Pripravujem dieťa na príchod súrodenca. Ako zvládnuť žiarlivosť?

Dobrý deň,

ďakujem, že ste sa ozvali aj s touto obavou. Je úplne prirodzené, že to teraz vo vás vyvoláva strach. Čaká vás veľká zmena a už len to, že nad tým premýšľate vopred, hovorí o tom, že sa na ňu chcete pripraviť citlivo a s rešpektom k staršej dcérke aj k sebe.

To, čo opisujete, je pri takto malom vekovom rozdiele veľmi bežné. Vaša dcérka ešte sama potrebuje veľa blízkosti, istoty a „bábätkovskej“ starostlivosti, a zároveň už cíti, že sa niečo mení. Keď chce vajíčko, cumlík alebo veci pre bábätko, nemusí to znamenať, že je „rozmaznaná“ alebo že to bude po pôrode nezvládnuteľné. Často je to skôr spôsob, akým si dieťa skúša uistiť svoje miesto, či je stále rovnako milované, videné a v bezpečí.

Dobrá správa je, že žiarlivosť sama osebe nie je problém. Je to normálna emócia. To, čo deťom pomáha, nie je snaha, aby ju necítili, ale aby ju mohli bezpečne prežiť s dospelým, ktorý ich unesie.

Veľmi pomáha:

nesnažiť sa dcérku presviedčať, že „veď ty sa máš tešiť“, ale pomenovať jej prežívanie:
„Vidím, že aj ty by si chcela byť teraz bábätko.“
„Je to asi ťažké, keď chystáme veci pre sestričku.“
„Niekedy by si chcela, aby bolo všetko zase len tvoje.“
dovoliť jej symbolickú hru s bábikou, kočíkom či vecami pre bábätko, pokiaľ je to bezpečné dať jej priestor byť občas „malá“, bez hanbenia a bez napomínania typu „ty si už veľká“.

Veľmi dôležité je aj to, aby nemala pocit, že o vás prišla naraz zo dňa na deň. Nemusí dostať rovnako veľa času ako predtým (to ani nie je reálne) , ale potrebuje zažívať, že s vami má stále spojenie. Často stačí pár vedomých chvíľ denne, keď je vaša pozornosť len na nej. Aj 10–15 minút denne, počas ktorých sa chvíľku nestaráte o nič, neodpisujete na správy a naozaj ste len s ňou, vie urobiť veľký rozdiel.

Po pôrode býva užitočné:

keď je to možné, nehovoriť stále „teraz nie, musím ísť za bábätkom“, ale občas nahlas pomenovať aj opačnú situáciu:
„Bábätko chvíľku počká, teraz pomôžem tebe.“
zapájať dcérku jemne, nie pod tlakom , napríklad podať plienku, vybrať oblečenie, priniesť deku, ale bez očakávania, že z nej musí byť „veľká pomocníčka“
nechať jej aj priestor, aby sestričku niekedy nechcela, ignorovala ju alebo bola nahnevaná , aj to je v poriadku.

To, že po sekcii budete veľa sama, je naozaj náročná predstava. Preto by som vás chcela veľmi povzbudiť, aby ste čo najviac zjednodušili prvé týždne. Nepotrebujete zvládnuť všetko sama dokonale. Prioritou bude zotavenie, bezpečie a základné potreby vás aj detí. Skúste si už teraz premyslieť čo najpraktickejšiu podporu: jedlo, pomoc v domácnosti, niekoho na chvíľu k staršej dcérke, keď si budete potrebovať oddýchnuť alebo nakŕmiť dieťatko v pokoji. Aj malá pomoc môže v šestonedelí rozhodovať o tom, ako sa budete cítiť.

Pri dcérkiných silných reakciách by som sa nesústredila na to, ako ich zastaviť, ale ako ich sprevádzať. Keď plače, hnevá sa alebo sa hodí o zem, väčšinou tým neútočí proti vám , jej nervový systém len ešte nevie tú veľkú emóciu uniesť. Vtedy pomáha byť pokojnou kotvou: byť pri nej, pomenovať, čo sa deje, držať hranicu a zároveň držať vzťah. Teda napríklad:
„Cumlík teraz necháme pre bábätko. Vidím, že si nahnevaná. Som tu s tebou.“
Nie dlhé vysvetľovanie, ale pokoj, stručnosť a blízkosť.

A ešte jedna dôležitá vec: aj keď budú začiatky možno rozbúrené, neznamená to, že robíte niečo zle alebo že súrodenecký vzťah bude zlý. Prvé mesiace sú obdobím nastavovania nových rolí. Je normálne, že to bude chvíľami krásne a chvíľami veľmi intenzívne. Vzťah medzi súrodencami nevzniká v jednej chvíli po pôrode , tvorí sa postupne, cez množstvo malých každodenných momentov.

Z toho, čo píšete, mám pocit, že pre dcérku už teraz robíte veľmi veľa dobre. Hovoríte s ňou o sestričke, dávate jej priestor cez hru a vnímáte jej emócie. To sú veľmi dobré základy. Nepotrebujete to zvládnuť dokonale. Stačí dosť dobre, láskavo a po malých krokoch.

Držím palce