Ahojte. Už druhý deň uvažujem, čo tu napísať. Tornádo, veterný vír, či čo to bolo v stredu večer, sa nám prehnal priamo cez bytovku. Trvalo to pár sekúnd, mali sme nachystané evakuačné batohy a boli sme pripravení ísť sa schovať do pivnice. Včera sme upratovali dedinu, bolo to strašné. Skopírujem príspevok, ktorý som dala na sociálnu sieť, aby ste mali prehľad o tom, čo sa deje:

Ahojte, tí čo ma "čítate" viete, že rada píšem. A preto využijem túto možnosť. Žirany, dedinka, kde žijeme viac ako 10 rokov sa v stredu stala centrom pozornosti mnohých médií. Určite nechcene. Ľudia, ktorým poškodilo strechy na bytovkách, na našej ulici, naši dobrí susedia, určite nestoja za tú slávu. Teraz vidím klikbajtové titulky, že to bolo "len" gustádo.

Viem, že tornádo je silný vír, ktorý zosadne na zem. Počas tých pár sekúnd, ktoré urobili toľko neporiadku, sme fakt nemali čas skúmať, ako sa to volá, či silný veterný vír, ktorý nám odtrhol meteostanicu, má taký alebo onaký odborný názov. V tej chvíli máš úplne inde hodnoty. 

Čítam na sociálnych sieťach rôzne komentáre. "Škoda, že sa video skončilo v tom najlepšom," "To nič nie je, je to úplne bežné," "To je určite klimatická zbraň." Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. 

Prečo neriešime to, že sa to deje? Že klimatické katastrofy narastajú každým dňom? Miesto toho sa budeme hádať o slovíčka. Ak to chcú riešiť meteorológia, nech sa páči, ale to nie je hlavný cieľ, ani zmysel. 

A ešte pikoška na záver. Sledujete imeteo.sk? Ak áno, chcem, aby ste vedeli, že "neriešia" zdrojovanie. Bez súhlasu zverejnili video, ktoré som poslala na kanál GeoCenter a zverejnili ho na svojom webe. Asi im príde zbytočne riešiť také "drobnosti" ako autorské práva. Stačilo napísať, zavolať, neodzrojovali ani kanál GeoCenter, ani môj profil. Úprimná vďaka však všetkým novinárom, reportérom aj obyčajným ľuďom, ktorí nedychtia len po senzácii, ale naozaj túžia pomôcť a vedia, že nie je nič dôležitejšie než ľudský život.

Netuším, kto vymyslel skúšobné kabinky, teda, ktorý dobrodinec do nich dal namontovať to príšerné svetlo, ktoré zdôrazňuje všetky nedostatky. Skúšala som si podprsenku, s takými vypchávkami, že by urobili kvalitné "B-éčka" aj mojej polovičke.
„Vyzeráš skvelo. Ešte by to chcelo sťahovacie nohavičky... tie ti požičiam, minule som kúpila v HM..." ozvalo sa z vedľajšej kabínky. Viem, že sťahovacie gaťuše sú super vec a odľahlo mi, keď som pochopila, že tá ponuka nie je adresovaná mne. Chtiac-nechtiac som sa stala svedkom rozhovoru maminy a dcéry, ktorý mi vyrazil dych.
„Na tej oslave zaboduješ. Kúpim ti to, si nádherná..." opakovala ódy takmer spokojná mamina. „Skúsim si S-ko, bude mi lepšie sedieť, a zoberiem si ho bez podprsenky," rozmýšľala nahlas dcéra. Takže v hre bol overal. A na ten musí mať žena postavu, aby nevyzerala ako Pokémon. Mame zdvihlo tlak: „Mojko, v Sku budeš natlačená ako jaternica. A bez podprsenky ťa nepustím! Budeš vyzerať ako ľahká žena... Ja v tvojom veku..." pritvrdila vetou, ktorá sa dedí z generácie na generáciu, rovnako ako recept na dokonalý piškót. Slečna sa na dozvedela, že nemá pekný tvar pŕs a že to "M" je tak akurát. Prípadne môže porozmýšľať nad väčšou veľkosťou. A v hre sú stále tie mamine sťahovacie nohavičky.
Skúsila som si predstaviť slečnu. Krv a mlieko, s veľkými prsiami a krásnymi krivkami, ktoré perfektne vyniknú v štandardnom M-ku. Nedokonalosti zakryjú mamičkine gaťky. Rýchlo som sa obliekla do svojich vecí, podprsenku zavesila na vešiak nechcených vecí a vyštartovala som z kabínky. Chcela som vidieť tú slečnu.
Skoro som onemela, a to mám celkom fajn slovnú zásobu. Slečna mala tridsať kíl aj s kabelkou, krásnu postavu a prsia? S troškou optimizmu by sa dali nazvať ačkami. V rukách držala overal. Verím tomu, že mamina si presadila väčšiu veľkosť. Do dcéry stále niečo húdla, tá však nebola žiadna pubertálna žabka, typovala som jej 20+.
Vzdychla som si. Viem, že mamina to myslela dobre. Ale stačilo mi pár minút v jej prítomnosti, hoci ani nevedela, že existujem, aby som pochopila, že si kompenzuje na dieťati vlastné nezrealizované sny. Nízka žena, s nejedným kilom navyše, sa navážala do dokonalej postavy svojej dcéry... Chápem, že to nie je o postave, o kilách, komplexoch či konfekčných veľkostiach... Ale o tom, pustiť tie naše ratolesti, dovoliť im realizovať svoje sny, prejsť vlastnými skúškami. A nedávať nevyžiadané rady. Pretože tie vzbudzujú ten najväčší odpor...

Kapitola 1.

„Starnem.“ Toto zistenie na docenta Františka Kováčika, CSc., doľahne každé ráno s pravidelnosťou raňajšej stolice. V sne býva všetko inak. V ňom je mladý, žiadaný, na vrchole kariérneho rebríčka. A skutočnosť? Už na nočnom stole nehľadá len okuliare na diaľku, ale aj zubnú protézu. Bez nej sa nepohne. Pohľad na bezzubé ústa ho desí. Pripomína mu priepasť, na dne ktorej číha smrť. Keby sa nebál, viac by sa zamýšľal nad zmyslom života. Ale na to docent Kováčik nemal odvahu. Pozrel sa doprava. Božena ležala naboku, kedysi, pred takmer štyridsiatimi rokmi, sa na vankúši rozprestieral vejár jej hustých gaštanových vlasov. Postupne sa menila ich dĺžka, farba a František by prisahal, že aj konzistencia. Pri letmom dotyku si spomenul na chemlón. Možno kvôli trvalej. Božena u kaderníka strávila niekoľko hodín a podľa Františkovho názoru odchádzala odtiaľ stále rovnaká. Keby mal hrať hru „hľadaj päť rozdielov“, prehral by na plnej čiare. A on nerád prehráva. Veď je docent. Titulom sa predstavoval všade. Aj pri kúpe cestovného lístka do vlaku, nech každý vie, s kým má tú česť.

Odšuchtal sa do kúpeľne. Pred týždňom oslávil šesťdesiatku. To číslo mu naháňalo strach. Dostal viac kytíc než nebožtík pri poslednej rozlúčke. Aj papuče, poukaz do kúpeľov a župan. K šťastiu mu už chýbalo hrobové miesto na cintoríne. Sám videl, ako rýchlo letí čas. Nerád sa pozeral sám na seba. Pod očami vačky, z kútov na čele vznikla vyleštená pláň, na ktorej by bez navigácie zablúdil. Čo už. Pomaly sa stráca vo vlastnom byte. Hneval sa sám na seba a svoju bezmocnosť. Zatočila sa mu hlava. Dal si dve tabletky na vysoký tlak, jednu malú na cholesterol, ďalšiu na alergiu a ďalšiu proti zápalu. „Tak, a som najedený,“ usmial sa s iróniou. Od zajtra. Od zajtra skončí s tabletkami. Každý rok mu pribudol aspoň jeden kus. František začne cvičiť. Bude behať popri rieke a ktovie, možno natrafí na nejakú fešandu. Božena preňho nepredstavovala žiadne terno. Menila sa na tieň, ktorý mu síce varil, pral a upratoval, no inak z nej nebol žiaden úžitok. Do spoločnosti ju zásadne nebral. Kolega sa mu vysmieval, že mu pripomína Columbovu ženu. Všetci vedeli že existuje, no málokto tušil, ako vyzerá. Čerstvý šesťdesiatnik ani nemal potrebu ju ukazovať svetu. Načo? Aj tak je škaredá, stará a zbytočná. Je načase ju vymeniť.  

Po Veľkej noci som som sa neodvážila hneď odvážiť. Len čo mám v úmysle postaviť sa na váhu, hneď mi v mysli prebehne celovečerný film, v ktorom som, sťa hlavná hrdinka, porušila všetky pravidlá zdravej výživy. Mekáč, majonézový šalát, rezne, veterníky a kopec zákuskov. Diétna kola (údajne) bez cukru s malou cherry paradajkou ma nevytrhne z biedy. Nakoniec som dostala odvahu. Stala som na váhu, pričom aplikácia začala po mne kričať. „Skontrolujte správnosť vášho profilu. Je tento profil naozaj váš? Registrujeme prudký nárast hmotnosti.“ 

Veď hej. Sama som to videla. Za posledných 36 dní som pribrala cez tri kilá. Držala som diétu, pri ktorej som čo-to zhodila a po jej skončení som vyžrala chladničku. „Nič to! Nie každý deň je nedeľa. Mám svoj vek a ako vravela moja babka: Aj veľká riť vie očariť. A žena bez brucha je ako hrniec bez ucha.“ V záujme záchrany vlastného sebavedomia som si spomenula na všetky "motivačné" frázy, ktoré mi boli na dve veci.
Keďže nechcem do konca života nosiť legíny či nadčasové kaliopky s dlhou flanelovou košeľou, rozhodla som sa, že schudnem. Žiadna diéta. Ale zdravá strava a pohyb. Keď som to zvestovala svojej polovičke, videla som v jeho očiach zdesený výraz. Prichádzame do obľúbenej fázy nášho vzťahu, ktorú by som nazvala v "dobrom a v zlom". Zatiaľ čo ja chudnem, on priberá. Pri chudnutí pečiem. A veľa. Pomáha mi to zamestnať sa. Tak sa u nás cez víkend zhmotnil biskubský chlebík, kváskový chleba, muffiny. A muž? Keďže sme v tom spolu, začal to pomaly do seba tlačiť. Dcéru som na tento počin nenahovorila. Keď som za ňou lietala s voňavým koláčom, len mi oznámila: „Mami, veď vieš, že sladké nemám rada!“ Prečo som sa ja na ňu nepodala?!
Dnes ráno si na váhu vstal manžel. Ostal ticho. Ja len čakám, kedy aj jemu príde taká optimistická správa. Nech sme v tom spolu. Ako sa patrí na dlhoročných manželov. 🙂

Dnes už priznávam, že kupovanie malého, rozkošného šteniatka nie je rozhodnutie, ktoré by sa malo robiť pri vytrhávaní obočia. Nutkavá potreba mať psa "hneď teraz", mi pomohla na chvíľu zabudnúť na bolesť. Išla som za manželom, hodila naňho jedno vytrhané obočie a oznámila mu, že už je najvyšší čas.
Predstavovala som si to jednoducho. Dcérka mala 3,5 roka, bude mať perfektného parťáka a ja si tiež užijem maličké šteniatko, bezbrannejšie ako ja za volantom uprostred zápchy vo veľkomeste. (Dodnes netuším, kedy mám dať prednosť električkám, preto sa vyhýbam šoférovaniu mimo rádiusu 15 kilometrov v mieste môjho trvalého bydliska).

O chove psov (tobôž o ich kupovaní), sme mali s manželom len chabú predstavu. Nie, nepoučili sme sa na Maxíkovi, ktorý sa tešil z nových majiteľov. Do bytu sa nemecký ovčiak príliš nehodí. Rozhodli sme sa vstúpiť dvakrát do tej istej rieky. Tentoraz sme sa nespoliehali na žiadnych bratrancov, sesternice, pratety, strýkov a ujčiné (áno, existuje aj takýto výraz), pretože sme sa rozhodli všetkých prekvapiť. A veru sme prekvapili. Najviac samých seba.
Rozkošného mini yorkshírika sme sa rozhodli kúpiť cez najznámejší portál vecí z druhej ruky, kde môžeš kúpiť fakt všetko. Yorkshírik mal dobrú cenu. Jeho majiteľka si za neho pýtala ani nie 200 eur, na fotke vyzeral malý. Sľubovala, že veľmi nepodrastie. Vraj má kvality aj na papiere, ale nebudeme sa predsa zdržovať nejakými formálnosťami, však?
Tak sme kúpili psíka. Malo ma trknúť, že kúpa psa sa na parkovisku pred Lídlom nerobí. Že by stálo za to vidieť aspoň jeho mamu, keďže otec je (doteraz) neznámy. Malo mi trknúť, že to šteňa vyzerá nejako choro a hnačka nemusí byť vždy len zo stresu. Malo by trknúť, že šteňa je výsledkom nelegálneho množenia. To všetko by som si naštudovala, keby som sa tak hlúpo nedala strhnúť impulzívnym nápadom. Teraz alebo nikdy! Toto životné motto ma už niekoľkokrát dostalo do poriadnej brindy.
Psíka sme si zamilovali. Takmer nám však do týždňa zdochol. Niekoľko dní strávil na veterinárnej klinike, kde nám pre istotu predpísali všetko možné aj nemožné. Keď videl tú faktúru náš veterinár, len sa smial: "Tí sa na vás teda poriadne nabalili," uškŕňal sa, že náš chlpáč by sa obišiel bez drvivej väčšiny produktov. Ale keďže sme ho raz mali, rozhodli sme sa na peniaze nepozerať. Náš pes (nie je to fenka Daisynka), má samozrejme aj meno. Do užšieho výberu sa dostal Alexander. Volali by sme ho Šaňo. Nakoniec sme ho pomenovali Jerry. Ten sa nám za výber mena odvďačil tým, že začal... rásť.

Už po pár mesiacoch som vedela, že Jerry alias Šaňo sa mi do kabelky nezmestí. Ledaže do športovej tašky. Z chorôb sa vystrábil a ja som si začala užívať venčenie. Pes je však meteosenzitívny. Za nepríjemného počasia ho musím vyniesť doslova na rukách. Rozbehne sa za všetkým, čo sa pohne a najradšej si v lese pochutí na fekáliách. Čím väčšie, tým lepšie. Mohlo to byť aj horšie. Vplyvom génov, ktoré zdedil po tatovi, nešteká. Taký vhodný pes do bytu. Dodnes sa dohadujeme, či jeho mama nemala pechtle mechtle s chrtom. Pri jeho dlhých nohách by som sa tomu nečudovala. Jerryho máme šesť rokov. Je to člen rodiny. Prekvapivo nasadil latku vysoko, no dnes už viem, že výber psa netreba podceniť. Bez papiera by som psa nekupovala. Ak by som však chcela predsa len dať šancu pouličnej zmesi, obrátila by som sa na útulok. 

Fakt. Už ako malé dievčatko som snívala o tom, že budem mať psa. Ale takého naozajského. Mestského. Ktorý bude živou verziou plyšovej hračky. Typicky dedinského som nechcela. Za mojich detských čias chlpáči poznali len reťaz a podomácky zmajstrovanú budú z materiálov, čo dom dal. Tým šťastnejším sa ušiel ručne tkaný koberec od babičky. Tým menej šťastnejším ostalo veriť v hustú srsť, teplejšiu zimu a výdatnú stravu. Keďže neraz slúžili ako drtička na kuchynský odpad, ušlo sa im fakt kadečo. Od zemiakov cez chlieb, sviatočné koláče, až po zeleninku. Havkáči pouličnej zmesi to väčšinu zvládali. Ako sa im podarilo dožiť vysokého veku, to mi je dodnes záhadou. 

Ja, ja som takého psa nechcela. Chcela som chuťňučkého yorkshírka, ktorý by sa zmestil do malej kabelky, aby som s ním mohla chodiť do mesta ako veľká dáma. Mali by sme rovnaké mašle vo vlasoch. Bola by to fenka Deisinka. Myslím, že to znamená nejaký kvet. Asi karafiát, už si nepamätám.

Keď som teda vyrástla, kúpili sme si do rodiny prvého psa. Muž ma však prehovoril že na dvor sa yorkshire nehodí. Na veľkú záhradu treba predsa veľkého psa. To dá logiku. A tak sme kúpili nemeckého ovčiaka. A viete, ako to chodí. Keď si kupujete psa od bratranca z tretieho kolena, ktorého ste naposledy videli s vypadanými mliečnymi zubami, dopadne to zle. Miesto chutňučkého šteniaka vlčiačika sme domov doniesli polročné šteňa. Posledné z vrhu, ktoré nikto nechcel. Nechceli sme ho ani my. No v rámci udržania neutrálnych rodinných vzťahov sme ho zobrali domov. “Nevadí,” pomyslela som si. Aj s vlčiakom môže byť sranda. Môžem s ním behať, presne tak krásne, ako je to vidno vo filmoch. Ty, pes, západ slnka, krásna tepláková súprava a žiaden pot. No, sranda bola. No iná, než som si myslela. Náš pes, Max, sa rozhodol nestrácať čas zbytočným čakaním. Len čo som ho dala na vodítko, prepáčte, na vôdzku, začal ma ťahať od plota k plotu. Keď som sa za ním rozbehla, zobral to ako výzvu a začal ťahať a besnieť ešte viac. Keď sme sa dostali do poľa za dedinskou slepačiarňou, zbystrili sme pozornosť. Obaja. 

Pes preto, lebo zacítil kuracinu, ja preto, lebo som sa rozhodla nepustiť ho za žiadnu cenu. Resumé? Odreté koleno, zničené tepláky a uslzená tvár. Aspoň ten pes mal z prechádzky radosť. Druhýkrát sme to vzali z opačného konca. Nešli sme bežať, ale na bicykel. Dve kolesá sú predsa rýchlejšie, než štyri nohy. To dá logiku. Teda, ak počítam aj tie manželove. Pes nás však opäť prebehol. Manžel nestihol ani vysadnúť na bicykel, už ho ťahal po zemi. Aj s bicyklom. Max bol pre mňa skvelý učiteľ. Každý deň ma učil trpezlivosti. Chlpaté psisko, ktorý mal rád spoločenský život. Vždy, keď hlásil dedinský rozhlas, obrátil sa smerom k búde a spustil tú svoju. Nerozumel základným povelom, no základy akustickej fyziky ovládal dokonale. Búda niesla jeho decibely široko-ďaleko. Len som si vzdychla a zavrela okno. Prečo sme si nekúpili malú yorshírku? Môj sen sa splnil po niekoľkých rokoch. Do našej rodiny prišlo šteňa. Na yorshíra sa podobal len počas prvých týždňov. No to už je iný príbeh. 

 Umývačku riadu vymyslela žena. A to už v roku 1886. Dávno pred automatickým kávovarom, ktorý je najobľúbenejší člen našej domácnosti. Josephine Cochranovú mrzelo ručne umývať riad po bujarých večierkoch, ktoré usporiadala. Vravela som to manželovi. Že umývačka riadu nie je žiadne novodobý výmysel a preto ju tak veľmi potrebujem. Tento argument u Tibora neprešiel. Brali sme sa v roku 2012. Zatiaľ čo sa ľudstvo chystalo na koniec sveta podľa Mayského kalendára, my sme sa pripravovali na nový spoločný začiatok. 

Novomanžel, ktorý zvykol všetko konzumovať z plastových dóz, čistý riad prakticky nepotreboval. Mamička mu s láskou zabalila sviečkovú s ôsmymi knedľami. Keď bol v štádiu akútneho hladu, neobťažoval sa prihrievaním. „V žalúdku to aj tak všetko vychladne,“ tvrdil mi, keď som naňho neveriacky pozerala zamilovanými očami. Pred svadbou sme sa chodili najesť. Nebol to žiaden luxus. Päťeurové menučka, sem-tam mekáč a keď sme sa naozaj chceli buchnúť po vrecku, išli sme do čínskej reštaurácie. Nesympatická čašníčka sa tvárila, že ju naša prítomnosť otravuje. Hodila pred nás umastený jedálny lístok a po dvadsiatich sekundách sa prišla spýtať, či sme si už konečne niečo vybrali. Ukázala som na prvé jedlo, na ktoré mi padol zrak. Nechcela som byť vyberavá, aby ma nevykričala rovnako, ako súdružka učiteľka v materskej škôlke. Chyby minulosti neradno opakovať. 

Po svadbe som vo veľkom začala variť. Zeleninovú polievku sme jedli štyri dni, až kým nezačala meniť nielen svoju vôňu, ale aj skupenstvo. Umývanie riadu som však neznášala. Prvé mesiace som poctivo drhla všetky šálky, poháre a strúhadlá. Úhlavným nepriateľom sa pre mňa stal lis na cesnak, ktorý sa v drese váľal aj niekoľko dní, v nádeji, že ho moja polovička umyje. Neumyla. Len sem-tam zdvihla obočie s rečníckou otázkou: „Nevieš, čo to tu tak hrozne smrdí?“ Vtedy som vyrukovala s plánom. „Mali by sme si kúpiť umývačku riadu. Vieš, že umývanie riadu neznášam,“ vsadila som na úprimnosť. „Pozri sa, máme malú kuchyňu, ledva sa v nej otočíme, umývačka by nám len zavadzala. Okrem toho, moja babička pochádzala z dvanástich detí, všetko stíhala, umývačku riadu ani nepotrebovala,“ dával mi za príklad svoju babičku, ktorá zomrela krátko po päťdesiatkou. Predpokladám, že od zodratia. 

Keď videl, že ma tým nepresvedčí, prešiel na iný level: „Sme dvaja. Nezašpiníme veľa riadu. To SA predsa raz-dva umyje.“ Tá veta ma naštartovala. U nás doma nebýval ani „to sa“, ani „sa to.“ Za tri dni sme minuli všetky šálky, taniere, hrnce, škrabky, nože, dokonca aj ozdobný porcelán so zlatým lemovaním, ktorý tak príšerne prskal v mikrovlnke. Na rad prišli plastové dózy, po nich papierový, jednorazový riad. Keď sa v kuchyni už naozaj nedalo pohnúť, manžel sa prestal vyhovárať na Japonca a spýtal sa ma, či by som si nenašla pár sekúnd na umytie pár riadov. Čas som si nenašla. Z kuchyne som vyše hodiny počula vzdychanie, bohovanie a pád črepov. Asi hora umytých kryštálových pohárov nemala pevné základy. Čo sa čudujem, keďže Tibor pracuje ako stavebný inžinier. Možno chyba v projekte? Netuším. Jedno mi však bolo jasné. Toto je vojna, ktorú chcem vyhrať. A tak za týždeň v kuchyni montoval umývačku riadu. Síce najmenšiu a najlacnejšiu, ale bola. Keď o pár rokov prišiel s teóriou, že nám netreba robotický vysávač, pretože SA TO raz dva povysáva, len som sa usmiala. Sa to sa u nás ani po mesiaci vyčkávania neobjavil. A Tibor? Vynašiel sa a objednal robotický vysávač. Obsluhuje ho zásadne sám. Myslím, že preto, aby mohol kamarátom rozprávať, ako veľmi mi pomáha v domácnosti. A vy ako? Tiež čakáte na Japonca Sa ta? Alebo vám vystačí Slovák Samo? 
PS: Príbeh je vymyslený. Len som sa po rokoch vrátila k písaniu 🙂

Spomenula som si na slová starej mamy, ktorá zažila druhú svetovú vojnu. „Bieda, hlad, strach o deti, o manžela. Dve mi v dôsledku vojny zomreli na zápal pľúc.“ To bolo všetko, čo mi povedala, keď som sa v čase dospievania snažila vydrankať od nej viac informácií. Radšej mlčala.  Vraj načo oživovať tie hrôzy. Aj tak mnohému ľudia neuveria. Pohladila ma  po vlasoch a povedala: „Len aby ste to, dieťa moje nemuseli zažiť.“

Dnes to síce na vlastnej koži nezažívam ja, no vo svete prebieha mnoho  vojenských konfliktov. Niektoré sú medializované viac, niektoré menej. Nechcem ísť však do politiky. To je len hra pre publikum. Aj tak to najdôležitejšie sa deje za oponou. Prekvapuje ma, že my, ako ľudstvo, súhlasíme s vojnou, súhlasíme s tým, že posielať zbrane tej či onej strane je absolútne oukej. 

Akoby v zabíjaní človeka bola cesta, ako dosiahnuť mier.

Veď je to absurdné! Nejde mi to do hlavy. Keď sa nevedia dohodnúť vlády a ich predstavitelia, nech sa mlátia navzájom. Vari im tak rýchlejšie vychladnú horúce hlavy. Ale aby na ich hlúposť a nenažratosť doplatili obyčajní ľudia... Toto naozaj ukazuje, že s naším svetom nie je všetko v poriadku.

 Nestihli žiť...

Prezrela som si historické fotografie. Na záberoch z I. svetovej vojny som videla chlapcov, mladších ako 18 rokov. Nestihli skončiť školu, mnohí zažiť prvé lásky a už umierali v zákopoch po tisícoch. Sama som mama a pevne presvedčená o tom, že žiadna matka nerodila dieťa, aby jej umieralo vo vojnách.

Irena.

„Ja mu dám Honzu, kreténovi jednému nevyvinutému!“ Obracala som sa vo svojom pomyselnom hrobe pri slovách, ktoré vypúšťal. Keď som sa trochu upokojila, škodoradostne som sa usmiala. Nech si nemyslí, že so mnou vybabral. Som zvedavá, ako sa budú tváriť vyšetrovatelia, keď sa dozvedia o Ondrejovi. Začalo to presne pred rokom. Tiež tiesne po dušičkách. Asi to je nejaké magické obdobie, v ktorom ľuďom hrabe väčšmi, než obvykle. Inak si to neviem vysvetliť. V utorok doobeda som strážila čertov a anjelikov odpočívajúcich na škôlkárskych lehátkach. Nudila som sa. Fyzicky božeuchovaj, doma som mala roboty ako na kostole. Ale chýbal mi vnútorný impulz. Taký, čo núti ľudí zo seba niečo vydolovať, urobiť sa lepšími. Chýbala mi zmena. Na starom počítači, na ktorom sme sa obvykle prihlasovali na obed, som zapla internet. Služby si striedam so staršou kolegyňou, ktorá nemá paru, aké možnosti skrýva malá modrá ikona. www.pokec.sk, naťukala som ukazovákom do klávesnice. Milo strávil nejeden večer vysedávajúc pri zánovnom notebooku, ktorý som mu kúpila, aby nemusel písať práce do školy u spolužiakov. Stačilo mi priniesť vyžehlené tričká a nenápadne nakuknúť cez synovo plece. Neskôr nám domov priniesol frajerku Katku, dievča s obrovskými očami, chuďučkú ako latka a skromnú ako môj učiteľský plat. Hneď mi bola sympatická. Keď som pri miešaní segedínskeho gulášu od nej sondovala, ako sa to zoznámila s mojím hanblivým Milom, zalial jej rumenec, keď priznala, že cez internet. Žoviálne som mávla rukou nad úprimným priznaním, nech si mladí nemyslia, že som starou korytnačkou, ktorá bude svojho syna posielať s dychovou hudbou na vohľady. Kráčam s dobou a nebojím sa technológií. Škoda len, že prídem o veľa. Nebudem na Milovej stužkovej, ktorá bude o dva týždne. Dám ruku do ohňa, že starému to vyfučalo z gebule.

Milan upratoval. Započúvala som sa do rytmického šúchania mopu po kuchynskom linoleu, na ktorom určite ostanú šmuhy, pretože ho ani nenapadlo vymeniť špinavú vodu za čistú. Spomenula som si na inzerát, ktorý som narýchlo skoncipovala.

„Vôbec nič nehľadám. Ani manžela, ani sponzora, ani milenca, ani mladého šušňa, ktorý trpí nereálnymi erotickými snami. Mám záujem vymeniť si pár slov, bez vedľajších úmyslov. Nechcem vedieť tvoje meno, ani bydlisko. Stačí, keď ukážeš, že myslíš aj na niečo iné, než na chladené pivo, sex a futbalové zápasy. Som ako orech. Navonok možno tvrdá, no stačí ho otvoriť a objavíš to, čo očiam býva ukryté. Zuna.“

Podpísala som sa ako Nevesta hôľ, postava, ktorá mi bola literárne najbližšie. Už len ten, kto príde na to, že to nie je meno pre psa, získa u mňa body navyše. Nemohla som však čakať na odpoveď. Zobudil sa Mojžiš, chlapčiatko, s doživotnou traumou zo svojho biblického mena.

„Pančelka, mne sa už nechce spať!“ zahlásilo tenučkým hlasom. Nič mi neostávalo, len vypnúť počítač a potichu sa venovať malému chlapcovi, pretože keď sa zobudí jedno dieťa, zvyčajne z toho býva reťazová reakcia.

Milan.

Otázka alibi mi nedávala spať polroka. Pri fantázii na úrovni črievičky papučkovej som mal veru čo robiť, aby som sa nezamotal. Pri sledovaní detektívok som objavil vraha až pri záverečných titulkoch, čo pri plánovaní vraždy nie je bohviečo. Samozrejme, že mi napadlo použiť internet. Ovládal som ho na úrovni priemerného chlapa, ktorý pol pracovného života strávil na stavbách v cudzine a teraz si spokojne maká ťahaním dvanásťhodinových zmien v neďalekom závode. Poznal som Facebook, dokonca som disponoval aj mailovou stránkou. Ale nebol som natoľko padnutý na hlavu, aby som sa odvážil cez Google vyhľadávať inšpirácie na alibi. Predpokladám, že ak sa tu náhodou objavia policajti, história webového prehľadávača ich bude určite zaujímať. Nájdu tam zopár stránok, kde som musel potvrdzovať, že mám osemnásť, niečo o rýchlych autách, pretože tie patria k chlapom a sondovanie cien v jednotlivých stavebninách. Hovorím, že nič také, čo by sa vymykalo priemeru.

Ľudmilka ma hypnotizovala šedým zákalom a mne na čele vyrazili kvapky potu. Milo sa tiež na mňa neprestával pozerať.

„S Irenkou sme sa pohnevali,“ začal som, ignorujúc výraz nesúhlasu, ktorým ma obdaril starší syn. Ešte stále som bol v pohode, vari si nemyslí, že svojej rodnej sestre sa pochválim, že som si ženu odprevadil na onen svet. Hoci, ako ju poznám, určite by ma pochválila za dobrý skutok. Som však dospelý chlap a tak si svoje problémy musím vyriešiť sám.

„To sa dalo čakať,“ nahrala mi do karát. S jej politickým presvedčením, ktoré sa blížilo k radikálnemu extrémizmu, sa jej ani nečudujem, že nikdy úplne neodsúhlasila, že som si zobral ženu z inej republiky. Aj keď v tých časoch sme tvorili jeden celok, ale to je už iná pesnička.

„Vravela mi, že si tu nikdy nezvykla. Hundrala na celé Strakovo, vraj ľudia sú tu prízemní, nevzali ju medzi seba a ja som sa vraj tiež zmenil,“ využil som fakt, že po dvoch desaťročiach v zväzku manželskom dokonale poznám Irenine sťažnosti. Všetko jej vadilo. Používanie nárečia, susedy, ktoré ju na ulici obchádzali oblúkom, pivné brucho, ktoré ma premenilo na hajzľového pavúka a pre nevyhodenú rolku od toaletného papiera by dokázala rozpútať tretiu svetovú. Milo asi pochopil, kam mám namierené a trochu sa uvoľnil.

Irena.

Nikdy som nepremýšľala o smrti. Myšlienky na ňu som nechávala dôchodkyniam, ktoré márne každý víkend čakali na vnúčatá s napečenými koláčmi. Teraz, keď sa pre mňa stala realitou, dostalo sa mi s ňou poznanie, ktoré mi umožňovalo dostať sa do hlavy pozostalým. Škoda len, ze na druhej strane mi tie informácie boli na figu. Nemohla som sa pomstiť. V pivnici, kde som si hovela medzi nákladnými uhorkami, som si vypočula rozhovor.

„Prečo si ma neudal?“ ozvalo sa z kuchyne. Milan otváral dvierka starého kredenca. Určite tam hľadal saponát na umývanie podlahy. Len koňovi, čo chodí po dome s klapkami na očiach, napadne hľadať ho v kuchyni! Keby si lepšie všímal, čo robím, vedel by, že od čias Sovietského zväzu mám saponát vo vedre pod umývadlom v kúpeľni. Cítila som ho. Jasné, že nie fyzicky, ale pocitové vnímanie sa vôbec nestratilo. Práve naopak. Všetko sa zintenzívnilo, ako keď cez sklo dioptrických okuliarov necháte pôsobiť jeden slnečný lúč. A ten čerstvý vdovec ma bytostne nenávidel. To som bola naozaj taká slepá?!

„Neviem,“ započula som synov príjemný hlas, ktorý sa na chvíľku vzdialil, aby sa vrátil s vedrom a saponátom. Nechcela by som upratovať ten bordel. Ak sa nemýlim, to môžu rovno vymaľovať. Len doma sa nerobili zmeny aj z iného dôvodu. Keď to moje mladšie chlapčiatko príde domov, načisto sa pominie. Nemá ich rád. Kedysi mi psychologička hovorila, že je debilom, no nedala som sa. Síce nemám vysokoškolský diplom, ale čítam všetko. Od encyklopédií, ktoré som si doniesla z Moravy, po zloženie toaletného papiera. Písmenká ma fascinovali. Preto po diagnóze okresnej psychologičky, ktorá ju stanovila od dverí, som sa vybrala do Bratislavy. Milan síce trochu hundral. Nechcelo sa mu merať toľkú vzdialenosť v starej rachotine ruskej výroby, ktorá fungovala len silou vôle a mojich neúnavných modlitieb.

„Robíš to pre svojho syna!“ Vľúdne som mu pripomenula jeho otcovskú povinnosť. Po diaľnici sa bál ísť, aj tak neviem, či by nás tam pustili, keďže ten náš zázrak nešiel viac, než šesťdesiatkou. Muža som párkrát musela poriadne zbuzerovať, aby dal na môj orientačný zmysel, lebo keby bolo podľa neho, ideme rovno za nosom, až skončíme pri Balatóne. Cesta do hlavného mesta sa nám vyplatila. Dobre, že som dala na svoj materinský inštinkt. Nedozvedela som sa, že Erik je debil. Starý psychológ sa chytal za prešedivenú bradu z povrchnej diagnózy kolegyne z malého mesta. Vraj je Erik autista. A ten potrebuje špeciálny prístup. Len... Vysvetľujte to ľuďom v dedine, ktorá sa hrdí tým, že si zopár desaťročí do seba nepustila žiadneho cudzinca. Keď som sa vracala domov z autobusovej zástavky, len na našej ulici som napočítala sedem imbecilov okolo štyridsiatky. Za to môže predovšetkým kríženie bratrancov a sesterníc. Napriek tomuto faktu nikdy môjho synčeka za chrbtom neprestali nazývať debilom...

Nado mnou sa rozhostilo ticho. Chlapci asi upratovali. Určite tú bielu záclonu nenamočili do studenej vody, ani nenasypali soľ na fľak. Ale čo si vybrali, to majú. Čas plynul na mojej strane bytia akosi rýchlejšie. Ani som sa naplno nestihla venovať analýze poslednej hodiny, keď niekto zazvonil. Predstavila som si Milanovu tvár. Určite stuhol ako nebožtík (viem, na moje pomery trochu nemiestne prirovnanie), hodil mokrú handru do kúta a zamkol spálňu na kľúčik. Mala som pravdu, utvrdilo ma v nej škrípanie dverí, ktoré nemal kto namazať. Chlapci si niečo šuškali.

Irena

Keby Milan predsa len čítal knihy, ľahšie by si vypočítal, že na zneškodnenie osemdesiat kilovej ženy potrebuje vyvinúť oveľa väčšiu silu, než tú, ktorou sa na mňa zahnal. Ani on nebol žiadnou mušou váhou, no pár glgov borovičky mu urobilo škrt cez rozpočet. Priblížil sa ku mne odzadu, práve keď som pozerala Kriminoviny, avšak nerátal s tým, že ho uvidím v obrazovke televízora. Na tú nenávisť, ktorá mu na tvári priemerného štyridsiatnika vykresala výraz netvora, do smrti nezabudnem. Niežeby mi ostávalo veľa času. Už o pár minút mi vyprší exspirácia.

„Šibe ti?“ vyhŕkla som. Neviem, či som zo seba vôbec vytlačila tie dve slová, už mi po krku stekal prvý krvavý pramienok. Schytalo to ucho. S tým sa dá predsa fungovať. Rýchlo som sa vymrštila z vysedeného kresla, kedysi farby vanilkovej zmrzliny, z ktorej už nezaostala ani spomienka. Strach o vlastný život je ten najlepší motivačný prostriedok.

Inštinktívne som mu strelila zaucho. Skôr ho však zakymácalo z vypitého alkoholu, než z môjho chabého fyzického útoku. Iba čo ho to viac rozzúrilo. Možno keby som sa načiahla po popolníku z tvrdeného skla, ktorý dostal od kolegov k narodeninám, mala by som šancu prežiť. A proroctvo Na poslednú cigaretku, ktorý bol vygravírovaný na popolníku, by nemal kto naplniť. Ono sa ťažko fajčí s rozmliaždenou kotrbou. Milan do mňa začal búšiť tĺčikom hlava-nehlava. Spomenula som si na Toma a Jerryho, rozprávku, ktorú pozerali chalani, keď boli malí. Postavičky sa otĺkali kladivom a ani sa nezdalo, že ich to bolelo. Narozdiel od rozprávky som pocítila každý úder. Buchol ma po hánkach prstov, keď som si ukrývala tvár a tie mi v momente opuchli. Začala som sa báť. Asi sa na konci každá živá hmota usiluje o prežitie. Aj ten záchodový pavúk, ktorého som pripučila papučou. Viem, mala by som narýchlo zrekapitulovať svoj život, zamýšľať sa nad večnosťou a nemrhať vzácny čas malichernými spomienkami. Ešte som sa aj škodoradostne usmiala nad tým, že ten blbec poriadne nevie ani vybrať peniaze z bankomatu, netuší, ako sa varí lečo a triedenie špinavej bielizne je preňho španielskou dedinou. Bezo mňa bude úplne stratený.

„Skap už konečne!“ zúfalo zakričal. Vtedy som už ležala schúlená na koberci v embryonálnej polohe, v ktorej sa všetko končí, aj začína. Okolo mňa sa tvorila mláčka krvi a zvierače zodpovedné za to, že som bola schopná včas dobehnúť na záchod, akosi prestali fungovať.

„Aké príznačné,“ zasmial sa pološialene, „hovnom si bola, hovnom ostaneš,“ dopovedal a zahnal sa neviem koľkýkrát. Zvláštne, v živote mi nenadával. Mlčanlivo žil vedľa mňa a súvetie zo seba dostal len pri zmienke o počasí. Unikala zo mňa životná sila. Snažila som sa predstaviť si mladého Milana, ktorému nikto nepovedal inak ako Milo. Cez leto ho čaká maturita na elektrotechnickej, ten sa bude vedieť o seba postarať. Možno aj otcovi trochu pomôže.

Milan.

Už viem, ako sa cíti Boh. Senzačne. Inak sa ani cítiť nemôže, keď má v rukách pocit absolútnej moci. Mesiace som v sebe zdokonaľoval plán. Bol by som bláznom, keby som ho prezradil papieru. Už len tá predstava slobody, ktorú získam, ma napĺňala rozkošou.

Hej, pred dvadsiatimi rokmi som Irene sľuboval lásku, vernosť a ďalšie ingrediencie v jednom balení, ale čo mi aj ostávalo, keď sa mi ju podarilo nabúchať na prvý raz. Prekliata chmeľová brigáda. Cez deň mi slnko a pohľad do Ireninho výstrihu spiekol mozgové závity a večer som sa dorážal pivom v českej hospode.

Nikdy som nečítal knihy, tie sú len pre tých, čo nevedia žiť, ale verím vo fatálnosť. Všetko malo dospieť k tomu momentu. Jediný presne mierený úder tĺčikom na mäso, ktorým len včera náruživo klepala rezne, ju mal odprevadiť na druhý svet. Ale niečo sa pokazilo.