Ako som sa stala druhýkrát mamou. S 15-mesačným rozdielom

        S manželom sme vždy chceli aspoň dve deti. Hovorím aspoň, lebo vo mne odjakživa prebýva predstava o troch deťoch behajúcich po dome, drahý sa s touto myšlienkou ešte musí stotožniť. No a každé tehotenstvo veru bolo výnimočné. O tom, že čakáme prvého syna sme sa dozvedeli dva týždne po svadbe. Pôrod som mala vyvolávaný 9 dní pred termínom a za 2,45 hodiny som porodila zdravého chlapca, ktorý má už dnes 15 mesiacov a je z neho riadny výmyselník. Kedy a prečo sme sa ale rozhodli pre druhé dieťa?

        Vždy sme zvažovali, kedy je najlepší čas na druhé bábo. V podstate, vždy je vhodný čas. Či už premýšľate o tom, či to má byť rok, alebo 5 rokov, skutočne neexistuje presný časový rozdiel, pretože je to pojem tak veľmi individuálny. My sme sa ale rozhodli, že po pol roku od pôrodu by to aj šlo. Neuveriteľné, ale tak sa aj stalo. Písal sa 8, január a ja som dobehla do kuchyne za mužom. Malého nám vtedy akurát kočíkovali svokrovci, na to si pamätám, lebo v celom byte bolo akosi ticho. A ako tam tak stál a pil vodu, položila som vedľa neho tehotenský test s dvoma čiarkami a utiekla preč :D. On naň kukol a vraví: „ TO UŽ?“ – tieto jeho reakcie ma zabíjajú ľudia :D... akože, keby ste vedeli, ako reagoval pri prvom tehotenstve... a to sme deti obaja vždy chceli :D... chlapi to proste musia spracovať a na to potrebujú, či chceme, či nechceme, čas. Samozrejme, že sa tešil. Samozrejme, že ma prišiel vyobjímať, ale tie prvé reakcie skutočne nemajú chybu.

Následne sme zistili, že termín mám niekde okolo 2.9.2016

        A potom sa to začalo. Tehuľkovanie ako sa patrí. Druhé tehotenstvo som si asi nestihla tak užívať, ako to prvé, pretože týždne ubiehali neskutočnou rýchlosťou. Predpokladám, že to bolo asi tým, že už jeden drobec nám doma behal, a nedal mi šancu len tak si ľahnúť a užívať si tie zmeny, ktoré sa v mojom bruchu diali. Prichytila som sa najmä v noci, keď sme už lahli všetci spať, že som si užívala tie kopančeky, prvé mrvenia v mojom bruchu, ktoré sa tam ale diali už po druhýkrát. Pamätám si tiež, ako som sa o bábätko hrozne bála, keďže prvé tehotenstvo som mala dlho nariadený kľudový režim- krčok sa mi otváral už od 28.tt. Pri druhom tehotenstve ale vôbec. Bolo akési bezproblémové, teda, až na oveľa väčšie brucho, ale to nebol žiaden problém J. Krčok držal akoby bol prichytený sekundovým lepidlom.

        Keďže som prvý pôrod mala mega rýchly- reálne som sťahy maternice cítila iba asi 1,5 hodiny- avšak každú minútu, postupne od takého 34tého týždňa som sa začala mierne báť. Začala som sa jednak báť toho, ako to celé zvládneme a jednak toho, ako ja porodím, keď sa dokelu vôbec neotváram? Trvalo mi to dobré tri týždne, kým som svoju hlavu opäť presmerovala na správne myslenie a začala som veriť svojmu telu a nášmu druhému krpcovi. Považujem to vlastne za nesmierne dôležité, pretože iba tak sa to dá celé zvládnuť ľavou zadnou. Najviac mi pomáhalo pohladkať si brucho, a prihovoriť sa malému: my to spolu zvládneme, ty vieš čo máš robiť, zlatko.

        Teraz som totiž už vedela, čo ma čaká. Poznala som pôrodnú sálu, procesy, ktoré sa tam robia, vedela som o všetkom, čo ma čaká. Pre niekoho je to horor, pre iného zase dobrý pocit, ktorý ho zbavuje strachu. Pre mňa to bol aj strašiak, aj ukludňovák.

Keď už sa blížilo k týždňu, o ktorom sa prestáva hovoriť ako o predčasniatku, vedela som, že už mi neostáva veľa času v stave 2v1. Ako začal 38. Týždeň, zrazu sa so mnou začalo niečo diať... pamätám si to, bol utorok skoro ráno, 2 hodiny ráno, a ja som mala neskutočné kŕče. Boli iné, ako som si pamätala z prvého pôrodu, ale také intenzívne pod rebrami, že som vedela, že je niečo v neporiadku... Prvorodený mi spal, a tak sme sa s mužom rozhodli zavolať sanitku. Prišli po mňa po 10 minútach a odviezli ma do nemocnice. Tam ma zobrali na pôrodnicu a po hodine som sa odtiaľ dostala s tým, že mi pôrod ešte nezačal, že som stále uzavretá a dnes to ešte fakt nebude. Boli štyri hodiny ráno a ja som si teda zavolala Taxi aby ma hodil domov. Kŕče ale pretrvávali a ráno o 9tej som sa nemohla z postele ani pohnúť. Nasadli sme do auta, opäť do danej nemocnice, ale tentokrát na pohotovosť. Spravili mi sono, vyšetrovali mi žlčník, slepé črevo atď. Nakoniec sa zistilo, že mám zápal močových ciest a nasadili mi antibiotiká. Vtedy som sa tak zamyslela, a mužovi povedala, že keby mám s tými kŕčmi rodiť, tak to proste nedám. Tak neskutočne mi vystrelovala bolesť pod pravú časť rebier, že to bolo neúnosné v spojení s tlačením.

        Antibiotiká zabrali po dvoch dňoch a keď už kŕče pominuli, zrazu sa vystriedali s nepravidelnými kontrakciami. Bol štvrtok, a ja som mala kontrakcie každých 15, 10 min, hodina pauza a zase kontrakcie na dve hodiny. Večer som mala ale kontrolu u svojho pôrodníka. ( hovorím si hurá, vydržali sme, kým sa vrátil z dovolenky, teraz to už môže prísť- na dovolenke bol do stredy)

        Celú cestu tam si hovorím, no hádam sa už niečo zmenilo, z toho utorkového uzavretého kŕčka. Ako som vyliezla na kozu, opäť raz mi stvrdlo bruško, spravil vyšetrenie a hovorí mi, ste na 4-5cm otvorená, ak to na vás v noci nepríde, ráno o 7mej sa vidíme v pôrodnici. A vtedy na mňa došli zimomriavky. Po celom tele som ich mala. To už???? Ozval sa hlas v mojom vnútri. To už akože neodvolám? To akože posledná noc, čo sme traja a od zajtra budeme skutočne 4??? Bože... mám všetko zbalené?

Zavolala som mužovi. Ahoj poklad. Tak zajtra ráno máme ísť do pôrodnice, doktor mi praskne vodu, a rodím.

Mala som slzy v očiach a rýchlo som musela prehĺtnuť, aby som sa nerozplakala. Tie hormóny...

Prišli sme tam 7:00. Otvorili mi dvere na pôrodnici a vošla som dnu. HneĎ ma dali vyšetriť a zistili, že som na 8-9cm otvorená.

7:10- Doktor mi praskol plodovú vodu.

8:00- Stále nič. Ležím na sále. Čakám, predýchavam kontrakcie.

8:10 prišla doktorka, vyšetrila ma, 9cm, „prejdite sa, dajte si sprchu“ povedala. Tak som šla. Bola som tam 10 min...

8:25- Stojím na chodbe, je nával pôrodov, na sálach sa ženy striedajú jedna radosť. Vraj mám povedať, keď budem mať tlaky na konečník. Tak vravím, že ich mám. Berú ma na sálu.

8:30- Narodil sa chlapec. Náš chlapec 🙂. Bez nástrihu, bez hocičoho. Bez tlačenia na brucho. Prirodzenejšie, ako som si predstavovala. 🙂 Paráda.

        Celé to prebehlo ale tak rýchlo, že sme sa s mužom ani spamätať nemohli. Nemáme dokonca ani malého odfoteného pred vyšetreniami... Nič.

Ako sme na tej sále boli ako zamrznutí, prišla sestra z novorodeneckého. „Mamička, aké máte meno?“- my ticho. „Hm, ako sa bude malý volať?“- a tak zo mňa vypadlo, William. William sa bude volať. (Do poslednej chvíle sme nemali menoooo... )

Bol piatok, keď som rodila, a už v pondelok som tvrdila, že ešte zvládnem jedno. Určite to zvládnem. Pôrod bol úžasný. 🙂

Jediné, čo ma šokovalo, bolo zvíjanie maternice, ktoré bolelo teda riadne. Pri každom kojení... Pri prvom som to veru takto intenzívne necítila.

Najlepší bol ale odchod z pôrodnice. Lúčim sa so sestrami, a vravím:

JA: dovidenia!

Sestrička: Majte sa, vidíme sa o rok!!!!

JA: To nie, treba trošku pauzu :D

Sestrička: To vravia všetky!

Haha. Pobavila.