hrdlo. Nevedela som, čo robiť. Nepáčilo sa mi byť svedkom takejto situácie. Ale čo ak ten muž Adamovi ublíži? Vnútorný hlas mi našepkával, aby som zakročila. „Adam? Si tu?" skríkla som a postavila sa k bráne. Chlap pustil Adama zo svojho zovretia. Niečo mu ešte zašomral. Upravil si bundu a vykročil mojím smerom. Ja som šla ďalej k Adamovi, ktorý stál ako primrznutý. Pomaly som sa približovala k tomu mužovi. Naše pohľady sa stretli. Cítila som z neho nepríjemnú energiu. Zamračila som sa na neho a on mi venoval žmurknutie. Pretočil sa mi žalúdok. Na prvý pohľad bol nechutný. Nevenovala som mu ďalej žiadnu pozornosť. Zostala som stáť  pred prekvapeným Adamom. „Všetko v poriadku?" spýtala som sa ho. „Čo tu robíš, Anna?" ozval sa podráždene. Takéto privítanie som nečakala. Veď mi môže byť vďačný, že sa zbavil toho idiota. „Prepáč, ak som prišla nevhod, prídem neskôr." Chcela som sa zvrtnúť, no jeho hlas ma zastavil. „Nie, nie, prepáč, len malé nepríjemnosti. Si u mňa vždy vítaná. Pokojne sa posaď. Len ťa musím varovať, nečakal som návštevu a už vôbec nie ženskú, “ poznamenal s úsmevom. Zlá nálada ho mihnutím oka opustila. Sadla som si na gauč, z ktorého rýchlo vzal mužské oblečenie a hodil do bielizníka. Uvedomila som si, že v tejto dielni aj býva. „Dáš si niečo na pitie?" spýtal sa, keď prešiel do ďalšej miestnosti. „Mám tu pivo, colu alebo limonádu,“ kričal zohnutý pri chladničke. „Limonáda postačí,“ odpovedala som. Vrátil sa ku mne a podal mi ju. Keď som sa natiahla po fľašu, vyhrnul sa mi rukáv. Zmeravel a neveriacky hľadel na škaredú čerstvo zahojenú jazvu na mojom zápästí. Nervózne som si od neho vzala ponúknutú limonádu a rýchlo napravila rukáv mikiny. Bez slova sa vrátil k môjmu autu a začal pracovať. „Bude trvať ešte niekoľko hodín, kým dám túto starú rárohu do poriadku,“ skonštatoval ukrytý pod otvorenou kapotou môjho auta. „Cíť sa tu ako doma." Za ten čas, čo bol Adam zahrúžený do práce, som si prezrela dielňu. Nebola to obzvlášť veľká miestnosť. Súčiastky áut od výmyslu sveta povaľujúce sa po zemi a rozmontovaná motorka ju ešte zmenšovali. Vchod do kuchyne nemal dvere. Takže som ju videla celú. Mal len sporák, chladničku a malú kuchynskú linku s umývadlom. Deka a vankúš prehodené cez operadlo sedačky naznačovali, že slúži aj ako posteľ. Môj pohľad padol na Adama. Bolo zaujímavé sledovať, ako dôsledne pracuje. Musela som uznať, že je to príťažlivý muž. Mohol mať niečo okolo stosedemdesiat centimetrov. Nebol síce žiaden kulturista, no postavu mal pravdepodobne vďaka práci štíhlu a na správnych partiách pekne vyformovanú. Havranie vlasy mu neustále padali do tváre, oči mali farbu orieškov. Spozornel, keď si všimol, že ho sledujem. Usmial sa a pokračoval v práci. Celá som očervenela. A radšej som sa rýchlo zadívala iným smerom. „Hotovo,“ natešene zvolal. „Ešte nejaké tie kilometre najazdí,“ poutieral si ruky do handry, ktorú mal zastrčenú v rifliach. „ Pôjdem si dať rýchlu sprchu. V rúre mám odloženú pizzu, pozývam ťa na nie veľmi zdravý obed,“ poodkladal náradie do kufríka a položil ho na policu. Po týždňoch odmietania jedla môj žalúdok nahlas zaprotestoval. Adam sa zasmial a ja som prikývla. Pri vchode do kuchyne si vyzliekol špinavé tričko, zahanbene som odvrátila zrak. Počula som, ako za sebou zatvára dvere od sprchy a púšťa vodu. Postavila som sa zo sedačky. Potrebovala som sa povystierať. Prechádzala som dielňou a sledovala veci, ktoré tam mal uložené. Na jednej poličke som si všimla staršiu fotku v rámiku. Bola už veľmi ošúchaná. Zvedavosť mi nedala a vzala som ju do ruky. Bol na nej malý chlapec, ktorý pevne stískal a objímal mladú ženu. Bol to Adam a podľa rovnakých čŕt som vydedukovala, že ženou na fotografii je jeho mama. „To bola moja mama,“ zaskočil ma pri prezeraní si fotografie. Prezlečený do čistých vecí a s mokrými vlasmi, položil taniere s pizzou na provizórny stolík z drevených debničiek. Bola? Prepadol ma nepríjemný pocit. Mohla byť jeho mama mŕtva? „Zomrela, keď som mal pätnásť,“ dokončil a ja som dostala odpoveď na nevyslovenú otázku. Kvôli tomuto chodil na terapie? Toto bola nočná mora, ktorá mu nedávala možnosť pokojného spánku? Nevedel sa vyrovnať so stratou svojej mamy? V hrdle sa mi vytvorila hrča. „To mi je ľúto,“ zamumlala som. Vyznelo to ako klišé a asi tieto slová počul miliónkrát, ale žiadne iné mi neprišli na um. „To je v poriadku,“ usmial sa a zahryzol do prvého trojuholníka pizze. Môj hlad ma donútil odložiť fotku na miesto a posadiť sa oproti Adamovi. „Preto chodíš na terapie? Kvôli tvojej mame?“ ani neviem, prečo ma to zaujímalo.  „Aj tak sa to dá povedať,“ odvetil plnými ústami. „A tiež aby som sa vyhýbal bránam väzenia,“ dodal. Prekvapene som na neho pozrela. Výraz mojej tváre ho donútil pousmiať sa. „Tak počas dospievania som toho navyvádzal,“ pokrčil plecami. Zavrtela som hlavou a vzala si tanier. Položila som si ho na kolená. Zahryzla som sa do toho úžasného jedla. Veľmi dlho som nejedla niečo tak chutné. Veľmi dlho mi totiž nechutilo absolútne nič. Cesto bolo chrumkavé, tá pizza bola naozaj famózna. Moja chuť do jedla bola zrazu späť. Adam sa celý čas pozeral, ako sa napchávam. Obliala ma červeň a hodila som nevinný úsmev. „A ty?“ spýtal sa. Podal mi servítku, aby som si mohla utrieť ústa. „Ja?“ nechápavo som na neho pozrela. „Prečo chodíš na terapie?“ odpil si z limonády, ktorú si medzičasom priniesol z kuchyne. Tá otázka ma zaskočila. Nechcela som sa rozprávať o tom, čo sa mi stalo. Mykla som plecami a ďalej sa venovala jedlu. „Čo som ti vlastne dlžná za opravu auta?“ zmenila som tému rozhovoru.  Utrela som si ústa do servítky a pustila sa do ďalšieho kúska. Šibalsky sa usmial. „Hm... Tak jedno rande by mohlo stačiť... “ vyslovil. Skoro mi zabehol kúsok, ktorý som prežúvala. To snáď nemyslí vážne. Zagánila som na neho. „Oukej, tak ten pohľad hovorí za všetko. To dosť zabolelo,“ chytil sa hrude na znak rany.  Doberal si ma. „Tak viem byť dosť drsná,“ zasmiala som sa aj ja. Bol to prvý smiech, odkedy sa mi stala tá vec. Práve ma rozosmial človek, ktorého som spoznala len pred pár hodinami. „To som si stihol všimnúť. Najprv ten kaser a teraz tvrdé odmietnutie,“ odložil prázdny tanier na stolík oproti. „Veď za to si môžeš sám. Blížil si sa ku mne zozadu. Ako nejaký uchylák,“ úprimne som skonštatovala a on nenamietal. Pozrela som na hodinky a neverila, že už je niečo po tretej. Presedela som tu skoro pol dňa. „Asi by som už mala ísť,“ podala som mu tanier. „Odveziem ťa. Tvojho tátoša ešte poriadne premažem a prevetrám. Môžeme sa dohodnúť, že ti ho priveziem na ďalšie sedenie. Čo ty na to?“ pousmial sa. Prikýval som. Nasadla som do jeho auta. Vyparkoval ho z dielne a pridal plyn. Pustil si hudbu na starom rádiu, ktoré vyzeralo, že už dosluhuje. Vydávalo dosť čudné zvuky. Zaujímavé, že na ňom ešte vôbec dokázal naladiť niečo, čo sa dalo počúvať. Zastavil pri piesni od Guns N' Roses - November Rain. Pridal na hlasitosti a prstom napodobňoval melódiu huslí, ktoré v nej zneli. Príbeh muža prosiaceho o návrat milovanej ženy. Ten melancholicko-depresívny text ma dostal. Hmkajúc si melódiu sústredene sledoval premávku. Mlčky sme sa doviezli k domu mojich rodičov. Tí už netrpezlivo stáli pri obrubníku a pohľadom ma karhali. Vedela som, že budem musieť vysvetľovať, kde som bola a kto je Adam. „Ďakujem za príjemný deň,“ naozaj mi po dlhej dobe bolo jednoducho dobre. „Ja ďakujem za spoločnosť,“ usmial sa. „Rodičia asi nie sú nadšení, že už druhýkrát ťa vezie pred ich dom cudzí muž,“ tiež si všimol ich znepokojenie. „Mal by som sa im asi predstaviť,“ navrhol a ja som nenamietala. Vystúpila som z auta prvá a podišla k nim. „Anna, kde si bola skoro celý deň? Ani si nespomínala, že niekam ideš,“ v maminých očiach som videla obavy. Zahanbila som sa. Neuvedomila som si, aký strach môžu prežívať. „Prepáčte. Sľubujem, že sa to už viackrát nestane,“ uistila som ich. Adam zatvoril dvere na aute a podišiel ku mne a rodičom. Otec si ho premeral. „Dobrý deň! Ja som Adam,“ vystrel ruku. Otec mu ju zo slušnosti podal a mama mu len hlavou naznačila pozdrav. „Mami, ocko, s Adamom chodíme spolu na terapie. Včera mi nechcelo naštartovať auto. Tak sa ponúkol, že sa mi naň pozrie,“ spresnila som naše zoznámenie. „Dnes som ho spojazdnil. Len mu ešte doplním šťavu, aby sa Anne na ňom lepšie jazdilo,“ napravil si vlasy, ktoré mu znova spadli do tváre. „Ďakujeme, chlapče! Ceníme si to. Čo bude stáť tá oprava? “ spýtal sa otec. Vždy chcel mať účty vyrovnané. „Nerobte si starosti pane. My s Annou sme sa už na cene dohodli,“ žmurkol na mňa a ja som sa zamračila. Nech zabudne, že s ním pôjdem na schôdzku. Adam sa rozlúčil a nasadol do auta. Zakývala som mu na rozlúčku a spoločne s rodičmi sme sa vrátili do domu.

Na druhý deň pred terapiou som si dala sprchu. Vysušila si vlasy fénom. Pozrela som na jazvu na svojom zápästí. Rana sa mi pekne zahojila, ale jazva zostala škaredá. Už navždy mi bude pripomínať moju snahu odísť z tohto sveta. Pozrela som sa do zrkadla. Schudla som niekoľko kilogramov, čo sa viditeľne odrazilo na mojom výzore. Lícne kosti mi vyčnievali z tváre a pod očami sa mi usadili hlboké tmavé kruhy. Musela som s tým niečo urobit. Vytiahla som zo skrinky make up s korektorom. Po pár minútach som vyzerala aspoň trochu ako človek. Obliekla som si čierne nohavice, biele tričko, ktoré som prekryla sivým rolákom. Vlasy som si zopla do gumičky. Na stretnutie som sa doviezla taxíkom. Našla som svoje auto zaparkované pred budovou medzi ostatnými. To znamenalo, že Adam je už dnu. Zatvorila som za sebou dvere a posadila sa na obvyklé miesto. Adam sedel oproti mne a zamyslene hľadel do prázdna. Keď sa naše pohľady stretli, naraz sme sa na seba usmiali. Prešlo mnou zvláštne chvenie. Silvia povedala na začiatok pár viet. Potom sa spustila diskusia na tému, ktorú zadala. Dnes sme mali preberať tému - jazvy. Jazvy, ktoré nám zanechali naše traumy. Jemne som si prešla prstom po tej svojej a skryla ju lepšie pod rukáv. Všetci mlčky čakali, kto sa prvý odváži na odhalenie. Adam sa mrvil na svojej poduške. Prišiel mi nervóznejší. Jeho nálada bola skôr na bode mrazu. Videla som na ňom, že ho niečo trápi. Zrazu si odkašľal a zdvihol ruku. Silvia ho vyzvala k slovu. „Ahojte,“ hlas mal zastretý. „Som Adam. Niektorí už poznáte môj príbeh. Preto len v rýchlosti zopakujem pre nováčikov, čo traumatizujúce sa v mojom živote stalo. Prišiel som o svoju mamu. Zabili ju pred mojimi očami,“ sťažka preglgol. Telom mi prešiel mráz. Táto informácia mi úplne vyrazila dych.  Zatajeným dychom som počúvala ďalej. „Nebolo to pre mňa ako pubertiaka ľahké. Ničili ma sny, kde sa mi vynáral pohľad na moju mamu ležiacu na koberci bez známok života. Túto bolesť som musel zamaskovať ešte väčšou bolesťou. Našiel som ju v sebapoškodzovaní. Zanechalo mi to nesmierne veľa jaziev,“ rozprával sťažka. Upriamil zrak na mňa. Rukou si pomaly siahol k okraju svojho trička a vyhrnul ho. Do očí sa mi vtlačili slzy. Jeho hrudník a brucho bolo poznačené malými reznými ranami. Pochopila som jeho počin. Spravil to kvôli mne. Videl moju jazvu. Preto ukázal tie svoje. Pred všetkými. Dýchanie sa mi zrýchlilo, stúpol mi tep a nemohla som sa nadýchnuť. Zahmlievalo sa mi pred očami. Musela som odtiaľto vypadnúť. Schmatla som bundu a behom som vytrielila von. Ostrý  vzduch ma poštípal v nose. Zhlboka som sa nadýchla. Pochytila ma zúrivosť. Potrebovala som odísť z tohto miesta. V tom som si uvedomila, že Adam má stále kľúče od môjho auta. Ticho som zahrešila. „Anna, počkaj,“ bol to Adam. Poutierala som si slzy z tváre a obrátila som sa na neho. Mala som chuť ho počastovať niekoľkými hnusnými nadávkami. „Prečo si to urobil? Hm? Je to kvôli tomuto?“ ukázala som mu svoju jazvu. „Chcem ti len pomôcť,“ približoval sa ku mne, ale ja som si od neho držala odstup. „Nikto sa ťa o pomoc neprosil. Prečo si každý myslí, že vie, čo je pre mňa najlepšie?“ slzy mi padali po tvári. Chodila som hore-dole ako zúrivý lev v klietke. „Tie terapie ti dokážu pomôcť. Daj tomu šancu. Ak sa dokážeš otvoriť, bude ľahšie vyrovnať sa s tým, čo ťa trápi. Svojim démonom sa musíš vedieť postaviť, aby ťa prestali prenasledovať," snažil sa ma prehovoriť. „Nie,“ rázne som ho zastavila v presviedčaní. „Nikto a ani nič mi nepomôže. Tým sa nezmení to, čo sa mi stalo. Rozumieš, Adam? Navždy som poznačená. Pošpinili ma, moje telo, moju dušu. Naozaj chceš tak veľmi vedieť, čo sa mi stalo?“ rozhadzovala som rukami a kričala. Adam bez slova stál. „Znásilnili ma! Hnusne a bez hanby ma niekto znásilnil!“ kľakla som na kolená. Skryla som si uplakanú tvár a úplne sa zložila. Ucítila som, ako ma Adam berie do náručia. Objal ma pevne až sme sa zosunuli na zem. Zhlboka dýchal a ja som si oprela hlavu o jeho hruď. Jeho vôňa mi prišla povedomá. Mala som pocit, že ju poznám. Pomaly zo mňa vyprchal hnev a cítila som pokoj. V Adamovom objatí som našla bezpečie. Tak sme boli možno niekoľko minút, možno hodín. Čas sa akoby zastavil. Oblečenie sa mi zamočilo od zvyšku snehu, ktorý sa ešte držal na cestách. Zdvihla som hlavu, aby som sa pozrela na Adama. Čelo mal zvraštené, pohľad ustarostený. Opatrne mi utrel slzu z líca a prstom pomaly prešiel po čeľusti. Ten dotyk bol ako elektrický výboj. Adam sa mi zadíval do očí. Zhlboka sa nadýchol a opatrne sklonil tvár k mojej. Zrazu sa to stalo. Pobozkal ma.

korekcia: @sunnyboy

    Juuuj, ani som nedýchala... Veľmi dobré čítanie 🙂

    26. mar 2020

    Joooj super..čítam od začiatku..
    Kedy bude pokračovanie?

    26. mar 2020

    Prečo sa to vždy musí končiť v takom napínavom momente. Niekoľkokrát denne sem chodím šmírovať, či už je ďalšia časť. Prosím prosím, smutne pozerám, čím skôr ďalší diel

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @maryah dakujem

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @lienka0078
    @zuzu1122 dakujem dievcata. Som rada ze sa paci. Pracujeme na tom dve a tym ze mame deti muzov a domacnost sme radi ked sa nam podari jedna cast za tyzden. Takze len trpezlivo vyckat😘

    26. mar 2020

    Perfektne citanie...nedokazem sa od toho odtrhnut...kebyze mam knizku precitam ju na jeden hlt ...super 🙂

    26. mar 2020

    Paraaada. 😊 oprav si nadšení rodicia namiesto nadšený⚘

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @tina1992 dakujem😘

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @marinka70 dakujem😊😘

    26. mar 2020

    Prikýval som. Preklep. Oprav si. Myslela si určite prikývla som. ....ja nečítam knihy,ale toto ma dostalo. Takýto talent, dar od Boha, že fakt waw...ak bude kniha kúpim si ju. Ak pridáš pokračovanie prosím daj mi vedieť nech si prečítam. Popri deťoch ešte písať .. obdivujem ťa a fandím Ti. Ja som rada,že sa stíham venovať deťom..toto by som nedala. Držím palce nech si zdravá a aj celá tvoja rodinka a nech Ti ide písanie ako doteraz. Nečítala som od teba nič , akurát teraz tento diel. Drž sa!😉

    26. mar 2020

    Teraz som si všimla,že na tom pracujete dve. Tak obdiv patrí aj druhej pani či slečne👍

    26. mar 2020
    1kriosa1
    AMBASÁDORKA

    Pauli ty si úžasná. Máš obrovský talent , aj tvoja kolegyňa ❤️ neuvažujete o knihe? Napr.aj formou kickstartera? Pri takomto počte čitateľov a vysokej kvalite písania, by ste isto mali úspech 😊 teším sa na ďalší diel ✊

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @1kriosa1 dakujeme Kristinka. Priznam sa ze prvy krat pocujem o kickstarterovi. Nepoznam to. Uverejnujem aj cez whatpad. A uvidime ci by sa vydarila kniha. Je to asi aj dost obtiazne ked nepoznas ludi...

    26. mar 2020

    Parááda 👍👍👍👍 každý deň netrpezlivo čakám na ďalší diel.... Je to perfektné... Odporúčam pokračovať... A to som neprofi kritik (prečítala som viac ako 200 kníh).... Ste skvelá 💗💗💗💚💚💚

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @pattinka dakujem velmi pekne. Toto mi dodava chut pisat dalej😊

    26. mar 2020

    @spy23 len pekne do toho! Ja keby som mala taký talent, tak píšem a píšem.... Ale ja len čítam a čítam 🙂 a to iba vďaka takým talentom, akým ste aj vy 🌼 držím palce ✊ nech kope múza

    26. mar 2020

    ooo dufam, ze to dopadne vsetko dobre, "zacina" sa mi to veeeeelmi pacit - rozumej uz som namotana :D :D :D len presne si viem prewdstavit, ze ked sa dozvie, ze to Adam ju doniesol do nemocnice alebo ze dokonca pozna toho parchanta tak to nepochopi :( tak len dufam, ze sa to medzi nimi skonci dobre, prosiiiim 🙂

    26. mar 2020

    Chcem sa opýtať či budete uverejnovat príbeh až do konca?!Je to úžasný pribeh! Dakujem😉😘❤️

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @bayuska 🤭🤫

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @stanuska67 isto bude 😉

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @laskamojajeidna dakujem ze velmi silne slova. Vela zdravia aj tebe a rodine. Ja som rada ze sa mi ozvala super osobka ktora mi pomaha s korekciou aby to dostalo ten spravny smrnc. Ak nechces prist o dalsie casti staci si ma pridat medzi oblubenych.😉

    26. mar 2020

    @spy23 ďakujem, že nám tak spríjemňujete tieto náročné dni a nech vám to takto píše aj naďalej 😉 je naozaj veľmi kvalitné čítanie, strhujúce! 🔝🔝🔝 Zakaždým sa neviem dočkať pokračovania 😅

    26. mar 2020

    Zaujimave citanie, mam rada take tazsie temy. Ja zas rada pomáham ľuďom s gramatikou a stylistikou, aj s prekladmi. Pozri sa este raz na vetu: Musela som s tym nieco upravit.(urobit?) Želám všetko dobré, nech sa ti darí.

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @lenkike dakujem

    26. mar 2020
    spy23
    autor

    @matricia dakujem. Viac oci ktore to citaju nam pomaha este vychytat chybicky. Za to dakujeme

    26. mar 2020

    @spy23 Za máličko. Pekne si to napisala, viac oci a bude to genialne.

    26. mar 2020

    Je to vážne je to super☺️čakám na každú jednu časť, ako pes na kosť 🙈😂ak by bola kniha tak si jednu popredu zajednavam 🙂

    26. mar 2020

    Opat super, neskutocneeee 😍👏👏👏

    26. mar 2020

    Až má zamrazilo pri čítaní...ako každá z nás budeme čakať na ďalšie pokračovanie..Ďakujem ☺

    27. mar 2020

    Milujem knihy, milujem citanie, toto tu je naozaj velmi dobre a tiez sa prihovaram za velmi skore pokracovanie, prosiiim 😉😀😊

    27. mar 2020
    28. mar 2020

Začni písať komentár...

Odošli