Kto je obyčajná mama?

    Obyčajná mama nie je žiadna škatuľka, do ktorej som uložila seba a ani žiadnu z vás tam nechcem zatvoriť. 

    Obyčajná mama je len slovné spojenie, ktoré som si vymyslela len tak, sama pre seba. 

    Prežívala som krízu, horšie obdobie? Už ktorú v poradí? 

    U mňa to vyzerá asi takto... chodím a na všetkým dookola vrčím, vytáča ma každá prkotina, bez vnútornej motivácie, trochu silene sa zapájam do hier mojich dcér, trochu si poplačem, trochu sa posťažujem kamarátke... prihováram sa v strelných modlitbách Bohu, prečítam si niečo s nádejou, že ma to aspoň trochu preladí, pustím si nejakú motivačnú prednášku, vypočujem si nejakú hudbičku... nie všetko naraz a nie všetko. Vyberiem si z repertoára podľa okolností a časových možností. 

    Hľadám, pýtam sa... Kto som?... Čo som?... Aké je vlastne moje poslanie? Nedávam tomuto svetu málo? Robím ja vôbec niečo osožné?...

    Premýšľam, a pri tom si obhrýzam nechty. Na konci toho všetkého, v pravej či vľavej hemisfére, zašumí: "obyčajná... obyčajná mama."

    Som obyčajná, moja realita je často taká obyčajná, všedná, rutinná. Ale je to dobré. Je to úplne v poriadku. A učím sa ďakovať Bohu práve za to obyčajné, všedné... Konečne to skutočne prijať a mať rada. Ľúbiť život aký je, so všetkým čo prináša, či neprináša.

    Je to každodenný boj. Nie každé ráno sa prebudím a s otvorenou náručou kričím toto je moje a milujem to. Sú dni, keď prenastaviť sa, si vyžaduje naozaj veľa energie. A sú dni, keď to ide voľajako samé. 

    A viete čo? Aj toto mi pomáha. Tento môj nový počin, ktorým vás "otravujem," ma teší a napĺňa. Teda musím priznať, jeden z dôvodov je aj trochu sebecký, lebo mi to fakt istým spôsobom pomáha. Ale nie je jediný a najpodstatnejší.

    A komu sa ľúbi a rozhodne sa zdielať, teší ma. Komu sa neľúbi, nech odfiltruje. Je to v poriadku. Tiež nehlcem všetko, čo mi obrazovka ponúkne. Aj ja sa v niečom nájdem, v inom zasa nie. Hento mi sadne, tamto nie. V jednom zmysel nachádzam, v druhom nie.

    Obyčajná mama sa rada ľuďom otvára. Možno niekedy až príliš. Správnu hranicu si stále hľadá a často ju nachádza až po samotnom rozhovore, stretnutí. Nuž, aj to je obyčajná mama. 🙂 A možno nie každému táto jej vlastnosť rezonuje. 

    Oslovila ma myšlienka a vlastná skúsenosť  priviedla k tomu, aby som jej verila.

    "Keď sa otvoríme druhému, dávame mu možnosť rovnako sa otvoriť."

A myslím si, že dnes nám naozaj chýba aj otvorenosť k sebe samým, druhým a následne skutočné prijatie seba samého a ostatných.

    Obyčajná mama sa Vám otvára a s vierou veľkosti horčičného zrnka dúfa, že to jej, Vám, nám, aspoň trochu pomôže. Boh ma totiž neustále núti, možno trochu naivne, veriť v skutočne lepší, prijímajúci a rešpektujúci svet. 

    Verím v také to praobyčajné ľudské dobro. Vídavam ho občas málo, stáva sa, že aj sama niekedy nekonám v jeho duchu, ale verím v jeho silu a že by toho veľa zmohlo, keby...

    #obycajnamama