Som matka. Možno aj ty si. A možno nie. No ja som ňou už 20 mesiacov, z toho 5 mesiacov som 2násobná. Údel ženy stať sa mamou krpcov je krasny. A občas brutalne ťažký, že sama rozmýšľaš, či ti toto bolo treba. Ale potom zaspia, zas sú z tých krpcov anjelikovia a ty za nich opäť raz poďakuješ, prípadne si pozeráš ich fotky a videá a s láskou v očiach na nich pozeráš. Niekedy sa nám s mužom stane, keď sme takí zahladení do ich fotiek a videí, že sa spamätáme so slovami, jeemine, veď konečne spia, dajme vínko, relaxujme!  Ha, že sa to stalo aj vám?

            Celý deň je jeden veľký kolotoč. Vstaneš- väčšinou lebo ťa zobudia, rýchlo raňajky pre staršieho, muža, hráme sa, ideme von, medzitým uspávam nášho 5mesačného ( v nosiči kým sa hrám so starším), desiata, zase pár hračiek rozťaháme po obývačke, obed, a ide sa spať. Niekedy sa podarí, že idú obaja naraz. Väčšinou nie. Nevadí, veď mama má energie dosť.

            20 mesačný zázrak nám spáva za celý deň asi tak hodinku. Ukladáme ho o tej 12tej. Mladší, jeho režim je taký kadejaký, ale obvykle spí trikrát po 30 min. Keď vstane o 7:00, potom spí asi o 9:30, 12:30, 15:00 asi tak nejako to vychádza. +- 30 min. keďže žiadne dieťa sa nedá nalinajkovať, hoci by mnohí z nás chceli, tak sa prispôsobujeme každému dňu zvlášť.

            Kolotoč teda pokračuje, medzi to musíme variť- vďaka Bohu za Learning tower na ktorú Riško vyskočí a pomáha mi so zeleninou, prať, upratovať, a všetky tie ostatné domáce práce, ktoré by sa akože mali stíhať.

            Ehm, včera som oprášila žehličku a jej kamošku dosku po mesiaci. Celý mesiac som na ňu s láskou pozerala a hladkala som vysušenú kopu prádla s vierou, že možno zmúdrie a sama sa vyrovná. Nepomohlo.

            Poznáte ten vtip, že mama má doma Vianočný stromček počas celého roka? Ok, s istotou môžem potvrdiť, že to nie je vtip. Aj my máme. A nech sa snažím akokoľvek, vždy vždy vždy tam je!

        S manželom sme vždy chceli aspoň dve deti. Hovorím aspoň, lebo vo mne odjakživa prebýva predstava o troch deťoch behajúcich po dome, drahý sa s touto myšlienkou ešte musí stotožniť. No a každé tehotenstvo veru bolo výnimočné. O tom, že čakáme prvého syna sme sa dozvedeli dva týždne po svadbe. Pôrod som mala vyvolávaný 9 dní pred termínom a za 2,45 hodiny som porodila zdravého chlapca, ktorý má už dnes 15 mesiacov a je z neho riadny výmyselník. Kedy a prečo sme sa ale rozhodli pre druhé dieťa?

        Vždy sme zvažovali, kedy je najlepší čas na druhé bábo. V podstate, vždy je vhodný čas. Či už premýšľate o tom, či to má byť rok, alebo 5 rokov, skutočne neexistuje presný časový rozdiel, pretože je to pojem tak veľmi individuálny. My sme sa ale rozhodli, že po pol roku od pôrodu by to aj šlo. Neuveriteľné, ale tak sa aj stalo. Písal sa 8, január a ja som dobehla do kuchyne za mužom. Malého nám vtedy akurát kočíkovali svokrovci, na to si pamätám, lebo v celom byte bolo akosi ticho. A ako tam tak stál a pil vodu, položila som vedľa neho tehotenský test s dvoma čiarkami a utiekla preč :D. On naň kukol a vraví: „ TO UŽ?“ – tieto jeho reakcie ma zabíjajú ľudia :D... akože, keby ste vedeli, ako reagoval pri prvom tehotenstve... a to sme deti obaja vždy chceli :D... chlapi to proste musia spracovať a na to potrebujú, či chceme, či nechceme, čas. Samozrejme, že sa tešil. Samozrejme, že ma prišiel vyobjímať, ale tie prvé reakcie skutočne nemajú chybu.

Následne sme zistili, že termín mám niekde okolo 2.9.2016

        A potom sa to začalo. Tehuľkovanie ako sa patrí. Druhé tehotenstvo som si asi nestihla tak užívať, ako to prvé, pretože týždne ubiehali neskutočnou rýchlosťou. Predpokladám, že to bolo asi tým, že už jeden drobec nám doma behal, a nedal mi šancu len tak si ľahnúť a užívať si tie zmeny, ktoré sa v mojom bruchu diali. Prichytila som sa najmä v noci, keď sme už lahli všetci spať, že som si užívala tie kopančeky, prvé mrvenia v mojom bruchu, ktoré sa tam ale diali už po druhýkrát. Pamätám si tiež, ako som sa o bábätko hrozne bála, keďže prvé tehotenstvo som mala dlho nariadený kľudový režim- krčok sa mi otváral už od 28.tt. Pri druhom tehotenstve ale vôbec. Bolo akési bezproblémové, teda, až na oveľa väčšie brucho, ale to nebol žiaden problém J. Krčok držal akoby bol prichytený sekundovým lepidlom.

        Keďže som prvý pôrod mala mega rýchly- reálne som sťahy maternice cítila iba asi 1,5 hodiny- avšak každú minútu, postupne od takého 34tého týždňa som sa začala mierne báť. Začala som sa jednak báť toho, ako to celé zvládneme a jednak toho, ako ja porodím, keď sa dokelu vôbec neotváram? Trvalo mi to dobré tri týždne, kým som svoju hlavu opäť presmerovala na správne myslenie a začala som veriť svojmu telu a nášmu druhému krpcovi. Považujem to vlastne za nesmierne dôležité, pretože iba tak sa to dá celé zvládnuť ľavou zadnou. Najviac mi pomáhalo pohladkať si brucho, a prihovoriť sa malému: my to spolu zvládneme, ty vieš čo máš robiť, zlatko.

        Teraz som totiž už vedela, čo ma čaká. Poznala som pôrodnú sálu, procesy, ktoré sa tam robia, vedela som o všetkom, čo ma čaká. Pre niekoho je to horor, pre iného zase dobrý pocit, ktorý ho zbavuje strachu. Pre mňa to bol aj strašiak, aj ukludňovák.