Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

    Takto si ma uctil môj drahý na deň matiek,parádne raňajky a nechýbali ani kvety❤

    Kocky, nenasla by sa tu nejaka dobra dusa, ktora by mi bola ochotna vyzdvihnut v Humanicu v Kosiciach (Moldavska ul) topanky? Online nie su a maju ich len v KE. Platbu samozrejme dopredu uhradim a zabezpecim si aj vyzdvihnutie kurierom na vlastne naklady. Dakujem velmi pekne 🙂

    Tu sa dá len ďakovať ♥️♥️♥️moji 3 muškatieri ☺️ a nie vôbec mi nevadí ze mam len chlapcov 😉 ✌️

    (2 fotky)

    Pekný večer dievčatá. Nájde sa tu žienka ktorá študovala kombinovanú formu na sv. Alžbete ošetrovateľstvo? 🙏😊

    Ahojte. Poraďte akú máte značku strojčekov na strihanie psov. ďakujem

    Moje kvietky......

    (6 fotiek)

    Na oslavy chutili famózne

    (2 fotky)
    vinx
    Správa bola zmenená    Dnes o 18:52    

    Ahojte,neviete poradiť aká je toto rastlinka? Na štítku bolo Fikus mix,ale tých je veľa druhov,chcela by som si naštudovať starostlivosť,predavačka nevedela poradiť.

    Slniečko moje, dieťa za odmenu ❤️

    Ja neviem, ja naozaj neviem cim som si toto zasluzila 💙💙💓

    sossannah
    Dnes o 18:37    Čítané 80x

    Bolí to, keď rastieš? - 67.časť

    "Sebastian, nie je pre mňa ľahké o tom hovoriť. Prešlo už mnoho rokov a ja som sa s tým ešte stále úplne nevysporiadala. Veľakrát som premýšľala nad tým, aký by bol asi môj život, keby som sa rozhodla inak. Keby som ti to povedala." odmlčala sa. Bolesť jej zovrela hruď. Nemohla sa poriadne nadýchnuť a v očiach ju začali páliť slzy. "Bola som mladá a strašne hlúpa. A keď som si to všetko uvedomila, bolo už neskoro." vyslovila vo vzlykoch. Sebastian sa postavil, vzal si druhú stoličku a posadil sa blízko nej. Chytil ju za ruky a jemne pohladil po jej prstoch.

    "Nič nie je také stratené, aby to Ježiš nedokázal nájsť." snažil sa ju upokojiť. Vilma sa zahľadela na jeho prsty a ticho pokrútila hlavou.

    "Ty tomu nerozumieš. Tu teraz nejde o nás dvoch." opäť sa odmlčala a snažila sa prehltnúť hrču v krku, ktorá sa jej tam, z nahromadených emócií, vytvorila. Potrebovala to zo seba dostať. Potrebovala nahlas vysloviť, čo dlhé roky v sebe skrývala. Bolo načase tú falošnú masku zo svojej tváre strhnúť. 

    "Nerozumiem." zmätene Sebastian zamračil obočie. Rukami však stále držal tie jej. Vilma si pretrela zopár sĺz, ktoré sa jej kotúľali dole tvárou a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla.

    "Keď som zistila, že som s tebou tehotná, v prvý moment som vôbec nevedela, čo robiť. Potom ma našla moja matka a aj tehotenský test, ktorý som si urobila. Hrozne sa hnevala. Pamätám si, že som schytala aj dve facky a hrozné slová, ktoré ma vystrašili. Keď som sa z toho celého šoku dostala, bola som u tety, kde to matka všetko vyriešila." Vilma hovorila bez prestávky a so sklopeným pohľadom. Bála sa, že ak by sa zastavila a nechala by priestor svojim myšlienkam, úplne by sa zosypala. Sebastian si odtiahol ruky od jej, rázne sa postavil a pomaly podišiel k oknu. Mlčal. Vilma sa odhodlala na neho pozrieť. Po pár sekundách sa Sebastian pozrel do jej tváre. Uvidela jeho hlbokú bolesť v očiach. Až teraz si uvedomila, akú hroznú chybu urobila, keď to pred ním tajila.

    "Vilma, to nemôžeš myslieť vážne? Za všetky tie roky som si predstavoval kadečo. Že si si našla niekoho iného alebo si si proste iba uvedomila, že som príliš chudobný nato, aby som ti dal to, načo si bola zvyknutá. Nikdy ma ani vo sne nenapadlo, že si čakala moje dieťa." po poslednej vete sa mu zlomil hlas a dlaňou si skryl oči. Vilma sa náhle postavila a podišla k nemu. Chcela sa ho fyzicky dotknúť, on sa však od nej odtiahol.

    "Odpusť mi prosím tú bolesť, ktorú som ti spôsobila. Ver, že pre mňa bola omnoho väčšia, keď som porodila a nemohla sa na svoje dieťa ani pozrieť." vyznala sa potichu. Sebastian šokovane na ňu pozrel.

    "Ty si si ho nenechala vziať?" naliehavo na ňu uprel vážny pohľad. Vilma ticho pokývala hlavou, že nie. "Čo sa stalo s naším dieťaťom?" spýtal sa so slzami v očiach. Vilma sa opäť vrátila k stoličke a ticho sa posadila. Spomienky, ktoré lietali v jej mysli, priniesli do jej srdca ešte viac bolesti.

    "Moja teta, u ktorej som istý čas bývala, bola úžasná žena. Nikdy som toľko bezpodmienečnej lásky a pochopenia od nikoho nedostala, ako od nej. V jej očiach som videla nevyslovenú, hlbokú túžbu mať dieťa. Keď mi matka povedala, že som nezrelá a neschopná, aby som to dieťa dokázala vychovať, nejak som uverila tomu, že má pravdu. Bála som sa otca a toho, čo by na to povedal on. A tak som pochopila, že mu bude lepšie u nej. U tety. Keď som porodila, matka sa o všetko postarala. Dieťa som nikdy nevidela. Potom ma poslala do susedného štátu, aby som dokončila gymnázium. Vysokú som potom študovala ďaleko odtiaľto, kde som strávila dosť dlhý čas." Vilma sa odmlčala. Spomenula si na jej prvotnú túžbu, uvidieť svoje dieťa, keď sa vrátila domov. Strach z odmietnutia ju však prinútil k tomu, aby sa nesnažila niečo meniť v tom, čo patrilo minulosti. Keď prednedávnom stretla Alenku, strašne sa jej chcela spýtať tú spaľujúcu otázku.

    "Ty si naše dieťa nechala svojej tete?" zhrozene Sebastian zovrel pery. Vilma opäť sklonila hlavu. Nedokázala sa pozerať do tých hlbokých, zranených očí. Sebastian chvíľu mlčky na ňu pozeral a potom ráznym krokom odišiel z miestnosti. Bez ďalších slov a zbytočných výčitiek. A je to vonku, pomyslela si Vilma. Úľava, ktorú očakávala, že pocíti, však neprichádzala.

    Prešlo niekoľko dní. Zuzka s Tomášom si práve chystali veci na odchod domov. Za ten čas, ktorý spolu strávili sa zblížili natoľko, že keď Tomáš zamykal dvere, Zuzke sa v srdci vytvoril smútok. Obľúbila si to tu a veľmi. Dokonca viac ako svoje miesto. Tomáš urobil zopár krokov k autu a dával kufre dnu, kým ona sa posadila na lavičku a so záujmom sledovala okolie. Po chvíli sa k nej Tomáš pridal a uprene ju sledoval.

    "Čo bude teraz?" spýtala sa ticho. Očami si prezerala kopce, ktoré ju tak uchvacovali. Tomáš sa k nej priblížil ešte bližšie a ruku si ovinul okolo jej pliec. Pritiahol si ju bližšie k sebe a pobozkal ju do vlasov.

    "Čoho sa obávaš, moja drahá?" odpovedal jej otázkou. Zuzka si oprela hlavu o jeho hrudník a hrala sa s jeho prstami.

    "Čo ak realita života, tam vonku, zničí všetko krásne, čo tu v nás vyklíčilo?" pomaly sa odtiahla a zahľadela sa mu do očí. Jeho pohľad prekypoval pokojom, nemal v ňom ani náznak neistoty.

    "Ak máš pochybnosti o mne, chcem ťa uistiť, že ja nedovolím, aby nás čokoľvek rozdelilo. Ak máš pochybnosti v sebe, môžem ti v tom pomôcť tým, že ťa budem milovať ešte viac." nežne sa na ňu usmial, prstom sa jemne dotkol kútiku jej pier a prešiel až k brade. Zachvela sa z toho dotyku a srdce jej zaplavilo príjemné teplo. Položila si ruky okolo jeho krku a potom hlavu položila na jeho mocné rameno. Cítila sa tak bezpečne. Chcela uveriť, že všetky jeho slová sú skutočné a patria k nej rovnako, ako on sám.

    Vilma sedela na chodbe, pred Matúškovou izbou a sledovala mobil. Od posledného rozhovoru so Sebastianom, sa s ním ani raz nevidela. Miesto neho chodil za Matúškom jeho priateľ a keď sa na neho letmo opýtala, povedal iba, že sa mu už pár dní neozval. Nechal mu iba odkaz, aby sa o Matúška postaral on. Vilma si sklamane vydýchla a zahľadela sa na vizitku, ktorú jej Sebastian dal pri ich druhom stretnutí. Odhodlane vytočila jeho číslo. Na prvé zvonenie čakala so zatajeným dychom. Koľké sklamanie ju ovanulo, keď sa ozval iba záznamník. Nechala mu odkaz, že by sa s ním rada ešte porozprávala a aby sa ozval, lebo má o neho starosť. Hodila telefón naspäť do kabelky a pomaly sa chystala naspäť za Matúškom, keď začula zvonenie svojho mobilu. S nadšením ho okamžite vybrala. Opäť sa posadila na stoličku. Keď zdvihla, do ucha jej zaznel drsný, nahnevaný Milanov hlas:

    "Vilma, čo si vlastne o sebe myslíš? Len tak, bez toho, aby si mi dala vedieť, vezmeš nášho syna niekam preč a nič mi nepovieš? To už je na súd toto." Vilma sa zhlboka nadýchla a zovrela pery.

    "Milan, dosť! Posledné dni som prežívala peklo, pretože som nevedela, čo sa s mojim synom stane. Ver, že hádať sa s tebou bolo to posledné, načo som mala chuť. Matúškovi našli nádor na mozgu a môj blízky priateľ sa postaral o to, že mu poskytli tú najlepšiu starostlivosť práve tu. Potrebovala som aspoň chvíľu ticha. Bez zbytočných nedorozumení a dohadovania sa. Niekoľko dní som nespala, pretože strach mi v tom nedovoľoval. Skús nabudúce trochu popremýšľať predtým, než ma opäť zasypeš svojimi paranoidnými výčitkami." vydýchla si, keď skončila. Konečne sa jej uľavilo aspoň v tomto smere. Tak dlho znášala Milanove urážky. Myslela si, že má nato právo, pretože mu nedokázala vysvetliť skutočnosť jej minulosti. Teraz už však nevládala. Sama sa cítila unavená a stratená.

    "Nevedel som, že je to také vážne, keby si mi dala vedieť, bol by som pri tebe." snažil sa Milan znieť o niečo pokojnejšie.

    "Pošlem ti v správe adresu nemocnice, ak chceš, môžeš prísť za ním." dodala a zložila. Dlaňami si skryla tvár. Tak veľmi túžila, aby tu teraz bol Sebastian. Zvykla si na jeho blízkosť a bolelo ju, že o ňom absolútne nič nevie. A ešte k tomu za takých okolností. Chcela vedieť, čo si o nej myslí a ako sa cíti. Bola pripravená na otvorený rozhovor o čomkoľvek, aj keby z jeho úst zazneli kruté výčitky na jej adresu. Pretože toto ticho ju gniavilo omnoho viac.

    bebitobi
    Správa bola zmenená    Dnes o 18:34    

    Kočky prosiiiiim nejaky fajn kontakt (napr email) na dr Miloša Bubána ..gastro..
    Dakujem ❤️

    Mate skusenost s tym sirupom na lahsie sny? 1,5 rocna sa mi v noci budi, kope, place aj 15x za noc...

    Mamiiii som ti spravila korunkuu Terezka moja ❤️

    Ahojte, chcela by som sa opýtať, registrovali ste sa niekto na očkovanie v Bratislave a mate pod 40?
    Ak áno, ako dlho ste čakali, kým vás zavolajú? Ďakujem veľmi pekne ❤️

    Ahojte maminy chcem si objednať plavky z HM spodok sa píše veľkosť 36 to je S alebo M mate skúsenosť?

    tina1992
    Dnes o 18:08    Čítané 20x

    Jedna no nestačí (kapitola 10)

    Trošku oneskorený darček ku dňu matiek. 😀 

    Pekné čítanie 

    Stála som vo dverách knihovne a obdivovala rozsvietený vianočný stromček. Prešiel mesiac  a zem za oknami pokrýval len mierny snehový poprašok, vzduch bol chladný až sa chlad zarýval pod kožu, no tu však bolo príjemne teplučko. 

    Na chvíľu som sa v spomienkach vrátila v čase. Do doby keď som bola ešte malým dievčatkom a tak ako teraz, prišli Vianoce. 

    U nás na Orave, bolo vždy snehu vyše kolien. A ten sneh sa častokrát zdržal až takmer do mája. Kým inde mali detská chrípkové prázdniny, u nás vládli snehové. A najkrajšie na tom boli práve Vianoce. Vtedy vládol taký pokoj a ticho, žeby človek počul padať z neba snehovú vločku. Nehádali sme a neškriepili, len sme si užívali spoločné chvíle. 

    Ako jedináčik som si toho mohla vypýtať veľa a takmer vždy som to dostala, len jedinú vec mi Ježiško nikdy nedal. Navždy som ostala sama... Nikto predsa nechce byť celkom sám, no ja som bola. Napriek tomu, že to boli vždy najkrajšie sviatky v roku, predsa len sa z nich stali najsmutnejšie.   

    Teraz, keď som dospelá a dívam sa dozadu v spomienkach, naplno si uvedomujem, že byť rodičom bude najšialenejšia vec v živote a koľká zodpovednosť padne na moje plecia. Nechcem si však túto chvíľu kaziť. Sú Vianoce a ja ich prvýkrát trávim na panstve. Po minulé roky sme si s Lenou vždy uvarili fantastickú večeru, celé dni sme trčali doma, jedli vianočné pečivo a sledovali rozprávky. Boli sme šťastné. Ona potom šla k rodičom a ja na panstvo, kde ma zahrnuli darčekmi od výmyslu sveta. Nemohla som to Inge a Johnovi patrične oplatiť, ale čas, ktorý som s nimi strávila bol pre nich ten najvzácnejší dar. Inga stále prízvukovala, že si treba užiť každučký deň, ako by bol ten posledný...

    Preto aj dnes v tento Štedrý večer, k nám mierila Lena s jej bratom Leom, aby sme sa spolu v rodinnom kruhu navečerali. Aká irónia, vravieť rodina celkom cudzím ľuďom, keď vás vlastná krv zavrhne ako v mojom prípade. Lena s Leom síce nemali ten problém, ich rodina zbožňovala, ale rozhodli sa spolu vycestovať domov až po Novom roku, keď my pôjdeme na dovolenku do Talianska. 

    Inga s Johnom sa na to fakt tešili a ja popravde tiež. Už som mala tajne zbalený aj kufor pod posteľou. Pre istotu, aby som si mohla kedykoľvek niečo dobaliť, ak by som v rýchlosti zabudla. 

    Pohladila som si vypuklé bruško a usmiala som sa. Každým týždňom rástlo a rástlo. Každý pohľad naň a pohladenie mi pripomínalo, že mám byť silná a raz to Petrovi povedať, aby vedel, že pomohol stvoriť niečo nádherné. Dúfala som, že je šťastný, nech už je kdekoľvek a s kýmkoľvek a ja som sa nútila byť šťastná tiež. 

    Teplé plamene mihotajúce sa v kozube mi hladili bledú pokožku tváre a aspoň na chvíľu mi prepožičiavali svoju farbu. 

    Z kuchyne sa po celom sídle niesla nádherná vôňa koláčov a na moje želanie zneli v každom kúte vianočné pesničky. Dom sme ozdobili obrovským množstvom svetielok, čačiek a girlánd rôznych farieb a veľkostí. Každý priložil ruku k dielu a každému to vyvolalo úsmev na perách a detské iskričky v očiach, čo bol aj môj zámer. 

    Obliekla som si červené vlnené šaty s dlhým rukávom a obrovským sobom vpredu na hrudi. Podobné, len pochopiteľne menšie, som kúpila aj Lene. Leovi som darovala tričko s Grinchom, lebo sveter by sa k nemu absolútne nehodil a vyzeral by divne. Inga trvala na tom, že si oblečie červený, ako inak na mieru šitý kostým, ku ktorému sa jej perfektne hodil prívesok v tvare vločky. John si dal červenú kravatu a odmietal sa zahrať na Mikuláša, pretože na to nemal ani postavu a ani dohladka oholená tvár sa nehodila k postave sladkého deduška. 

    Julienne som potešila s náramkom na ruku, na ktorom cinkali maličké rolničky. Jej oči sa zrazu zaliali slzami a silno ma objala. To objatie som opätovala, lebo som sa pri nej vždy cítila príjemne. Tomasovi som nasadila na hlavu červenú čapicu, keďže musel chudák trčať vonku a čakať na prichádzajúcich hostí, ktorí sa tu mali objaviť každú chvíľu. Celý sa rozžiaril, až by pokojne mohol konkurovať nášmu vianočnému stromčeku. 

    Inga pobehovala sem a tam, čosi stále dirigovala, aby bola slávnostná večera tuším ešte slávnostnejšia a dokonale pripravená. John jej bol v pätách a dookola jej opakoval nech sa upokojí. Hádzala po ňom láskyplné, no trochu pichľavé pohľady zakaždým keď otvoril ústa. Oni sa proste milovali. Sálalo to z nich ako z kozuba príjemné teplo. 

    Prešla som do vstupnej haly a vykúkala cez okno na dvor, pretože som sa už nevedela dočkať. Sledovala som, ako po okruhu prešlo auto a zastalo pod kamenným schodiskom. Tomas k nemu podišiel a otvoril dvere. Po chvíľke sa pred ním zjavila Lena, ktorá sa naňho až pridlho pozerala a koketne sa usmievala. Tomas jej to oplácal a tuším, že medzi nimi došlo k chemickej reakcii. Nepýtajte sa odkiaľ to mám. Tuším som si to prečítala v nejakom presladenom romantickom príbehu, do ktorého som občas nakukla. Fakt len občas, pretože mi to bolestne pripomínalo moju beznádejne naprd situáciu. Žiadny princ na bielom koni nepricválal a happyend je v nedohľadne. 

    Panenka skákavá, už viem o čom sa budeme baviť, keď večer osamieme! 

    Leo sa vysúkal z auta a zmohol sa len na vyvaľovanie očí. Takáto reakcia ma vždy pobavila. Ja sama som samozrejme na tom nebola inak keď som sem prišla prvý raz. Ten pohľad skrátka každého odrovná. Luxus a prachy. To si pomyslí hádam každý, kto sa zapozerá na toto honosné sídlo a Inga s Johnom, sa s láskou dennodenne starali, aby to tak bolo navždycky.

    O pár minút sa už obaja súrodenci nasledovaní Tomasom vliekli po schodoch k hlavnému vchodu, kde som sa schovávala. Tomas niesol tašky, kráčal vedľa Leny, ktorá sa smiala na niečom, čo jej hovoril, trochu sa aj červenala, zatiaľ čo Leo nad tým len gúľal očami a krútil neveriacky hlavou.

    Z ničoho nič sa pri mne zjavila Julienne, otvorila mohutné drevené dvere, aby privítala prichádzajúcich hostí. 

    „Vitajte slečna Nowaková, pán Nowak.“ Predniesla Julienne formálne a usmiala sa. 

    „Ale Julienne, stačí len Lena.“

    „Iste, slečna.“

    „Toto je môj brat Leo.“ Ukázala naňho Lena prstom a jeho to trochu zaskočilo, akoby na seba nechcel upozorniť.

    „Dobrý deň,“ vykoktal. 

    „Veselé Vianocéé moja drahá!“ zvolala Lena a vrhla sa ma objať. Hneď ju vystriedal aj Leo. 

    „Nazdar cudzinka, ty si tuším opeknela,“ prehodil radostne, keď si ma premeriaval na dĺžku paží. 

    „Aj ty. A dospel si!“ doberala som si ho, na čo sa zaškeril. Postrapatil si tmavé vlasy, na ktoré mu napadalo niekoľko vločiek, no už sa stihli roztopiť a ústa roztiahol do širokého úsmevu, podobne ako Tomas, ktorého som si po očku všimla postávať neďaleko. Bol im na poschodie odniesť veci. Leo bude prvý, ktorý sa vyspí v hosťovskej izbe. 

    V radostnej nálade nás našli aj majitelia domu. 

    „Vitajte, naši mladí hostia!“ zvolala Inga a žiarivo sa usmievala. Úsmevom obišla každého prítomného, aby nikto neostal opomenutý. 

    „Ďakujeme, že s vami môžeme stráviť tento deň,“ povedala Lena.

    „Ach, to nestojí za reč. Ste Rebekini priatelia, takže aj naši. Okrem toho, už dávno tu nebolo tak veselo, však John?“

    „Svätá pravda. Vitajte a poďte ďalej. Dáme si pohárik dobrej whisky, lebo ma z tej nádhernej babizne celkom iste porazí. Od rána len všetko a všetkých komanduje,“ prehovoril John naoko nazlostene. 

    „John Steel, toto si vypiješ!“  zvolala naňho Inga, ale oči jej žiarili.

    „No to si píš a idem si hneď naliať. Julienne, prosím, vezmite návšteve kabáty, nech ma môžu nasledovať.“

    „Iste pane.“

    „No šup, šup!“ zavelil John a vykročil k salóniku, kde som ešte pred chvíľou postávala. Všetci sme ho poslušne nasledovali. Každý si pripil a rozprúdila sa živá vrava. Bolo to dokonalé. Dokonalá vianočná nálada, dokonalá atmosféra. 

    Súrodenci so sebou priniesli fľašu archívnej whisky a potom sa o nej nejaký čas rozprávali. Leo mu porozprával príbeh, ako k tej fľaši prišiel a na Johna to urobilo dojem. Opadla počiatočná nervozita a všetci sa uvoľnili. 

    Nasledovala štedrovečerná večera a Inga s Johnom skrátka dokázali zakaždým prekvapiť. Prvý krát pri stole sedelo aj služobníctvo, okrem toho, ktoré obsluhovalo a Julienne, pretože tá sa zaslúžila o najlepšie kúsky a vyberané lahôdky a nikomu nechcela dovoliť, aby sa ich dotýkal. S úsmevom na perách a vianočne nahodená nám servírovala nebíčko v papuľke.

    „Bolo to vynikajúce,“ ozývalo hádam z každých úst a slová chvály nemali konca až sa Julienne červenala ako repa. Porozhliadla som sa po ľuďoch pri stole. Všetci mi pripadali na chvíľu šťastní. Potom mi zrak padol na prázdne miesto, ktoré sme z úcty k tradíciám, ktoré sme fakt pomixovali, nechali prichystané pre hosťa. Neviem prečo, ale pomyslela na Petra. Chýbal mi tu a dúfala som, že má pekný večer. Ani neviem prečo, ale vzala som telefón a napísala mu prianie pekných Vianoc. Samozrejme, hneď som to oľutovala, ale už bolo neskoro. Aj tak sa mi nemohol ozvať späť, ale neviem čo si teraz o mne pomyslí. Načo mu  opäť leziem do života? Telefón som si rýchlo položila do lona, no Leninmu pozornému očku som neušla. 

    Po večeri sa služobníctvo poďakovalo, zdvihlo a vrátilo k povinnostiam. 

    Keď už sme sa aj my chystali presunúť ku kozubu v knihovni, podišla ku mne Lena.

    „Čo sa deje?“ spýtala sa zvedavo.

    „Napísala som Petrovi.“ 

    „A čo?“

    „Nič, len, že mu želám pekné sviatky.“

    „A teraz ťa to štve?“

    „Možno trochu. Myslela som, že sa cez to prenesiem, ale prepadol ma náhly smútok.“

    „To nič. Občas sa to stane. Tak si mu napísala. No a čo? Možno tú správu vymaže, možno sa poteší, to je fuk! Zvaľ to na hormóny.“

    „Hej, mám pocit, že teraz môžu za všetko.“ Po tvári mi stiekla osamelá slza, ale hneď som ju zotrela.

    „No poď. Pripojíme sa k ostatným. Neboj sa, sľubujem, že všetko vyrieši čas. Aj hormóny sa ustália,“ usmiala sa a možno to malo vyznieť ako vtip, ale nevyznelo. 

    Vybrali sme Scrabble, otvorili fľašu whisky, sedeli tak a zabávali sa do neskorej noci. Na Petra som už tej noci nepomyslela. 

    ***

    Štedrý deň pre mňa znamenal mnoho, ale dnes to bol výnimočný deň. Je to asi prvý krát, čo som na Vianoce mimo domov. Okrem cestovania počas školy. V tento deň, pred niekoľkými rokmi zomrel otec a ja som odvtedy vždy navštívil mamu a strávil s ňou trochu času.

    Zvykli sme zájsť na cintorín a ozvať sa aj Markusovi, ale ten s nami poväčšine nehovoril. Väčšinou a nevedel aký je deň. Žil si vo svojej feťáckej bubline a o nič sa nestaral. Bol čiernou ovcou rodiny. Škvrna na inak čistom plátne. Ale ja som mu to nikdy nepovedal a ani mama. On sa na ten post korunoval sám. Áno, otec ho v tom utvrdzoval tým, že ho neustále zhadzoval, ale mohol sa vzoprieť. On sa naopak prestal snažiť a odišiel. Ibaže bez peňazí sa človeku žije ťažko. Pár krát prespal na ulici, ale zohnal som mu byt a nechal ho tam bývať. Platil som ho, ale či ho aj využíval netuším. Odkedy som mu ho ukázal a dal mu kľúče som za ním nebol a mame som o tom radšej nikdy nepovedal. Aj tak sa preto dosť trápila. Markus bol najmladší. Keď som bol malý, mama mi jedného dňa oznámila, že budem mať súrodenca. Neviem prečo, ale strašne som chcel sestru. Aby som ju mohol ochraňovať. Keď sa mama vrátila domov z pôrodnice a priniesla Markusa domov, zrazu mi prestalo záležať na tom, či je to dievča či chlapec. Bolo to dokonalé bábätko a ja som ho miloval. Lenže hneď bolo jasné, že bude celkom iný ako ja. Jeho jasné modré oči a čierne vlasy boli celkom iné ako moje. No nešlo len o výzor.

    Markus bol živý a neposedný a nechcel počúvať. Všetko chcel robiť po svojom. Chcel robiť chyby a nie im rozumne predchádzať. A tak ako rástol sme sa od seba vzďaľovali viac a viac. Až sme sa v dospelosti nemohli vystáť. No bol to môj brat, moja krv a tá sa neopúšťa. 

    Spomenul som si na otca, ako mi vždy povzbudivo stískal rameno, ľahko ma tľapkal po tvári so slovami „si výnimočný synku a som na teba hrdý“, ktoré si nechával len na výnimočné chvíle, som sa zapozeral na hotel.  A toto bola výnimočná chvíľa. Hotel bol dokončený a oslava sa mohla začať. Vo vetre som začul otcov tichý smiech a vedel som, že všetko dopadne dobre. Dal som na svoj inštinkt, inšpiroval sa najmodernejšími technológiami a veril, že toto je správna cesta. 

    Na chvíľu som zašiel za hotel a obdivoval bazény. Teraz večer svietili a jasne modrá farba sa odrážala v oknách. Všade bolo osvetlenie, ale rozhodli sme sa bazény sprístupniť len určitú chvíľu na začiatku akcie a potom priestor uzavrieť, aby sa nám tu náhodou niekto neutopil. 

    Vytiahol som mobil aby som zavolal mame. Vedel som, že bude v hoteli, pretože dnes nemala pre koho chystať večeru a v hoteli sme na Vianoce vždy mali nátresk. 

    „Čau mami, Veselé Vianoce.“

    „Ahoj zlatko, Veselé aj tebe. Ako s máš? Otváracia oslava je v plnom prúde?“

    „Ale kdeže. Asi o hodinku začnú prichádzať hostia. Preto ti aj volám. Možno by som potom už ani nemal čas.“

    „To je v poriadku miláčik. Bola som dnes na cintoríne a volala som aj Markusa, no nebral mi telefón. Neviem čo sa s tým chlapcom deje.“

    Ale ja som vedel. „To nič mami. Aj ja som myslel na otca. Och už sa teším ako to tu navštíviš. Tie apartmány sú božské. Zamiluješ si ich.“

    „Teším sa s tebou. Dali ste si niečo sviatočné pod zub?“

    „Mali sme sviatočný obed, keďže večeru strávime s našimi hosťami vo víre zábavy.“

    „Ozvala sa ti už?“

    „Rebeka? Nie.“

    „Myslela som... no nič. Postavili sme do haly obrovský stromček ako za čias keď ste boli s bratom malí chlapci. Hneď mám pocit, akoby sa vrátil čas.“

    „Skvelé mami. Ozaj, poslal som ti darček. Už dorazil?“

    „Áno, včera. Otvorím si ho po večeri. Máme plne obsadené a všetko tu tak nádherne vonia. Nakázala som nachystať tradičnú vianočnú večeru. Tak ja už pôjdem. Ešte sa musím prezliecť.“

    „Fajn. Zaželaj za mňa všetkým Veselé Vianoce.“

    „Spoľahni sa. Ľúbim ťa, synček.“

    „Aj ja teba, mama. Tak zatiaľ.“

    „Pa.“ 

    Len čo sme spolu dohovorili mi telefón zavibroval. Pozrel som sa na displej a svietila tam správa od Beky. Skoro som sa zadrhol. Rozklepali sa mi prsty a podlamovali nohy. Hlavou mi vírili všakovaké myšlienky až som sa bál ju otvoriť a prečítať. Moje obavy však boli prehnané. Bola to len krátka správa, ale vyvolala vo mne búrku pocitov.

    Veselé Vianoce

    Nič viac. Len blbé Veselé Vianoce. Odkedy za mnou bola v hoteli sa mi neozvala a teraz poslala takú prostú správu. Išlo ma poraziť. Hrala so mnou akúsi podivnú hru? Málo ma mučila dennodenne v myšlienkach? O čo jej vlastne išlo?

    Vymazal som správu a telefón si strčil do vrecka. Nechcel som sa trýzniť pozeraním na tie dve slová. Dnes som chcel byť profesionálny. A s týmto nasadením som sa vybral naspäť do hotela.

    „Pietro! Kde trčíš chlape?“ zvolal na mňa Mateo.

    „Už zase? Vravel som ti, že keď chcem stráviť nejaký čas osamote, nepotrebujem priepustku.“

    „Prepáč, ja len, že o chvíľu začnú prichádzať prví hostia a ty mu máš stáť ako primrznutý, vítať sa s nimi a ohurovať ich našimi dokonalými priestormi, aj svojím šarmom,“ povedal. „Och a ešte čosi! Musíš si niečo vypiť, lebo toto bude hrózne dlhá noc a keď sa neožerieš, obávam sa, že to neprežiješ!“ už mal čo to za ušami a divne gestikuloval. Našťastie, na mieru šitý oblek, mu sedel a nikde som si nevšimol známky pokrčenia. 

    „Ja sa obávam, že ty sa ožerieš až príliš skoro a potom to tu nevydržíš odstáť až dokonca,“ prehodil som a ruky si strčil do vreciek na oblekových nohaviciach. Pohľadom som preletel miestnosť. Dnes si žiadalo vytiahnuť to najlepšie, čo môj šatník predstavoval a nebol som jediný, kto sa nahodil. Všetci sme vyzerali ako z obálky Forbes a Vogue v jednom. Vangová vymenila upnutý čierny kostým za priliehavé hodvábne šaty kráľovsky modrej farby a lákala tak pohľady všetkých mužov na svoju adresu. Ja som však mal podozrenie, že pohľady, ktoré chcela prilákať nemali nič spoločné s mužským pokolením. Ale bol to len môj odhad. Armando sa premenil na sexi profesora španielčiny. Veselo konverzoval s personálom a so všetkými, ktorí boli ochotní počúvať ho. Podchvíľou si ku koreňu nosu pritláčal okuliare s hrubým čiernym rámom a tie mu dodávali punc dôležitosti. Vytváral nezameniteľnú pohodovú a žoviálnu atmosféru a toto sme potrebovali. Nech sa všetci uvoľnia, povolia si zarezané trenky a začnú sa baviť. Ale nie tak ako Mateo. 

    „Ha ha ha. Si fakt vtipný.“

    „Pozri Mateo, viem, že si nervózny, ale už by si nemal piť.“

    „Vieš, nech robím čo robím, nikdy nie som dosť dobrý. Ale ty ten pocit nepoznáš.“

    „Nie, ale to neznamená, že to neviem pochopiť. Vidím ako na teba otec tlačí, ale tým, že sa dnes opiješ si jeho rešpekt nezískaš. Musíš len makať a hlavne, nerobiť to pre nikoho, len pre seba samého.“

    „Znieš ako jedna z tých motivačných reklám, čo po Novom roku bežia v telke stále dookola.“ 

    „Proste prijmi fakt, že to tak je, daj si pohár vody a trochu sa pre mňa za mňa prefackaj. Pamätaj si ale, že si lepší než ktokoľvek a za chvíľu to tu povedieš. Tak sa kurva vzchop! Nebudem tu s tebou a vodiť ťa za ručičku ako malé decko. Odteraz máš zodpovednosť a keď to poserieš, ver mi, už si neškrtneš.“

    To ho tuším prebralo. Zvrtol sa a kamsi bez slova odišiel. Tvár mal zvraštenú zmätkom a oči trochu podliate. Možno si šiel ten pohár vody predsa len dať a do očí si čosi kvapnúť, aby sa mu vyjasnil pohľad. 

    „Pietro!“ ozvalo sa spoza môjho chrbta a hneď sa predo mnou objavil aj majiteľ hlasu. 

    „Pán Saverty. Deje sa niečo?“ opýtal som sa.

    „Ale kdeže. Zatiaľ je všetko perfektné. Som rád, že ste to zvládli.“

    „Ale to nestojí za reč. Mateo sa na tom fakt nadrel!“ snažil som sa mu podhodiť korisť, ale on sa zatváril prekvapene.

    „Mateo? Naozaj? To je dobrá správa. Vkladám doňho všetky nádeje.“ Silene sa usmial a bolo to falošnejšie než prsia Pamely Andersonovej.

    To iste, kretén.

    „On to zvládne. Povedie to tu perfektne.“

    „O tom nepochybujem. A kde vlastne je? Chcel som sa s ním pozhovárať.“

    „Teraz tu bol!“ tváril som sa, že ho hľadám, rozhliadal som sa do strán, ale vedel som, že sa išiel dať dokopy, takže sa pripojí, až bude celkom pri sebe. „Mám ho ísť pohľadať?“ 

    „Nie, nie! Už prišli prví hostia, treba ich privítať, Mateo sa ukáže.“

    „Samozrejme,“ prikyvoval, ale v očiach mal samý ľad.

    Otočil som sa k vchodu a k prvým prichádzajúcim. 

    „Peter!“ zvolal ako prvý strýko a rýchlo sa prešiel ku mne, aby sa tuho objal a potľapkal po chrbte. Za ním nasledovala teta, ktorá ma vybozkávala, ako by som opäť 4 roky a nedokázal sa brániť. 

    Mali dobrú náladu, rovnako ako aj krstný otec s manželkou, ktorí prišli tesne po nich. Uviedol som ich do hlavnej miestnosti spojenou s jedálňou, kde mala prebiehať akcia. Ani raz tu tí dvaja hlavní vedúci neboli. Bol som ich predlženými rukami a hlasom. Obzerali si to tu a žiadali si dôkladnú prehliadku miestností. Mateo sa objavil v pravej chvíli. 

    „Krstný, strýko, toto je Mateo Saverty.“ Predstavil som ho a videl na ňom, že bude schopný to tu poviesť. Veď človek môže mať aj hrozné dni, len sa musí naučiť to nedávať najavo. 

    „Á, mladý Saverty. Vkladáme do teba veľké nádeje. Som Karol Januš, ale známy ako Krstný otec.“ Povedal Krstný otec a potriasol si s ním ruku.

    „Kvôli tomu klobúku?“ opýtala sa Mateo.

    „No to je tá najbezpečnejšia časť tej prezývky.“ Žmurkol a usmial sa.

    „Karol, nestraš toho mladíka, preboha! Ja som Vincent Januš. Brat tohto strašiaka. Teší ma, Mateo.“ 

    „Mňa teší viac, pán Januš.“ 

    „Mateo,“ oslovil som ho a otočil sa k nemu. „Idem svojej rodine poukazovať priestory. Hľadal ťa otec a chcem aby si vítal hostí, kým sa nevrátim.“

    „Ale samozrejme.“ Pritakal, vystrel sa a po prvý raz, nemal vyplašený kukuč.

    „Tak fajn., ideme?“ otočil som sa k rodine a vyzval ich, nech ma nasledujú.

    „A kde je Giacomo?“ opýtal sa strýko.

    „Niekde tu bude. Pre chvíľou som ho stretol. Najprv vám však predstavím svoj špičkový tím.“ Postupovali sme do priestoru a ja som očami hľadal Armanda a Thiu.

    „Armando!“ zvolal som naňho keď si to šinul práve opačným smerom ako my. Otočil sa, usmiala a vybral sa k nám.

    „Pietro?“ zastavil sa pri mne, usmial a pozrel na hostí. „Dobrý večer, vitajte v Paradiso,“ prehodil s úsmevom.

    „Ďakujeme, chlapče. Povedzte mi niečo o sebe,“ vyzval ho Krstný otec.

    „Ó, no o sebe rozprávam nerád. Nechávam za seba radšej hovoriť svoju prácu.“

    „Páčiš sa nám Armando," pritakal strýko.

    „Armando je náš majster na technológie. Taký technologický Michalangelo.“

    „Ále, to sú len také detské hračky,“ usmial sa. „Užite si večer a prehliadku, idem zabávať ostatných."

    Cestou chodbou sme natrafili na Thiu. 

    „Thia, rád by som ti predstavil spolumajiteľov hotela a svoju rodinu. Krstného otca s manželkou a strýka s manželkou.“

    „Veľmi ma teší. Som rada, že tu môžem pracovať. Je to tu úžasné,“ usmiala sa a líca jej zružoveli.

    „Nás teší tiež, slečna...“

    „Vangová. Thia Vangová.“ Vyhŕkla rýchlo.

    „Teší nás, slečna Vangová. Aká je vaša náplň práce?“

    „Och, ja sa stranám o stravu a dodávateľov potravín. Je najlepšia práca a ja som v nej fakt dobrá.“ 

    „Výborne. To sme radi, že s vami budeme spolupracovať. Vidím, že Petrov úsudok pri výbere hlavných zamestnancov, je nepochybne skvelý. Užite si večer slečna.“

    „Aj vy. Pekný večer.“

    „Peter, urobil si na nás dojem. Tvoj mladý tím bude určite pre tento hotel prínosný. Som zvedavý ako nás ohúriš tým ostatným.“

    „Chcete vidieť tie moderné apartmány?“

    „Och, ja sa už neviem dočkať!“ veselo a vzrušene poskakovala teta. Strýko na ňu len nechápavo pozeral. Nuž čo, ženy budú mať pre tento štýl možno väčšie pochopenie. 

    Prešli sme nehlučne po chodbe vedúcej k výťahom. Všade boli svetlo hnedé koberce a všetko to tu voňalo novotou. 

    Vyviezli sme sa na najvyššie poschodie, vystúpili z výťahu a nechal som ich, nech sa poobzerajú skôr, než ich zavediem do jednej zo štyroch priestranných miestností, plných luxusu a najmodernejších technológií. 

    Výťah sa nachádzal presne v strede. Doprava sa šlo k oddychových exotickým apartmánom. Pred nimi sa nachádzala oddychová časť. Bol to len priestor, kde sme umiestnili kožené gauče bielej farby, také pohodlné, že keď si do nich človek sadol, zaboril sa a nechcel sa už odtiaľ postaviť. Teda tak mi to opisoval Armando, ktorého som  niekoľko hodín nevedel nájsť a on si zatiaľ hovel na gauči. Ku gaučom sme postavili stojaté lampy. Do rohov sme dali vyrobiť police na mieru a na nich umiestnili more kníh v rôznych jazykoch, aby sme nikoho neobmedzovali. Domácu pohodu tomu dodávali rôznofarebné vankúše. Náš hotel bol baby friendly, ale tu hore by ste detské hračky hľadali len ťažko. Samozrejme, na prízemí bola zriadené miestnosti aj pre týchto obyvateľov a hračky si deti mohli vziať so sebou aj na izbu. Keď som sa zadíval na ten gauč, v mysli sa mi vynoril obraz slintajúceho batoľaťa, ako leží doleznačky na gauči a vypúšťa slinu rovno pod seba, alebo na vankúš. Striaslo ma, no našťastie som sa vrátil do prítomnosti a obraz bábätka odsunul na dno svojej mysle. 

    Opačná strana bola zariadená zrkadlovo, len tam bolo o jeden apartmán naviac v Savertyho štýle. Ale pred tými najlepšími apartmánmi, aké sa mi kedy podarilo zariadiť, bola rovnaká oddychová časť, iba v iných farbách. Bola chladnejšia, sofistikovanejšia, zameraná skôr na pohárik brandy a zaujímavú knihu, než na bláznenie či čítanie presladenej romantiky pri fľaši vína. Teda, aspoň tak som to videl ja. Tmavé drevo a čierna koža. Jediné svetlo v tomto tmavom kúte predstavoval lúč svetla. Akoby to miesto lákalo k hriechu. Nebola to nebeská čistota ako v opačnej časti. Bolo to ako nebo a peklo a bolo to perfektné. 

    Samozrejme tetušky ochkali nad bielou stranou, zatiaľ čo muži súhlasne prikyvovali nad tou čiernou.

    Vedel som, že si ich získam, rovnako ako všetkých zúčastnených tejto párty. Naše izby nemali obdobu a bol som na seba hrdý. Aj oni na mňa boli, pretože párty sa fakt podarila. 

    Keď si odmyslím, že sa zrútila fontána zo šampanského, lebo istý podgurážený hosť si to hlavou namieril rovno do nej a nestihol to stočiť na stranu, bol večer príjemný. Trochu viac sme narozprávali, trochu viac nachodili, ale stálo to za to a čoskoro sa dostavia výsledky. 

    Môžeme v našom hoteli vítať nových hostí!

    Ahojte žienky, s priateľom som nejaký ten čas a zvyknem u nich prespavat cez víkendy
    Spime na jeho posteli kde sa tlačíme a jeho mama mu navrhla kúpiť toto
    Izba je malička takže ďalšia postel neprichádza do uvahy
    Lenže toto mi príde nízke moc oproti jeho posteli, a navyše je tam nosnosť 90kg a ja som ťažšia takže a predstava že by som mala na tom spať ma neteší
    Nepoznáte niečo takéto len schopnejsie a v nižšej cene?
    Ja by som priateľovi prispela s nejakou sumou, ma vydavky takze nic drahe
    Ak viete o niecom budem rada dakujem

    Moje dve lásky ❤️