Obyčajná mama sa (ne)sťažuje

    Spoločenská, komunikatívna, veselá, energická, optimistická s pozitívnou mysľou... Asi by ma tak poniektorí opísali. A ono v zásade aj taká som... po mamine?

Žena, čo ju pozná polovica mesta, na všetkých sa usmieva, vtipnou poznámkou s nadhľadom povzbudí, zabaví sa sama na sebe, málo frfle, pomôže komu môže s čím len môže a ešte vám aj upečie barančeka veľkonočného s odkazom: "Šak i vy sce jak mojo." Žena s vrtuľou  vzadku :D, aj tak sa zvykne vravievať... 

    Moju maminu za to veľmi obdivujem. Občas jej vravíme panna zázračnica aj z iných dôvodov. 

    Ako som si tak ale vyrazila životom časom vlastnou cestou, budujem si vlastnú rodinu, pýtam sa seba, či čo tak má byť za každých okolností. Ísť často za svoje limity... chorá nechorá, vyspatá nevyspatá... všetkým všetko a sebe takmer nič. A ešte sa aj pri tom za každých okolností usmievať a všetko prijímať hneď a len pozitívne. 

    Raz mi jedna kamarátka pri našom rozhovore, keď som znova použila moju častú frázu potom, ako som jej odpovedala na otázku ako sa máme, ako zvládam, stíham a pod., že "ale veď kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou... žiadna tragédia. Iné životné situácie a okolnosti sú ťažké, náročné..." 

    Tak ma kúsok prebrala: "Ale co še tu robiš... šak hej , ale posťažuj sa, keď je treba."

    Myslím, že väčšina si to uvedomujeme, najmä bezprostredne potom, ako si vypočujeme, prečítame, vidíme v televízii nejaký ťažký životný príbeh, skutočne ťažký, či už finančne, zdravotne a pod. 

    Ale je prirodzené, že každý rieši tú svoju životnú realitu a aj ju emočne prežíva, spracúva. Bez ohľadu na to, či ide o malé, alebo veľké katastrofy. 

    Uvedomila som si, že jednostranný pozitívny pohľad na vec, mi nie je celkom v prospech. Je dobrý a pomáha prekonávať ťažkosti. Ale nemusí prísť hneď. Netreba sa v "prkotinách" príliš utápať, ale... Pre mňa je podstatný moment, nájsť  tú správnu mieru, intenzitu prežívania tej ktorej "kastrofy". Aj malé tragédie si niekedy zaslúžia chvíľku "trápenia", trošku si pofrflať, posťažovať sa... A mne sa až vtedy často skutočne uľaví. A nemusí to trvať dlho a nemyslím tým žiadnu veľkú hlavu v smútku utopenú... Keď sa hneď snažím preklopiť do pozitívneho, skôr či neskôr sa mi pár takýchto situácii nazbiera a časom sa to na mňa aj tak zvalí. A s horšími následkami. Naraz jedno veľké vrece, v ktorom je nahádzaných zopár malých kamienkov takýchto momentov. A to mi niekedy potom trvá aj pár dní sa znova nakopnúť, preladiť na veselšiu nôtu. 

    Keď sa priveľa takýchto nevyventilovaných banalít nazbiera, kdesi sa to časom prejaví. Aspoň ja to takto mám. 

    A vďaka Bohu, ak prežívame iba malé krízy. Ale sú našou realitou a keď mi je na... nanič 🙂, tak si poviem, je mi nanič.

    Úprimnosť a otvorenosť k sebe samým a svetu otvára bránu pravde a pravej radosti a pravému oslobodeniu sa od negatívnych emócií, tých malých aj veľkých. Oni sa tam kdesi ukladajú a raz si cestu von aj tak nájdu. A ja vravím: "Radšej hneď a nech len zafúka a zaprší, ako by mali potom prísť hromy blesky..." 

#obycajnamama