Asertivita - ako ju cvičiť?
Ako byť asertívna a nebáť sa povedať nie? Ja som celý život taká zakríknutá, hlavne mamy sa bojím, mám z nej nejaký podvedomý strach.
To že nie som asertívna viem už dávno, ale potrebujem už matke vytýčiť hranice čo si už ku mne nemôže dovoliť. Občas mi vynadá, keď nie je niečo po jej, napríklad blbka, debilka, hlupačka a podobne. Žijem sama, mám hypo, svoj byt. Stretávame sa iba občas, keďže žijem v zahraničí.
Keď prídem na návštevu, tak zmobilizuje celú rodinu a mne len oznámi, že kam všade mám ísť - babke, tetke, sesternici atď... Naposledy sa išli zapáliť sviečky na hrobe starých rodičov, ale ja som zrovna v ten deň dostala svoje dni a ja mám veľmi silné bolesti, beriem na to silné lieky, mama o to moc dobre vie, mám to od prvej menštruácie takéto problémy. Ju to vôbec nezaujímalo a nútila ma ísť na cintorín, aj keď vedela, ze mám bolesti. Ešte ma ťahala po meste nakupovať v tých bolestiach.
Takisto tie návštevy ona organizuje a ja sa musím prispôsobiť.
Tak jednoducho povedz nie a hotovo mne keby takto mama rozkazovala už sa s ňou nebavím
@unicornlady nemas mi k comu gratulovat...ked som mala 4 roky zomrela mi mama a vychovaval ma len otec, ktory bol velmi velmi prisny a napriek tomu som nikdy nemala problem povedat nie. Alebo sa inak nesuhlasne vyjadrit, povedat si svoj nazor, aj ked hrozilo, ze sa urazi a nebude sa so mnou rozpravat (co sa stalo velakrat). Samozrejme ine bolo, ked som bola dieta a zila som pod "jeho strechou"...jasne, ze dieta ma rodica posluchat...ale 31rocna zena, by si uz mohla dupnut a snazit sa s tym nieco spravit. Aj ked rozumiem tomu, ze niekto si to "zakriknutie" nesie az do dospelosti, nechapem tomu, ako s tym tak dlho clovek nic nerobi...ale to som nemyslela v zlom ale skor v zmysle, ze tomu proste nechapem.
Mohla by byť mama narcis? Veľa čítam o tejto poruche a zdá sa mi, že to na ňu sedí. Ale nie som si istá.
Ja som nedávno čítala knihu od psychiatričky, čo prežila holokaust ( už vyše 90r babička teraz) a ona spomenula, ako sa po dlhšej dobe stretli so sestrami a akoby každá spadla automaticky do tej roly, ktoré mali už v detstve (tá, čo je mierotvorca, tá, čo je tá nadaná a tá, čo je pekná). Takže to, že niekto si to zakríknutie nesie do dospelosti, mňa nijak neprekvapuje.
Myslím, že pri ženách je to aj akoby zažitá tendencia, že majú byť tie dobré, milé, starostlivé a často to je prezentované skoro ako až submisívne (t. j. poslúchať).
To, čo sa človek naučil v detstve, sa mu potom stáva zase vo vzťahoch, napr. dominantný, útočný priateľ/šéf...
Ak poviem za seba, do mňa bol akoby vtlačený silný pocit viny, že proste mi asi ani nenapadlo brániť sa, povedať "nie" (resp. ak boli pokusy a boli vždy agresívne potlačené a človek nemá nejakž normálny vzor; však aký človek je, to priťahuje; tak sa to ťažko mení)
Nedávno som videla toto video (4 reasons why my parents trigger and stress me out)
A tam sa spomína:
1. mozog vytvára spojenia- takže každá vôňa, miesto, človek... mozog to vyhodnotí a vynoria sa ti v hlave spomienky
2. vzťahová dynamika- aj keď sme už vyrástli, my sme sa zmenili, ale rodičia možno vôbec, a stále nás môžu vnímať ako deti (v ich ponímaní sme ich deti, nie dospelí, čo vytvára mocenský boj. a možno je niekedy pre nás jednoduchšie dať sa do tej "role", ktorú sme mali ako deti)
3. nevyriešené rodinné konflikty- môžeme sa podvedome správať (vekovo) ako v čase, kedy ten konflikt nastal,
4. snaha o naplnenie našich potrieb- ktoré neboli naplnené v detstve (láska, pocit bezpečia), a pri príchode domov sa to v nás vynára s nádejou, že teraz tie potreby budú naplnené, alebo že sa ospravedlnia,
Čo s tým- spracovať naše traumy z detstva:
- snažte sa byť mysľou čo najviac v prítomnosti (keď máte pocit, že idete do toho "módu dieťaťa", snažte sa uzemniť svojimi zmyslami- čo vidíte, čo počujete, aký je materiál vášho oblečenia...koľko máte rokov, že už ste dospelý. Skúste sa vopred psychicky obrniť, ak viete, aké situácie čo vo vás spustia)
- nastavte hranice
(vnútorné- vy rozhodujete o tom, ako budete reagovať, nedávate moc nad sebou druhej osobe; buďte na svojej polovici "ihriska", vy sa rozhodujete, čo vpustíte k sebe a čo nie)
(vonkajšie- čo urobíte, ak cítite, že niečo pre vás nie je správne, zdravé ; mať zdravý odstup od druhých)
(bližšie o tej asertivite som dala na prvej strane aj knihy a tie youtube videá)
@hope87 Tak to gratulujem, vo vašej rodine, asi tvoje "nie" rešpektovali a nerobili na teba nátlak, lebo inak ťa nemajú radi, inak si zlá, inak... A keďže dieťa nemá na výber (lebo je závislé od rodičov), tak aj to, že vyrastie, to v tej psychike (podvoliť sa) zostáva dlho. A fakt ťažko sa to odnaúča, lebo na tvoje nové spôsoby (hranice) ľudia zareagujú samozrejme negatívne, človek si zažije výbuchy hnevu, a proste ten pocit, že ti ťa akoby už nemajú radi, keď nerobíš, čo od teba chcú. A potom sú dve možnosti, buď sa ľudia naučia rešpektovať tieto nové "pravidlá hry" alebo sa vzťahy rozpadnú, resp. budú v kontakte čo najmenej. Ale na ten výbuch musí byť človek pripravený, lebo tá protiobrana, ten protiútok príde a treba sa ho postupne naučiť ustáť a hájiť si seba a svoje práva.