Vitaj vzdor

V pôrodniciach nám nikto nedal príručky, návody na používanie a výchovu. Aj ja mávam situácie, kedy sa sama seba musím spýtať, či som zareagovala správne, či som nemala zakročiť inak. Každý z nás bol dakedy dieťa a dospelý na to občas zabúdajú, preto sa málokedy vieme vcítiť do situácie nášho dieťaťa. Ako to vníma, ako to cíti, ako to myslel, prečo to urobil.... Preto som sa rozhodla vyhľadať články, ktoré ma zajali a pomohli mi pochopiť a riešiť. Verím, že aj vám pomôžu a tak sa rada podelím.

dieťa, čo sa plieska o zem ... kto také doma nemal, nech sa prihlási. Nemusí byť zrovna o zem plesknutí, ale jedujúce sa a kričiace na celú ulicu, či obchod? Takéto situácie zrejme pozná väčšina rodičov malých detí, niekde v rozmedzí medzi prvými narodeninami a nástupom do škôlky v 3. či 4. roku.

Kedy je takýto prejav vzdoru v poriadku?

To, čo nazývame detským vzdorom, sa objavuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov. Niektoré deti vytrápia rodičov vzdorovaním dlhšie, no treba vedieť, že je to vo svoje podstate záležitosť fyziologická. Psychologička Lucia Lenícká hovorí, že „cieľom tohto obdobia nie je naučiť sa vzdorovať, ale zistiť, kto som, akú mám moc a kde sú hranice medzi mnou a ostatnými, alebo teda kde moja moc až siaha. Pre rodičov je to náročné na trpezlivosť, ale pre deti je to dôležitá životná etapa.“

Toto obdobie je obdobím separácie, budovania autonómie dieťaťa a svojím správaním testuje hranice – niekedy veľmi tvrdo.  

Vzdorovanie dieťaťa sa môže prejavovať rôzne, od prostého, ale jasného NIE na čokoľvek, čo dieťaťu povieme, až po spomenuté plesknutie sa o zem. Niektorí rodiča sú dlhšie obdobie v napätí, čo sa zase bude diať a kedy ich malé zlatíčko vzdorovito zareaguje. Tieto prejavy sú podmienené temperamentom dieťaťa, ale aj tým, čo má odpozorované z okolia, z rodiny, od kamarátov či súrodencov. Ak dieťa príde na to, že hodenie sa o zem funguje u iných detí a oni tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša aj ono. A potom záleží od reakcie dospelého, či sa dieťa k svojim pokusom o vynútenie si pozornosti alebo niečoho iného bude vracať alebo nie.

Ako by sme mali reagovať na vzdor dieťaťa

Hlavne s kľudom. To je jednoduchá rada ... ale ako ten kľud nadobudnúť, keď by sme malé čudo najradšej roztrhli od zlosti? Sú na mieste tresty, alebo ústupky?

V princípe by sme na agresiu dieťaťa nemali reagovať agresiou. Keď sa dieťa pleskne o zem, nemalo by za to dostať po zadku (ani po ničom inom).

Jedno z odporúčaní hovorí, že pokiaľ dieťa kričí, hodí sa o zem, dospelý by nemal v tej chvíli hovoriť nič, iba dieťa chytiť, aby si neublížilo (alebo niekomu naokolo), prípadne ho objať a počkať kým sa upokojí. Slová v takejto chvíli skôr dráždia a stupňujú odpor dieťaťa.

Keď sa dieťa upokojí, môže mu dospelý niečo povedať.

O takýchto kritických situáciách Mgr. Lenická hovorí: „Väčšinou deti takto reagujú, keď niečo chcú a nie je to možné. Spočiatku ide o to, že dieťa sa nedokáže emocionálne vyrovnať s tým, že jeho túžba nebude naplnená. Neskôr, keď dieťa sa naučí, že na mamu alebo tatina to zaberá, môže to opakovať ako metódu dosiahnutia toho, čo chce.  Čo robiť? Vopred je potrebné mať premyslené, na čom chceme trvať a na čo nie, aby nás správanie dieťaťa neovplyvňovala, lebo potom posilňujeme to správanie, ktoré nechceme. Tiež môžeme dieťaťu na rovinu povedať: „Nepáči sa mi, keď si zmrzlinu pýtaš krikom. Chcem ti ju kúpiť, ale potrebujem počuť, že si ju prosíš.“ Ak na niečom musíme trvať, môžeme dieťaťu pomôcť vyjadrením pochopenia, napr.: „Ja viem, že sa ti tá bábika veľmi páči.“, namiesto neustáleho opakovania, že mu ju nekúpime, keď už to raz dieťa počulo. Ak dieťa cíti, že mu rozumieme a zároveň jeho túžbu či pocit pomenujeme („Si veľmi smutný, že sa nemôžeš hrať s vláčikom...“), pomáha mu to sa upokojiť a zároveň ho to do budúcnosti učí ukazovať svoje pocity inak. Takže dieťa sa postupne naučí povedať, že je smutné a už nebude musieť usedavo plakať na zemi.“

Dobrá rada nad zlato ...

Najmä z úst predavačiek v obchode, kde sa vaše dieťa hodilo zem, alebo staršej pani susedy, keď dieťa vrieska na chodníku pred domom, že ešte nechce ísť domov: „Čo to vaše dieťa robí?“, „To sa ako správaš? Maminka bude z teba smutná“ ... a iné ...

Reagovať na takéto poznámky zo strany okolia? Psychologička radí: „Je dobré byť pripravení, že na verejnosti sme náchylnejší od hanby alebo iných zlých pocitov radšej ustúpiť, aby sa dieťa upokojilo. A lepšie pre nás aj pre dieťa môže byť to, že radšej z toho ihriska alebo obchodu odídeme, čo povieme aj dieťaťu. Ja myslím, že mnohokrát ani nemusia byť reakcie okolia až také prísne, ale aj sám rodič môže mať pocit, že zlyhal. Ak ide o priame komentáre, či „pomáhanie“,  možno zaujať jasné stanovisko: „Prosím, nechajte nás. My si to spolu vyriešime.“

Autor: Mária Kopčíková