Neviem si vysvetliť svoje správanie

Opíšem danú situáciu, budem písať akoby sa to týkalo mňa pre lepšie pochopenie.... Čo s takouto dušou???

Asi som sa zbláznila ,neviem si vysvetliť svoje správanie a neviem do kedy mi to bude manžel tolerovať.... Nemám prácu, povinnosti odkladám na druhú koľaj a snažím sa im vyhýbať. Som doma sama zavretá, a žijem ako keby bez duše. Moja životná energia kdesi odišla a ja ,,nežijem,, prežívam. Trvá to už mesiace a ja väčšinu dňa preležím ,alebo prespím. Spím, veľa a rada, lebo mám pocit, že keď spím nevnímam ťarchu reality a starostí. Na jednej strane mi je dobre v tejto svojej bubline,ktorú som si vytvorila na drhej strane kdesi vzadu mi šeptá hlas haloo, povinnosti nič? Čo robíš? Takto sa správa dospelá žena? Šibe ti? Neplačem, len hľadím do blba a čakám na manžela kým sa vráti z práce. Za ním mi je neskutočne clivo, mám len jeho. Nikoho iného a ja by som sa láskou rozdala len nemám komu. ( Dokonca manžel kúpil škrečkov do domácnosti kvôli na rozveseľenie ale nezabralo ). Bojím sa, že sa úplne uzavriem do seba a stratím kontakt zo svetom, deň za dňom je pre mňa ťažšie vyjsť von medzi ľudí, nechce sa mi aj keď neviem prečo. No na druhej strane keď prišla mužova rodina na návštevu, ožila som...
Desím sa toho ako mi ubieha čas ako nič nerobim ale ja jednoducho nemám svoju silu vykročiť vpred. Akosik nechcem nič robiť... Čo mi je?? Niekto vraví chýba láska, niekto corona, niekto rozmaznanosť a lenivosť? Ja sama neviem ,len viem, že toto ja nie som.

mi je smutno, najradše